Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 15. kapitola + Epilóg

02.07.2012 (13:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 2886×

„A mimochodom, vydávam knihy pre dospelých,“ preniesla som akoby mimochodom a už sa mu aj pratala z očí. Asi som to prehnala...

Nielen, že som môjmu otcovi pripravila predinfarktový stav a nechala Edwarda stráviť so mnou najhoršie chvíle svojho života, ešte si staviam svoje schodíky do pekla poznania reality... Takže som sa rozhodla, že monokle od nedostatku spánku sú príliš úžasným doplnkom, aby som ho vynechala zo zajtrajšieho outfitu a zaoberala som sa svojím údelom, ktorý ma núti ničiť všetko pekné, čo sa mi v živote podarilo.  

Teraz predo mnou stáli dve rozhodnutia, ostať doma, alebo navštíviť tú pekelnú inštitúciu. Ak sa nebudem obťažovať vyjsť spod periny, nestretnem nikoho, dokonca ani Edwarda, a život bude krásny, ale budem sa správať ako zbabelec a aj tak sa s ním budem musieť niekedy stretnúť. Ale keď ja som tak rada zbabelá! Nie, Bella, vstaň, ty autista, dáš sa dokopy a prejdeš prach školy so vztýčenou hlavou. No, alebo vojdem vchodom pre kuchárky a do zvonenia sa ukryjem na toaletách... Hmm, to znie dobre.

Takže spokojná so svojim rozhodnutím alebo nie, spravila som zo seba človeka, pravdaže v rámci možností,  a s malou dušičkou som sa preplazila na prízemie. Ale nikde nikoho, len nový odkaz na chladničke, že Charlie musel ísť skôr do práce. Ako inak. Áno, chápem, včerajšok asi nebol práve jeho šálka kávy, ale aj tak, nemôže sa mi vyhýbať nadosmrti. Pche, zbabelec!

Hodila som do seba niekoľko müsli a vytiahla čokoládovú tyčinku, veď stačí, aby som bola nenápadná, ak sa mi to darí sedemnásť rokov, prečo by mi to nevyšlo dnes? No fajn, zopár úrazov ma dostane do centra pozornosti, ale nie dnes, dnes budem ako myška.

Navliekla som na seba bundu a vyšla pred dom, ako inak do dažďa. Cez hustý dážď som ledva videla na svoj nos, nie, že by som vedela škúliť, ale... Po hmate som sa presúvala okolo steny, to, že už som bola do nitky premoknutá, som neriešila, keďže je to vo Forks obvyklé a v skrinke mám náhradné oblečenie, ehm, telesnú. Našla som garážové dvere a teraz hmatala po zámke, joj, šikovná som veru.

Ako inak, po zámke ani chýru, ani slychu a ja som sa tam ako dement šúchala po dverách. Väčším priestorom zaberieš viac miesta. No, nech sa susedia kukajú, aká som vynaliezavá.

„Isabell?“ začula som za sebou zamatový hlas a oči som silno privrela. Možno, keď ich otvorím, budem tam stále len ja a ten hurikán kvapiek. Spravila som akrobatický prvok a lá otočka na mieste a otvorila oči natoľko, ako som mohla no predo mnou som aj tak len ledva videla obrysy čohosi veľkého a čierneho. Vystrela som pred seba ruku aj napriek teraz už krúp, ktoré sa mi ju pokúšali zraziť k zemi, a hmatala som pred sebou. Postava sa pohla smerom ku mne a na svojej dlani som zacítila tú jeho. Trhla som sebou a pokúsila som sa mu vytrhnúť, ale márne. Ten človiečik sa stále približoval, až bol nakoniec úplne pri mne a jeho majestátna postava sa týčila nad tou mojou, zašpinenou od garážových dverí. Chránil ma pred prívalom vody z neba, taký môj osobný dáždnik, avšak nechcela som sa mu pozrieť do očí.

„Edward... ja... mala ... by som už ísť... škola čaká,“ chcela som to povedať bezstarostne a svoj zadok som opäť prilepila k miestu, kde som tušila zámku.  

„Myslím, že tvoj otec trval na tom, aby som ťa vozil ja, tak som tu!“ uškrnul sa a mne sa na tvári objavil rumenec pri spomienke na to, čo všetko môj otec včera nahovoril.

„Je mi to ľúto... nemusíš... prosím, neber to vážne,“ žiadala som toho boha a snažila som sa regulovať môj srdcový tep. Dnes, a vlastne aj po zvyšok života, som sa mu hodlala vyhýbať a on si tu nakráča, lebo môj otec povedal. Toto si u mňa bude boh veeeľmi dlho žehliť.

„Bella, ale ja to chcem brať vážne, neviem, ako inak ti mám vysvetliť, že s tebou skutočne chcem byť...“ Vysvetľoval mi to, akoby to bolo nad slnko jasnejšie, ale ja s nemyslím, že mu to dlho vydrží.

„Ale...“ začala som protestovať a krútiť hlavou, ale on ma utíšil svojimi perami. Viete, aké je to, keď prídete do miestnosti a zabudnete, čo ste vlastne chceli povedať?

Uznávam, nechala som sa prehovoriť, asi všetci chápete, že v ten deň som do školy nešla, ani Edward, ale tentokrát sme si dali pozor na nečakaných návštevníkov, čo nebolo až tak ťažké, keďže Charlie mal „veľa práce“. Avšak Edward sa aj tak snažil zverejniť náš vzťah a to, že ma každé ráno vozil vo svojom luxusnom aute a ako prvé si pred školou ešte asi desať minút dával záležať na tom, aby si nás spolu všetci všimli vo veľmi špecifickej pozícii. Ale ja sa nesťažujem, v skutočnosti mi je to nanajvýš príjemné.

A to nie je jediné, v čom sa mi Edward snaží vyhovieť. Odkedy som mu dovolila, aby ma držal za ruku, vláči ma všade so sebou. Som rada, že mi dovolí na toaletu. Dobre, že ma nenosí na rukách. Ledva niečo dopoviem a už mi to kúpi, aj keby to mal objednať expresne z Európy. A keď sme už pri tom, s mojimi knihami som už definitívne skončila. Nie, že by som nemala inšpiráciu, ale Edward sa rozhodol založiť mi účet, zabezpečiť školu a nič mi o tom nepovedať. Pravdaže ho milujem, ale nemám poňatia, ako mu to všetko splatím, aj keď Ed o tom nechce ani počuť.

Môj otec je nanajvýš spokojný, zmierený s mojou minulosťou a teraz svoje myšlienky zameriava len na podpásové otázky pre môjho chlapca. Áno, môjho chlapca, ktorý sa ma snaží prehovoriť, aby som si nastokla prsteň po jeho prababičke.

Adele si dokonale užíva svoju pozornosť, ktorú získala, pretože jej najlepšia kamarátka sa dala dokopy s pánom Dokonalým. Rozhodne o chlapcov nemá núdzu a s úsmevom na tvári sa nechá obskakovať. Aj keď Joshovi vždy nechá VIP miesto pri našom stole v jedálni. Tí dvaja majú úchvatný taliansky vzťah založený na hádkach. Pri čom jediný, kto sa háda, je, ako inak, Adele.   

Vždy, keď sa zobudím, je pri mne, respektíve, všade okolo mňa, pretože odkedy sa rozhodol, že okno sú novodobé dvere, som jeho novým objímacím panákom. Každým dňom sa menej bojím toho, že sa mi vysmeje do tváre a povie, že som bola vskutku zábavne naivná. Hold, už má smolu holúbok, šťastie si nenechám ujsť, aj keby to malo byť upírskou rýchlosťou. Veď čo, nikto nie je dokonalý... naše ročné výročie sa blíži!

Och a zabudla som, viete aké šaty mám teraz v šatníku? Napoviem vám, sú z motýlích krídeľ.

Tak, a je tu koniec, viem, že predčasný, ale teraz podľa všetkého na mesiac odchádzam a nechcela som vás nechať dlho čakať. Prajem vám krásne prázdniny a táto kapitola je venovaná vám všetkým, ktorí ste mojej poviedke venovali aspoň chvíľku svojho života. A prosím, ak vo Vás vyvolala táto poviedka nejaké dojmy, nehanbite sa ich vyjadriť, hoc len smajlíkom, viem, že pribúdala... rýchlosťou svetla, za čo sa ospravedlňujem, dúfam, že ste si ju i tak užili, aspoň troška.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet