Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 4. kapitola

Červený dážď - 4. kapitolaV dnešnom pokračovaní sa Bella stretne s Cullenovcami a dozvie sa nemilú skutočnosť o Edwardovi.

4. kapitola

Pri pohľade na Esme sa mi oči v okamihu zaplnili slzami. Snažila som sa ich čo najdlhšie zadržať, no nepríjemný pocit štípania ma donútil privrieť viečka a tie zradné kvapky stiekli dolu po lícach. Esme kopírovala môj pohľad, hoci jej oči odrážali slzy iba pomyselne. Vyzerala rovnako prekvapene ako Carlisle, keď ma prvýkrát zbadal. V momente, ako som ju zračila stáť vo dverách nemocničného bufetu, som nebola schopná prehovoriť. Takmer som zabudla, aké dokonalé upírky sú.

Muži upíri boli nádherní, mocní, dokonalí. Ale dokonalosť ich ženských náprotivkov bola predsa v čomsi odlišná, fantastickejšia. Boli takmer éterické. A až v tej chvíli som pochopila, prečo vo väčšine románov o upíroch predstavovali hlavných zabijakov práve ženské protagonistky. Niesli zvláštne čaro osobnosti. Také, ktoré opantá aj ľudské ženy, tobôž mužov. Ale v Esminej tvári sa odrážala nežnosť, nesebeckosť... materinskosť. Niekoľko dlhých minút ma v tichosti držala v náručí. Jej karamelové vlny mi šteklili líca. Bola som doma.  

Privítala ma ako stratenú dcéru. Nikdy som si nemyslela, ako rodičovsky ma Esme s Carlisleom brali. Ale pri pohľade do ich mladých, dokonalo čistých tvárí sa ma zmocňoval neskutočný pokoj a veľká radosť. V srdci sa mi rozlieval hrejivý pocit. Konečne som si mohla poriadne vydýchnuť, konečne moje srdce našlo to, po čom dlhé roky pátralo.

Keďže Carlisleovi pokračovala pracovná zmena, s Esme sme museli nemocničné priestory opustiť.

„Pôjdeme k nám, aby si sa privítala aj s ostatnými,“ oznámila mi s úsmevom. S ostatnými. Krvi by sa mi nikto nedorezal. Doľahla na mňa realita. S ostatnými – aj s Edwardom. Môj žalúdok pripomínal tvrdý kameň. Triasla som sa.

Esme videla moje obavy, musela počuť, ako silno mi bilo srdce. „Neboj sa, stále ťa neuhryznú,“ zasmiala sa. Vedela som, že ma neuhryznú, moje obavy však spôsobovalo niečo iné. Ako na mňa zareaguje? Čo ak všetko v tom liste bola iba lož? A ak nie úplná lož, tak minimálne polopravda? Čo ak ma nechce vidieť?

Napriek všetkému som vedela, že stretnutie, keď som sa dostala takto ďaleko, je nevyhnutné. Musela som to prinajmenšom vyriešiť sama v sebe. Urobiť čiaru za celou touto životnou kapitolou. Také niečo bolo možné iba vďaka stretnutiu, rozhovoru. Predsa som bola staršia ako vo chvíli našej rozlúčky. Dokázala som pochopiť všakovaké rozhodnutia. Už raz to bolelo, už som vedela, čo ma čaká. Horšie by to nebolo. Už som nemala osemnásť, nečakala som vrúcne privítania ani knižné zvraty. Vlastne... chcela som len vysvetlenie. List, ktorý mi zanechal, bol desať rokov starý. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. V mojom živote určite.

Viezli sme sa po lesných cestách denalijského národného parku. Klasicky sme postupovali hlbšie do lesa, ďaleko od poslednej pripomienky civilizovaného sveta. A to už bolo Denali vyľudnené až-až. Približne po dvadsiatich minútach Esme zaparkovala pred neveľkým domom obloženým drevom.

„Už sme tu?“ bola som prekvapená. Na Cullenovcov sa tento štýl akosi nehodil, dom bol na ich pomery akýsi... malý. Očakávala som niečo v duchu horského penziónu, pretože Cullenovci boli známi svojou pompéznosťou a veľkoleposťou. Dom, ktorý sa mi však zračil pred očami, štýlovo pripomínal Charlieho domček z Forks. Prostredie však bolo ako z obrázku. Ako z pohľadnice, ktorú by ste voľakedy poslali svojím blízkym z dovolenky v horách.

„Áno, vítam ťa u nás.“

Srdce mi tĺklo ako o závod. Určite ho počuje.

„Ďakujem,“ zašomrala som, snažiac sa znieť čo najpokojnejšie, „ehm... je krásny.“ Hlavou som kývla k domu. Rukami som od nervozity takmer zvierala sedadlo.

„Vďaka, Bella, ale viem, čo sa ti musí preháňať hlavou. Je malý,“ zasmiala sa, „ale deti mi odišli z domova, prevažne sa zdržiavajú už vo svojom.“ Znova sa zvonivo zasmiala a viem, prečo sa jej to zdalo vtipné. Upírske „detičky“ sa po sedemdesiatich rokoch osamostatnili. Ktovie, či aj on. Ktovie, či by odišiel bývať kamsi osamote. Možno však nebýva sám... A ak by to tak bolo, prišla som sa totálne strápniť. „S Carlisleom sa tu zdržiavame väčšinou osamote.“ Zvláštne.

„Aha... A teraz... Je tu niekto ďalší?“

„Zatiaľ nie. Ale prídu, už o tebe vedia, ešte išli na lov,“ usmiala sa. „Poď, niečo ti uvarím.“ Na okamih sa mi uľavilo, ako otvorene predo mnou hovorí o ich životnom štýle. Akoby sme skutočne boli rodinní príbuzní, ktorí sa spoločne zvítali po pár mesiacoch odlúčenia.

Vnútro domu sa výrazne líšilo od predchádzajúceho vo Forks. Moderný štýl vystriedal rustikálny nábytok. Esmin vkus sa nezaprel, všetko hralo dokonalou harmóniou. Po vstupe sme sa ocitli v malej predsieni, z ktorej bolo vidno pravdepodobne do obývacej miestnosti, prepojenej s kuchyňou. Všade bolo výrazne menej nábytku... akoby... tu poriadne nikto nežil, alebo akoby sa ktosi práve odsťahoval a zanechal v dome to, čo sa odniesť priveľmi nedá. Esme ma previedla obývačkou, ktorej dominoval väčší kožený gauč. Na stene sa rozprestierala veľká knižnica a menší kozub. Vlastne to boli skôr kachle. Žiadna televízia, žiadne rádio. V kuchyni sa okrem kuchynskej linky, sporáku a chladničky nachádzali len dve barové stoličky. Žiadny stôl. Prekvapilo ma to. Všetko bolo také... strohé.

Esme naliala vodu do kanvice, ktorú v jednom momente vytiahla odkiaľsi z linky a zapojila do elektrickej zásuvky. „Spravím ti kávu alebo radšej čaj?“

„Kávu.“

„Máme len instantnú, nevadí?“ Esme vyzerala, akoby sa zahanbila.

„V pohode, tá je super.“

„Pokojne sa tu porozhliadni. Zatiaľ ti pripravím aj niečo pod zub.“ Už aj otvárala chladničku a začala z nej vyberať ingrediencie.

„Netreba, Esme. Fakt nie. Najedla som sa ešte ráno.“ Cítila som sa zvláštne. Po toľkých rokoch som sa znovu ocitla v dome upírov.

„Aspoň nejakú maličkosť.“

„Naozaj si nerob starosti.“

Počula som, ako si povzdychla. „No, je pravda, že tu toho veľa nemáme... Nemávame návštevy,“ priznala. Posadila som sa na jednu zo stoličiek a Esme mi podala kávu.

„Musím sa ospravedlniť, mlieko doma nemám.“

Usmiala som sa. „Naozaj sa nemáš prečo ospravedlňovať.“ Načo by im aj bolo. Nejedli, nepili.

Na chvíľu zavládlo ticho. „Som naozaj rada, že ťa vidím.“

„Aj ja, Esme. Aj ja...“

 „Toľko vecí sa zmenilo, odkedy sme opustili Forks. Stále som sa s tým úplne nevyrovnala.“

„Mala si to tam rada, však?“

„Veľmi! To bol skutočný domov...“ Mala som pocit, akoby sa tu dialo niečo zvláštne. Niečo nebolo v poriadku.

„Chápem...“ Niečo spoločné sme predsa len zdieľali.

„A kde vlastne bývajú ostatní?“ zmenila som tému.

„Neďaleko, každý si postaval dom podľa svojich predstáv. Stránime sa ľudí omnoho viac ako predtým, čo si si asi všimla. Carlisle sa ako jediný nechcel vzdať socializácie.“ 

Zhlboka som sa nadýchla. „Mrzí ma to.“

„Čo?“

„Toto všetko...“

„Bella, prosím ťa, ty si posledná, ktorá sa má za niečo ospravedlňovať. Odišli sme tak náhle, to my sme tí, ktorí ti dlžia ospravedlnenie.“

„Ja ani neviem, čo sa vlastne stalo. Neviem, prečo sa to muselo stať.“

„Edward si myslel, že je to najlepšie riešenie.“

Odfrkla som, krútiac hlavou. „Tak asi sme sa nikdy úplne nechápali.“

„Aj preňho to bolo ťažké, Bella. Zmenilo to celý náš dovtedajší život. Nás všetkých.“

Ďalšie ticho. Staré spomienky vo mne vyvolávali nepríjemné bolestivé pocity. Zatiaľ, kým som tu bola iba s Esme, bolo všetko v relatívnom pokoji a poriadku. Vedela som však, že o nejaký čas sa tu objaví aj on. Obopla som oboma dlaňami šálku, aby som si zohriala ruky, pretože sa mi opäť začínali výrazne triasť. Musí vedieť, že som tu. Ktovie, čo si asi myslí.

„Ako si nás vlastne našla? Alebo teda... Prečo ti odrazu napadlo ukázať sa.“

Zaváhala som. Nechcela som vyznieť totálne trápne, ale nakoniec som si uvedomila, že sa priznaniu nijako nevyhnem. Ak si zo mňa vystrelil, jednoducho odídem, nebudem to prehnane riešiť, veď najhoršie obdobie už mám dávno za sebou. A ak by to predsa len vážne myslel, boli sme obaja dospelí ľudia, pre ktorých dozrel čas konečne si všetko vydiskutovať. Chcela som iba pokoj v duši. Iba po tom som túžila. Po normálnej konverzácii, vďaka ktorej by som to celé dokázala naveky nechať ísť. Presvedčiť sa, že je v pohode, že si žije svojím dokonalým nesmrteľným a spokojným životom. Áno, s tým by som dokázala žiť ďalej. Aby som konečne našla duševný mier. Bez ducha jeho prítomnosti sídliacej v mojom mozgu a bolestivej časti v srdci.

„Pre toto.“ Vytiahla som z kabelky list, ktorý som našla ukrytý pod podlahou v mojej izbe vo Forks. „Chcem vyriešiť staré nedorozumenie.“

Esme sa zatvárila prekvapene. „Preboha. Tak o tomto celý čas vravel...“ šomrala si potichu, akoby pre seba.

„Čo vravel?“ nechápala som.

Vtom sa dvere s buchotom otvorili, akoby ich z vonkajšej strany prebúral tank. Ani som sa nenazdala a hľadela som na urastenú hruď naširoko vysmiateho Emmetta.

„Čauko, Bella! Len trošku meškáš!“ zasmial sa a roztvoril náruč. Jeho vtipu som priveľmi nerozumela. Srdce mi bilo ako splašené, ale predsa som jeho ponúkanému objatiu nedokázala odolať. Takmer som zabudla, aký obrovský bol. Uprostred malej miestnosti som sa v jeho spoločnosti cítila asi ako Sofia pri svojom Kamošovi obrovi. Keď sa so mnou otočil okolo vlastnej osi, vykríkla som. Za ním už stáli zvyšní Cullenovci. Zaregistrovala som Rosalie, Jaspera a Alice, ktorým hral na tvári široký úsmev. Oni sa mi tešili! Oni zo mňa mali úprimnú radosť! Táto skutočnosť ma prekvapila. Edwarda som však dosiaľ nikde nevidela.

„Ahojte,“ vysúkala som zo seba stále mierne nervóznym tónom. Pozerali na mňa ako na svätý obrázok a ja som vôbec nerozumela prečo.

„Och, Bella, tak rada ťa vidím,“ prehovorila nakoniec Alice a podišla ku mne bližšie. Miešalo sa vo mne toľko pocitov. Radosť, smútok, dojatie, nostalgia. Z očí sa mi spustili slzy. Cítila som sa ako doma. Ako keď po dlhom odlúčení zavítate k svojim blízkym. „Vyzeráš super.“

„Aj ja teba, Alice... Vás všetkých. A prosím ťa... Už nevyzerám ako pred desiatimi rokmi.“

„Starnutie je prirodzený proces, zlatko. Aj my by sme si ho občas želali,“ poznamenala Esme.

„Najlepšie roky ťa aj tak ešte len čakajú.“ Prekvapilo ma, keď ma s objatím privítala aj Rosalie. Ale už som úplne prestávala rozumieť tomu, čo sa dialo.

A potom prišli klasické otázky. Ako sa mám, čo som po celý čas robila, čím sa živím, aký mám život, kde bývam... Všetci sme sa pohodlne usadili v obývačke, Esme mi do misky nasypala akési chrumky a priniesla deku, aby som sa mala čím zahriať. Denné teploty v Denali už v tomto období málokedy presiahli pätnásť stupňov.

„Učím angličtinu a literatúru vo Phoenixe... Tam vlastne aj žijem a bývam.“

„Ty si učiteľka? To je milé,“ rozplývala sa Esme.

„Bože, sa ti čudujem, že máš na tie decká trpezlivosť,“ šomral Emmett.

„No, občas je to ťažké, ale... Deti a mladí ľudia potrebujú viesť, nemôžeme sa na nich vykašľať.“

„Takže si vo Phoenixe aj vyštudovala?“ zaujímala sa Alice, na čo som prikývla. „Áno, predsa len mi je to mesto najbližšie zo všetkých.“ Polopravda. „Teraz bývam v garsónke, takže... nemôžem veľmi vyskakovať, ale... som tam celkom šťastná.“

Na chvíľu nastalo ticho. Akoby nevedeli, ako majú reagovať, akoby zabudli, ako sa majú pred ľudskou návštevou správať. Spomínala som si, ako presne mávali naučené ľudské správanie, zlozvyky... Teraz si zo zvyku posadali na sedačku, ale po celý čas sa ani nepohli. Sem-tam som pohľadom zavadila o dvere, čakajúc, že ho v nich zbadám. Bola som nervózna. Nevedela som si predstaviť, kde môže byť. Ten, kvôli ktorému som celú cestu do Denali merala.

„Ehm... Kde je Edward?“ opýtala som sa napokon.

„Edward s nami nebýva,“ odvetila Esme, ale akosi váhavo.

„Hovorila si, že ani ostatní nie, ale... predsa sa tu ukázali.“

„Edward nežije ani v Denali,“ prehovorila Rosalie.

„Ako to?“ Bola som prekvapená.

„No... Tak... Čo ti povieme... Prejebalo mu.“

„Emmett!“ zahriakla ho Esme. „Bez takýchto výrazov, prosím!“

„A nie je to pravda? Načo budeme tomu dievčaťu klamať? Musí vedieť, aká je situácia...“

Roztriasla som sa. Tušila som, že sa deje niečo divné. „Čo sa stalo?“ zašepkala som.

„Edward nezvládol váš rozchod.“ Keď som sa na Emmetta pozrela s nechápavým výrazom, pokračoval: „Nezvládol tie okolnosti, rozlúčku... Po celý rok ťa čakal, Bella. Čakal, že nás nejako nájdeš.“

„Myslel si, že opustiť ťa je pre teba najlepšie. Chcel ti dať šancu žiť normálny život. Ale nevedel, aká bolesť to bude preňho samého,“ vložila sa do vysvetľovania Esme. „Ten list, čo si našla... Dúfal, že ho nájdeš ešte vtedy, v tom čase. Vlastne dúfal, že... Mu nedovolíš odísť, že mu neuveríš.“

„Na jednej strane ti chcel dopriať život bez neho, ale na tej ďalšej bez teba on sám nedokázal žiť,“ vysvetlila Rosalie.

„Ale veď...“ nechápala som to.

„Upíri majú k svojmu partnerovi nezameniteľné a nezničiteľné puto. Ak stratia partnera, strácajú zmysel svojej existencie,“ povedala Alice.

„Taký je paradox nášho nesmrteľného života. Mali by sme sa živiť krvou, byť bezcitní... A čiastočne možno sme... Ale partner je pre nás alfa a omega. Keď sa upír zaľúbi, je to navždy. Je to cit, ktorý nedokáže nahradiť nič. A bolesť zo straty... Je neznesiteľná.“ Esme si povzdychla.

„Začal byť agresívny. Upír a depresia je smrteľná kombinácia.“

„Kde je?“ pošepla som.

„Ďaleko, Bella. Opustil nás.“

„A čo je s ním?“

„Nechceme, aby si sa tým trápila.“

„Čo-je-s-ním?“ precedila som pomedzi zuby.

„Je vo Volterre. V Taliansku.“

„Nebývajú tam tí... Nespomínam si na ich meno. Volturiovci? Čo s nimi voľakedy žil aj Carlisle?“

„Áno.“

„Mohla by som sa s ním nejako spojiť? Zavolať mu...?“

„Neodporúčala by som to.“

„Prečo?“

„Lebo Edward nie je taký, ako býval predtým.“

„Nechápem...“

„Povedzme, že už nie je vegetarián.“

„Chcete povedať, že Edward od vás odišiel, lebo začal... loviť ľudí?“

„To si ešte pekne povedala...“ povedal Emmett. Zo šuplíka na veľkej skrini vytiahol akýsi štós papierov, rýchlo v ňom prehrabal a podať mi vystrihnutý novinový ústrižok. Esme si ukryla tvár do dlaní. Začítala som sa do článku. Vyšiel pred ôsmimi rokmi.

V Seattli vyčíňa sériový vrah

Včera nadránom boli nájdené telá piatich dospelých ľudí a jedného dospievajúceho dievčaťa pri skládke na Birmingham Street. Na telách sa objavili zvláštne škvrny pripomínajúce vpichy v okolí krku, pričom zo všetkých tiel bola vysatá krv. Polícia pôvodcu útokov stále vyšetruje, pričom prosí verejnosť, aby sa v neskorých nočných hodinách jedinci a malé skupinky ľudí nezdržiavali vonku ani na málo osvetlených miestach...

„Čo... Čo to má znamenať?“

„Edward začal ohrozovať našu bezpečnosť. Hrozilo, že nás všetkých prezradí...“

„Z neho... Je... Vrah? Zabíja nevinné obete?!“ bola som hysterická. Zdvíhal sa mi žalúdok, končatiny sa mi triasli a hlava sa točila.

„Nevedel, ako sa s tým všetkým má vyrovnať...“

„Je to vrah... Preboha... On je vrah,“ šepkala som dokola. Rozplakala som sa. Cullenovci čosi v pozadí hovorili, prekrikovali sa jeden cez druhého, ale ja som nedokázala ich slová vnímať. V hlave sa mi premietalo len jedno. Vrah.


Opäť sa musím čitateľkám ospravedlniť za veľmi dlhé čakanie na pokračovanie poviedky. Pravdou je, že túto kapitolu som začala písať ešte v septembri 2019 a keď som sa tešila, že konečne mi po dlhom čase ide písanie lepšie a mám viac času, prišiel v mojom živote veľký šok, a to rozchod po troch rokoch vzťahu, plus zdravotné problémy. Pravda je taká, že nasledujúce mesiace som bola úplne "vypnutá" a už vôbec som nedokázala venovať pozornosť poviedke, ktorá o rozchode hovorí. Takže si to všetko vyžadovalo čas a veľa plaču, prebdených nocí a vyrovnávaní sa s novou skutočnosťou. Kto zažil, vie... Takže sa veľmi ospravedlňujem tým, ktoré ste na Dážď čakali. Nedalo sa skôr... 

Zostáva mi dúfať a veriť, že nejaká čitateľka mi tu možno zostala. Veľmi sa poteším akejkoľvek reakcii z vašej strany. :) 

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 4. kapitola:

 1
09.08.2021 [17:39]

Jessy9moncici9, ahoj, to je milé prekvapenie, práve minule som si na teba spomenula. :) Ďakujem ti krásne a verím, že sa máš čo najlepšie. Emoticon

08.08.2021 [13:43]

9moncici9Citatelka ti ostala, tiez po vela rokoch som sa sem vratila pozriet a hned mi udrela do oci tvoja poviedka. Pisat o tvojich kvalitach nemusim , vzdy si bola mojou naj tu ❤

7. Selena18
26.07.2021 [22:07]

Jessy však já stále vyhlížím Emoticon Emoticon

6. Jessy
24.07.2021 [11:02]

Selena18, ďakujem ti krásne, na ďalšej kapitolke už pracujem. Emoticon

5. Selena18
10.07.2021 [12:13]

Stale vyhlizim dalsi kapitolku Emoticon Emoticon

4. Selena18
04.07.2021 [22:25]

Tak tohle je příjemné překvapení doufam ze ted uz se na dalsi kapitolu nebude cekat tak dlouho, precetla jsem to jednim dechem a tesim se na dalsibtak sup sup nenapinej Emoticon Emoticon

3. Jessy
01.07.2021 [7:46]

Lorinne, ďakujem ti, si zlatá. Emoticon Vieš čo, asi som si to nemusela vtedy ani zapisovať, nejako som si to zapamätala, to tak človeku zostane v hlave, je síce pravda, že všetko úplne nie. A jasné, už je to v úplnom poriadku, vlastne som rada, že sa to stalo, malo to tak byť.
Ďakujem ti za komentár, aj za snahu o potešenie. Emoticon

2. Lorinne admin
29.06.2021 [19:30]

LorinnePo takej dlhej odmlke som si musela spomenúť o čo v tejto poviedke vlastne ide, ale napokon, keď som si pozrela predchádzajúce časti, ani sa mi nechce veriť, že už prešli dva roky, od kedy vyšla prvá kapitola.
Zmieriť sa s bolesťou z rozchodu sa dá viacerými spôsobmi. Jednak si mohla dopadnúť presne ako Bella, kedy sa len točili stránky v kalenádri z mesiaca na mesiac, vyplakať sa alebo práveže vypísať. Ja pri niektorých situáciách neskôr ľutujem, že som si v tom čase neviedla žiadny denník alebo niečo podobné, pretože keď sa stane mojim postavám niečo podobné, v starých zošitoch sa dá nájsť veľa inšpirácie.
Dúfam, že už je ti lepšie a si so svojim životom spokojná v každej svojej stránke, pretože by bola škoda odložiť túto poviedku znova. Emoticon Emoticon Viem, aké to je čakať na povzbudzujúci komentár alebo názor, ktorý nijak raz neprichádza, čo naopak ale príde je nechuť. Takže ti chcem povedať, že aj keď budeš mať pochybnosti, či to čo píšeš má zmysel, tak vedz, že mnohokrát sa tam tí čitatelia tajne skrývajú, aj keď nepíšu.

1. Babča.S
29.06.2021 [18:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!