Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 16. kapitola

Dážď je predsa super! - 16. kapitola Konečne je tu pokračovanie, tak príjemné čítanie. Vaša nessienka :)

16. kapitola

 

„Sladké sníčky,“ zašepkal mi do ucha. Len som zahmkala a takmer okamžite zaspala. Po strašne dlhej dobe sa mi nič nesnívalo. Bola som za to vďačná.

 

RAIN:

Ráno som sa prebudila a chvíľu som spracovávala ten strašný šok. Čo sa stalo, že sa mi opäť nič nesnívalo? Dnes je štvrtok. Tento deň sa síce začal dobre, ale desím sa štvrtej hodiny poobednej. Za posledné tri dne som toho veľa napremýšľala. Stačí sa len nepozorovane dostať na miesto určenia a potom sa uvidí. Tým nepozorovane samozrejme myslím bez vedomia kohokoľvek z rodiny. Síce ma Alice bohvieako nevidí – vraj sa to zmení po premene – ale aj tak by niečo mohla vidieť. Hlavne ak sa Vicky rozhodne konať a zabije ma. Síce by to bolo prijateľnejšie, ale aj tak sa mi nechce zomrieť. Nikdy som nebola sadista, alebo niečo podobné, ale dosť som sa aj zamýšľala, ako ma asi zabije. Proste mi zlomí väz? Alebo mi doláme všetky kosti v tele? Prebodne mi srdce? Skôr si myslím, že ma pekne dlho bude týrať.

Od mamy viem, že moja krv je pre upírov nepríťažlivá. Nevonia im a ešte je aj hustejšia ako ľudská. Vraj je aj horká, ale to nikto nevie. Nikto to neskúšal a ja sa pokusným králikom netúžim stať.

Lenivo som sa vyhrabala s postele. Edward tu nebol. To bol typický raňajší obraz. Nedal si povedať. Proste mi tie raňajky musel ísť uvariť. Na posteli ma už čakalo oblečenie. Snáď miliónkrát som Alice hovorila, že mám vo svojom domčeku vlastné oblečenie a stačí si poň len zájsť.

A vtedy mi to došlo. Ja sa predsa viem dostať odtiaľto a aj bez dozoru. Edward by už mal ísť na lov. Má čierne oči a o kruhoch pod nimi ani nehovoriac. Síce to nikdy nepovedal nahlas, ale to ani nemusí. No, nie som hlúpa. V skutočnosti sa odo mňa nechce vôbec pohnúť. Hlavne kvôli hrozbe menom Vicky.

A teraz som konečne na to prišla! Aká ja viem byť kreatívna. Hlavne v hodine dvanástej. Proste ho presvedčím, aby išiel na lov a ja pôjdem do svojho domu po oblečenie. Teda len akože. V skutočnosti pôjdem do úplne inej časti lesa.

Rýchlo som schmatla oblečenie a obliekla sa. Až potom som sa pozrela do zrkadla. Musím uznať, že to čo mi vyberie Alice, mi vždy dokonale padne, ale aj tak ma to nikdy neprestane udivovať. Dne som mala červeno-biely top bez ramien, úzke biele rifle a ľahký červený svetrík. K tomu som samozrejme mala lodičky. Červené a na opätku. Ešte, že sa moja rovnováha tak zlepšila. V skutočnosti mám rada topánky na opätku, ale tie, čo mi chystá Alice, sú príliš vysoké.

Zbehla som dole, odkiaľ sa vinula prekrásna vôňa. Vôňa chutných raňajok. Rýchlo som zamierila do kuchyne a tam ma už čakali moje raňajky. Tentokrát som mala len omeletu a čaj. Síce opäť, ale Edward vie tiež úžasne variť.  Rýchlo som zjedla a už mi bral tanier. Celý čas, čo som sa napchávala bol ticho. Ešte sme mali asi 15 minút kým pôjdeme do školy. Rozhodla som sa uskutočniť svoj plán. Navonok som mala bezvýraznú tvár, ale moje srdce krvácalo. Musela som sa veľmi ovládať, aby som mu všetko hneď sa zaraz nepovedala.

Prisadol si ku mne a zadíval sa mi do očí. Zdalo sa mi, že ich má ešte viac čierne ako včera. Akoby to ešte išlo.

„Edward, mal by si ísť na lov,“ povedala som a pohladila ho po tvári. Chcela som odtiahnuť dlaň, ale on ju prikryl svojou a prinútil ma ostať tak. Nevadilo mi to. Bolo to príjemné.

„Ešte to vydržím,“ povedal a pobozkal ma na čelo. Mňa len tak ľahko neodradí.

„Edward, no tak. Nemusíš sa kvôli mne týrať. Ostatní na mňa dajú pozor. Nič sa mi nestane. Vicky sa ku mne cez nich nedostane,“ povedala som a uvedomila si, že to vôbec nie je lož. Vicky sa cez nich nedostane, ja pôjdem dobrovoľne k nej.

„Ako si to vedela?“ spýtal sa zvedavo.

„Edward, ja nie som hlúpa. Ver mi, že aj ja mám strach o teba, ale na lov ísť musíš. Prosím, kvôli mne,“ povedala som a uprene mu pozerala do očí. Neviem, čo tam hľadal, ani čo tam našiel, ale očividne ho to presvedčilo.

„Myslím, že na hodinku by som mohol ísť,“ povedal zamyslene a ja som začala pojašene krútiť hlavou. Na hodinu mi to nebude nič platné.

„Nie Edward. Keď som hovorila lov, mala som na mysli poriadny lov. Pekne si zabeháš a chytíš si zopár púm, alebo medveďov,“ povedala som skalopevne. Chcel niečo povedať, ale ja som mu dala ukazovák na pery. Musela som sa ovládnuť, aby som ho nepobozkala.

„Dnes. Sľúb mi to,“ povedala som ešte pevnejším hlasom. Sama som bola udivená aká som perfektná herečka.

„Dobre. Hneď po škole pôjdem. Už si spokojná?“ spýtal sa ma s porážkou v hlase. Zase som mala nutkanie mu to všetko vyklopiť. Namiesto toho som ho zľahka pobozkala s čím očividne nesúhlasil.

Zrazu som mu obkročmo sedela na kolenách a jeho ruky som mala vpletené vo vlasoch. Napodobnila som jeho príklad a ruky mu vplietla do vlasov tiež. Naše jazyky spletali svoju dokonalú symfóniu. V bruchu mi poletovali milióny motýlikov. Chcela som takto byť večne. Len sedieť a môcť ho bozkávať. A dnes o to prídem. Bolestne som si povzdychla a odtiahla sa od neho. Vyzeral zmätený a rovnako ako ja, lapal po dychu. Aj keď sme to nepotrebovali. Bol to akýsi reflex.

„Musíme ísť do školy,“ pohotovo som sa vyhovorila, ale bola to pravda. Už bol čas odchodu.

Povzdychol si, zobral ma za ruku a viedol ma do garáže. Po ceste sme stretli moju mamu a Esme ako sedia v obývačke. Odvtedy, čo mama prišla sa do seba takmer nepohli. Zistili, že majú rovnaké koníčky – zariaďovanie a rekonštruovanie domov. Stále niečo plánovali a ja som sa radšej ani nepýtala čo by to mohlo byť.

Rýchlo som im zamávala a nasledovala Edwarda do garáže. Naskladali sme sa do jeho volva. Dnes sme výnimočne išli sami. Rose a Emmett išli v jeho Jeepe a Alice a Jasper boli na love. Mali by sa vrátiť asi na obed.

Rýchlo sme mierili ku škole. Na moje veľké prekvapenie sa mi tu veľmi páčilo. Ben, Aileen a Angela sa stali mojimi priateľmi. Veľmi mi budú chýbať.

Jess si asi pomaly začala uvedomovať, že Edward chodí so mnou. Ale v myšlienkach asi niečo spriada, pretože sa Edward strašne vyškiera, keď je v jej blízkosti.

Mike ani Adam sa ku mne zatiaľ nepriblížili. Vraj to podľa myšlienok ani neplánujú, ale kto vie? Andie som spoznala. Vôbec by som nepovedala, že je opačnej orientácie. Ale je strašne pojašená. A verí na vlkolakov a upírov. No hej. Keby vedela, že sa každý deň vyskytuje v prítomnosti niekoľkých upírov, neviem čo by urobila. Asi by utiekla.

Zastavili sme pred školou a ja som čakala kým mi Edward otvorí. Bol to jeho zvyk a mne sa nechcelo s ním hádať.

Ľudia ešte stále na mňa pozerali. Hlavne na mňa a Rose. Asi si ešte stále nezvykli, že sa na seba podobáme, aj keď už menej. Obyčajní ľudia si to nevšimnú, ale také bytosti, ktoré majú dokonalý zrak, áno. Tvár sa mi trošku zmenila. Mama tvrdí, že sa trošku viac podobám otcovi. To síce neviem, ale som za to rada. Ak sa zmením ešte trošku, možno si nás ľudia prestanú tak mýliť.

„Ahoj Rain,“ zavolala na mňa Angela cez celé parkovisko. Zamávala som na ňu. Ben stál vedľa nej – samozrejme ju objímal – a tiež mi zamával. Aileen som nikde nevidela, ale určite sa tu niekde nachádza.

Dnes je ľahký deň. Máme málo hodín. Prvú som nemala s Edwardom. Mala som dejepis. Dúfam, že tam bude aspoň Ben. Objala som Edwarda, dala mu pusu na líce a už som trielila do učebne. Tam som sa posadila na miesto, kde som predtým sedávala s Benom. Čakala som na neho až do konca prestávky. Stále som dúfala, že sa objaví, ale neprišiel. Asi išiel domov, alebo túto hodinu nemá.

Sedela som a pozerala z okna. Toto bude nudná hodina. Mali sem takú starú profesorku a tá bola pomalšia než slimák šprintér. Zrazu sa stolička vedľa mňa pohla. Zdvihla som hlavu. Stál tam príšerný chalan. Mal čierne nagelované vlasy a hnedé oči. Na tvári mal oplzlý úsmev, ktorý mi príšerne pripomínal Jamesa. Otriasla som sa odporom. Dúfam, že mu niečo nespravím, alebo sa nepovraciam.

„Môžem?“ spýtal sa sebavedomo a posadil sa. Vo mne to len tak vrelo.

„Na čo sa pýtaš, keď si aj tak sadneš?“ vyštekla som na neho. Dievča, ktoré sedelo za mnou sa len zachichotalo.

„Som Adam. Ty si Isabella?“ spýtal sa sebavedomo a podával mi ruku. Takže Adam. Sukničkár. A to som si myslela, že mi dá pokoj. Kde to žiješ, Rain?

Neochotne som mu potriasla nastavenou rukou. Mala som chuť mu ju zlomiť, a že by som to dokázala.

„Stačí Rain,“ povedala som otrávene. A po tomto chalanovi túži väčšina báb? Nie vďaka, neprosím si. Ja mám už svojho Edwarda. A toho asi dnes aj stratím. Vlastne ho opustím. Zatrepala som hlavou. Nechcela som na to myslieť.

„Krásne meno pre nádherné dievča. Nechcela by si ísť so mnou do kina?“ spýtal sa a hodila úsmev a lá Casanova.

„To si teda uhádol,“ povedala som a on sa rozžiaril, „nechcela,“ dopovedala som a triumfálne sa usmiala, keď mu spadol hrebienok. Dievčina za mnou sa opäť rozchichotala.

„Prečo nie? So mnou chce ísť každá,“ povedal sa asi po piatich minútach ticha. Opäť mal sebaistý hlas.

„Ale ja nie som každá. A okrem toho chodím s Edwardom,“ povedala som a otočila sa do okna s jasným úmyslom ignorovať ho do konca hodiny. Nech sa modlí, aby sa mi to podarilo, ináč dnes bude jedna vraždička v priamom prenose. Zarazene som sa nad tým chvíľu pozastavila. Odkedy som pomstychtivá a krvilačná? Žeby to s tej premeny?

Našťastie bol celú hodinu už ticho. Asi som mu zranila ego. A nech! Tak mu treba!

Sedela som ako v tranze a čakala na zvonenie. Keď sa tak stalo, rýchlo som vybehla z triedy, kde ma už čakal Edward. A nemôžem povedať, že by sa tváril nejako pekne. Skoro ako kaktus skrížený s citrónom.

„Som rád, že si ho odhnala ty, lebo by som to spravila ja,“ povedal nahnevane Edward. Aha. Takže odtiaľ vietor fúka.

„Tebe sa to hovorí. Vieš, ako som sa musela snažiť, aby som mu neublížila? Teda fyzicky,“ povedala som a kyslo sa usmiala.

„Ty? A fyzicky mu ublížiť?“ povedala a začal sa pochechtávať.

„Nesmej sa. Mala som čo robiť, aby som mu tú ruku nezlomila,“ povedala som a naoko sa urazila. Na to, že dnes poobede asi zomriem som bola veselá. Asi mi to ešte nedošlo. Alebo som v kútiku duše stále dúfala, že moja sestra nie je taká strašná.

„Rain,“ povedal nežne a usmial sa na mňa so zdvihnutým obočím. Dlho som to nevydržala a objala som ho. Veselo som sa rozosmiala. Ja to asi vážne nemám v hlave v poriadku.

Potom sme sa vybrali na ďalšiu hodinu. Celý deň bol v pohode. S Edwardom sme preplávali z hodiny na hodinu. Ani som si neuvedomila a už bol obed. Zase som toho pojedla veľa. Ostaní boli radi, aspoň som zjedla aj ich časť obeda.

Ben tvrdil, že nebol na dejepise, pretože Aileen bolo zle. Edward mi na to len prikývol. Povedala som im, nech ju pozdravia.

Potom sme išli na poslednú hodinu. Čím viac sa blížil koniec školy, tým viac som bola nervózna. Síce to na mne nebolo vidno, ale bola som strašne vyľakaná a smutná, že ich možno stratím. Aspoň, že tu nebol Jasper. Síce to cítila Rose, ale vyhovorila som sa, že som ešte stále zmätená z toho, čo sa so mnou deje. Vyzerala, že mi to uverila.

Potom sme konečne išli domov. Len ja a Edward. Rose a Emm ešte mal hodinu.

Doma už čakal pripravený Carlisle. Nechápavo som na neho pozerala.

„Ja idem s ním,“ vysvetlil mi. Len som prikývla.

Edward si ma pritiahol do náručia. Silno som ho objala. Ani on nebol pozadu.

„Neboj sa. Do večera sme späť,“ povedal a pobozkal ma na čelo. Síce som s tým nesúhlasila, ale potom by som ho už nepustila.

„Budeš mi chýbať. Uži si lov,“ povedala som a pobozkala ho na líce. Len sa usmial a už boli s Carlislom preč.

Vošla som do domu automaticky zamierila do jedálne, aby som si dala svoje posledné jedlo. V duchu som sa nad tým ironicky usmiala. Rýchlo som zjedla zapečené cestoviny. Ani som nevnímala ich chuť. V duchu som sa len snažila upokojiť do takej miery, aby som bola aspoň schopná chodiť.

„Mami? Idem sa prejsť,“ povedala som, keď som nakukla do obývačky.

„Dobre, ale nechoď ďaleko,“ povedala nezaujato a len kývla rukou na znak, že môžem odísť. Na chvíľu som ostala zarazene stáť. To som teda nečakala. Myslela som si, že ich bude musieť na kolenách prosiť, aby ma pustili. Alebo, že sa budem musieť vyhovoriť, že si idem po oblečenie do domu. Ale oni nič.

Radšej som rýchlo odišla, než si to rozmyslia. Vybehla som z domu a zamierila smerom, kde by sa asi mala nachádzať tá lúka. Stále som sa obzerala, či niekto nejde za mnou. Nikoho som nevidela, ani nepočula.

Takmer za hodinu som prišla na lúku, ktorú som videla v sne. V jej strede stála Vicky. Vyzerala tak ako som si ju pamätala. Zvrhlo sa na mňa usmievala. Takže to asi neprežijem. V duchu som sa potichu rozlúčila zo všetkými, ktorých už nikdy neuvidím. Prečo som len taká sprostá? Ako som si mohla myslieť, že ma nezabije? Aspoň som sa mohla rozlúčiť, keď už nič iné.

„Vedela som, že prijmeš moje pozvanie,“ zašvitorila svojím detským hláskom pobavene.

„Pozvanie?“ spýtala som sa zmätene a pomaly pristúpila bližšie.

V tom sa spomedzi stromov vynorila postava, ktorú som poznala. Ten zradca!

„Damon! Ako si mohol! Ty zradca!“ kričala som na neho ako zmyslov zbavená a bola by som aj pokračovala, keby som si nevšila výraz jeho tváre. Bolesť, smútok a vina. Takto sa asi zradca netvári.

„Prepáč Rain. Ja som nechcel, ale ona uniesla moju ženu a moju dcéru. Nemohol som inak,“ povedal a utiekol. Chvíľu som za ním pozerala, ale potom som obrátila svoju pozornosť na Vicky.

„Prečo si chcela, aby som prišla?“ spýtala som sa úplne zbytočne. Odpoveď som poznala až príliš dobre: chce ma zabiť. A ja som jej skočila priamo do pasce. Ona nikdy nemala v úmysle ublížiť Alice, či Edwardovi. Pomocou Damonových schopností sa dostala ku mne. Dala mi to “videnie“ a ja som mu uverila. Prečo som bola taká hlúpa?

„Myslím, že odpoveď veľmi dobre poznáš. Chcem ťa zabiť.“ Len čo to dopovedala, pribehla ku mne a chytila ma pod krkom. Jej pohľad ma utvrdil v tom, že to bude pomalá a bolestivá smrť.

Hodila ma dozadu a ja som pristála na nejakom kameni. Počula som nechutné puknutie a ruku som mala v čudnom uhle. Super. Jedna otvorená zlomenina. Snažila som sa zdvihnúť, ale než som to stihla kopla ma do hrudníka ja som opäť preletela pár metrov. Dýchalo sa mi čoraz horšie. Odhadovala som, že si to odnieslo niekoľko rebier. Potom mi zlomila nohu a druhú ruku. Stále som však bola pri vedomí a to nebolo bohviečo. Radšej nech ma už zabije.

Zase sa oproti mne rozbehla a kopla do mňa. Letela som niekoľko desiatok metrov a zastavila sa až o strom. Cítila som ako mi po vlasoch steká moja vlastná krv. Tak toto bol ten koniec.

Bolestne som dopadla na zem a buchla sa do hlavy. Pristála som na nejakom kameni.

Cítila som ako na mňa padá temnota. Vítala som ju. Dokonca som bola za ňu rada.

S posledným zvyškom vedomia som len začula nejaké vrčanie a potom som sa ponorila do temnoty, z ktorej už niet úniku...

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 16. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!