Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 4. kapitola

Červená knižnica - 4. kapitolaKratulinký opis toho, čo je vlastne Ed a ako vníma Bellu a potom pokračujeme. =D

Edward:

Svoj život som prežil štúdiom ľudskej psychológie, ktorá bola pre mňa vďaka mojim schopnostiam dosť zrejmá. Precestoval som skoro celý svet a stretol som sa s kultúrami, ktoré sú už len mýtmi, no nikdy... Nikdy som nenašiel niekoho ako je ona.

Tá malá hnedovláska mi úplne poplietla hlavu, ako to, že existuje niekto taký? Ako to, že mi nedovolí nahliadnuť do jej myšlienok?

Od kedy som ju prvýkrát stretol, môžete ma považovať za úchylného a zrelého na psychiatriu, ale nedokážem sa zbaviť pocitu, že predo mnou niečo skrýva. Veď čo ak to robí naschvál? Určite to tak nie je, ale ako inak si môžem odôvodniť skrat môjho daru?

Možno ju špehujem, ale len trošinku. Jednoducho musím vedieť, kto je to dievča, ktoré ma takto bez slov odmietlo.

Bella:

Sedela som v aute ako zarezaná a odhodlane sledovala svoje ruky v palčiakoch.

Pravdaže, každému sa raz za čas stane, že sa strápni, to patrí k životu. Ale u mňa je to na dennom poriadku! Ale to nevadí. Čím viackrát padnem, tým viackrát vstanem. Budem mať aspoň lepšiu šancu, aby som sa nezložila pri prvej facke od života.

Konečne som zazrela, ako ku mne beží Adele, pravdaže na topánkach, tentokrát len s miernym podpätkom, ktoré čírou náhodou kúpila mame, ktorej boli čírou náhodou malé. Mne minule kúpila podľa nej úchvatné náušnice, keď na ňu mama nakričala, že na seba míňa príliš veľa.

Už začínalo popŕchať, tak rýchlo nasadla do auta, aby sa jej nezničili tie jej predražené lodičky a vybalila na mňa sto voltový úsmev.

„Hádaj čo!“ zvolala, akoby práve vyhrala Nobelovú cenu alebo pri najmenšom Grammy.

„Nejdem hádať, ty mi to aj tak povieš.“ Na chvíľku sa zatvárila ublížene, no hneď na to zo seba vybalila sériu informácii, ktorá v skratke znamenala, že ju jej krásavec zaznamenal. Dana vraj zaujala póza, keď zdvíhala kľúče zo zeme, a napodobňovala pri tom tie ženské z pravej blondínky, ktoré to tam nacvičovali. Určite vyzerala nanajvýš komicky, ale nedala som na sebe znať, čo si o tom myslím. Aj tak na to názor nezmení a ja som spokojnejšia, keď nemusím počúvať o tom, aké už len ja môžem mať skúsenosti v balení chalanov.

Kým ma zaviezla domov, podrobne opisujúc každý jeho aj jej pohyb a pri tom skoro dvakrát nabúrala, pretože sa príliš rozvášnila, pršalo už ako z krhly. Takže som sa s ňou rýchlo rozlúčila s prísľubom toho, že večer mi to ešte všetko opíše a prebehla som „pomedzi kvapky“ až k vchodovým dverám.

Možno by však bolo dobré, keby som našla kľúče. Tento deň je fakt blbec!

To, že som svojou šikovnosťou niekoho „ohrozila, čo mohlo mať trvalé následky“ podľa profesora, ktorý ma má natoľko rád, že mi  za to dal poznámku, to by som ešte predýchala. Zvládla by som ešte aj to, že som práve Edwarda stretla na chodbe a ešte sa pred ním pekne ztrápnila. Ani zabudnutie kľúčou by nebolo tak hrozné, až na to, že ja šikovná som na ňom mala USB s kapitolami mojej knižky. A to nie hocijakej. Najnovšej, ktorú som ešte nestihla ani predstaviť vydavateľovi. A čo je na tom najlepšie? No predsa meno hlavnej postavy. Edward!

Áno, teraz mám veľa času utápať sa v beznádeji, keďže jediné, čo mi už ostáva je len skrývať sa pred dažďom pod kúskom strechy nad dverami a dúfať, že ocko sa v práci nezdrží. Dnes nemal byť dlho, pretože som mala piecť kurča. Ale na verande ho asi tak šesťkrát stihnem upiecť.

Práve som mala znova nutkanie zavolať Adele, aby po mňa prišla, no tentokrát mi v tom nezabránila sila vôle, ale skrehnuté prsty, ktoré som jednoducho nemohla vybrať z pomerne hrejivého miestečka v mojom vrecku. Mala som však šťastie a na svojho otca som čakala len dve hodiny. Takže som si stihla prečítať učivá v učebniciach na niekoľko hodín dopredu a zopakovať si učivá na písomku. Vlastne bolo moje vymknutie skvelým učebným prostriedkom, keďže toľkoto som sa toho už dávno nenaučila.

„Čo tu robíš Is? Prečo si nešla dnu?“ volal na mňa ocko cez dážď, ktorý stále neutíchol.

„Kľúče mám v škole a už sa mi nechcelo po ne vracať,“ vysvetľovala som skoro pravdu. Môj otec by sa len zbytočne rozčuľoval a takto to vyznelo, akoby som ich len nechala v skrinke, ktorú máme na číselné heslo. A aké mám ja? 5455927695. Dlhé a neuhádnuteľné. Vlastne znamená môj pseudonym pri písaní. V tejto dome, kde sa na našej škole slovo šikana skloňuje až príliš často, je jednoducho nevyhnutné mať dobré zabezpečenie skriniek. Ak pravdaže netúžite mať v nej narvanú haldu zhnitého ovocia alebo zničené všetky knihy. A kto by už čakal, že práve takéto heslo bude mať nevýrazné dievča, ktorá sa dokáže strápniť v každej situácii? Napriklad dnešný deň sa mi celkom vydaril.

Keď som sa konečne dostala domov, zaliezla som pod svoju perinku a nevynorila som sa z nej, ani keď som mala ísť na večeru, hoci som mierne hladovala. Ale nechcela som ocovi povedať, že moja teplota je momentálne asi 33stupňov, takže som jednoducho zaklamala, že nie som hladná.

Ten nehorázne prazvláštny deň som si ešte vypočula ešte podrobnejšie, ako predviedla Adele svoj výnimočný trik. Bolo to celkom príjemné počúvať jej hlas, takže som jednoducho nerozmýšľala nad slovami, ale analyzovala som pomaly opadávajúcu omietku a raz za čas prehodila niečo ako – „Úžasné! Tak to je super! Želám vám to!“ A po hodine a pol ma so slovami, že jej aj tak neporadím vo výbere vhodného outfitu na zajtra, len zavrela viečka a dúfala, že sa prebudím živá a zdravá.

Na ďalšie ráno som sa predsa len pozviechala a opäť sa nechala odviezť v pohodlnom autíčku a pritom so škodoradostným úsmevom sledovala niekoľko panáčikov, ktorý stáli na zastávke alebo šli do školy pešibusom.

Dokonca ani v škole sa mi nič nepodarilo pokaziť, takže mi stačilo zniesť posmešky, ktoré som si zarobila už včera. Celý deň som sa dokonca úspešne vyhýbala Cullenovi, ktorého som sa rozhodla ignorovať minimálne do konca života. Ale keď skončila posledná hodina, ktorú som mala prikázanú rozvrhom, ostala som aj s Adele v škole a skoro po štvornožky som prezerala každý kút v škole, len aby som našla tie kľúče. Ja jednoducho neznesiem, aby ich už niekto mal.

„Si si istá, že...“ začala Adele už po stýkrát ale ja som ju nenechala dohovoriť.

„Nie som, ale ja ich musím nájsť!“ zakňučala som a hodila na ňu prosebný výraz, po ktorom sa aj ona dala na štyri a prezerala miesto pod skrinkami s haraburdím, ktoré tu učitelia navláčili z kabinetov. Vraj výučbové pomôcky, pche!

„Veď ani nezistí, koho sú tie kľúče!“ zahučala mojim smerom moja najlepšie kamarátka tentoraz však z druhého konca chodby.

„Teraz, keď si to už objasnila polke školy, tak asi bude tušiť. Ale horšie to bude s tým, že tam mám tú vizitku od otca.“ Už mi bolo naozaj do revu. Prečo som ju len použila? Môj otec je trochu háklivý na zločin, možno to bude tým, že je šerif. Ale vďaka tomu jeho označovaniu som si práve skazila povesť!

„Tak vieš čo? Ty to tu hľadaj a ja sa idem kuknúť, či to nie je na weckách,“ oznámila mi a už aj k ním mierila. Mohla rovno povedať, že jej mechúr je naplnení až po...

A tak som hľadala, prešla som všetko, čo bolo hore na poličkách a znova sa bezradne sklonila hlavu k tomu bordelu, ktorý moji spolužiaci zanechali na zemi, keď predo mnou zastali naozaj predražené conversky a svojou blízkosťou sa domáhali mojej pozornosti.

Zaklonila so  teda hlavu k ich majiteľovi, ktorý ma chcel len určite nejak viac ponížiť. Nevyzerám už dosť zle? Ale mýlila som sa. Takže som rýchlo vyskočila na nohy, aj keď som stále bola vo výške len Edwardovho dokonale tvarovaného hrudníka.

Bez slova vytiahol z vrecka ruku a čakal kým roztvorím tú svoju, aby mi do nej niečo dal. Čakala som naozaj všetko, už som takto totiž niekoľkokrát naletela. Ale keďže som nikde nikoho, okrem neho nevidela, len som mu dôverčivo nastrčila ruku, do ktorej mi zanedlho spadli moje kľúče.

Prekvapene som zaklipkala očami a potom som sa znova zadívala na toho človeka, ktorý mi práve zachránil deň. On by si to predsa nečítal, Edward taký nie je. No a zas som sa mýlila.

Pomaly sa ku mne začal nakláňať a ja aj keď trochu šoknutá som zavrela oči a našpúlila pery. Ja viem, som trošku ale len trošku naivná.

Moje predstavy sa však rýchlo rozplynuli, keď sa jeho neuveriteľne zastreto sexi hlas ozval až nebezpečne blízko môjho ušného ľalôčiku. Toľkokrát som si to predstavovala. Ale nie takto!!!

„Ak by si chcela aj prakticky vyskúšať niečo z toho, stačí zavolať,“ zašepkal a už sa mi otočený chrbtom ponáhľal preč. Tak toto je zlé! Jeho vypracovaný zadok sa už dávno odkotúľal preč, a ja som tam stále stála ako obarená. Až Adelin natešený hlas ma dostatočne prebudil.

„Jéeeee, ty si ich našla!“

„Boli len zapadnuté." Neviem prečo, ale nechcela som jej povedať, čo sa stalo, možno raz... ale teraz určite nie je tá správna chvíľa.

Cestu som skoro nevnímala, až do chvíle, keď som roztvorila notebook, ktorý mi podarovalo vydavateľstvo a pohodlne sa neuvelebila na posteli. Už presne viem, čo napíšem!

 

 


 

Ja vám všetkým veeeľmi ďakujem, že čítate túto poviedku, ani neviete, aká som z každého komenaru dojatá a jediné, čo vám k tomu ešte zvládnem napísať je jedno veľké

ĎAKUJEM!



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!