Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 5. kapitola

03.11.2010 (08:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6617×

„Prosím?“ ozval sa zvonivý hlas. Nezmohla som sa na slovo. Chcela som to hneď zložiť.

„Bella, si to ty? Nič nehovor, len počúvaj. Viem, že máš strach. Nikdy som ťa nemala rada, ale pomôžem ti. Rozmysli si to a ak sa rozhodneš, tak mi zavolaj na mobil. Je jediný, koho Edward nedal sledovať,“ povedala Rose a okamžite zavesila. S otvorenými ústami a slúchadlom v ruke som civela pred seba. Celý deň som nedokázala dostať Rose z hlavy. Dokonca aj v noci ma mátala. Predstava, že práve Rosalia mi ponúkla pomoc, ma triasla ako elektrický prúd. Šokoval ma aj Edward. On nechal sledovať telefóny. Čo ešte nechal sledovať? Snažila som sa nemyslieť na nič a vyčistiť si hlavu, keď sa moje dieťatko pohlo tak prudko, až som vykríkla. Bolestne som sa stočila do klbka a kývala sa zo strany na stranu, aby bolesť povolila. Hladkala som si brucho a dohovárala bábätku. Keď som konečne zaspala, už svitalo.

Takto to pokračovalo pár dní. Dieťa bolo nervózne a ja som sa tomu nedivila. Poriadne som sa nenajedla už od samého začiatku tehotenstva. Čokoľvek som zjedla, zostalo vo mne len pár minút. Obom nám chýbala výživa. Pomaly som začala panikáriť. Normálna žena navštívi lekára, ale čo mám robiť ja. Normálna som nikdy nebola a s malým upírom pod srdcom sa nedá ani len dúfať v normálnosť. Snažila som sa prísť na to, čo by nám obom prospelo, ale nebolo to jednoduché. Slabla som a behom dvoch týždňov bolo moje brucho ako balón a ja ako sušienka. Pripadala som si ako pavúk. Všetci mi vraveli, že nevyzerám dobre a maskovať sa do hrubých búnd už nezaberalo.

Ako každý deň aj dnes som sedela v práci. Bol už čas obeda, keď Ján strčil hlavu do dverí.

„Idem na obed. Zaskočíš za mňa?“

„Iste, ako vždy,“ povedala som s úsmevom. Už tu pracujem dva týždne a ešte sa nestalo, aby niekto prišiel, kým bol Ján na obede. Zrazu som začula zvonček. Vyskočila som na nohy a uviazala si zásteru. Do predajne vošla žena ovešaná taškami. Pozrela si tovar a kúpila mäso na polievku. Len čo odišla, odviazala som zásteru a hodila ju do pootvorených dverí prípravovne mäsa. Z poza dverí sa ku mne predrala vábivá vôňa. Otvorila som ich. Na trojnožke viselo mŕtve prasa a pod ním bolo vedro. Ani neviem ako sa to stalo a ja som kľačala pri vedre a vdychovala vôňu čerstvej krvi. Namočila som ukazovák do červenej tekutiny a vložila si ho do úst. Každá bunka môjho tela v tú krátku chvíľu zapulzovala. Hrdlo sa mi bolestne stiahlo. Vzala som do ruky naberačku a nabrala si plný pohár, ktorý som hneď pri mŕtvole prasaťa vypila. Pila som hltavo a až vtedy som si uvedomila svoj smäd. Nabrala som si ešte jeden pohár a vrátila sa k počítaču. Pripadalo mi to ako samozrejmosť. Necítila som odpor a ani nechuť. Naopak. Bola to moja prirodzenosť. Dokonca som cítila aj spokojnosť môjho dieťatka. Vytiahla som zo stolíka rožok a s chuťou ho zapíjala prasacou krvou. Zas som sa o sebe dozvedela niečo nové. Ak by to videl Carlisle, bol by fascinovaný. Pousmiala som sa nad tým. Od tohto dňa som využila každú možnosť, aby som sa dostala k čerstvej krvi. Silnela som ja a aj dieťa. Bolo spokojnejšie a hlavne nežnejšie. Každý je spokojnejší s plným bruškom. Mala som dosť sily a nie len ja som z toho mala radosť. Moja domáca mi stále na pozdrav hladila bruško. Teraz som si ho už ničím nevypchávala. Maličké akoby vedelo, že musí byť nežné a vždy sa pohlo len troška, keď sa domáca dožadovala dotyku. Behom ďalšieho týždňa som vyzerala ako normálna tehotná žena, tak v šiestom mesiaci. Môj metabolizmus a všetko, čo sa týkalo dieťatka, bolo zrýchlene. Je to už päť týždňov, čo som naposledy videla svojho manžela a siedmy týždeň môjho tehotenstva. Ak to tak pôjde ďalej, mala by som porodiť tak o tri týždne. Tejto predstavy som sa desila. Budem rodiť sama, niekde ukrytá a ak to neprežijem, čo bude s dieťatkom? Čo ak to neprežije dieťatko? Otriasla som sa v návale mučivých pocitov. Tak veľmi potrebujem Edwarda. Potrebujem cítiť jeho lásku. Viem, že som sa rozhodla správne. Rozhodla som sa dieťatko si nechať aj proti vôli ostatných, len som nedomyslela, čo bude ďalej. Na koho sa mám obrátiť a koho žiadať o pomoc? Je asi na čase zavolať Edwardovi. Miluje ma a ja jeho. Na potrat je neskoro. Edward to riskovať nebude a ak uvidí naše dieťa, podľahne mu. Čo ak ho bude chcieť zabiť aj tak? Zabolela ma hruď. Pohladila som si bruško a smutne si vzdychla.

Dni bežali tak rýchlo, že som si neuvedomovala, že sa blíži môj čas. Tu a tam ma postrašili slabé sťahy. Intenzívne som zvažovala všetky svoje možnosti, čo sa týkalo pôrodu. Keď som sa vracala z práce, pristavila som sa pri telefónnej búdke. Vyťukala som číslo. Ozval sa záznamník. Číslo nebolo v dosahu. Edward nemal signál. Vyťukala som preto číslo k ním domov.

„Prosím.“

„To som ja,“ povedala som váhavo.

„Je všetko v poriadku?“ opýtala so Rose šeptom.

„Áno. Je tam Edward?“ šepla som so strachom.

„Bella, zbláznila si sa? Môj brat ťa všade hľadá. Prevrátil naruby pol štátov. Je ako nepríčetný. Takého som ho nikdy nevidela. On zúri. To dieťa, teda on ho volá netvor, nechce. Jemu ide len o teba a nie o dieťatko. Urobí čokoľvek, aby si bola v poriadku a dieťa je až na poslednom mieste. Vieš dobre, ako je tebou posadnutý. Carlisle ho v tom podporuje. Uvedom si, že som jediná, ktorej záleží na tom dieťatku,“ syčala Rose do telefónu. Jej hlas už nebol príjemný. V hlave mi blikali kontrolky.

„Myslím, že budem čoskoro rodiť. Ešte zavolám,“ povedala som a hneť zložila. Musela som si všetko premyslieť a hlavne zvážiť možnosti. Rosalii sa nedá veriť. Upírom sa nedá veriť. Nechcela som veriť, že by môj manžel ublížil nášmu dieťatku. Som už takmer na konci tehotenstva. Chcela som mať Edwarda pri sebe, ale nemôžem riskovať. Komu zavolám? Kto mi pomôže?

Keď som prišla domov, domáca už čakala na dverách.

„Bella, ochorela moja sestra a chce aby som prišla.“

„Samozrejme, choďte,“ povedala som pohotovo.

„Veď áno. No...“ Zarazila sa a pozrela na moje bruško.

„Ako si na tom a kedy máš termín. Rozhodne ťa tu nenechám samú.“ Vtiahla ma do domu.

„Nebojte sa. Mám ešte mesiac a o všetko sa tu postarám.“ Hralo mi do karát, že odíde. O jeden problém menej. Pani Brownova sa bleskovo zbalila a ešte v ten večer odišla. Rýchlo som oľutovala, že som ju tak ľahkovážne poslala preč. Hodinu po tom, čo zavrela dvere, som ucítila tupú bolesť v podbrušku. Vyplašene som sa schúlila v posteli a modlila sa, aby to prešlo. Naozaj, bolesť na chvíľu povolila, ale asi o pätnásť minút sa vrátila. Takto to pokračovalo do rána. Keď som si konečne nad ránom trocha zdriemla, zobudila ma ďalšia vlna ešte intenzívnejšej bolesti. Bez toho, aby som otvorila oči som zaťala zuby a udýchavala bolesť. Odrazu som na čele cítila pohladenie chladnej ruky. Otvorila som prudko oči a zalapala po dychu. Rose sa široko usmiala.

„Pokojne. Som s tebou,“ šepla. Preľaknutím som zmeravela. Rose sa posadila na posteli bližšie ku mne.

„Ako si ma našla?“ povedala som ubolene.

„Sledovanie telefónov, Bella,“ usmiala sa Rose. Nahla som sa k vankúšu a vytiahla svoj ešte stále vypnutý mobil.

„Komu chceš volať?“ štekla Rose a vytrhla mi mobil z ruky. Nervózne ho položila na stolík na druhej strane izby.

„Chceš volať Edwarda? Povedala som ti, že dieťa chce zabiť,“ zavrčala na mňa. Nahnala mi strach a z očí mi začali tiecť horúce slzy.

„Nedramatizuj to, Bella,“ povedala pokojnejšie a sadla si k posteli na stoličku.

Na nič sa nepýtala a ja som nemala najmenšiu chuť konverzovať. Bolesti sa začali vracať každých desať minút. Dieťatko sa prudko pohlo a ja som zrevala bolesťou. Náhle sa zo mňa vyvalila jasne červená krv a ružová tekutina. Rose sa v sekunde zmenila na rozmazanú šmuhu a než som stihla udýchať kontrakciu, ležala som v čistej posteli podložená jednorazovými rúškami. Rose zo mňa pohotovo stiahla košeľu a navliekla ma do voľnej zelenej blúzy. Prekvapene som na ňu pozrela.

„Odišla ti voda. Už to dlho nepotrvá.“ Zohla sa a z kabelky vytiahla koženú knihu s latinským názvom.

„Je Carlislova. Pre rodinných lekárov. Pôrod v kocke,“ povedala a zasmiala sa nad svojím vtipom. Rose sa postavila a na chvíľu odišla. Chcela som sa rýchlo zmocniť telefónu. Počula som buchnúť dvere na aute a hneď bola späť. Nesúhlasne pokývala hlavou. Ja som sa nestihla dostať ani na kraj postele. Pohotovo ma strčila naspäť na lôžko.

„Nesmieš vstávať, keď ti odtiekla voda. Chceš malému ublížiť?“ Doniesla veľkú tašku, z ktorej začala vyberať množstvo nemocničného materiálu. Nakoniec vybrala prenosnú chladničku.

„Tu mám lieky a krv, ak by bolo treba,“ usmiala sa.

„Krv? Ako občerstvenie?“ štekla som ironicky. Rose ma obdarila nahnevaným pohľadom. Bolesti som mala už každých päť minút. Rose vzala striekačku a natiahla nejaký liek.

„Je to na uvoľnenie a urýchli pôrod,“ šepla na vysvetlenie.

„Ja to nechcem, Rose,“ oponovala som. Rose ma ale prudko chytila za ruku a vpichla do mňa hrubú ihlu. Vyprázdnila striekačku a ihlu vytiahla.

„Tvoja koža je pevná. Pozri ako sa ohla ihla. Ako je to možné?“ Ukazovala mi konskú ihlu s ohnutým hrotom. Tvárila sa ohromne.

„Za to môže dieťatko. Som odolnejšia,“ zasyčala som v bolestiach. Neviem, čo mi Rose dala, ale do minúty prišla silná kontrakcia a ja som cítila, ako v sprievode tej najkrutejšej bolesti moja panva povolila. Ozvalo sa praskanie kostí a môj zvierací rev. Prišiel ďalší šialene bolestivý sťah, a potom ďalší. V ústach som cítila chuť vlastnej krvi.

„Vidím hlavičku,“ povedala Rose fascinovane. Na to prišla ďalšia kontrakcia. Inštinktívne som sa chytila za stehná a sklopila hlavu k hrudi. Naraz so sťahom som zatlačila. Rose ku mne priskočila a chytila dieťa za ramienka. Na ďalšie zatlačenie bolo von. Rose si ho k sebe okamžite privinula. Úporná bolesť prestupovala mojím telom, no aj tak som pozbierala silu a vystrela obe ruky smerom k Rose. To, čo som videla v jej očiach, ma na smrť vydesilo. Uprene sa na mňa dívala a moje dieťa zvierala v náručí.

„Rose, daj mi moje dieťa,“ povedala som z posledných síl. Rose len zavrtela hlavou a ustúpila dozadu.

„Čo chceš urobiť? Zabiješ ma? Odídeš od rodiny a od Emmetta?“ vrieskala som ako nepríčetná. Nahla som sa prudko dopredu a z môjho tela sa vyvalila  ďalšia spŕška krvi. Rose zalapala po dychu a jej oči sčerneli. Videla som, ako veľmi sa premáha, aby po mne nevyštartovala. Zadržala dych a ustúpila k dverám. Rose hľadela uprene na moje dieťa a mne bolo jasné, že ak by sa nesústredila na malinké, bola by som už mŕtva. Vôňa mojej krvi pálila v hrdle ešte aj mňa.

„Ak to prežijem, Bella, povedz Emmettovi, že ho milujem,“ šepla. Pochopila som okamžite, čo chce urobiť. Som tak hlúpa.

„Rose, nemôžeš mi zobrať dieťa. Radšej ma zabi.“ Po tvári mi tiekli slzy a bolesť som už ani nevnímala. Rose len ustúpila dozadu a v sekunde bola preč aj s mojim anjelom. Bola som v šoku. Vzala mi dieťa! Ani som ho nepočula plakať. Ja ani neviem, či je to chlapec, alebo dievča. Moje dieťa! Zrevala som ako zranené zviera. Mala ma radšej zabiť. Zošmykla som sa z postele a namáhavo sa plazila k stolíku. Celá roztrasená som vzala mobil a zapla ho. Na podlahe za mnou zostal krvavý pás, ako som sa ťahala po zemi. Mobil nabehol a ja som stlačila jednotku na rýchlej voľbe. Vtedy mi z mojich vysilených rúk ten prekliaty telefón vypadol. Nevedela som ho nájsť. Nemohla som sa hýbať a moje telo bolo ťažké. Z očí mi tiekli slzy. Nevedela som ovládať chvenie svojho tela. Moje vnútro bolo rozdriapané na milión kúskov. Zvieravý pocit a k tomu bolesť celého tela. Chcela som kričať, revať na plné hrdlo, ale nevládala som. Vyčerpane som sedela na podlahe. Môj dych sa začal upokojovať. Napriek všetkému, čo sa dnes udialo som sa cítila tak nejako pokojne.

Zrazu mi bolo dobre, fyzickú bolesť som už necítila. Oči sa mi zatvárali a moje srdce spomaľovalo. Myšlienky prilietali a odlietali. Dívala som sa na seba, ako na handrovú bábiku ležiacu na zemi. Vtedy som to pochopila. Teraz som si uvedomila, čo sa deje. Ja umieram...

4. kapitola - 6. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 5. kapitola: