Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 2. kapitola

28.08.2012 (15:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2313×

Znovu som sa zamyslela nad tým, či to nie je halucinácia, no tušila som, že nie. Victoria tu určite bola, poznala som to podľa zvláštneho pocitu. Bol zložený z eufórie, ktorá mi pripomínala, že dnes tu príde. Vstala som a po prvýkrát za dlhé mesiace som dokázala vnímať okolitý svet.

Došla som do kúpeľne, prečesala som si vlasy a vyčistila zuby. Potom som sa prezliekla a zišla dolu. Charlie práve sedel pri raňajkách a zamyslene si niečo čítal. Všimla som si, že má policajnú uniformu

„Dobré ráno, ocko," pozdravila som ho a zo skrinky začala vyťahovať cereálie a mlieko. Naliala som ich do misky a sledovala som, ako sa na mňa Charlie prekvapene pozerá.

„Zdá sa, že ti už je lepšie," prehovoril, keď som dojedala. Sám sa zdvihol zo stoličky a spýtavo sa na mňa otočil.

„Cítim sa lepšie," priznala som a vzala riad do drezu. Popri umývaní som na sebe stále cítila Charlieho pohľad. Radšej som rýchlo doupratovala a pri odchode do izby som ho pozdravila. Bolo čudné, že išiel do práce v sobotu. Tiež sa mi odzdravil a rýchlo odišiel, asi na mňa nechcel veľmi tlačiť.

Keď som vošla do izby, počula som Charlieho policajné auto, ako vychádza na cestu. Znova sama, vzdychla som si a išla som vyplniť čas, kým príde Victoria, upratovaním. Pokiaľ príde. Zahnala som takéto myšlienky a venovala som sa upratovaniu a čisteniu kúpeľne.

Keď som vypratala prach ešte aj z lustru, unavene som sa posadila na gauč. Na chvíľu som zatvorila oči a vypla som.

Nemyslela som na nič konkrétne. Proste som bola v "stave beztiaže". Hodiny znova išli rýchlejšie než normálne a čoskoro bolo dvanásť hodín.

„Kto tu upratoval?" ozval sa mi za chrbtom hlas. Nadskočila som a otvorila som oči. Prečo majú všetci upíri úžasný zvyk zakrádať sa za chrbtom?

„Ja," pripustila som a postavila som sa.

„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť," ospravedlnila sa mi Victoria a podišla ku mne

„Takže, čo by si dnes chcela robiť?" spýtala sa ma. Pokrčila som plecami a naznačila som jej, aby rozhodla ona.

„Mohla by som ti niečo ukázať?" Zažiarili jej oči a usmiala sa na mňa. Prikývla som, no ona išla smerom k dverám.

„Ideš, alebo nie?" Hodila na mňa pohľad a vtedy som sa spamätala a išla som za ňou.

Pred domom stál čierny mercedes so zadymenými sklami. Mohla som si myslieť, že upíri majú spoločnú túžbu mať drahé autá. Trochu nervózne som si sadla na miesto spolujazdca. Victoria už sedela na svojom mieste a štartovala. Auto sa s tichým pradením rozbehlo a o niekoľko sekúnd sme už išli po ceste skoro dvesto kilometrovou rýchlosťou.

„Kam ideme?" otočila som sa ku nej. Obrátila sa na mňa a na chvíľu nepozerala na cestu. Dúfam, že si nevšimla, ako som stŕpla.

„Na jedno miesto do lesa. Rada tam chodievam." Zvyšok cesty prebehol pokojne. Zastavili sme sa v lese, ako povedala. Vystúpili sme.

„To je tu?" spýtala som sa a ona záporne pokrútila hlavou.

„Trochu ďalej. Môžem ťa niesť, ak chceš," pousmiala som sa nad tou predstavou.

„Pôjdem sama." A vyrazili sme. Cesta prebehla znova potichu, jednak preto, lebo som nevedela, čo mám povedať a jednak preto, lebo som sa musela sústrediť na cestu. Po približne pol hodine Victoria začala spomaľovať. Dovtedy sa mi s ňou nedarilo držať krok, teraz sme kráčali bok po boku.

Cez stromy začalo prenikať svetlo. Odhrnula som posledné kríky a v úžase otvorila ústa.

Bola to nádherná čistinka. Hoci bola jeseň, svietilo tu slnko a rástla zeleň. Na celej ploche boli hory kvetov. Najviac ma okúzlil stred. Zľava doprava sa tam tiahla prekrásna kaskáda vodopádov a rieka, do ktorej dopadali, bola spenená. Vznášala sa tam jemná para a celé to pôsobilo magicky.

Victoria stála vedľa mňa a po koži jej tancovali farebné diamanty.

„Chápem, prečo to tu máš rada. Je to magické," zhodnotila som a ona s úsmevom prikývla.

„Najradšej mám ten vodopád."

„Ten je najočarujúcejší," súhlasila som.

Keď som sa z toho dostatočne spamätala, sadli sme si ku kaskáde a sledovali sme vodopád.

„Nechápem to," ozvala sa po chvíli.

„Čo?"

„Keby mi niekto pred mesiacom povedal, že tu dnes budem sedieť s tebou, bez zámeru zabiť ťa, vysmiala by som sa mu do očí a poslala ho do blázinca." Súhlasne som prikývla.

„Prečo si sa tak rozhodla?" spýtala som sa, vedela, na čo narážam.

„Keď som ťa videla na tej lúke. Nevyzeralo to tak, že by ťa... Edward chránil. Ale aj kvôli tomu, že ty vyzeráš, pardon, vyzerala si tak, ako som sa ja cítila. Nebola si šťastná." Nerozumela som jej logike, no ďalej som sa jej na to nepýtala.

„A potom, keď si ma zbadala, vôbec si sa nebála, akoby si sa tešila na to, že ťa zabijem."

„Victoria? To ty si podľa všetkých ten medveď, čo vraždí ľudí naokolo?" spýtavo som sa na ňu pozrela.

„Áno. Ja... Chcela som ti nahnať strach. Chcela som, aby si sa bála, čo ťa bude čakať, keď ťa dostanem." Na chvíľu som vypleštila oči, no potom som jednoducho odvetila:

„Zámer sa podaril. Bola som z teba taká vydesená, že sa mi o tebe aj snívalo." Zasmiala sa.

„Prepáč," ospravedlnila sa mi znova.

„Nevadí. Viem, prečo si to robila." Chápavo som sa na ňu pozerala. Ešte chvíľu sme sa tam rozprávali.

Potom odrazu vyskočila na nohy a prikrčila sa.

„Čo je?" Vystrašene som na ňu hľadela.

„Problémy," odpovedala s prižmúrenými očami.

„Bella, je mi ľúto, ale ja ťa budem musieť vziať. Rýchlo, musíme ísť. Teraz!" zakričala, keď som sa na ňu stále nechápavo pozerala. Vyložila si ma na chrbát, akoby som bola vrece s perím a nadľudskou rýchlosťou sa rozbehla smerom z čistinky.

Leteli sme spleťou stromov a do tváre mi šľahal vietor a Victoriine červené vlasy. Držala som sa jej ako kliešť a tuho som zatvorila oči. Dýchala vyrovnane, no cítila som, ako ešte zrýchľuje.

Pred autom ma zložila a ja som sa okamžite išla posadiť na miesto spolujazdca. Ešte som ani nezatvorila dvere a počula som túrovanie motora.

Viac ako dvestopäťdesiat kilometrovou rýchlosťou sme leteli po lesnej ceste, ktorá sa takmer okamžite upravila do hlavnej cesty. Zastavili sme pred mojim domom a od nášho rýchleho evakuovania neubehlo ani päť minút.

Victoria si vydýchla a ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa jej vydesene.

„Vlci," šepla to jedno slovo.

„Veď oni ťa nemôžu zabiť, nie?" spýtala som sa nechápavo.

„Nie takí vlci. Títo sú nebezpečnejší. Oni ma môžu zabiť a okrem toho, aj normálni môžu ublížiť tebe," predralo sa jej z úst. Pozerala som sa do jej burgundských očí. Tie sa po chvíli vyjasnili.

„Zbavili sme sa ich. Tu neprídu, ale do lesa radšej už nepôjdeme," šepla. Vykročili sme do mojej izby a ja som sa modlila, aby tí vlci nemohli niečo spraviť Charliemu.

Zabil by vás jeden jediný koment? Nie, tak si ho vyžiadam. :) Dodá mi silu pokračovať, tak prosím o hodnotenie. :)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 2. kapitola: