Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 2. kapitola

Červená knižnica - 2. kapitolaA máme tu 2. kapitolku, prajem príjemné čítanie. Naozaj naozaj vám všetkým ďakujem za komentáre, je od vás veľmi milé, že mi tak zlepšujete náladu. =D

Dámy a páni, Edward Cullen.

Presne tak, toto je lámač ženských sŕdc a moja inšpirácia.

Prvýkrát som sa s ním stretla, keď ma Adele vytiahla von na diskotéku. Stálo to veľa prehovárania, a to nielen mojich rodičov, ale aj mňa.

Keď sme tam prišli, drinky sme už mali hádam pripravené, pretože sme si ešte ani nevybrali stôl a už nám ich niekto poslal. Bola to moja prvá diskotéka v živote, bar bol fajčiarsky a všade sa obchytkávali opití a nadržaní ľudia. Takže to u mňa nevyvolalo až tak skvelý dojem.

Asi po pol hodine sa objavil on. Len v čiernych rifliach a bielom tričku, ktoré nádherne obkresľovalo jeho svaly a na svetle z baru fosforeskoval.

Chvíľu sa obzeral okolo seba a potom si ma všimol. Spočinul na mne pohľadom, ale ja som nápor jeho očí nezvládla a pozrela som sa späť na Adele, ktorá práve hodnotila tanec jej najväčšej sokyne Emily Wilkinsonovej, teraz jednou z roztlieskavačiek.

Dokonca som s ním v ten večer tancovala, no zas... Jednoducho ma Adele vytiahla na parket tak, aby videla na Steva, ktorý sa jej páčil v tej dobe, no po chvíli som to vzdala a chcela som si ísť sadnúť. No a keď som sa otočila, tak tam zrazu bol a ja som doňho narazila. Asi by som bola spadla, na tých podpätkoch, do ktorých ma nastrkala Adele som vedela ledva chodiť, ale jeho ruky ma zachytili a jeho oči sa úpenlivo pozerali do tých mojich. Bolo to zvláštne, keďže vždy, ak som sa dostala do blízkosti s niekým mužského pohlavia, zaujímal sa skôr o veci, ktoré boli o dosť nižšie, aj keď tam skoro nič nemám.

Nevedela som, čo mám spraviť, predsa len, bol to starší chalan, ktorého snáď chcela každá sukňa v širokom okolí. Tak som len vykoktala Prepáč, a rýchlo si šla sadnúť. V ten večer som na sebe stále cítila niečí pohľad a z trochu namysleného mozgu vyšiel záver, že som ho zaujala. Blbosť!

No a odvtedy sa na seba často zapozeráme alebo aspoň ja to tak vnímam. Je aj taká možnosť, že on sa díva na niekoho za mnou alebo vôbec moju existenciu nevníma. Ale to už ma nezaujíma, vďaka nemu budem mať na školné!

„Už to zase robíš!“ štekla na mňa Adele a ja som jej odpovedala nechápavým pohľadom, konečne som sa odtrhla od jeho úchvatných očí.

„Zízate na seba! Dievča, už nie som jediná, ktorá si to všimla, ako to, že si mi nepovedala, že spolu niečo máte?“ vychŕlila na mňa naštvane.

„Nič spolu nemáme, čo ťa to napadlo?“ hovorila som, akoby povedala, že sa na Floride premnožili ľadové medvede.

„Mala by si sa o tom s ním porozprávať, vyzerá to naozaj úchylne." Potriasla hlavou a ďalej sa venovala ukladaniu šalátu do tvaru srdiečka.

„Nazvala si ma úchylom?“ Vytreštila som oči.

„Teba nie,“ oponovala mi a kývla k nemu hlavou. Okolo neho sa zhromaždili dievčatá, kto by to povedal, že kvôli chalanovi je niekto ochotný ísť za školu, respektíve do jedálne namiesto vyučovania.

„O ničom sa s ním rozprávať nebudem, ešte sme sa ani len nepozdravili, ten chlapec nevie, že existujem,“ vysvetľovala som jej moje stanovisko k veci.

„Keď myslíš,“ uškrnula sa na mňa.

„Mala by si Dana niekam pozvať!“ vychŕlila som zo seba, aby som rýchlo zmenila tému. Neviem prečo, ale znova som mala ten divný pocit, že sa na mňa díva. Asi mám na chrbte prilepenú nejakú ceduľku s nápisom „kopni ma“ alebo čo.

Dnes som mala ešte hodinu čas a potom ešte telesná. Doslova som tú hodinu nenávidela. Pôvodne som chcela, aby mi doktor napísal OTV, takže oslobodenie od telesnej výchovy. Ale kvôli čomu? Kvôli kryplavosti? To nech mi rovno napíše ZŤP a budem mať aj lacnejší autobus.

Aj s Adele sme sedeli v dievčenskej šatni a zatiaľ ,čo ja som sa učila na zajtrajší test z trigonometrie, ona sa rozhodovala, ktoré tričko si oblečie na telesnú. Hodiny telesnej, ktoré máme v športovej hale máme totiž dovtedy, keď aj tretiaci, čo znamená „akcia Scott pokračuje".

„Daj si to s väčším výstrihom,“ poradila som jej bez toho, aby som od knihy odtrhla hlavu.

„Ale potom si všimne len moje prsia a nebude ho zaujímať môj zadok, na ktorom som pracovala dva mesiace. A chlapa zadok naozaj zaujíma,“ vysvetľovala mi jej domnienky, nad ktorými som sa len uškrnula.

„Tak to s menším výstrihom.“ Veď ak nie čierne, tak biele, ako hovorí chemikárka.

„Čo blázniš? Väčšinu času mu budem otočená tvárou a ako inak ho potom zaujmem?“

„Tak choď len v spodnom prádle, uvidíš, tak sa bude zaujímať naozaj o všetko,“ zachechtala som sa a radšej som sa ani nepozrela smerom k Adele, pretože jej pohľad by ma asi zabil.

Asi päť minút pred tou strašidelnou chvíľou som na seba natiahla biele tričko a béžové tepláky, ktoré mi doniesla Adele, pretože sa so mnou odmietala rozprávať, keď som si na telesnú doniesla staré voľné a hlavne pohodlné tepláky. Vlasy som si rýchlo zviazala do copu a spolu s Adele sme odkráčali zo šatne ako posledné. „Našťastie“ sme všetko stihli. Dokonca aj ten trápny nástup, ktorý musíme pretrpieť asi trikrát, kým si učiteľ zmyslí, že sme boli v dostatočnom pozore, aby sme sa mohli rozbehať.

Nikdy som nebola práve športový typ, a tak som sa sústreďovala na nohy, aby sa nepotkli o seba navzájom, čo sa im stávalo celkom často.

Po až príliš dlhej rozcvičke nám profesor kývol, že sa môže hrať hra, tak ako skoro vždy. Zatiaľ čo všetci naokolo sa radovali, mne plecia klesli na najnižšiu možnú úroveň.

„Pán profesor?“ začala som, ale to by nebol on, ak by ma nechal dohovoriť.

„Nie! Swanová aj keď si to najväčšie drevo ktoré brázdí túto školu, budeš cvičiť, aj keď by si mala kvôli menštruácii vykrvácať, alebo si spraviť inú ujmu na zdraví.“ Ja ho tak neznášam!

Zaradila som sa teda medzi ostatných a počkala, kým som ako čierny Peter neostala na krku jednému s tímov, ktoré hrali volejbal. Nakoniec som nemusela hrať hneď a čas, kým ma na lavičke niekto prestrieda, som znova venovala plánovaniu stratégie, ako sa zbaviť telesnej.

Môj tým vyhrával o jeden bod a vtedy učiteľ zapískal na vystriedanie hráčov. Oči mi skoro vybehli z jamôk a s rukami pevne pri tele som sa snažila byť nenápadná.

„Hlavne nič nechytaj a uhýbaj sa, aby sme trafili tú loptu my, áno?“ nakazoval mi Newton a ja som len prikyvovala. Sakra, teraz by som ten zvonec privítala.

Avšak ani uhýbanie sa tej lopte nebolo práve najľahšie. Druhý tím bol totiž zložený tiež z mojich spolužiakov, takže poznali moju slabosť a náležite ju využívali. Takže zakaždým, keď rozohrávali mierila lopta na mňa.

Hrali sme naozaj dobrú loptu, no hrali ako hrali, ale jednoducho lopta nie a nie padnúť. Všetci behali zpredu-dozadu a nikomu to nevadilo, keďže hra podľa pravidiel nebola dôležitá na strednej v akomsi zapadnutom mestečku.

Všetci boli nahrnutý vzadu, keďže tam práve najviac strieľali, len ja som stála ako kôl v plote tam, kde ma nechali stáť. Ale niekto si ma zjavne všimol, keďže zrazu lopta letela priamo na mňa. Moji spoluhráči nemali ako dobehnúť a ja som bola jediná v dohľade. Neznášam stresové situácie, takže mi začalo byť nevoľno.

Ach, veď to nemôže byť tak ťažké, jednoducho spojím ruky a buchnem do lopty.

Presviedčala som sa, no a tak som to spravila, zopla som ruky a zo všetkých síl trafila ten guľatý predmet, ktorý však nesmeroval na mojich protihráčov, dokonca sa úplne vyhol malému ihrisku a letel priamo vedľa, kde práve behali tretiaci.

Všetci so záujmom sledovali loptu, len ja som zdesene vykríkla: „Pozor!“ Avšak to nebol najlepší nápad, keďže som tým upútala ich pozornosť a spomalili. No a jeden z tých, ktorých môj krik zaujal bol aj Edward, ktorý sa obzrel za hlasom no a... schytal to. Netuším, ako som to spravila, ale tá lopta letela presne vedľa mňa, no a konkrétne do jeho hlavy.

Od šoku sa potkol o vlastnú nohu a spadol na zem. Bežala som k nemu tak, ako skoro všetci v hale a celý čas som sa mu ospravedlňovala.

„Naozaj ma to mrzí, ja len... tá lopta...“ bľabotala som, keď som stála nad jeho zdvíhajúcim sa telom. Naozaj som nechcela nikomu ublížiť, ale jednoducho na šport nie som stavaná.

Edward sa na mňa znova pozrel a mňa prepadol strach, že si tým pádom spôsobil otras mozgu, pretože na mňa pozeral ako teľa na nové vráta.

„Swanová,“ rozľahol sa učiteľov hlas, „a máte poznámku! Za ohrozovanie spolužiakov v hale!“

 



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!