Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 18. kapitola

26.03.2010 (19:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2976×

 18. kapitola 

„Edward,“ zašepkala zastretým hlasom a pomaly prišla ku mne. Potom ma objala okolo krku a začala vášnivo bozkávať...

RAIN: 

Cítila som tú zložitosť v sebe. Skoro som samu seba pripravila o Edwarda. O jeho dotyky, o jeho slová, o jeho lásku. Ako som mohla byť taká hlúpa? Nebyť Rose, nestála by som tu, pod sprchou v Edwardovej kúpeľni.

Ako som mohla niečo také urobiť? Zbláznim sa ak ho už nikdy neuvidím.

V spomienkach som sa zatúlala aj k tej noci, keď som stretla Jamesa. Bolo to vo mne. Všetka tá nenávisť a znechutenie. Ale bolo tam stále túžba. Jamesa som nenávidela a stále nenávidím. Edwarda však milujem. Je to iné. Akoby vo mne boli dve osoby. Jedna je silnejšia druhá slabšia. Každý dotyk mi to všetko pripomína, ale ako môžem žiť, keď sa o to nepokúsim. Hovorí sa, že niektorých spomienok sa zbavíš, len keď ich nahradíš inými, krajšími. Spomienky naplnené láskou by boli dobré. Nahradili by všetko to zatrpknutie, ktoré je vo mne? Možno to všetko zmení, alebo ešte viac pokazí.

A žijem len raz, prečo sa neoddať tomu čo cítim? Prečo sa nevložiť do rúk, ktoré tak milujem? Prečo nevychutnávať ich dotyky? Prečo nebozkávať jeho dokonalé telo? Jeho pery? Je to naozaj všetko také ťažké?

Nie, nie je. Nie potom, ako som zomrela. Zomrela som. A vrátila som sa iná. Možno lepšia, možno horšia. Každý človek, čo sa takto vrátil sa stal niekým iným. Niekto sa zmenil na nepoznanie, niekto vôbec. A tak ako ja – niekto sa zmenil len trochu. Len niečo sa zmenilo. Možno môj pohľad na svet, možno moja osobnosť.

Rozhodnutie je teraz len na mne. Síce zbytočne, ale je to tak. Ja som sa rozhodla, moje podvedomie sa rozhodlo. Stalo sa tak vtedy, keď som sa vrátila.

Vypla som sprchu a obliekla si len spodnú bielizeň. Bola som odhodlaná, plná vášne a lásky. Dnes to všetko zmením na činy, alebo už nikdy. Dnes je správny večer. Cítim to všade okolo seba, a najmä v sebe. V srdci.

Vyšla som von a pozrela na posteľ, na ktorej ležal Edward.
Mala som pocit, že oči bude o chvíľu naháňať niekde po podlahe a sánku hľadať v podzemí. Možno si to ani neuvedomil, ale jeho oči nabrali čierny odtieň. Avšak nie ten nebezpečný, ale vášnivý. Aj on po mne túžil. Mojim telom akoby prešiel uragán. Tornádo citov.

„Edward,“ zašepkala som a môj hlas znel akosi zastreto. Bol zastretý tou vášňou.

Pomaly som prišla k posteli a objala Edwarda okolo krku a potom som sa lačne vrhla na jeho pery. Bozky mi ochotne oplácal. V bruchu mi poletovali motýle a izba bola nabitá – doslova – sexuálnym napätím. Doteraz som nič takéto nezažila. Bolo to ako inokedy keď sme sa bozkávali a zároveň to bolo úplne iné. Akoby sme sa bozkávali po prvýkrát.

Edward ma objal okolo pása a stiahol na posteľ. Potom sa so mnou pretočil, až bol nado mnou. Podoprel sa na lakti a stále ma bozkával. Pootvorila som pery a jasne ho vyzvala. Nedal sa ponúkať dlho. Jeho jazyk zaútočil na môj a ja som slastne zavzdychala do jeho sladkých úst.

Už som to nemohla dlhšie vydržať.

Ruky som pomaly sunula po jeho krku a ramenách nižšie a nižšie, až som sa dostala k prvým gombičkám jeho košele. Začala som mu ich rozopínať. Až som žasla nad tým, z akou zručnosťou som to dokázala. Myslela som si, že sa mi budú chvieť ruky, ale každý môj pohyb bol dokonalý. Premyslený. A to som už takmer vôbec nepremýšľala.

Podarilo sa mi rozopnúť štvrtý gombík, a chystala sa na ďalší, keď sa Edward pretočil tak, aby sme ležali oproti sebe na boku. Díval sa na mňa a v jeho očiach bolo rovnaké vzrušenie, aké som cítila ja.

„Rain? Naozaj to chceš?“ spýtal sa tónom, v ktorom sa ozývali veľké obavy. „To s Jamesom sa stalo len nedávno. Nechcem ťa do ničoho nútiť. Ja počkám aj sto rokov,“ povedal a nežne ma pohladil po vlasoch. Jeho dotyky mi do tela vypúšťali elektrické impulzy, z ktorých som sa celá chvela.

„Edward, ja som si istá. Neviem, čo sa zmenilo, ale ja som akoby iná. Keď som zomrela, bola som na chvíľu na jednom čudnom mieste. Ani neviem, čo alebo kto tam bol. Ani či som tam bola ja. Ale keď ma Rose vrátila, ja som sa vrátila iná. Akoby staršia, vyzretejšia. Neviem ti to popísať, ale som iná. Akoby sa všetko stalo pred stovkami rokov, a nie pred pár dňami,“ zašepkala som a pritiahla sa k nemu trošku bližšie.

„Asi ti rozumiem. Čítal som o takých prípadoch, keď niekto na krátko zomrel. Potom sa vrátil do života, ako niekto iný. Zmenený.  Naozaj si pripravená?“ spýtal sa naposledy. Namiesto odpovede som sa k nemu opäť privinula a vášnivo ho pobozkala na pery. Nedal sa zahanbiť a bozky mi opätoval.

Opäť nás dostal do rovnakej polohy ako predtým – ja pod ním. Nevadilo mi to, hlavne, že sme spolu.

Začala som sa venovať jeho košeli, len s tým rozdielom, že teraz ma už nezastavil.

Čo najrýchlejšie som ho zbavila košele a hodila ju niekde na zem. Ani neviem kam. A bolo mi to jedno.
Edward svoje pery až mučivo pomaly presúval po mojej sánke až na krk. Perami sa obtieral o moju kožu. Obaja sme dýchali zrýchlene, aj keď sme to vôbec nepotrebovali.

Hladkala som ho po jemnej pokožke na bruchu a ukladala si to pamäti každý sval, každý detail jeho tela. Pátrala som, až som našla, čo som hľadala – jeho opasok. So zručnosťou, ktorú som dovtedy nepoznala som mu ho rozopla a nohavice sunula po jeho bokoch dolu. Keď som už nedočiahla rukami, pomohla som si nohami. Nikdy by sa mi to asi nebolo podarilo, ale Edward mi pomohol. Zahodil nohavice niekde na kôpku ku košeli. Ostali mu len čierne boxerky.

Perami sa presunul po mojom krku až k najcitlivejšej časti ucha. Bozkával môj ušný lalôčik a šepkal mi slovíčka lásky. Hlas mal zastretý od túžby.

Rukami blúdil po mojom tele, až našiel to čo hľadal – zapínanie podprsenky. Pomaličky mi ju rozopínal a potom letela niekde preč. Matne som si všímala, že niečo visí na okne a na lustri, ale neodvážila som si predstaviť, ktorý kus oblečenia tam skončil.

Edward hladil dlaňami moje prsia a ja som mu slastne vzdychala do úst. Toto bolo to po čom so túžila. Po jeho nežných – ale o to príjemnejších – dotykoch. Každý jeho pohyb, jeho pohladenie, prezrádzal veľkú lásku.

Bozkával mi kľúčnu kosť. Perami sa jemne – takmer ako pierko – obtieral o moju pokožku. Každý jeho dotyk akoby mi spaľoval pokožku. Mala som pocit, že som v ohni. No namiesto toho, aby som ho uhasila, som ho ešte viac rozpaľovala.

Už som nechcela čakať dlhšie. Neohrabane som ho zbavila aj posledného kúsku oblečenia. To isté spravil on. Ťažko dýchajúc sme sa pozerali na telo toho druhého a nemohli sa vynadívať. Bolo to dokonalé. Táto chvíľa bola dokonalá. Vôbec som sa nebála, nemala som obavy, v mojej hlave neboli žiadne spomienky, žiadna bolesť. Nebolo tam nič. Len Edward.

Začali sme sa bozkávať s novým nadšením a v zápale vášne sa prevaľovali po posteli sem a tam. Žasla som nad tým, že sme neskončili na zemi. Bolo to pravdepodobné.

Rukami som skúmala Edwardove telo a on skúmal to moje. Každý dotyk bol plný nehy. Nemyslela som si, že toľko nehy vôbec na svete existuje a on mi ju dával.

Nakoniec sa odtrhol od mojich pier a zadíval sa mi hlboko do očí. Jeho boli ešte temnejšie ako predtým, ale veľmi sa mi takto páčili. V jeho očiach bola jasná otázka. Váhal. Len som sa usmiala a pritiahla si ho bližšie. Objala som ho okolo krku a pobozkala ho na pokožku tesne pod kľúčnou kosťou.

Zadíval sa mi do očí. Mala som pocit, že vidí do každého záhybu mojej duše. Toto bolo viac ako len telesné spojenie. Boli sme ako jeden. Prisala som sa na jeho pery. Bozkávali sme sa a on opatrne spojil naše telá.

Aj keď som už nebola panna, nečakala som, že to bude ešte bolieť. Mimovoľne mi unikla jedna slza, nasledovaná ďalšou. Edward ma hladil po ramenách a tíšil ma bozkami. Nebyť jeho jemných dotykov, asi by som mu utiekla. Mala som pocit, že to trvá snáď večnosť, ale moje telo si nakoniec zvyklo. Pohla som bokmi proti nemu a on spojil naše pery a začal sa pomaly a neisto vo mne pohybovať.

Bolo to iné. Krásne, dokonalé, nežné. Každý jeho pohyb som jasne cítila a vychutnávala si ho. Po chvíli som sa začala proti nemu pohybovať rýchlejšie a prinútila ho tak zrýchliť.

V mojom tele sa zbieralo napätie. Vzdychy sme tlmili na perách toho druhého.

Jasne som cítila, že sa blíži uvoľnenie, keď sa stalo niečo nepredstaviteľné. Bolo to akoby sa niečo zlomilo. Necítila som už len ako ja cítim Edwarda, ale ako aj on cíti mňa. Cítila som ho v sebe, ale aj seba okolo neho. Cítila som jeho napnuté svaly na ramenách, zároveň som cítila tie dotyky na sebe. Podľa udiveného výrazu v jeho očiach som pochopila, že to necítim sama.

Vyvrcholili sme naraz. Výkriky sme udusili v ešte vášnivejšom bozku. Potom sme sa vyčerpane zvalili na posteľ.

Edward nás pretočil na bok a odzadu ma objal. Prehodil cez nás prikrývku a tvár zaboril do mojich spotených vlasov.

Stočila som sa mu v náručí a pozrela mu do očí, ktoré pomaličky získavali svoj zlatavý odtieň. Pohladila som ho po tvári a jemne sa usmiala.

„Čo to bolo?“ spýtala som sa potichu.

„Neviem, ale bolo to dokonalé,“ pošepkal mi do ucha. Potom ma jemne pobozkal na pery. Cítila som sa ako mača. Dokonale spokojná a ospalá. Ešte začnem priasť a bude to dokonalé.

Stočila som sa v jeho náručí, aby ma opäť mohol objať.

Uvelebená v jeho náručí – ktoré akoby bolo presne pre mňa – som sa nechávala ukolísať do spánku.

„Milujem ťa,“ zašepkala som s posledných síl. Musela som mu to povedať ešte predtým než zaspím.

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkal mi do ucha. Spokojne som zamrmlala a vydala sa do ríše snov.

Prebudila som sa na čudné svetlo, ktoré na mňa dopadalo cez okno. Sadla som si, aby som sa presvedčila. A naozaj! Vo Forks svieti slnko! Kedysi by som nadávala a bola smutná, ale teraz nie. To slnko úplne vyjadruje moju náladu. Pri spomienke na to, čo sme včera s Edwardom zažili som sa začervenala. Poobzerala som sa po miestnosti. Bola som tu sama. Pokrčila som plecami a vybrala sa do kúpeľne. Až tam som si uvedomila, že som nahá. Odkedy som taká roztržitá?

Pokrčila som plecami a rýchlo sa osprchovala. Na stolíku ma čakalo oblečenie. Tá Alice je neskutočná, alebo to bol niekto iný? To je vlastne jedno. Boli tam obyčajné tmavé rifle a modré tričko. Je mi jasné, že dnes sa do školy nejde. Aj keď predstava našich spolužiakov, ako sa pozerajú na žiariacich Cullenovcov ma veľmi lákala.

Tak zo zvyku som sa zadívala do zrkadla. A zhrozila som sa. Moje čierne vlasy už neboli tak celkom čierne. Mala som v nich jasné modré prúžky, ako melír. Lenže toto bol prírodný melír. Najviac ma však prekvapili moje oči! Vo svetle sa trblietali podobne ako pokožka upírov. To odhalenie ma prinútilo zalapať po dychu.

„Rain?“ ozval sa spoza dverí Edwardov starostlivý hlas. „Deje sa niečo?“

Neviem či by som bola schopná mu odpovedať, tak som len pootvorila dvere, aby mohol vojsť. Neváhal a hneď vošiel. Keď sa na mňa zadíval, prekvapene ostal pozerať, ako žaba z prahu.

„Rain?“ povedal opatrne a zamával mi rukou pred očami. Zmätene som sa na neho pozrela.

„Hovoril si niečo?“ povedala som popletene. Nezdá sa mi, že by som niečo počula.

„Nič som nehovoril, ale ty si vyzerala pekne mimo,“ povedal a nežne sa usmial. Pri tom úsmeve som sa dokonale prebrala zo zamyslenia a ako zmyslov zbavené som sa mu vrhla okolo krku.

Rýchlo som vyhľadala jeho pery a zľahka ho pobozkala na dobré ráno.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa po niekoľko minútovom tichu.

„Je desať hodín. Mimochodom dobré ráno,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na spánok. V bruchu sa mi zatrepotali motýlie krídla.

„Dobré,“ pípla som potichu a odtiahla sa od neho – dosť neochotne. „Idem si zohnať niečo na raňajky,“ povedala som a schytila ho za ruku. Poskakujúc som prišla na vrch schodišťa. Preskackala som dolu. To skackanie ma veľmi prekvapilo. Ak si spomínam, naposledy som takto podskakovala, keď som dostala bábiku. A to som mala asi päť rokov, teraz mám takmer osemnásť.

Dole bola nastúpená celá rodina. Keď sa pozreli na mňa, prekvapene zalapali po dychu. To sa im nečudujem. Včera som vyzerala úplne inak a dnes úplne inak.

Zastavila som sa až na výraze mojej mamy. Bol príliš rozžiarený... ale prečo?

„Mám hádať, čo sa stalo včera večer? Alebo ani nemusím?“ A nato sa uličnícky usmiala. Vypleštila som na ňu oči. To my chce nahovoriť, že nás nebolo počuť?

„O čom sa vy dve rozprávate?“ spýtal sa urazene Emm. Zarazene som pozrela na neho a potom na Edwarda. Jemne pokrútil hlavou. Takže nás asi nepočuli, čo je v dome plnom bytostí s dokonalým sluchom niečo ako zázrak.

„A-ako si na to prišla?“ spýtala som sa v rozpakoch, červená snáď až na zadku. To mi robí naschvál alebo čo?

„Mne sa to tiež stalo. S tvojím otcom. Je to pevné spojenie, nemáš sa za čo hanbiť. Stane sa to len vtedy, keď nájdeš pravú lásku na celý život,“ povedala a rozžiarila sa ešte viac. Chce mi snáď nahovoriť, že preto mám iné oči a iné vlasy?

„To preto mám iné vlasy a iné oči?“

„Preto. Každá víla zareaguje ináč. Ja som získala tie zelené prúžky. Ty odlesk v očiach a modré prúžky. Môžeš byť šťastná. Dostala si toho najviac zo všetkých víl,“ povedala obdivne. Obdivne? Moja mama obdivuje mňa?

„Čo je to vlastne za spojenie?“

„Je to niečo ako vlkolačie pripútanie sa, ale omnoho silnejšie. Neviem ti to vysvetliť, len viem, že je to na celý život,“ dopovedala a ja som si to snažila dať v hlave dokopy. Ak je to na celý život, prečo nežije s mojím otcom?

„Mami? Prečo nežiješ s Marcusom?“ Neviem, či ho mám volať otec. Veď ho vlastne ani nepoznám.

Najskôr si povzdychla a potom bola dlho ticho. Už som si myslela, že neodpovie. Ale nakoniec sa predsa len rozhovorila:

„Nie som s ním kvôli rodine. Nemohla som ho vystavovať riziku kvôli Vicky. Nesúhlasil so mnou, že ju treba zabiť. Stále dúfal, že sa zmení. Ale nestalo sa tak. Odišla som ešte predtým, než som sa dozvedela, že ťa čakám. Sľúbila som mu, že sa vrátim. A mám to v úmysle. Jeho neprítomnosť mi spôsobuje takmer fyzickú bolesť,“ povedala a smutne si povzdychla.

„Prečo ste sa nevzali?“ Bolo pre mňa nepochopiteľné, že sú od seba. Neviem si predstaviť, že by som mala byť bez Edwarda na dlhšie ako pár hodín.

„Neviem, či ma ešte stále chce,“ povedala potichučky a smutne. Takmer som skolabovala. To čo sú za nezmysly?!

„Mami, čo to hovoríš? Je vidno, že si ho nevidela. Keby to tak bolo, nepochybovala by si. Vždy keď som ho stretla, keď som bola malá, mal na tvári ten typický apatický výraz. Nič ho nebavilo, nič nezaujímalo. Niekedy som mala pocit, že sa vôbec nezaujíma o dianie okolo seba. Že ho ani nevníma. Aro a ostatní tvrdili, že je taký preto, lebo stratil ženu, ktorú veľmi miloval. Myslela som si, že zomrela. Ale mýlila som sa. A potom, keď som vyrástla a začala som sa podobať tebe, tváril sa ináč. Hľadel na mňa s takmer zbožnou úctou. Ako keby po prvýkrát videl slnko. Teraz mi došlo, že po dlhých rokoch vo mne videl teba,“ prerušila som svoju reč a prišla k mame. Objala som ju. „Tak už veríš? Keby si ho videla. Bol taký smutný. A ty povieš, že ťa nechce?“ dopovedala som a nechápavo pokrútila hlavou. A potom, že odkiaľ sa brali tie pochybnosti. Máme ich v rodine.

„Vďaka, Rain,“ povedala a pobozkala ma na líce.

„Vysvetlí nám už konečne niekto, o čom to hovoríte?!“ zakričal pobúrene Emmett. Ten sa nezaprie.

Zúfalo som sa pozrela na Edwarda. Čo mu mám povedať? Že sme spolu spali a spojili tak svoje životy? Len keď som si predstavila, ako mu to hovorím, očervenela som ako paprika. Existuje niečo ako samo vznetlivá víla?  

„Počkaj, stalo sa včera to, čo si myslím, že sa stalo?“ spýtal sa komplikovane Emm. Ja som očervenela ešte viac. A to som si myslela, že to viac ani nejde. Len som nemo prikývla.

„Rain? Ja som myslela, že si sa nedostala cez to s Jamesom,“ zašepkala potichu moja sestra. Síce na to stále myslím, ale už ma to tak nestraší. Stále to budem mať pred očami, ale už sa viac nebojím.

„Rose, ja som sa zmenila. Vtedy, keď som zomrela, som sa asi dostala na nejaké miesto, alebo tak niečo. Neviem, či to nebol len výplod môjho podvedomia, to ti nepoviem. Bola som tam a svietilo tam také krásne biele svetlo. Dotkla som sa ho a ona ma ťahalo k sebe, ale ty si ma vrátila. A ja som sa návratom zmenila. Akoby som dospela, zostarla o stovky rokov. Celé som to vnímala, akoby sa to stalo pred stovkami rokov, a nie pred pár dňami,“ povedala som potichu a v miestnosti zavládlo hrobové ticho. Také ticho až z neho mrazilo.

„Ty si sa dotkla svetla?“ spýtala sa mŕtvo mama. Čo je na tom zlé?

„No asi hej, prečo?“ spýtala som sa zvedavo a popletene. Čo sa deje tento krát?

„Vieš, čo by sa stalo, keby si do neho vstúpila?“ spýtala sa ma a ja som len pokrútila hlavou. „Keby si do neho vstúpila, už by si sa nemohla vrátiť. To, že si sa ho dotkla a Rose ťa stihla vrátiť, bol zázrak. Stačila len jedna sekunda a už by ťa nikto nevrátil,“ zašepkala zničene. Vedela som, že som blízko smrti, ale neuvedomovala som si, že až tak blízko. Otriasla som sa.

Carlisle zrazu niekam zmizol.

„Kam šiel?“ spýtala som sa Edwarda.

„Uvidíš,“ zašepkal a pritiahol si ma do náručia.

Zrazu sa Carlisle vrátil a v ruke držal niečo ako knihu? Priniesol knihu? Hodila som po ňom nechápaví pohľad.

„Toto je príbeh jedného dievčaťa. Sama na chvíľu zomrela a dotkla sa svetla, tak ako ty. Myslel som, že by ťa mohol jej príbeh zaujímať,“ povedal a podával mi tú knihu. Pokrčila som plecami a zobrala mu knihu z rúk. No čo, aspoň sa nebudem nudiť.

„A teraz sa poď najesť,“ povedal Edward a ťahal ma do kuchyne. Tam mi rýchlo niečo ukuchtil a položil to predo mňa. Až teraz som si všimla, že je to puding. Usmiala som sa na neho a pustila sa do neho. Bol jahodový, mňam.  

„Ďakujem,“ povedala som Edwardovi, keď mi ukradol misku, aby ju umyl. Zrazu sa však rozozvučal zvonček pri dverách. My niekoho čakáme?

Pokrčil som plecami a v Edwardovom objatí sa vybrala do obývačky. A potom som ich uvidela. Ako som mohla zabudnúť?!

„Zaf! Senna! Kachiri!“ vykríkla som nadšene a vrhla sa im okolo krku. Nadšene sme sa objímali a štebotali, ako dlho sme sa nevideli.

„Ale, ale dievča zlaté. Celá žiariš. Je v tom chlap, že?“ spýtala sa bezstarostne Senna. Ako ja zbožňujem tú jej bezstarostnosť.

„Ako to vieš?“ spýtala som sa a usmiala sa na ne.

„Vidím to na tebe. Tak vidíš, máš šťastie. Tak to zase vyzerá, že sme posledné tri nesmrteľné bez partnera,“ povedala zvesela Senna.

„Ja som vám to hovorila už dávno – keby ste občas z toho pralesa vyliezli, nemali by ste núdzu o nápadníkov,“ povedala som a žmurkla na ne. Zrazu si niekto odkašlal. Edward?

„Ach, prepáčte. Toto sú Zafrina, Kachiri a Senna,“ ukázala som na ne tak, ako som ich menovala. „A toto,“ a ukázala som na Cullenovcov, „toto sú Alice, Jasper, Rose, Emmett, Edward, Esme a Carlisla už poznáte,“ predstavila som ich a potom nastal kolotoč objímania a potriasania rukami. Senna si zvedavo prezerala Edwardovu ruku, ktorou ma objímal okolo pása. A stále sa usmievala.

Po tomto kolotoči sme si posadali a začali trkotať, čo všetko som zažila. Zaf mi pekne vyčistila žalúdok za ten kúsok s Vicky. To som dopadla. Ešte aj ona mi vynadá.

Ani neviem ako, a zrazu bol večer. Zistila som to, až keď sa mi začali krížiť oči.

„Do kedy tu ostanete?“ spýtala som sa potom, čo som sa zdvihla na odchod.

„Až do tvojej oslavy,“ zašvitorila Kachiri a zadívala sa na mňa svojimi zlatými očami. Všetky tri sú už vegetariánky. Som na ne právom hrdá.

„Super. Tak dobrú noc,“ popriala som im a v závese s Edwardom som prišla do izby. Zaliezla som do sprchy a potom hneď do postele. Stúlila som sa mu v náručí. Aj napriek únave sme sa, v šere izby, začali venovať jeden druhému. A nič iné okrem nás už neexistovalo. Len mi dvaja. A to je dobre 

Baví vás to ešte?

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 18. kapitola: