Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 14. kapitola

Dážď je predsa super! - 14. kapitola Kapitolu by som rada venovala všetkým tým, ktorí predchádzajúcu okomentovali, ale aj všetkým ostatným, ktorí ju čítajú a nekomentujú. V tejto kapitole sa nedeje nič zaujímavé, ale je predsa len dôležitá na neskorší vývoj. Zostáva však otázka, čo videla Rain? Bude to dôležité, alebo naopak? To všetko sa dozviete v kapitole, tak príjemné čítanie a zanechajte koment, nessienka :)

14. kapitola

Chcela som ešte niečo povedať, keď sa mi akosi čudne zatmelo pre očami. Videla som tam niečo čudné. Celé to trvalo asi sekundu a nikto si to nevšimol, avšak mňa to poriadne vystrašilo. Videla som...

 

RAIN:

Videla som... dopekla, ale čo som vlastne videla? Minulosť, budúcnosť alebo nejaké divné výplody môjho podvedomia? Netuším. V hlave mám totálny chaos. Nič mi už nedáva zmysel. O chvíľu sa budem pýtať, kde vychádza slnko. Jediné, čo viem z istotou je, že som nesmrteľná a poriadne deprimovaná. A teraz premýšľam nad niečím, čo neviem ani či bolo pravdivé.

Zrazu som však okrem zmätku pocítila aj niečo iné. Niečo ako nejasný tlak v hlave. Akoby sa mi tam niekto snažil dostať? Aha, možno mama... Docvaklo mi asi o päť minút neskôr.

„Mami, ty sa mi teraz pokúšaš čítať myšlienky?“ spýtala som celá popletená.

To by som nemala na to myslieť. Ak sa to má vyplniť, bolo by dobré keby o tom nikto nevedel. A zvlášť nie Edward a Alice. Sú totiž hlavní protagonisti. Pri tej myšlienke som sa až otriasla. Neznesiem ani pomyslenie, že by sa toto malo vyplniť. Zomrela by som od žiaľu, keby sa im niečo stalo.

„Nie Rain, nesnažím. Povedala si, že nemáš rada, keď ti čítam myšlienky. Tak ti ich nebudem čítať. Nechcem, aby si sa cítila ešte viac zmätená ako doteraz,“ povedala a ja som sa zaškľabila.

„Neviem ani či by to šlo. Som taká zmätená. Nič nechápem. Mám pocit, že to nepochopím asi nikdy,“ povedala som a zahanbene sklonila hlavu.

„Z toho si nič nerob. Mne trvalo takmer dva roky, kým som všetko pochopila. A to som sa premenila hneď po narodení. To bude dobré, uvidíš,“ povedala a zmierlivo ma objala.

Tým si nie som tak celkom istá. Chcela by som sa na toto celé dívať ako ona, ale môžem? Na jednej strane nová rodina, minulosť a nejasná budúcnosť. Depka po nedávnom zážitku s Jamesom a jedna sadistická sestra, ktorá sa ma snaží dostať. Na druhej strane to čudné “videnie“, ktoré som pred chvíľou videla. A ktoré som nevidela prvýkrát.

Vídavala som to predtým v snoch. Bolo to presne to isté, len tam bolo viac detailov a aj koniec. A ten ma vystrašil najviac. Alice a Edward tu nakoniec zomreli. Zabila ich moja sestra a ja som sa len bezmocne prizerala. Najhoršie je na tom, že viem aj presné miesto, čas aj spôsob ako umrú. Zomrú o štyri dni poobede na lúke, ktorá je naďaleko hraníc s La Push. Viem presne, kde je tá lúka. A teraz mám len štyri dni, aby som tomu zabránila a zajtra začína škola. Ako sa mám v tomto všetkom sústrediť aj na školu? Možno mi aspoň škola bude dávať zmysel, keď už nič iné.

Vymanila som sa z maminho objatia.

„Asi by som mala ísť spať. Za prvé som unavená a za druhé je zajtra škola,“ povedala som a zívla som. Fakt som v poslednej dobe nejaká unavená.

„Myslíš, že škola je teraz dobrý nápad?“ spýtal sa ma Edward a pozeral mi do očí.

„To neviem, ale aspoň to bude rozptýlenie. Možno v tomto všetkom nájdem systém, alebo budem mať z toho ešte väčší guláš ako doteraz,“ povedala som a pri slove guláš sa ohlásil môj prázdny žalúdok. Všetci sme sa tomu zasmiali.

Emm zrazu vystrelil z miestnosti. Ostala som len prekvapene pozerať.

„Kam šiel?“ spýtala som sa Edwarda.

„Išiel ti uvariť večeru. Je to pre neho určité zadosťučinenie, keďže ťa neochránil,“ povedal a ku koncu bol jeho hlas plný smútku a bolesti.

Prišla som k nemu a pohladila ho po jeho dokonalej tvári. Smutne sa na mňa usmial a potom ma objal. Objatie som mu opätovala, ale bola som plná protichodných citov. Zožierala ma obrovská túžba po ňom, po jeho tele. Bolo to pre mňa všetko nové. Doteraz som o tom čítala maximálne v knihách, lenže teraz som to prežívala naživo. Na jednej strane veľká túžba a na druhej sklamanie a bolesť. Nikdy v živote nezabudnem na to, čo sa mi stalo. Môj život sa tak zvrtol o 180°. Všetko je naruby. Kedykoľvek si predstavím, že tu túžbu spojím s činmi, chytá ma panika. Vidím pred sebou to všetko, všetko to cítim. Jediným čím sa môžem utešovať je, že sa s tým možno o niekoľko desiatok rokov vyrovnám a dokážem sa oddať Edwardovi aj telom. Zatiaľ mu patrí len moja duša.

Ale čo ak sa mi to nikdy nepodarí? Čo ak nikdy nebudem schopná pripútať sa k Edwardovi aj telesne. Bude mu to vadiť? Nebude? A ako sa potom budem cítiť? Bude so mnou ochotný ostať aj napriek tomu?

Stále sme sa objímali a mňa chytala čoraz väčšia panika. Cítila som, že sa ma Jasper snaží ukľudniť, vedela som aj, že Rose to prežíva so mnou, ale nič nepomáhalo. Snažila som sa ukľudniť, ale bolo toho na mňa moc. Nový život, toto všetko. Nikdy som nebola hysterická, ale teraz som sa tak cítila. Ide na mňa hystéria. A Jasper a Rose sa z toho čoskoro zbláznia.

„No tak, neboj sa. Zvládneme to,“ zašepkal mi do ucha Edward a hladil ma po chrbte. Naskočila mi husia koža. Ani neviem, či od vzrušenia alebo strachu.

„Snažím sa o tom samú seba presvedčiť, ale akosi to nejde. Ani neviem, čo ma desí najviac,“ povedala som potichu. Som si istá, že to počuli.

„Rain, sme tu pri tebe. Nedovolíme, aby sa ti ešte niečo stalo. Viem, že to všetko ťa mätie a straší ťa to, čo sa stalo, ale neboj sa už. Pomôžeme ti zabudnúť. Opäť budeš šťastná,“ zašepkala moja mama. Zdvihla som hlavu. Všetci len horlivo prikyvovali.

„Nikdy som si nepredstavovala, že budem mať aj inú rodinu akou mi je Zaf a jej sestry. Som vám vďačná,“ povedal som a pri Zafrininom mene som sa strhla. Spomenula som si, že som jej mala volať a ani raz som to nespravila. Ale čudné je, že mi ešte nevolala.

„Asi by som jej mala zavolať,“ mrmlala som si pre seba.

„To nemusíš. Ja som jej volala, len čo si prišla do Forks. Vie, že som tu. Chce ti nechať čas, aby si si všetko premyslela. Na narodeninovú oslavu príde aj zo sestrami, to sa nemusíš báť. Len ti chceli dopriať priestor,“ povedala mama a mňa tým dokonale prekvapila. Síce spomínala, že s ňou bola v kontakte, ale nikdy mi nenapadlo, že jej volala aj teraz.

„Prečo mi to nepovedala? Prečo mi nikdy nepovedala, že ťa pozná?“ spýtala som sa skôr zvedavo ako vyčítavo. Ani neviem, čo komu vyčítať. A mám vôbec na to právo? Pokiaľ som to správane pochopila, snažili sa ma ochrániť.

„Poprosila som ju o to. Chcela ti to povedať, ale ja som vedela, že ma musíš spoznať, až keď príde vhodná príležitosť. Takto som si ju nepredstavovala, ale je to tak. Neobviňuj ju. Dlho mi trvalo, kým som ju presvedčila, že to bude tak najlepšie,“ povedala ticho mama. Možno som mala na ňu byť naštvaná, kričať na ňu, alebo ju dokonca chcieť zabiť. V mojom živote sa ukázala až teraz. Ale akosi som nemohla. Neviem prečo, ale nemohla som ju nenávidieť za to, že ma chcela ochrániť. Možno v tom bolo viac než priznáva, ale to by som mala skúmať neskôr. Aj tak mám toho už viac ako dosť.

„Aj tak jej zavolám,“ povedala som odhodlane. Som zvedavá ako sa má.

„Dobre teda. Tu máš telefón,“ povedala moja mama a podala mi mobil, ktorý ani neviem odkiaľ zobrala.

Zafrinine číslo viem naspamäť. Teraz už viem, že aj vďaka mojej upírskej pamäti. Vyťukala som ho teda a čakala. Po druhom zvonení sa ozvalo na druhej strane:

„Ahoj, čo potrebuješ?“ spýtal sa dôverne známy Zafrinin hlas.

„Ahoj Zaf,“ povedala som jednoducho.

„Rain, konečne si sa ozvala,“ povedala a bolo počuť ako si vydýchla. Zasmiala som sa tomu.

„A čo ako to ide vo Forks?“ spýtala sa na môj vkus až príliš nevinne. Nevie, že to už viem? Pozrela som na mamu a ona len zakrútila hlavou. Takže nie.

„Ale dobre. Aj mama sa má dobre,“ povedala som tiež nevinne a čakala na jej reakciu.

„Takže to už vieš. Ja, prepáč. Viem, že sa hneváš,“ povedala smutne a ja som ostala na chvíľu v šoku. Ona si myslí, že sa hnevám? Ja na ňu? Ako jej to napadlo?

„Zaf, ako ti niečo také vôbec napadlo?“ spýtala som sa nechápavo a medzitým sa posadila do kresla. „Nehnevám sa na teba, naopak. Ja sa cítim skôr previnilo, že som sa ti neozvala,“ povedala som a môj hlas znel previnilo. Cítila som sa tak.

„Ale to je v poriadku srdiečko. A pozdravujú ťa Kachiri a Senna. Chýbaš nám tu,“ povedali nakoniec zborovo všetky sestry. Opäť som sa zasmiala.

„Aj vy mne strašne chýbate. Ale čoskoro sa uvidíme. Vo Forks sa vám bude páčiť, je tu ako v Raji. Rozľahlé lesy a čerstvý vzduch a neuhádneš koho som tu stretla,“ povedala som tajomne. Mama na mňa mrkla.

Zafrina sa zasmiala. „To teda vážne neuhádnem,“ povedala pobavene.

„Stretla som tu Cullenovcov,“ povedala som pokojne. No Zafrina sa opäť zasmiala. Nechápala som prečo.

„Nerob fóry Rain,“ povedala Zaf. Tak tam je pes zakopaný. Kývla som na Carlisla. Pochopil a prikývol. Podala som mu telefón.

„Ahoj Zafrina. Tu Carlisle Cullen,“ povedal veselým hlasom. Na druhej strane sa ozvalo zalapanie po dychu.

„Carlisle? Takže je to naozaj pravda? Panebože, tak dávno sme sa nevideli,“ povedala a mne došlo, že toto bude veľmi, veľmi dlhý telefonát.

Našťastie vtedy dnu nakukol Emm, zahlásil len: „Večera je hotová,“ a opäť zmizol.

Zdvihla som sa a nadšene prehopsala do kuchyne, kde to voňalo ako v najluxusnejšej reštaurácii. Sadla som si za stôl, kde na mňa čakal kopcový tanier špagiet. S chuťou som sa do toho pustila a za pár minút nebolo po jedle ani stopy. Dokonca som bola v pokušení vylízať aj tanier.

„Bolo to vynikajúce Emm, ďakujem,“ povedala som obdivne na jeho adresu. Nikdy by som si nepomyslela, že taký veľký upír, vie tak dobre variť. Upíry vedia ale celkovo dobre variť, teda po väčšine. Zafrina je vynikajúca kuchárka, rovnako ako Senna. Ja som od nich tiež niečo pochytila. Len Kachiri je kulinársky antitalent.

„Vôbec nemáš za čo,“ povedal a už mi bral tanier, aby ho umyl. Chcela som protestovať, ale potom som to nechala tak. Aj tak by to nemalo zmysel.

Rýchlo to poupratoval a už spoločne sme vošli do obývačky. Mobil bol tentokrát na stole a bol hlasitý odposluch. Nie, že by to potrebovali, ale tak mohli hovoriť všetci naraz. Čo aj využívali. Nemať svoje lepšie zmysli, ťažko by som to rozoznala.

„Tak čo Zaf? Už mi veríš?“ spýtala som sa keď som si sadala vedľa Edwarda na pohovku. Objal ma okolo pliec a ja som sa k nemu viac pritúlila. Hlavu som mu položila na rameno.

„Och samozrejme zlatíčko. Prepáč, že som ti neverila,“ povedala a ja som sa zasmiala.

„Vieš, že ani oni neverili, že ťa poznám?“ povedala som pobavene. Zafrina sa zasmiala tiež.

„Páni, to vážne? To si neviem predstaviť,“ povedala a už sa smiali všetci. Aj jej sestry. Vážne si to nevedia predstaviť. Ale určite by to nechceli zažiť. Fakt to nie je bohviečo.

„Ale už budem musieť ísť a mám pre teba super správu Rain,“ povedala záhadne a ja som sa pozrela na Edwarda. Len sa vyškieral. Takže vedel o čo ide. „Dohodli sme sa s Carlislom, že prídeme skôr. V piatok, tešíš sa?“ spýtala sa šibalsky. Ja som vykríkla od radosti.

„Čo je to za otázku? Vieš ako veľmi ma to poteší?“ povedala som zo smiechom. Potom sme sa všetci rozlúčili a hovor ukončili.

Potom však na mňa doľahla skutočnosť. Zaf a sestry prídu v piatok a tá “vízia“ sa má uskutočniť po štvrtok o štvrtej poobede. Zrazu sa mi nehorázne zatočilo v hlave. Úpenlivo dúfam, že to nejako vyriešim bez toho, aby Edward, Alice alebo niekto iný zomrel.

„Kde sa môžem uložiť?“ povedala som a akoby na potvrdenie som hlasno zazívala.

„Môžeš spať u mňa. Samozrejme ak ti to nebude prekážať,“ povedal Edward. Ja som sa na neho usmiala a prikývla.

Už sme stávali, keď mi napadlo niečo iné.

„A čo ty mami? Ty spíš?“ spýtala som sa. Vôbec ma nenapadlo spýtať sa skôr.

„Spím, ale tak dve-tri hodinky mi stačia. Pôjdem si ľahnúť neskôr,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Tak teda dobrú noc,“ povedala som a opäť zívla.

Hore som sa vyšuchtala a potom zaliezla do sprchy. Pustila som na seba prúd teplej vody a nechala ho stekať po tele. Pod sprchou som stála asi desať, možno aj pätnásť minút.

Vyšla som von a poutierala sa osuškou a obmotala ju okolo seba. Až teraz som si uvedomila, že tu nemám veci na spanie. No čo. Požičiam si Edwardovu košeľu.

Vyšla som von a poobzerala sa po izbe. Boli tu veľké police preplnené knihami a hudbou. Bola tu veľká hifina a jedna celá stena bola presklená. Na zemi bol huňatý koberec a v strede bola obrovská posteľ s baldachýnom. A na nej ležal Edward a prekvapene na mňa pozeral. Oči čierne od túžby. Ja som sklonila hlavu a začervenala sa. Počula som ako vstáva z postele a pomaly ide ku mne. Podišiel až úplne ku mne. Špičky nôh sa mu dotýkali tých mojich. Prst mi dal pod bradu a zdvihol mi hlavu. Zadíval sa mi do očí a začal sa približovať k mojim perám. Túžila som po tom dotyku, ale on sa približoval až nehorázne pomaly.

Aj slimák uteká rýchlejšie! vykríkla som v myšlienkach a dúfala, že to bude počuť, tak ako predtým v aute. Jeho smiech ma presvedčil o tom, že áno. Potom konečne spojil naše pery.

Keď som zacítila jeho ústa, podlomili sa mi kolená. V bruchu som cítila tých povestných motýlikov. Rýchlo som sa mu zavesila do ramien a pritúlila sa k nemu ešte tesnejšie. Slastne som zapriadla, keď som zacítila jeho jazyk. Jazyky nám tancovali v podivnom tanci, ktorí poznali len oni. Vášnivý bozk prechádzal do nežného a potom späť. Zrazu som však jeho ruky cítila na chrbte, ako ma hladí. Moja reakcia bola automatická: celá som stuhla a odtiahla sa od neho. Zase tie spomienky. Prečo mi musia kaziť každú peknú chvíľu?

Edward hneď pochopil a začal mi šúchať stuhnuté ramená. Až teraz som si uvedomila, že sa celá chvejem. Ale od čoho, neviem.

„Rain, prepáč mi to prosím. Nechcel som na teba tlačiť, viem si predstaviť, čo prežívaš,“ povedal jemne a ja som len zatvorila oči.

„Prepáč Edward,“ povedala som potichučky.

„Nemám ti čo, Rain. Neuvedomil som si, že som zašiel až tak ďaleko. Nebudem na teba tlačiť. Milujem ťa a počkám si aj tisíc rokov, kým sa cez to dostaneš,“ povedal nežne a ja som šokovane otvorila oči. To bolo po prvýkrát, čo mi otvorene povedal, že ma miluje. V bruchu sa mi opätovne rozleteli motýliky a cítila som v sebe horúčavu a podivný elektrický náboj naplňujúci miestnosť.

Privinul si ma na hruď. „Milujem ťa,“ zašepkala som mu do ucha.

Neviem ako dlho sme tam stáli a len tak sa objímali, keď sa mi začali krížiť oči.

„Edward? Nepožičiaš mi nejakú svoju košeľu na spanie?“ spýtala som sa nevinne a cítila sa pri tom nehorázne trápne.  Zasmial sa mi do ucha.

„Alice ti tu nechala nočnú košeľu,“ povedal a rýchlo odbehol k posteli. Hneď sa vrátil a podával mi nejaký kus látky.

„Vďaka Alice,“ povedala som hlasnejšie. Z prízemia sa ozval len smiech. Počula. Usmiala som sa na Edwarda a vošla do kúpeľne, prezliecť sa.

Alice mi poslala obyčajnú modrú košeľu s krátkym rukávom a dĺžkou po kolená a nejakú obyčajnú spodnú bielizeň. Som si istá, že to spravila hlavne kvôli môjmu nedávnemu zážitku. Keby sa to nestalo, nechcem si ani predstaviť, čo by mi poslala.

Rýchlo som sa obliekal, uterák zavesila a vrátila sa do izby. Edward ležal na posteli a pozeral do stropu. Zamierila som k nemu a uložila sa k nemu. Jeho ruky ma najskôr prikryli prikrývkou a potom sa mi obmotali okolo tela. Bolo to viac než príjemné.

„Sladké sny Rain,“ zašepkal mi do ucha.

„Aj tebe,“ povedala som a opäť zívla. Potom som len zavrela oči a silnejšie sa k nemu pritúlila.

Zajtra ma čaká môj prvý deň v škole. Som zvedavá čo mi ešte zajtrajšok prinesie.

Od únavy som takmer hneď zaspala a modlila sa za bezsenný spánok. Bohužiaľ zbytočne...


 

Viem, že to nebolo nič moc, ale páčilo sa vám to aspoň trochu? Tak mi potom nechajte aspoň jednu vetičku. S láskou, nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 14. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!