Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dokonalý 2

Dokonalý 2Prvú časť som pridala pred viac ako pol rokom. Viem to a je mi to ľúto, ale, bohužiaľ, to inak nešlo. Včera som napísala pokračovanie, tak tu ho máte a prosím koment od každého, kto to tu aspoň otvorí. Ďakujem.

Dvere sa otvorili a mama vošla do izby s naplno naloženou táckou s raňajkami. Tácka jemne klepkala, ako sa o seba ťukal porcelán a kov. Položila mi ju k nohám.

„Musíš jesť, aby si mala všetky dôležité vitamíny,“ nezabudla mi pripomenúť po šiesty raz, presne každý deň, odkedy sme dorazili z nemocnice. Posadila som sa a načiahla sa za nakrájaným jablkom.

„Nevládzem zjesť všetko, mama. Nemôžem sa ani pohnúť a nevydávam žiadnu energiu,“ pripomenula som jej na oplátku ja. Zamračila sa.

„Zjedz aspoň z každého... och!“ zastonala.

„Čo je?“ obrátila som sa na ňu, ako hľadela z rozšírenými očami cez okno.

„Doktor!“

„Čože, teraz?!“ stresovala som. Dnes sme ho zďaleka nečakali. Ak neprišiel celý týždeň, keď bolo krásne počasie, nemali sme ani páru, že príde v takej víchrici. Mama si rýchlo upravila zásteru a z dverí zvesila môj župan. Mala som na sebe iba ľahkú, bielu nočnú košeľu. Ozvalo sa zaklopanie a mne naskočila husia koža.

„Idem!“ zvolala matka a už sa ponáhľala do chodby.

„Dobré ráno, madam, dúfam, že neprichádzam nevhod,“ začula som ten jemný, jasný a zdvorilý hlas.

„Ale kdeže, pán doktor, mysleli sme, že ste na nás už zabudli,“ smiala sa mama. „Smiem vám vziať kabát?“

„A kde je slečna Plattová? Nespí?“ spýtal sa pokojne.

„Tadiaľto,“ začula som mamu a po pár sekundách vošla do mojej izby a hneď za ňou vošiel najkrajší tvor, akého kedy moje oči mohli uvidieť. Carlisle mal vo vlasoch veľké vločky, a už z postele som hneď videla, že boli pomrznuté z tej zimy, čo vonku číhala. Ale jeho tvár a ruky boli absolútne biele, nie červené, ako keď jemnú pokožku vyšľahá studený vietor.

„Dobré ráno,“ pozdravila som po hlbokom nádychu, aby sa mi nezatriasol hlas.

„Dobré, slečna Plattová. Vidím, že som vás vyrušil pri raňajkách,“ a otáčal sa na odchod.

„Už som skončila,“ vypadlo zo mňa a pohľad mi klesol na plnú tácku.

„Teraz aj tak nič nezjem,“ povedala som pravdu. Teraz by som sa nedokázala sústrediť na nič súvislé, ako je žutie a prehĺtanie podobne. Najskôr by som sa asi zadusila.

„Takže vás smiem prehliadnuť?“ spýtal sa pokojne. Ako zvládol byť taký pokojný?! Ja som sa triasla na celom tele. Je možné, že by som si jeho správanie v nemocnici vysvetľovala zle?

Mama zamrmlala niečo o čaji, odišla do kuchyne a zavrela dvere. Doktor si položil tašku, vzal stoličku od okna a položil si ju k posteli. Na tej stoličke som presedela celý týždeň, upravená, pekne oblečená, čakajúc, že sa na konci cesty vynorí voz vezúci môjho záchrancu. A teraz si na ňu sadol k mojej posteli. Bol tu. Síce som zďaleka nebola upravená, ani pekne oblečená, a rozhodne nie pripravená na jeho prítomnosť, ale pochybovala som, že budem môcť byť niekedy pripravená lepšie.

„Bolí?“ spýtal sa, keď si naťahoval rukavice.

„Určite. Vlastne, dlho som sa ho ani nedotkla, ale predpokladám, že áno.“ Zasmial sa. Vyzeral úžasne! Kútiky sa mu zdvihli a na lícach mu vznikli plytké jamky.

„Prepáčte,“ povedal a pomaličky sa blížil k členku. Jemne sa ho dotkli jeho ľadové ruky a opäť mnou prebehla triaška. Pozrela som rýchlo na neho. Zdalo sa, že si to nevšimol.

„Bolí?“ spýtal sa. Zažmurkala som, na chvíľu som zabudla prečo tam vlastne je.

„Ehm, nie,“ vydýchla som. Opäť triaška. Ja hlúpa som sa pozrela na členok. Jeho bledé ruky, vytŕčajúce zápästie medzi rukávom a rukavicou - ma doslova vábili. Bol taký zvláštny. Jeho pokožka vyzerala zaujímavo a krásne. Potrebovala  som sa ho dotknúť. Potom môj pohľad utiekol aj ďalej, na jeho ramená, chrbát, krk. Bol pekne stavaný. Bol to veľký rozdiel, od ostatných doktorov. Všetci boli starý, prevažne tučný a ani povahovo neboli veľmi obdivuhodní. Napadla ma pichľavá myšlienka. Koľko dievčat asi tak vo svojich domovoch, alebo na nemocničných lôžkach snívalo o chvíli, kedy ich mladý doktor príde vyšetriť? Stala som sa jeho fanynkou?

„Je niečo v neporiadku?“ spýtal sa náhle a sledoval moju tvár. Vzhliadla som. Tváril sa mierne ustarostene.

„Ou, nie. Len ma tak niečo napadlo,“ odvetila som a sklopila oči.

„Môžeme sa prejsť?“

„Prosím?“ hlesla som.

„Keď vás noha nebolí, skúsime sa postaviť,“ vysvetlil s úsmevom, vstal  predo mnou a načiahol ruku. Zazerala som na neho.

„Ste si istý?“ neverila som. Zdalo sa mi to priskoro.

„Som doktor, nechcem ťa zmrzačiť,“ zasmial sa. Ochotne som sa za jeho milým tykaním posadila a posunula sa na posteli. Rýchlo som si tuho zatiahla župan a podala mu ruku. A cítila som triašku. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že bola spoločná. Pozrela som na neho. Zase som mala ten pocit, ako v nemocnici, že v tom niečo bude. Nakláňal sa ku mne, aby mi pomohol prevážiť na nohu ideálnu váhu, a preto bol veľmi blízko. Jeho zlaté, medové oči boli ostražité. V tej sekunde, sa zastavil čas. Hľadela som do jeho hlbokých očí a topila sa v nich ako v záplave včelieho úľu. Moje modré oči boli určite vyplašené, neboli hlboké ako jeho, ale napriek tomu pohľad do nich neprerušil. Pousmial sa až po nejakom nespočítateľnom čase. Tým ma prebral z inej dimenzie.

„Postav sa na zdravej nohe, potom pomaly budeš prevažovať na tú druhú,“ povedal a pozrel na môj členok. Nemohla som odpovedať, tak som len horlivo prikývla.

Postavila som sa na nohu a on ma okamžite podoprel. Stál predo mnou a ja som si položila ruku na jeho rameno a okolo krku. Tajne som si užívala pocit spoločného dotyku. Jemne som našlapla druhou nohou.

„Nebolí, je to fajn!“ potešila som sa. Pozrela som na Carlislea a on sa krásne usmial. Ale viedlo to k vedľajšiemu, zlému javu. Pustil ma a odstúpil. Žalostne som na neho pozrela, našťastie si to vysvetlil inak.

„Neboj sa, musíš iba jemne stúpať, určite nie celou váhou. Je to prirodzená  a najrýchlejšia rehabilitácia,“ povedal a ukázal rukou dopredu. Prečo ma hneď pustil? Mám zlomeninu, prečo nezostal? Ale čo mi zostávalo, moje vnútorné elégie nepočul a tak som precvičovala chodidlo. Naraz sa stalo niekoľko vecí.

Carlisle sa prudko otočil k dverám a hneď na to sa ozvalo strohé búchanie na tie vchodové. Ja som sa strhla na tieto dve nečakané udalosti a stratila som rovnováhu. Spadla som priamo na kraj postele a kvôli bolesti som si tácku s raňajkami všimla až keď padala na zem. Carlisle ju však zachytil. Stál od nej dva metre a napriek tomu bol v momente pri nej, než stihla s nízkej postele dopadnúť na zem. Položil ju tam potichu a rýchlo pozrel na mňa. Neveriacky som na neho hľadela.

„Ako... ako je možné... ako ste to stihli?“ nechápala som. Carlisle ma pozoroval. Potom pokrčil ramenom a tváril sa bezstarostne.

„Mám dobrý postreh. Čo vaša noha?“

„Fajn,“ odvrkla som. Dobrý postreh, na to mu mám akože skočiť?

„Esme! Je tu Charles!“ ozval sa hlas mojej mamy z kuchyne a začula som jej rýchle kroky k dverám. Doktor sa odo mňa postavil o ďalší meter ďalej. Mama vošla.

„Esme, je nedočkavý. Ale bude v kuchyni, kým s doktorom neskončíte a ty sa neustrojíš,“ povedala prísne. Ako keby som namietala.

„Už sme hotoví,“ prehovoril Carlisle z kúta.

„Nie,“ skočila som mu do reči a mama na mňa prekvapene pozrela, „ešte sa chcem na pár vecí spýtať.“

„Máte návštevu, nechcem vás zdržovať,“ povedal jemne a balil si veci do tašky.

„Ale, pán doktor. Jej snúbenec počká, hlavne aby bola zdravá. Veď kedy najbližšie vás nám sem vetry zavejú?“ povedala mama a opäť vyšla z izby a zavrela dvere. Prečo bola k nemu taká zhovievavá? No, asi ju dostal rovnako ako každú ženu, ktorá má oči.

„Slečna Plattová, môžete cvičiť aj keď tu nebudem...“

„Čo to bolo? Chcem vedieť, ako ste mohli zachytiť tú tácku,“ nedala som sa.

„Pozeral som na ňu a preto som to stihol, hneď ako padala. Okrem toho som veľmi zručný,“ usmieval sa pokojne. Bol taký pokojný až to mňa rozčuľovalo.

„Bola to priveľká vzdialenosť,“ mračila som sa.

„To sa vám iba zdalo,“ pokrútil hlavou. Mala som dosť. Posunula som sa na kraj postele, oprela sa o ňu jednou rukou a postavila sa na nohu. Potom som sa skackaním vybrala k nemu.

„Čo to robíte?“ zachytil ma a moja ruka sa automaticky, ako by bola samostatný had, omotala okolo jeho krku. Vyzeralo to hlúpo, smiešne a beznádejne, ale dopracovala som sa na miesto, kam som chcela. Doktor ma pozoroval.

„No, tu ste stáli vy. A tácňa bola v tej úrovni ako je teraz, len o pol metra vyššie. Nie je šanca to stihnúť!“ naliehala som.

„Pre vás nie, nezdá sa vám, že ste teraz akosi... nemotorná?“ zasmial sa. Zdvihla som obočie.

„Som, ale počítam s vašou špeciálnou zručnosťou a, samozrejme, možnosťou bez obmedzenia pohybu,“

„A tvoj záver?“ spýtal sa s akýmsi nadradeným pohľadom.

„Akékoľvek schopnosti máme, vždy nás obmedzuje čas. S ním nepohneme. Iba, žeby ste bol...,“ zamyslela som sa a on ma sledoval vážne, „rýchly. Nejaký čarodejník, alebo niečo!“

Smiech. Rozosmial sa tým ohromným smiechom, až by sa vám chcelo smiať s ním.

„Carlisle,“ prehovorila som vážne. Cítila som, že mám poslednú šancu, za chvíľu sa zbalí, odíde a...

„Ja viem, že to nebolo niečo obyčajné. Viem, že vy nie ste obyčajný. A mimoriadne ste mi zamotali hlavu. Než sa vrátim do svojho úbohého života, chcem aspoň počuť pravdu, či mám halucinácie z liekov, alebo sa môžem skutočne spoľahnúť na svoj inštinkt,“ dokončila som a jasne som si získala jeho záujem.

„Úbohého? Máte snúbenca, ste mladá, krásna. Otvára sa vám jedinečná príležitosť splniť si váš veľký sen.“  Čo už len tušil o mojich snoch? Nemal ani poňatia, že moje ruky túžia...

„Moje sny?“ zasmiala som sa povýšenecky.

„Dieťa. Budete mať vlastné. To najkrajšie, čo na svete môže byť, aspoň podľa vašich slov,“ vysvetlil.

Prehltla som tú guču, čo sa mi objavila v krku. Charles, otcom môjho dieťaťa? To nechcem. Nechcela som to tak veľmi, až som mala chuť hodiť sa na kolená, zdrapiť doktora za nohy a nechať sa ním odvliecť v tom mraze kamkoľvek. Preč.

Pozerala som na neho a moje oči sa naplnili slzami. Prehrabla som si vlasy. Z ramena sa mi zošmykol béžový župan a spadol potichu na studenú podlahu. Oči hľadeli bezradne na zem a len moje uši, ako jediný zmysloví orgán, ktorý bol najmenej ovplyvňovaný, fungoval. Nechala som jemné hučanie v nich, aby trvalo a čakala som, kým ho preruší zabuchnutie dverí pri Carlisleovom odchode. Ale vtedy požehnanie nebeskej dobroty oživilo iný zmysel. Carlisleove studené končeky prstov prešli po mojom odhalenom ramene. Stál predo mnou s načiahnutou rukou a čakal. Silno som zatlačila viečka, aby som uvidela cez hustý vodopád a zdvihla som hlavu. Srdce mi zase naskočilo. Carlisle stál predo mnou, ruka vystretá, dotýkala sa mojej pokožky, jeho oči boli tmavé a jeho výraz jednoznačný. Chtivý. Bolestivý. Taký zainteresovaný.

Zdvihol druhú ruku a upravil mi moje vlasy preč z tváre. Pristúpil bližšie a jeho ruky klesli na moje boky. Bolo to také prirodzené, ako by sme tak vznikli, v tejto polohe.

„Za nedlhý čas. Niekde inde. Vysvetlím ti všetko,“ zašepkal. Jeho sladký dych sa odrazil na mojich perách a automaticky som posunula hlavu k nemu. Jemne pohladil perami tie moje. V priebehu troch sekúnd sa mi vyplietol z objatia, zdvihol župan a prehodil mi ho cez ramená, vzal kufrík a stlačil kľučku dverí. Vyšiel von bez obzretia. Sadla som si na posteľ, úplne mimo seba.

Večer, po Charlesovom odchode, som sa dozvedela viac.

„Za dva týždne príde doktor Cullen a pôjdete na rehabilitačnú prechádzku, do prírody. Dúfajme, že bude teplo a sneh sa roztopí,“ dumala mama pri okne. Dva týždne...

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý 2:

 1
1. betuška
06.07.2016 [13:15]

škoda nedopísanej poviedky,myšlienka zaujímavá akurát mi vadia pravopisné chyby...odvtedy je ale veľa času a už ich isto nerobíš

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!