Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 11. kapitola

Červená knižnica - 11. kapitola„Tak to je úchvatné!“ zakliala Adele a nahodila psí pohľad. Ako sa len teraz dostaneme domov.

„Ak chcete, môžem vás zviesť,“ navrhol Josh, iste netušiac, že o toto jej šlo. Ihneď vyčarila úsmev číslo šesť a zaklipkala očami. „To by bolo od teba veľmi milé.“

„Ale nebude to potrebné, nie je to ďaleko a nechceme ťa obťažovať,“ zamiešala som sa do rozhovoru. Bolo nanajvýš čudné, aby nás viezol človek, ktorý nám práve pomohol s autom, kvôli čomu jeho ruky nadobudli čiernu farbu oleja a ešte k tomu ho poznáme asi tak desať minút. No podľa pohľadu mojej najlepšej kamarátky sa jej moje slová nanajvýš nepáčili.

„To je v poriadku, mám dosť miesta a hádam vás nenechám ísť pešo,“ zamietol rázne. No toto! Žeby gentlemani neboli len legendou?

„Pomôžem?“ ozvalo sa za nami, až som sa mykla. Rýchlo som sa otočila na prichádzajúceho, ktorý mi ochotne daroval jeden ukážkový úsmev, ako v reklame na zubnú pastu. Pravdaže, Adele bola o krok predo mnou a práve teraz mu náruživo triasla rukou a mykala mihalnicami ako o závod.

„Som Adele, a toto je Bella,“ predstavila ma a ja som pri mojom mene kývla hlavou na pozdrav. Nenašla som správne slová, vlastne som nenašla žiadne, keďže taký krásny človek sa nevidí každý deň. Vlasy tmavé ako eben... len žartujem, nejdem ho prirovnávať k Snehulienke... Bol to proste niekto, za kým sa otočí každá sukňa. Vlasy mal skutočne také čierne, až som rozmýšľala, či takú farbu vôbec môžem nájsť na palete mojich farbičiek. A pokožku mal nádherne opálenú, čo mu kontrastovalo s bielkami a zubami až som len čakala, kedy sa zablisnú. A tie oči! Och, človek sa veľmi nezaujíma o farbu očí, ale keď sú nejaké dokonalé, nedá vám si ich nevšimnúť. Tak zelené! Tento chalan, ktorý sa nad nami týčil, vyzeral ako vystrihnutý z časopisu.

„Išiel som okolo a všimol som si, že asi máte nejaký problém, tak, či vám nemôžem pomôcť... Mimochodom som Josh...“ oboznámil nás a ja som mu úsmev oplatila, on je tak úžasný. O chalanov sa nezaujímam, ale toto nie je človek toto je...

„Teší ma! Niekoho len bavilo spraviť si z nás srandu a s autami nie sme práve najlepšie priateľky a za chvíľku začne pršať...“ lamentovala Adele skrúšene a ak by som jej divadielka za tie roky nepoznala naspamäť, ani by ma nenapadlo, že na mňa niečo skúša.

„No... ak môžem, tak sa na to pozriem, možno by som mohol pomôcť.“

„Och, to by bolo skvelé,“ zvískla Adele a už mu robila miesto pri kapote. Ešte na mňa zažmurkala, a potom, ihneď zaujala pózu – „ja nemôžem za to, že mi cez výstrih vidno až do žalúdku“. Venovala som jej jeden môj úškrn a oprela som sa o auto, zatiaľ čo sa Josh venoval autu a Adele Joshovi. A možno by som vytrvala v tejto relaxačnej póze aj naďalej, ak by som na sebe necítila niečí ťažký pohľad. Taký, ktorý vám nedá pokoj, kým nezistíte, koho je. Pomaly som sa zvrtla a hľadala pôvodcu toho pohľadu. Zjavne to už našu top skupinku omrzelo, keďže sa našiel niekto, kto im prekazil zábavu. Avšak jeden člen skupiny nám stále venoval pozornosť.  

Rýchlo som odvrátila pohľad od toho neučesaného zlatoočka a venovala sa radšej mojej najlepšej kamarátke, ktorá si, ako ona zvykne hovoriť, práve snažila zaistiť si lepšiu budúcnosť.

„Niekto sa vám tu zahral s hadičkami... sú prestrihnuté... musí sa to celé vymeniť,“ vysvetľoval Josh tentokrát primitívne pre Adele. Nie, že by som ja tomu prvému vysvetleniu rozumela.

„Tak to je úchvatné!“ zakliala Adele a nahodila psí pohľad. Ako sa len teraz dostaneme domov.

„Ak chcete, môžem vás zviesť,“ navrhol Josh, iste netušiac, že o toto jej šlo. Ihneď vyčarila úsmev číslo šesť a zaklipkala očami. „To by bolo od teba veľmi milé.“

„Ale nebude to potrebné, nie je to ďaleko a nechceme ťa obťažovať,“ zamiešala som sa do rozhovoru. Bolo nanajvýš čudné, aby nás viezol človek, ktorý nám práve pomohol s autom, kvôli čomu jeho ruky nadobudli čiernu farbu oleja a ešte k tomu ho poznáme asi tak desať minút. No podľa pohľadu mojej najlepšej kamarátky sa jej moje slová nanajvýš nepáčili.

„To je v poriadku, mám dosť miesta a hádam vás nenechám ísť pešo,“ zamietol rázne. No toto! Žeby gentlemani neboli len legendou?

O päť minút sme doprevádzaný Edwardovým pohľadom nastupovali do auta, ktoré rozhodne nemalo nič s najnovšími modelmi v reklamách. Nie, že by mi na tom záležalo.

„Tak Josh, odkiaľ vlastne si? Vo Forks sa chalani ako si ty nerodia.“

„Vlastne som veľa cestoval, môj otec bol učiteľom matematiky... chodil prednášať na univerzity, ale teraz som sa rozhodol, že sa vrátim do domu svojej mamy, kedysi tu totiž bývala, ale neskôr sa odsťahovala do New Yorku, kde stretla môjho otca,“ vysvetľoval Adele, zatiaľ čo ja som sa radšej zdržiavala flirtovania.

„Muselo to byť skvelé, toľko úžasných miest...“ zasnívala sa moja najlepšia kamarátka.

„Vlastne sa mám teraz lepšie, ten pocit domova, a konečne môžem normálne študovať.“ Naozaj je Josh výnimočný. Stretnúť teenegera, pre ktorého je učenie dôležité, to sa nestáva každý deň.   

„Takže tu chceš ostať natrvalo?“ zatrilkovala Adele.

„Minimálne, kým neskončím strednú, ale to sú už len dva roky, potom, by som chcel ísť na nejakú poriadnu univerzitu, aby som nespravil otcovi hanbu.“

„Tu, prosím, zastav,“ povedala som, keď sme sa dostali už v upršanom počasí pred náš dom. „Naozaj ďakujem... za všetko,“ usmiala som sa a štverala sa z auta, ktoré podľa môjho odhadu Adele, do päť minút premení na hniezdočko lásky.

„Aj nabudúce.“

„Ahoj.“

Ozvalo sa za mnou chvíľu pred tým, ako som zabuchla dvere a ostala stáť pod stádom kvapiek, ktoré sa rozhodli, že na mňa zaútočia svojou pálivou mrazivosťou. Ešte som im zamávala a odbehla k streche domu, zatiaľ čo mi na rozlúčku ešte zatrúbili. Bolo to nanajvýš čudné. Ako rýchlo sme si našli kamaráta, aj keď sa to po tých desiatich minútach nedá ani zďaleka nazývať priateľstvom... Ako rýchlo sa niekto dostane do vášho života.  

„Takže si si našla niekoho ďaľšieho? Nie som ti dosť dobrý, aby som sa s tebou pred ostatnými bavil... Ale nejaký hlupák ťa môže voziť aj domov?“

„Edward?“ spýtala som sa postavy, ktorá práve okupovala kreslo na našej verande. Ako sa tam sakra dostal?


Znova to trvalo, ale snažila som sa čo najskôr, ani neviete, ako ma komentáre v minulej kapitole potešili... Skoro som sa rozplakala... Naozaj, ďakujem, že ste tam napísali, aj keď len smajlík ma veľmi veeeľmi potešil... Tak veľa komentárov sme mali len v 2. kapitole. =D Ešte raz veeeľmi ďakujem.



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!