Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 10. kapitola

25.08.2011 (17:00) • janulka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1581×

Bola noc.
Ale bola to tak trochu zvláštna noc. Nie tmavá, či daždivo zatiahnutá – ako to tu, v tomto dosť slnečnom meste, býva posledný rok. Síce netuším ako, a prečo, ale na Juliarde, kde slnko zachádzalo len málokedy, je odrazu večne zatiahnuté.

Aj vďaka tomu tu môžeme študovať.

No dnešná noc bola skutočne odlišná. Bola tragická.
Pochmúrna.
Nešťastná.

„Dones mi ju do pracovne,“ povedal mi Carlisle v myšlienkach.
S Bellou to totiž zase seklo. Držal som ju v náručí a niesol ľudským krokom hore.
Nebolo sa kam ponáhľať.

Díval som sa na ňu. Teraz, keď som už necítil tú zášť, som si ju mohol prezrieť. Bola prekrásna. Úzky driek, štíhle dlhé nohy, ruky plné malých jazvičiek.
Na každom schode, na ktorý som stúpil, to s ňou trocha podskočilo.

Bola prosto človek. A zaslúži si ním ostať.

„Tak, tu ju máš," povedal som Carlisleovi, len čo som mu položil na stôl.

„A... Zrejme tým šokom utrpela stratu pamäte z posledných dní. Zaútočila na mňa nožom,“ dodal som.

„Áno,“ pritakal mi Carlisle, „väčšinu som počul, hlavne tej jej výstup s horčicou. No pamäť sa jej vráti, možno už keď sa preberie.“

„To môže byť pravda, ale zase - ten šok bol dosť silný. Po tých liekoch spala dvadsaťosem hodín.“

„Zrejme som jej dal prisilnú dávku. Ale opakujem, to sa spraví. A okrem toho, dnes si nebol v škole."

Ja som nebol v škole?
Môj zmätený výraz ho donútil osvetliť mi situáciu.
„Najprv si ušiel na lov. Keď si sa vrátil, už bola doma len Esme. A potom si, aspoň čo viem, celý čas zízal na ňu."

Odvrátil som od Carlislea zrak. Mohol by som aj teatrálne pretočiť očami, ale za to by som si asi nevyslúžil pekný pohľad.

Teraz mi však škola bola ukradnutá. Zaujímala ma iná vec.
„Čo s ňou vlastne urobíme?“

A je to vonku.

„Neviem, po dnešku ozaj neviem. Náš pôvodný plán s odhlásením zo školy nevyjde. Dnes poobede som bol na polícii. Škola nahlásila Isabellu Swanovú ako nezvestnú. Dal som to tam do poriadku, ale školu bude musieť dokončiť. Ak nie školu, aspoň semester. Okrem toho, dnes zmeškala akýsi konkurz, na ktorom bola Rosalie - od nej to viem. Budeme na ňu musieť dávať pozor, snažiť sa naučiť ju používať jej dar, ďalej je tu tá vec jej priateľmi, áh..."

Carlisle jej znova niečo pichol. Ihla prenikajúca pod jej kožu, kvapka krvi stekajúca po jej predlaktí...

„Je to zvláštne, že? Ako jedno dievča dokáže rozhodiť pokojný život upíra," zasmial sa Carlisle svojmu vtipu.
No ja som to už nevnímal. Jej krv ma vábila, a stačila len kvapka!

„Vnímaš ma?"
Potrepal som hlavou, akoby som chcel tú krv dostať z hlavy. Našťastie sa mi podarilo.

„Zober ju hore, ráno sa porozprávame.“

***

Nemal som z toho dobrý pocit. Bella sa čoskoro prebrala a Carlisle sa s ňou šiel porozprávať. Tentoraz si však vďakabohu – či bohužiaľ? – pamätala väčšinu. Prijala nás, a už sa nesnažila zdrhnúť. Reč o tom, že z nej má byť upír, zavrhla hneď na začiatku s tým, že to budú riešiť, až keď dokončí školu.

Čo sa toho týka, zo školy tiež nebola veľmi nadšená, ale čo iné jej ostávalo? Vraj keď v tom vidíte niečo dôležité, tak prosím. Mal som z nej pocit, akoby s tým chcela seknúť skôr, a my sme prerušili jej plány.

Kráčal som po schodoch k izbe, kde sedela s Carlisleom.

Zelené, modré, alebo hnedé?

Tu príde stena, oblúk, dvere deväťdesiatky...

V týchto chvíľach som si prial byť v rámci možností normálny. Nielenže musím byť upír, ale ešte aj čítať myšlienky! Nič príjemné, hlavne ak treba denno-denne počúvať myšlienky Emmetta a Rosalie, ktoré by sa nedali zverejniť ani po desiatej hodine.

„A čo ten môj dar?“ spýtala sa Bella. „Ja... Neviem, ako sa k tomu postaviť. Je to dobré, alebo zlé? Lebo to, čo sa stalo Fabienne, sa mi veľmi dobré nevidí...“

Hlas sa jej zlomil. Bola nešťastná, rozpoltená. Ani som sa jej nečudoval.

Spýtaj sa jej, či nie je hladná!

Esme, samozrejme. Dobrý nápad. Aspoň k nej nevtrhnem ako idiot, bez dôvodu.

„Ten tvoj dar prosto je. Nie je ani dobrý, ani zlý. Ide o človeka. Napríklad Edward.“

„Edward číta myšlienky, však?“

„Správne. Čo myslíš, je jeho dar zlý alebo dobrý? Povedzme, že by vykradol banku. To by bol zlý. Ale ak by... Čo ja viem robil pomocníka u hluchonemých, tak by bol dobrý. Nie je tak?“

Pomocníka u hluchonemých? Kde na to chodí?

Zaklopal som na dvere. Síce som nemusel čakať, ale slušnosť je slušnosť.

„Poď ďalej, Edward,“ odpovedal mi.

Strčil som hlavu do dverí. Bella sa na mňa pozerala ako vyoraná myš.

„Napadla som ťa nožom,“ zahlásila, akoby oznamovala počasie. Musel som sa pousmiať.

„Tak čo je?“

A, aha.

„Esme sa pýta, či nie si hladná.“

Kolieska v hlave jej šrotovali, obvody skratovali, ale zrejme nerozmýšľala o tom, či je hladná. To som podľa zvuku žalúdku spoznal sám. Skôr by som povedal...

„Kto je Esme? Nejako si na ňu nemôžem spomenúť. To je – to je – hm... To je – samozrejme, to je tvoja žena, že áno, Carlisle!“

Usmievala sa nad svojím úspechom. Ako málo stačí človeku k radosti – hlavne keď sa mu vracia pamäť.

„Niečo by som si dala, ale nie mastné, a vajíčka tiež nemusím. Dúfam, že nie som príliš náročná.“

„Nie, nie, čo povieš na polievku?“ povedala Esme, ktorá sa zčista-jasna zjavila v izbe.

„Ježiš, do riti, toto mi nerobte!“ vykríkla Bella, ktorá sa Esme zrejme poriadne zľakla.

Prudko poskočila na sedačke, pulz jej vyskočil a zbledla v tvári.

„Prepáč, neuvedomila som si to, ale zvykneš si.“
Budeš musieť.

Dobre, dobre, všetci von! My tu ešte musíme niečo prebrať.

Zdvihol som ruky, akože sa vzdávam, vystrkoval Esme von z izby a sám som si to nasmeroval do obývačky.

Jasper a Alice hrali šach, Rosalie opravovala rozbitú spojku a Emmett jej robil zdvihák. Síce ho to nudilo, ale mohol si dokazovať svoju silu. Emm je prosto Emm.

Domom sa linula vôňa – to nie – skôr odér polievky. Vážne to bude jesť? Táto časť ľudskosti mi veľmi nechýbala, no možnosť stať sa človekom by som bral všetkymi desiatimi. No to sa už nestane.

Čo už.

Bolo relatívne ticho.

To ticho prerušila až pre mňa neznáma melódia.

Bolo to zvonenie mobilu? Zrejme áno, lebo zvuk nebol čistý. No môj to nebol, a zvyšok rodiny sa po ňom tiež nezháňal.

„Nevidel niekto môj telefón? Sakra!“

Po zvuku som ho našiel a okamžite – ozaj okamžite - som ho dal Belle.

„Jéminenky, hovorila som aby ste to nerobili, ale to jedno...“ povedala mi, chvátajúc po mobile.

„Tu Bella.“

„Bella! Bella! Kde si? Nebola si v škole!“
„Ja viem, Georgia, a čo?“

„Á, ona o tom ešte nevie?“ ozval sa hlas v pozadí. Tiež dievčenský, rovnako piskľavý.
„Ako počkaj, o čom neviem?!“
„Však ta kráva, čo za tebou lézla, to tu celé preberá, moja! To čo si myslíš, že keď tu nebudeš, si akože normálna? Bóže...“
Ten hlas bol tak hrozne natiahnutý! To sa vážne Bella dokáže rozprávať s tými nánami? Veď to sa nedá.

„No to snáď nie!“ vypenila. „Čo si tá chudera...“
„Dokonca sa dala prefarbiť na vínovú a Debrah ju dokonca videla s Nailom... Si tam, Bella?“

Videli ste niekedy zúrivého býka? Vražedný výraz v očiach, akoby červené oči... Presne tak totiž teraz vyzerala ona. Ak by bola upír, tak mobil je rozdrvený na prach.

„Vieš čo, zlato?“ povedala po chvíli, čo sa snažila upokojiť. „Kašli na to. Ja si to s ňou vybavím.“

„A, a, em, uú, si si istá? Rita a Jean sa jej už začali podlizovať, a teraz organizuje nejakú párty. Videla si jej dom? Je to vraj väčšie ako tvoja vila!“
„Presne tak,“ kričala do mobilu druhá. „A keď sa dozvedela, že si zmeškala ten konkurz sa Odettu, netvárila sa smutne, akoby ju to potešilo!“

„Kedy je ďalší kasting?“

„Čože? Veď to miesto je už obsadené, tá Rosalie odfarbená Haleová...“
„Hej to som vymyslela ja!“
„Sklapni Debrah! No, takže Rosalie vyhrala ten konkurz, a ďalší je o dva týždne, tentoraz hľadajú čiernu labuť...“

Bella vypla hovor. To, čo som jej videl v očiach, som už poznal. Bolo to šialenstvo. Šialené odhodlanie.

Neboli žiadní upíri.
Žiadne problémy.

Len ona a tá rola.

Díki Voldy!

11. kapitola

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 10. kapitola: