Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 24. kapitola

02.01.2013 (07:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2144×

„Haló, Vicky?" zahučala som do slúchadla a druhou rukou, tou voľnou, balila knihy do tašky.

„Ahoj, Bella," ozval sa do telefónu mužský tenorový hlas.

Taška mi v šoku vypadla z ruky.

Predavač sa na mňa mlčky pozrel a pod hustým sivastým obočím sa mu zračili prázdne obavy

„Ja... Drobné si nechajte," šepla som potichu smerom k predavačovi a hoci som mu nechala celú osemdesiatku, momentálne mi to bolo úplne ukradnuté.

Stále neschopná jediného slova som vybehla von z obchodu. Dobrá nálada sa stratila v okamihu sekundy.

„Aj ja ťa rád počujem," zasmial sa Edward potešene a v pozadí som počula tichý škripot a šuchot.

„Čo je s Victoriou?" opýtala som sa mlčky, zatiaľ čo som v rýchlosti mne už aj tak namáhavej behala k autu zaparkovanému na konci ulici.

„Ach, Victoria," zasmial sa znova a znova som počula ten istý šuchot. Ako keby do seba narážali malé kúsky kameňa, stále častejšie a častejšie, „tak s ňou sme si urobili malé stretnutie. Vicky, pozdrav Bellu," znova sa zasmial a započula som zaprašťanie telefónu, potom už nič. Úplné ticho.

„Nehanbi sa, Victoria." Edwardov sarkastický povznesený hlas prichádzal kdesi zozadu, no bol počuť jedine on.

Znova chvíľa ticha.

Potom sa to zmenilo. V pozadí bol počuť tupý zvuk. Úder? Mohlo to byť presne to, pretože sekundu na to som začula odporný, srdce drásajúci zvuk.

Victoria od bolesti vykríkla...

Ten zvuk vo mne vyvolal emotivačnú triašku, moje telo sa automaticky otriaslo pod návalom citovej bolesti a pery sa mi vystrašene zovreli v silnej agónii.

„Nechaj ju," vyšlo mi spod pier pridusene. Znova ten istý nadnášajúci chichot.

„Daj jej pokoj, ty idiot!" Od nasledujúceho prívalu zlosti sa mi hlas zvýšil o niekoľko oktáv a bolo ho počuť snáď aj v obchodoch. Okoloidúci sa prekvapene obzreli.

Nastúpila som do auta a v zúrivosti šliapla pedálom až po podlahu. To som robiť nemala. Auto sa takmer sto kilometrovou rýchlosťou vyrútilo na cestu.

Momentálne mi to bolo jedno, nerozvážne som obchádzala autá a napredovala pred. Počas toho som nepustila telefón z ruky.

„Bella, nemienim jej ublížiť." Edwardov hlas prestal byť sarkastický.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať a viem, že by si so mnou nešla nikam... Bella?" opýtal sa ma po chvíli ustarane. Na pozadí bolo počuť ďalšie narážanie a údery.

„Už sa jej ani nedotkni! Kde ste?" Vehementne sa mi uľavilo. Zrejme bol bežný spôsob jeho komunikácie uniesť blízku osobu a potom ju vydierať, no aj tak to nebolo dobré.

„Trochu od domu, na sever. Posnažím sa..." Telefón pípol a hovor sa prerušil.

Znova som vytúrovala motor na plné obrátky a vyrazila domov.

(Victoria)

„Pôjdem sama," usmiala sa na mňa Bella. Úsmev som nervózne opätovala a pohľadom visela na jej vzďaľujúcom sa chrbáte.

„Dobre," stihla som ešte šepnúť na zatvárajúce sa dvere.

Po Bellinom odchode vo mne znova zrástol ten pocit nebezpečenstva. Ešte chvíľu som premýšľala nad jej i nad svojimi slovami.

Nechcem ju predsa zraniť. Nikdy som nikoho nepremenila. Mohlo by sa to vymknúť spod kontroly, tá sadistická beštia by sa predrala na povrch. Tomuto by som musela zabrániť. Nedokážem sa ešte ovládať natoľko, aby som to riskla, ešte nie.

Namiesto nepotrebného lovu som prešla do obývačky a dala som sa do rekonštrukcie celého priestoru a prestavbou nábytku, snažiac sa zahnať zvláštny nepríjemný pocit, ktorý som mala už odkedy Bella odišla.

Bohužiaľ, presúvanie sklenených políc a prekladanie CD-čiek zaberie robotu iba rukám, ani len premýšľanie, kde mám čo dať, nemohlo zastrieť tie sprosté predtuchy, ktoré sa ale doteraz stále naplnili, nervózne som behala očami od jedného kúta miestnosti do druhého a vdychovala arómy neskorého rána.

Bellina staršia vôňa sa miešala s mojou a prechádzala do prachových čiastočiek vzduchu, lesného ihličia a horkastú vôňu zvierat. Zároveň som zachytila ešte niečo iné. Bola to jemná, nasladká vôňa upíra, no z tej vzdialenosti nebolo ľahké určiť, o koho sa presne jedná, i keď som mala pár tipov.

Možno Laurent, dávno sa nezastavil. Niekto z Volturiovcov, čo je síce dosť neisté. A možno niekto, kto Belle skoro zničil život. Ťažko určiť, ktorý tip bol správny, i keď druhá alternatíva je dosť absurdná.

O hocikoho išlo, prestala som presúvať nábytok, CD-čká nahádzala na kopu a sadla si na veľké kožené kreslo pri sklenom stolíku. Potom som len čakala na návštevníka.

Moje pudy ma nesklamali a o niekoľko sekúnd som počula rýchly ladný beh, jeho pôvodca však nebol Laurent, Demetri, Felix či Alec. Pôvodcom bol istý upír, ktorý sem nemieri s dobrým úmyslom ani náhodou. Aspoň, že je Bella preč.

Nech si príde. Čo sa môže stať? Viem sa brániť celkom slušne...

Opäť som sa postavila a s vecným pokojom ďalej triedila všetko, čo mi prišlo pod ruku.
Beh spomalil do úpírej chôdze, Edward sa neponáhľal, s ľadovým pokojom mieril ku nášmu domu.

Zložila som poslednú kôpku na hromadu presne vo chvíli, keď som za sebou začula kroky. Jeho kroky.

„Nenaučili ťa klopať?" zavrčala som podráždene a otočila sa na neho, zoči voči tým chladným rubínovým dúhovkam s vražedným výrazom.

„Tiež ťa zdravím," usmial sa pobavene, no jeho oči ďalej zachovávali chladný výraz.

„Čo tu chceš?" spýtala som sa ho podozieravo. Mimika jeho tela bola útočná, ruky mal jemne rozpažené a nohy v kolenách minimálne pokrčené.

Pri mojom ostražitom sledovaní jeho tváre sa mi jeho svaly pohli smerom ku mne. Automaticky som ustúpila a narazila na stenu za mnou. Začula som známy pobavený tlmený smiech.

„Čo tu chceš?" zopakovala som svoju otázku a nervózne zaťala ruky do pästí, tak silno, až som začula jemnučké praskanie na miestach, kde som zaryla svoje nechty.

„Ale no tak, Vicky, ty si na to už neprišla?" opýtal sa sarkasticky a znova sa ku mne priblížil, o pár centimetrov ďalej odkade prišiel, o pár centimetrov bližšie ku mne.

Okamžite som zaostrila na priestor, ktorý medzi nami vznikol, jeho slovám som nevenovala ani z polovice toľko pozornosti, ako jeho pohybom.

„Daj mi pokoj," zamručala som nesúhlasne a ďalej som sa mračila na ostávajúce dve metre medzi nami.

„Inak čo?" Znova ten protivný a posmešný tón. Ďalší krok ku mne. Pritlačila som sa o stenu, akoby som chcela prejsť rovno cez ňu, pretlačiť sa do druhej izby a získať tak viac osobného priestoru. Stena za mnou jemne popukala.

Znova ku mne podišiel. Teraz už medzi nami bolo hádam pol metra voľného priestoru. Edward sa tentoraz dostal príliš blízko. Napriamila som sa na útok. Cieľ: odkopnúť ho niekam ďaleko, ďaleko odo mňa.

Celé to trvalo možno ani nie sekundu. V jednej chvíli som sa napla na útok, z celej sily vykopla nohu do vzduchu s cieľom zasiahnuť ho. V druhej chvíli pocit jeho ruky zvierajúca môj členok a vykrútenie ho na stranu. Sťažka som dopadla na zem a spopod pier sa mi vydral pridusený ston.

Náraz mi na chvíľu vyrazil dych. Nadvihla som sa na lakťoch, moje telo sa však šmyklo po drevenej podlahe a preletelo vzduchom. Aspoň trochu som sa korigovala rukami a zachytila sa o rám otvoreného okna, ktoré, našťastie, ostalo neporušené.

Automaticky som vyskočila z okna a nohy sa mi samovoľne rozbehla preč na sever. Tlmené kroky behu za mnou boli príšerne znervozňujúce. Musím zdôrazniť, že veľmi rýchleho behu, a akoby to nestačilo, razantne sa zrýchľovali.

Dopekla, čo teraz?

Edward behal už ani nie desať metrov odo mňa. No tak, dofrasa, hýb sa, Vicky!

Na pleci som pocítila jeho dotyk. Automaticky, počas behu, som za ruku silno potiahla. Edward sa prehodil dopredu ponad moje telo a dopadol do hliny kúsok vpredu. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie.

Popri tom, ako som prebehla okolo neho, som sa odrazu zrútila k zemi, nečakane a šokovane som vykríkla.

Ruka, ktorá ma zhodila, ma stiahla dozadu a ja som telom prešla cez vyčnievajúce korene a hlinu. Po brade ma šuchla hriva bronzových vlasov.

Dotyčný mi obtočil svoje prsty okolo krku a druhou mi zapchal ústa. Potom ma vlastnou váhou priklincoval k zemi. Nemohla som sa ani pohnúť. Bolo to ponižujúce...

„Jeden neočakávaný pohyb a je po tebe," zasyčal nenávistne Edward. Pod jeho váhou som sa až zaborila niekoľko milimetrov do pôdy.

„Tak je to dobre," usmial sa zlovestne, ruku mi z úst zložil a zákerným pohľadom prechádzal po mojej tvári.

„Kde máš mobil?" zasyčal na mňa znova a očami prechádzal od bočného vrecka bundy až po rifle.

„Na čo ti to je?" zachrapčala som tlmene.

„Kde máš mobil?" zopakoval podráždene. „Ak mi to nepovieš, nájdem si ho sám." Zamrazilo ma pri tej predstave.

Rozklepanými prstami som z náprsného vrecka bundy vytiahla malý BlackBerry v matnej čiernej farbe. Okamžite mi ho vytrhol z rúk, až som sebou prekvapene cukla.

„Tak je to správne," šepol i sám pre seba potichu.

„Haló, Vicky?" ozval sa z reproduktoru Bellin letargický hlas.

„Nie! Ju nechaj!" šepkala som čo najrozzúrenejšie a mykala sebou zo strany na stranu. Edward mi nahnevane lakťom pritlačil krk a voľnú ruku ústa.

„Ahoj, Bella," ozval sa svojim normálnym melodickým hlasom.

Žiadna reakcia sa nedostavila ani počas pol minúty. Nahnevane som sa zapierala rukami na jeho hruď a snažila sa odtisnúť ho od seba.

„Aj ja ťa rád počujem," zasmial sa potešene, jeho hlas začal naberať na predošlom sarkazme.

„Čo je s Victoriou?" šepla Bella potichu a vystrašene. V šoku som vyvalila oči a sledovala ďalší sled udalostí.

„Ach, Victoria," zasmial sa Edward potešene, zatiaľ čo ja som sa pri zvuku svojho mena začala nahnevane mykať, ešte viac dostať sa ku jeho krku. Potom by to už bolo jednoduché, samozrejme, keby mi Edward nevedel čítať myšlienky. Prekliata schopnosť.

„Tak s ňou sme si urobili malé stretnutie. Vicky, pozdrav Bellu," prikázal mi Edward už prísnejším tónom. Pri zvuku sarkastickej zdrobneniny môjho mena so mnou ani nepohlo. Viem, že Bella potrebuje dôkaz toho, že Edward je skutočne so mnou.

„Nehanbi sa, Victoria," zapriadol potichu a zlovestne. Z mojej strany žiadna reakcia.

Vzápätí som pocítila tupý úder do hlavy, po ktorom som automaticky vykríkla. Zároveň ma Edward zdrapil za vlasy a vytiahol od výšky. Prezradila som sa. Len to nie.

„Nechaj ju," šepot z druhej strany telefónu so štipkou hystérie jasne naznačoval, čo si domyslela. Edward sa len zasmial.

„Daj jej pokoj, ty idiot!" vykríkla o čosi vyšším hlasom, než zvyčajne má obyčajne. V pozadí naštartovalo auto.

„Bella, nemienim jej ublížiť. Potrebujem sa s tebou porozprávať a viem, že inak by si so mnou nikam nešla..." Edwardov hlas tentoraz stratil na sarkazme a irónii. Na druhej strane nebolo chvíľu počuť nič.

„Bella?" opýtal sa po chvíli nervózne.

„Ani sa jej nedotkni! Kde ste?" Pri jej rozkazu sa mi jemne uľavilo. Už aj takto budem musieť odviesť oblečenie do toxických odpadov a umyť sa minimálne kyselinou. Edward ma však nepustil.

„Na sever od vášho domu. Posnažím sa..." Edward zrušil volanie a pustil na zem telefón. „Tak, aby to nebolo nutné," dokončil unavene. Jeho ďalší pohľad smeroval na mňa. Keby som mohla, vystrašene by som pred ním cúvla, no tento raz ma namiesto za krk držal za ramená, príliš pevne, aby som sa mu mohla len tak ľahko vyšmyknúť.

„Pusti ma," zasyčala som zúfalo a rukami sa znova zaprela o jeho hruď, ako som sa ho snažila od seba odtisnúť.

„Prosím, pusť..." znova som úpenlivo zaprosila. reakciou bolo iba agresívnejšie správanie. Ešte silnejšie ma zdrapil za ramená, pritlačil ku najbližšiemu stromu a znova zovrel krk.

„A risknúť, že mi znova ujdeš? Nie," zapriadol milo, no pri jeho slovách mi ešte silnejšie stisol krk. Slabučko som zastonala. Prosím, Bella, švihni si!

Silvestrovské vydanie poviedky som napísala až prekvapujúco rýchlo, ale pri vašich komentároch sa ani nedalo inak. Bože, baby, vy mi robíte takú radosť! Veľmi pekne vám ďakujem a zároveň sa ospravedlňujem za hajzla Edwarda... On sa polepší, sľubujem. Aj keď si toho bude žehliť dosť. Veľmi vám ďakujem za podporu v písaní a za nádherné komentáre... to som už vravela, či? Proste som dokonale nadšená z prísunu pozitívnych strán a opäť prosím o jedného smajlíka s hodnotením. :-) Zároveň ďakujem Michelle za nádherný výber hudby, vďaka ktorej mám čo počúvať.

Vaša nadšená VictoriaJamesLaurent

 P. S.: Prajem všetko dobré do Nového roku :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 24. kapitola: