Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dedičstvo: 3. kapitola: Len o fúz!

02.11.2011 (20:00) • SolisUmbra • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2603×

 Kapitola 3.: Len o chlp!

Letela som. Letela do neznáma. Fialové mraky sa mi obtierali o končatiny a šteklili ma v nose. Bola som nahá a vlasy mi viali okolo tváre. Všade okolo bolo nezábudkovo modré nebo a podo mnou nič. Prázdnota. Slnko nebolo vidieť; svetlo prichádzalo z neznámeho zdroja. Euforický pocit voľnosti a slobody bol neskutočný. Och! Tak strašne milujem svoje sny. Keď som sa odrazila od ďalšieho obláčiku, do pľúc mi vnikal čerstvý, riedky vzduch.

V polceste k zelenému oblaku som sa zrazu zastavila. Čo sa deje? Pozrela som dole a zbadala, že sa mi okolo pásu omotáva lano. Voňalo síce krásne, ale tá esencia ma bodala v hrudi. Laná sa okolo mňa stále ovíjali. Kopala som nohami, aby som sa z nich vyslobodila. Trhala a škriabala som nimi, no nič nepomáhalo. Dolámala som si nechty. Povrazy sa odrazu zastavili a skameneli. Chvíľu som bezvládne visela o vzduchu.

Potom laná potiahli a zbesilo ma ťahali dolu. Od chladného vzduchu ma pálili ruky aj nohy a slzili mi oči. Čakala som pád, no žiadny neprišiel. Nepokojne som sa pomrvila a odkopla hnedú chlpatú deku. Pretočila som sa na znak, ale vtedy mi doplo, že ležím na gauči. Zošuchla som sa z koženého gauča farby kaki na podlahu. Vyrazilo mi dych. Toto bude zlý deň.

Zastonala som. Do čerta! Namrzene som buchla hlavou o linoleum. Horko-ťažko som sa nadvihla na lakti a poobzerala som sa vôkol. Ešte že som pri páde hlavou netrafila sklenený konferenčný stolík. To by bola rana, hoci by ma asi hlava nebolela viac ako teraz. Pošúchala som si hniezdo na hlave. Bude ťažké to rozčesať. Spomenula som si na včerajšie špekulácie. Zlomyseľne som sa zaškerila. Urobím mu zo života peklo na zemi. Ak ho, samozrejme, nájdem.

Vstala som a tackala sa do kuchyne. Sára sedela na barovej stoličke v pieskovo žltej košeli a maskáčoch. Vyzerala komicky, ale komickosť jej vždy pristala. Držala hrnček kávy so slonom, ktorý mi ukazoval zadok. Usmiala som sa. Presne ako za študentských čias. Zdvihla oči od novín, ktoré mala pred sebou. Aj ona sa na mňa usmiala.

„Dobré ráno,“ pozdravila ma a odpila si kávy. Cez malé okno vedľa drezu prenikalo do bytu šedé svetlo. Pozrela som na hodinky nad dverami. Bolo ešte len pól ôsmej. Prešla som si rukou po tvári a zamierila ku kávovaru.

„Ránko. Kde je Rory?“ opýtala som sa, naliala čiernu kávu do hrnčeka a oprela sa o kuchynskú linku.

„Išiel do práce,“ odpovedala a neodtŕhajúc pohľad od novín, usrkla si z kávy. Bože, on je vorkoholik. Pokrútila som hlavou a uchechtal sa.

Na pár glgov som vypila vlažnú kávu a presunula sa k svojej taške. Vytiahla som odtiaľ vojensky zelené plátené nohavice tureckého strihu, tmavo zelenú košeľu s trištvrťovými rukávmi a béžovú koženú bundu.

V kúpeľni som si umyla zuby, tvár, prečesala si vlasy (napodiv to šlo celkom ľahko) a namaľovala sa. Keď som si nanášala hnedý rúž, zastavila sa pri mne Sára s údivom v tvári.

„Kam sa chystáš?“ spýtala sa a kriticky si ma premerala. Pozrela som sa na ňu v zrkadle. Zaškerila som sa.

„Idem tomu zradcovi vytrieť riť,“ priznala som sa. Plavé obočie jej vyletelo až takmer k vlasom.

„Tak to veľa šťastia. Počula som, že je poriadne arogantný. Nebudeš to mať ľahké,“ krútila hlavou a chystala sa odísť, no zastavila som ju.

„Prečo? Ty ho poznáš?“ Bola som šokovaná. Moja najlepšia kamarátka, takmer vlastná sestra a ona mi nepovedala, že toho chlapa pozná? Kam tento svet speje?

Pokrútila hlavou. „Nie, ja ho nepoznám, ale Rory s ním má pracovnú známosť.“ Mykla plecom. Pribehla som k nej a chytila ju za predlaktie.

„Vieš o ňom niečo viac?“ opýtala som sa dychtivo.

„No, ani nie. Viem len, že robí s Rorym a že sa volá Cullen. Prvé meno neviem. Ale môžem zavolať Rorymu, aby zistil jeho adresu.“ Ponúkla sa a ja som žasla nad jej ochotou. Musela som jej to vynahradiť. A nielen to že ma nechala u seba, ale aj ten skazený romantický večer.

„To by bolo skvelé. Počuj, dnes nakúpim ja a urobím vám večeru. Čo ty na to?“ Pozrela som na ňu psími očami. Začala protestovať, ale hneď som ju zahriakla.

„Trvám na tom.“ Chytila som ju za ramená a hlboko zaryla svoj pohľad do jej zelených očí.

„Tak fajn. Ďakujem,“ usmiala sa, vymanila sa z môjho zovretia a pobrala sa do kuchyne. A ja som mama pocit, že tento deň nebude až tak zlí.

•••

Od Roryho som sa dozvedela, že ten pán Cullen ako ho nazval, býva v byte len o dva bloky ďalej od môjho. Na dverách stálo: Ing. Edward Cullen. Zvonila som, klopala, kričala, trieskala na dvere, ale nikto neotváral. Nakoniec som vytrhla z diára papier, načmárala naň svoje meno a číslo a prestokla ho skrz škáru pod dverami.

Otrávená a znechutená som sa pobrala do supermarketu nakúpiť potraviny. Mala som v pláne uvariť špagety á la Georg Swan. To bolo jediné, čo dokázal ocko uvariť. Ale bolo to jedlo, za ktoré sa dalo aj vraždiť.

Zo svojim skútrom som zaparkovala na mieste pre bicykle a bezpečnostnou reťazou ho pripla k tyči. V obchode bolo pomerne plno. Keďže bol piatok a každý sa ponáhľal domov, nebolo takmer žiadneho košíka. Nakoniec sa objavila akási pani a tá mi veľkodušne dala ten svoj. Kúpila som špagety, plesnivý syr nivu, čierne olivy a šunku. Bola som tam takmer hodinu a to len polovicu z nej mi trval výber vína. Rozhodovala som sa medzi Chateau Briogne ročník 89 a Bordeaux z roku 1985. Stavila som na väčšiu kvalitu a vzala som Bordeaux.

Počas cesty po parkovisku k skútru som si čítala zloženie vína. No, dúfam, že bude dobré. Už-už som chcela fľašu odložiť, keď zrazu explodovala. Víno ma ostriekalo od hlavy po päty a črepiny sa rozsypali okolo. Čo to...? Vedľa mňa sa do zelenej steny zavŕtala guľka.

Och! Niekto strieľal z pištole! A zjavne po mne! Skríkla som strachom a skryla sa za najbližšie auto. Nepomohlo. Projektil preletel cez kov a zavŕtal sa mi do ľavého lýtka. Zjačala som od bolesti. Riskovala som pohľad cez okno auta. Biele SUV. To ma zmiatlo, pretože aj Esme má také. No keď som pozrela na poznávaciu značku, zistila som, že to nie je ona.

Ľudia okolo kričali a hádzali sa po zemi. Auto prestrelila ďalšia guľka a chcela sa mi zahryznúť do hlavy, keď do mňa sprava čosi narazilo a unášalo ma preč z miesta činu. Tvrdé, studené a krásne voňavé. Spoznala som tú vôňu. Tak voňali laná v mojom sne. Ale táto vôňa nebola bolestne ostrá. Bola jemne sladká a zachytávala sa mi do vlasov.

Pevne som stisla viečka k sebe a bála sa ich otvoriť. Vietor mi vial okolo tváre a ja som pochopila, že to, čo ma zachránilo je človek. Pevne som zaryla do ruky toho tvora nechty a držala sa ako kliešť.

Okolo sa ozývali zvuky ulice, ale zrýchlene. Zrazu sme zastavili. Ten človek ma položil na niečo mäkké. Celá som sa triasla a bolesť mi vystreľovala do lýtka takou silou, že by som sa nedivila, keby som stratila vedomie. Ale nemohla som odpadnúť. Musela som vidieť tvár svojho záchrancu.

Pootvorila som oči a rozhliadla sa. Ležala som schúlená do klbka na pohovke bez operadla. V byte. Vystrašene som zaletela pohľadom hore. Týčil sa nado mnou, jeho odev bol zakrvavený a pohľad upieral na moju poranenú a krvácajúcu nohu.

Jeho oči mali uhľovo čiernu farbu a ja som pozerala do tváre pánovi Cullenovi. A vtedy som omdlela. Nie od bolesti, ale už od samého faktu, že ma zachránil niekto, kto mi zruinoval život.

•••

Jemné studené dotyky ma šteklili na nohe. Vykukla som spoza mihalníc a zistila, že to jemné sú Cullenove ruky, ktoré mi obväzujú nohu. Zhrozila som sa. Rýchlo som sa chcela odtiahnuť, no bolesť, ktorá mi vystrelila z lýtka ma ochromila. Zosunula som sa späť na gauč a bezmocne ho pozorovala.

Zdvihol pohľad. Obočie stiahnuté sústredením, prenikavo oranžový pohľad. To ma prekvapilo a vydesilo zároveň. Zamračila som sa a skúmala jeho hypnotický pohľad. Farba v jeho očiach sa menila, vlnila ako povrch oceánu. Jemne sa pousmial.

Bol... nádherný. Doslova vyzeral ako anjel. Sklonil sa späť k mojej nohe a opatrne priviazal dva konce obväzu k sebe. Potom sa vystrel a pozrel na mňa s očakávaním v očiach.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa a do zakrvaveného zeleného uteráku, ktorý ležal vedľa neho, si utrel ruky. Pohla som nohou, aby som si overila môj stav. Radšej nebudem opisovať bolesť, ktorá sa mi plazila po nohe. Stisla som čeľuste k sebe a ubolene sykla pomedzi zuby.

„Je mi fajn,“ zastonala som. Och! Teraz budem mať takúto smolu stále? Nečudovala by som sa, keby tu teraz vtrhli mimozemšťania a uniesli ma. Vzhľadom k mojej smole by to bolo možné. Striaslo ma. Čo ak bola dvadsiatka nejaký prelomový vek a ja už nikdy nebudem normálna? Alebo mi túto smolu zapríčinila smrť rodičov? Obe tvrdenia by boli vcelku možné.

„Nie je ti zima? Trasieš sa,“ podotkol a natiahol sa po tyrkysovo zelenú plyšovú deku, prevesenú skrz mahagónové kreslo. Priblížil sa, rozprestrel deku a prehodil ju cezo mňa tak, aby sa nedotkla zranenej nohy. Kým ma mumifikoval do deky, vsávala som jeho vôňu.

„Ako,“ začala som, ale musela som sa nadýchnuť, aby mi nezlyhal hlas. „Ako si to urobil?“ povedala som chrapľavým hlasom. Odkašľala som si, ale hlas zostal zachrípnutý.

„Myslím to na parkovisku,“ dodala som, keď neodpovedal. Sklonil hlavu a sadol si na koniec gauča. Zhlboka dýchal a stále neodpovedal. Myslela som si, že ma nepočul, chcela som ešte raz položiť svoju otázku, no zdvihol pohľad a hlboko mi pozrel do očí. Dokonalo ma uväznil v pasci jeho očí.

„Nemôžem ti to povedať,“ povedal napokon. Sklamanie neprišlo, a tak som sa nevzdala. Prižmúrila som oči a podozrievavo naňho pozrela. Ale čo od neho je chcem? Nepozná ma. Predsa by nezveril svoje životné tajomstvo niekomu neznámemu. No zvedavosť vo mne presahovala zodpovednosť, tak som čosi skúsila.

„Ja viem, že sa tam niečo stalo a prídem na to, čo.“ Zanovito som pokrútila hlavou, odsunula deku a rýchlo sa postavila. Nie! Zakričala na poslednú chvíľu moja noha, ale bolo už neskoro. Stúpila som na ľavú nohu väčšou silou, ako som plánovala. Nohy sa mi podlomili a padala som na zem. Kým som dopadla, všimla som si, že sa Edward pohol. Ohromnou rýchlosťou prekonal vzdialenosť medzi ním a mnou a už ma držal v náručí.

Vytreštila som oči a zízala na jeho pery, ktoré sa ocitli len pár centimetrov od mojich. Ľahko by som zrušila ten vzduchový priestor, ale preto som si nespôsobila bolesť. Kaď mu došlo, čo urobil, zamračil sa na mňa a opatrne ma položil späť na pohovku. Sadol si vedľa mňa, ale v bezpečnej vzdialenosti. To, čo som tu teraz predviedla, na vlastné riziko, samozrejme, bol test. Takže je výnimočný. Ale čo je zač?

No super hrdina určite nie. Ale žeby bol fakt anjel? Všetko tomu nasvedčovalo. Jeho oči, hlas. A to meno. Edward. Nezvyčajné meno, nezvyčajný chlap, nezvyčajná túžba dotknúť sa ho a presvedčiť sa, že je ozajstný. Kontroluj sa, Bella! Nezabúdaj, kvôli čomu si sa chcela s týmto mužom stretnúť! kričalo moje svedomie.

Zhlboka sa nadýchol, otvoril ústa a čosi mu z nich vyšlo. Skamenela som. Nie, žiadny anjel. Práve naopak. Dych mi uviazol v krku a srdce mi išlo vystreliť z hrude. Je to pravda? Verím mu vôbec? V hlave mi zneli jeho slová:

„Som upír."

Autor: SolisUmbra (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dedičstvo: 3. kapitola: Len o fúz!: