Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 2. kapitola

Dážď je predsa super! - 2. kapitola Takže. Nikdy som netušila že sa vám táto poviedka tak zapáči. Keďže ste ma tak milo prekvapili, prekvapím aj ja vás. Prekvapenie je druhá kapitola. Hádam sa bude páčiť a vy ma odmeníte nejakým tým komentíkom. Nessienka :)

2. kapitola

Let trval niekoľko hodín, ale ja som takmer celý prespala. Snívali sa mi príjemné zážitky spojené zo Zaf. Snívali sa mi zážitky pri našom úteku. Nepodstatné aj podstatné rozhovory o jej, či mojom živote. Stretnutie s jej sestrami. Snívali sa mi dokonca aj sny, čo sa mi snívali, keď som bola s ňou. Snívalo sa mi aj o tom, ako ma niesla svojou rýchlosťou po lese. Každá spomienka z tohto sna sa jej nejako dotýkala.

Aspoň vo sne som bola s ňou. Ako mne bude chýbať.

Keď som vyšla z lietadla, v Olympii bol večer. Vlastne skôr noc. Rozhodla som sa aj tak pokračovať v ceste. Predsa len posun času a k tomu som sa vyspala v lietadle. Keď tak zastavím niekde v Seattli alebo v nejakom meste blízko Forks.

Zamierila som na letiskové parkovisko, kde malo podľa Zaf stáť moje nové auto. To som ale veľmi zvedavá, ako ho nájdem.

Parkovisko bolo aj napriek tejto hodine stále plné. Moju pozornosť však upútalo jedno jediné auto.

Stálo pod strom. Ale jediné, čo ma upútalo, bola veľká modrosivá stuha na kapote. Musela som sa usmiať. Tak to Zaf vystihla, že ho spoznám na prvý pohľad. Zamierila som si to rovno k nemu  a snažila sa zistiť, čo je to auto zač. Nebol to žiadny problém – veľmi dobre sa v autách vyznám. Bolo to čierne Audi TT s tmavými sklami, aby ma nikto nemohol vidieť. Samozrejme, bolo upravené. Bolo pomaľované peknými sivými dráčikmi. Zaf sa proste v tomto vyžíva.

Autu som sa nesmierne potešila. Audi je moja obľúbená značka. Aj to, čo som nechala Zaf a jej sestrám, bolo Audi. Konkrétne Audi R8 Spider. Samozrejme čierne a upravené. S čiernymi sklami.

Prišla som k svojmu autíčku. Až teraz som si všimla, že je na stuhe veľkými písmenami napísané Rain. Usmiala som sa. Zaf je predsa len upírka a k tomu vie byť niekedy aj dosť puntičkárska. Ale to je pravdepodobne každý upír.

Strhla som mašľu a pod ňou bol na aute prilepený odkaz na žltom papieriku: Kľúče máš v bočnom vrecku v taške. Uži si ho. Z.

Až teraz som si uvedomila, že nemám kľúče od svojho auta. Vopchala som preto ruku do bočného vrecka.

S potešením som vytiahla svoje kľúče s malým príveskom v tvare srdiečka. Bolo otváracie. Otvorila som ho a tam bola maličká fotka, na ktorej som bola ja a Zaf. Bola to fotka z oslavy mojich posledných narodenín. Na druhej strane bolo krásnym ozdobným písmom vyrezané toto: Nikdy sa nezabudni rozhodovať srdcom.

Utrela som si slzičky, čo sa tisli z očí. Toto bola jej obľúbená veta.

Otvorila som svoje auto, tašku hodila dozadu a sama som sa usadila za volantom. Vytiahla som z bundy mobil a podržala  jednotku. Samozrejme, Zaf mám v rýchlom vytáčaní. Po prvom zvonení to zdvihla. Určite “sedela“ na telefóne.

„Ahoj, Zaf,“ zvolala som do telefónu.

„Ahoj, Rain. Aký bol let? A páči sa ti auto?“ Musela som sa zasmiať jej zúfalému hlásku. Nebodaj sa bojí, že sa mi nepáči?

Za prvé je od nej a za druhé je to Audi.

„Samozrejme, že sa mi páči. A ešte raz vďaka za všetko. Najmä za prívesok. Je nádherný,“ povedala som a v mojom hlase sa ozývalo všetko to dojatie, čo sa mi momentálne prelialo cez viečka. Utrela som si oči.  

„Bože, aká som rada, že sa ti páči.“ Takmer som videla ako si úľavne oddychuje.

„Tak dobre, Zaf. Budem končiť, aby som ešte dnes vyrazila. Keď prídem do Forks, zavolám ti. A pozdrav sestry. Majte sa tam pekne,“ povedala som ešte smutnejšie ako som mala v pláne. No čo už. Budú mi chýbať. Aspoňže ich čoskoro uvidím. Samozrejme, nesmú chýbať na oslave mojich osemnástych narodenín. Ako hovorí Senna, je to udalosť.

„Aj ty sa maj pekne a ony ťa tiež pozdravujú,“ povedala natešene. Senna a Kachiri “sedeli“ na tom telefóne s ňou.

„Vďaka,“ povedala som naposledy a radšej hovor ukončila, pretože takýmto štýlom by sme sa rozprávali najbližšiu hodinu.

Naštartovala som svoje autíčko a vybrala sa smer diaľnica, smer Forks.

Vďaka mojej rýchlej a šialenej jazde – samozrejme spolužitie s rýchlou upírkou na vás zanechá stopy – som do Seattlu prišla asi za hodinku. Po ceste som si ani nevšímala, kde som a čo je okolo mňa, preto ma veľmi prekvapilo, že som v meste.

Bola som ale hladná, tak som si skočila do nejakej reštiky pri ceste. Dala som si len špagety a colu. Hneď som zaplatila a vydala sa na cestu.  

Teraz som už cestu vnímala. Prekvapila ma všadeprítomná zeleň. Zaf by sa to veľmi páčilo. Pripomína mi to tu môj milovaný dažďový prales.

Zo Seattlu do Forks to nie je až tak ďaleko, takže ma už o tretej ráno vítala ceduľa z nápisom Vitajte vo Forks.

Svoj domček som našla pomerne ľahko. Bol hneď na kraji mesta. Z vonku vyzeral ešte lepšie ako na obrázkoch. Zaparkovala som teda pred ním, zobrala tašku a vybehla von. Prezrela som si dom pozornejšie. Z vonku do bola kombinácia skla, kameňa a dreva. Pred domom bola malá záhradka s jazierkom a hojdačka. Bol to maličký dom, pripomínajúci skôr chatku, ale mne stačil. Bol nádherný a bol môj.

Pobrala som sa k domu a spod odkvapu som vybrala kľúče od domu.

Zatiaľ som vôbec nemala tušenia, ako dom vyzerá z vnútra. Zariaďovala mi to tu nejaká pani menom Esmé. Priezvisko neviem. Všetko s ňou spojené vybavovala Kachiri. Chceli ma prekvapiť. Ja som len povedala v akých farbách to má byť.

Hneď ako som vošla, privítala ma malá predsieň, v ktorej bol len obyčajný vešiak a malá čierna skrinka. Položila som na ňu kľúče, vyzliekla si bundu a vydala sa na skúmanie môjho domčeka. 

Prvá bola malá kuchynka s moderným vybavením ladená do čierna a červena. Trošku šialená kombinácia do kuchyne, ale prekvapivo sa to tu veľmi hodilo.

Hneď ďalej bola obývačka spojená s jedálňou. Jedáleň tvoril malý okrúhly stôl so štyrmi stoličkami. V obývačke dominovala veľká čierna pohovka a čierna plazmová telka. Steny boli pomaľované na svetlomodro a viseli na nich obrazy krajiniek.

Samozrejme, to mala na svedomí Senna. Každá zo sestier mi zaplatila zariadenie do jednej izby. Senna mala na starosti obývačku, Zafrina moju izbu a Kachiri všetko ostatné – teda kuchyňu, predsieň a kúpeľňu. Ja som naozaj povedala len tie farby.

Vybehla som na poschodie, kde bola len moja a hosťovská izba a potom ešte kúpeľňa. Bolo tu troje dverí.

Hneď prvé vľavo viedli do menšej hosťovskej izby. Bola ladená do zelena. Bola tu veľká manželská posteľ a veľký šatník. Steny boli olivovo zelené.

Zavrela som a prešla k dverám v strede. Bola to kúpeľňa. Bola ladená do biela. Na niektorých kachličkách boli rôzne mušle alebo morské hviezdice. Krásna a priestranná. Bola tam veľká vaňa, sprchovací kút a v kúte aj práčka.

Zavrela som a pristúpila k posledným dverám, ktoré mali viesť do mojej izby.

Otvorila som a ostala len nemo – a s vyvalenými očami – pozerať na toľkú nádheru.

Moja izby bola ladená do modro-siva. Bol tu veľký šatník, v rohu písací stôl a na ňom notebook. Na druhej stene bola hifi veža a poličky plné hudby a mojich obľúbených kníh. Samozrejme, mojej izbe kraľovala obrovská posteľ s modrým baldachýnom. Steny boli prefarbené na tmavomodro a viseli na nich obrázky môjho milovaného pralesa.

Pousmiala som sa a zbehla si dole pre tašku. Otvorila som šatník a opäť ostala len pozerať. Bol takmer celý plný.

Bolo oblečenie len v mojich obľúbených farbách. Čierna, červená, sivá, modrá a zelená. Vybalila som si preto to málo, čo som mala, a išla do kuchyne.  

Hneď som otvorila chladničku, že si pozriem, či tu niečo je. Aj bolo. Chladnička bola plná. Tie tri sa o mňa starajú ako o nejakú princeznú. A to som sa tešila, ako si svoj dom dozariaďujem sama. Samozrejme, už nie je čo zariaďovať.

Vybrala som si preto mlieko, v skrinke našla svoje obľúbené škoricové cereálie a nasypala ich do misky. Zaliala som ich mliekom a zamierila do obývačky. Pustila som si k tomu nejaký film. Bol tu DVD prehrávač a aj hromada DVD-čiek.

Ani neviem, čo to bol za film. Asi nejaký muzikál. Stále tam len spievali. V polovici som to radšej vypla a vybehla späť do izby. Pustila som si radšej niečo od Good Charlotte.

Zvalila som sa na posteľ. Z prázdnin ostáva ešte týždeň než sa začne škola. Hmm... škola. Neviem prečo, ale akosi ma to tam ťahalo. Že by som sa tam vrátila? Peňazí mám dosť a okrem toho... na druhom stupni nemám dokončenú ani druhú triedu. No vlastne aj hej. Odišla som len dva mesiace pred koncom a vlastne som sa naučila celú náplň učiva v tom ročníku. Teraz by som síce mala byť už v štvrtom, ale pokojne pôjdem aj do tretieho.

Prešla som teda k notebooku a našla si číslo do miestnej školy. Písali, že už je tam sekretárka.

Najlepšie ale bude, ak tam zavolám ako svoja “mama“. Robievala som to často a viem si aj zmeniť hlas, aby znel ako dospelácky. Budem radšej aj tvrdiť, že som mala súkromného učiteľa a učila som sa doma. Aspoň nebudú chcieť vysvedčenia, ktoré aj tak nemám.

Pozrela som na hodiny. Bolo takmer osem hodín. To by tam už asi mali byť.

Vytočila som číslo a čakala, kým to niekto zdvihne. Po piatom zvonení sa tak stalo.

„Forkská Stredná škola, pri telefóne Coopeová,“ začula som v telefóne monotónny hlas, pravdepodobne sekretárky.

„Dobrý deň, pri telefóne Swanová. Chcela by som svoju dcéru zapísať do školy,“ povedala som zmeneným hlasom. Sama som žasla nad jeho vierohodnosťou.

„Samozrejme, pani Swanová. Príďte sem do kancelárie a vybavíme všetko podstatné,“ povedala celkom milo tá úradníčka.

„Prepáčte, ale ja sa ponáhľam do práce. Nevadilo by, keby som poslala svoju dcéru?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Ak to nedovolí som v háji.

„Ale samozrejme, žiadny problém. Od vás nám stačí len jediný podpis. Len pošlite vašu dcéru. Ja tu zatiaľ všetko pripravím.“

„Ďakujem vám, pani Coopeová. Do počutia,“ povedala som čo najmilšie. Predsa som len hrala rodičovskú autoritu.

„Nemáte za čo, pani Swanová. Do počutia,“ povedala a zložila. Zložila som aj ja. Teraz bude ale menší problémik nájsť tú školu.

No ale čo. Pôjdem do mesta a niekoho sa spýtam.

Prešla som k šatníku a vybrala si niečo na oblečenie.

Zvolila som úzke čierne rifle, modrý top na zaviazanie okolo krku a čierne sako. Musím vyzerať reprezentatívne. Pozrela som sa, či tu mám niečo aj na prezutie. Samozrejm, mala som tu niekoľko párov topánok. Zvolil som preto čierne lodičky na vysokom opätku.

Zobrala som si kľúče od auta, zamkla dom a nastúpila do auta. Vyrazila som smer centrum mesta.

Našťastie som nakoniec ani pomoc nepotrebovala. Škola bola hneď pri ceste.

Zaparkovala som na školskom parkovisku a vydala sa k budove, na ktorej bolo napísané Ústredie.

Otvorila som dvere. Malý zvonček oznámil môj príchod. Otočila sa ku mne postaršia žena s ryšavými vlasmi a milo sa usmiala.

„Ááá, slečna Haleová. Čo potrebujete?“ spýtala sa a ja som zostala len prekvapene pozerať...


Takže. Zatiaľ som sa ešte celkom nerozhodla, ale pravdepodobne budem teraz pracovať na tejto poviedke. Samozrejme, ak bude dostatok komentov a ja budem mať čas, čo je teraz dosť problém. Tak sa, prosím, vyjadrite.

 S pozdravom Nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 2. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!