Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 9. kapitola

20.02.2012 (19:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3243×

9. kapitola

Po zistení, že je Rose tehotná, sme spolu sedeli na posteli a asi hodinu od šťastia obe plakali.  Potom som zbehla do kuchynky, kde som jej dorobila čaj a sebe som spravila kávu. Došuchtala sa ku mne rozospatá Jessica a rukou si pretrela oči.

„Dobré ráno,“ popriala som jej.

„Dobré,“ zamrmlala, „niečo sa deje?“

„Prečo?“ začudovala som sa.

„Neviem, len sa mi zdá, že si nejaká natešená.“

„Hej, to máš pravdu, ale keď chceš vedieť, čo sa deje, choď sa spýtať Rose.“ Usmiala som sa. Nakoniec, je to Rosaliina vec, tak ja sa jej do toho starať nebudem. Bude vhodnejšie, keď sa to Jessica dozvie priamo od nej.

Jess sa na mňa ešte pochybovačne zadívala, ale potom odišla za Rose. O chvíľu som začula ako zvýskla. Zasmiala som sa a do Rosaliinho čaju hodila dve kocky cukru. Potom som pomaly otvorila dvere do jej izby.

„Rose, to je neskutočné! Gratulujem,“ švitorila Jessica veselým hlasom.

„Ďakujem, Jess,“ odvetila Rose a objala ju.

„Hej? A ja čo?“ protestovala som. Rose mi rukou pokynula, aby som prišla k ním a potom sme sa všetky tri objali. Vyzerá to tak, že sa znova vracajú tie lepšie dni. Teda, aspoň pre niekoho.

***

„Bella, Rose, toto je Tom,“ povedala Jess o štyri dni neskôr a ukázala na vysokého chlapa. Bol opálený a mal krátke čierne vlasy. Najlepšie na tom však bolo, že to bol ten plavčík, ktorého som s Rose mala už konečne možnosť spoznať.

„Ahoj,“ povedala som naraz s Rose. Zasmiali sme sa.

„Ahojte, rád vás spoznávam,“ odvetil.

„Aj my teba,“ ujala sa toho Rose.

Jessica bola včera s Tomom na rande a ukázalo sa, že je veľmi milý. Najprv som si myslela, že ju to „zaľúbenie“, ako to nazvala, prejde. Ale keď jej včera zavolal a ona sa rozžiarila ako vianočný stromček, vedela som, že nie.

„Ok, my ideme na pláž,“ povedala Jess a tiahla ho cez dvere.

„Jess a nie že sa utopíš,“ doberala som si ju, „vieš, že bez teba sa domov vrátiť nemôžeme.“

„Neboj sa,“ zasmiala sa.

„Tom vyzerá byť v pohode,“ skonštatovala Rose hneď, ako sa za tými dvoma zabuchli dvere.

„Hej, aj ja myslím,“ pritakala som. „Inak, tešíš sa už domov?“

Rose sa usmiala. „Veľmi. Neviem sa dočkať, kedy poviem Emmovi tú novinku.“

„Určite sa bude tešiť,“ povedala som.

„To dúfam. Poď, ideme sa pobaliť.“ Vošli sme do izby a vytiahli kufre spod postele.

„Ale bolo tu fajn, nie?“ spýtala som sa. Prešlo to tu strašne rýchlo. Ani som sa nenazdala a už tu bol čas, kedy sa treba baliť a chystať sa na cestu domov. Popravde, ani som sa až tak netešila. Bolo to preto, pretože ma doma nikto nečaká. Ani ja sa nemám na koho tešiť. U Rose je to iné, pretože tá vie, že doma má Emmetta. Mňa však okrem mojich rodičov privíta len môj poloprázdny byt.

„Bolo tu super,“ zasmiala sa Rose. „Ale všetko jedného dňa končí. Aj tak si myslím, že Jess to bude zvládať najhoršie. Vieš, kvôli Tomovi.“

„Ja sa skôr bojím, že ani nebude chcieť odísť,“ zamrmlala som. Skutočne som mala obavy, že Jess ešte bude robiť problémy. Lenže nechať ju tu proste nemôžeme.

„Ale bude musieť,“ odvetila Rosalie nekompromisne.

„Jasné, že áno.“

„Ale nekecajme, máme toho na balenie veľa,“ vyhlásila Rose a mne nezostávalo nič iné, než s ňou súhlasiť.

***

„Alice, budeš mi veľmi chýbať,“ povedala som svojej novej kamarátke a objala ju. Mala som možnosť vidieť ju poslednýkrát na neurčitý čas. A ktovie či sa ešte vôbec v živote uvidíme. Samozrejme, že ja by som bola nadšená, keby sme sa ešte stretli, ale neviem či to bude možné.

„Aj ty mne, Bells, ale neboj sa, čoskoro sa uvidíme,“ sľúbila mi Alice. Pochybovačne som sa na ňu pozrela.

„Myslím to vážne,“ uistila ma. „Veď Forks je od Seattlu len na skok. Takže určite ťa prídem pozrieť.“

„Dobre,“ odvetila som. „Ale už musím ísť, lebo nám o dve hodiny letí lietadlo a ešte sme kopu vecí nezariadili. Tak sa maj pekne.“

„Aj ty, Bella, ahoj.“ Ešte raz sme sa objali a Alice potom odišla. Zatvorila som dvere a vrátila sa k Rose, ktorej som ešte pomohla dobaliť pár vecí. O chvíľu sa s rachotom dovalila Jessica. Vliekla za sebou kufor, s ktorým mala očividne problémy, pretože nešiel zatvoriť, nakoľko mala toľko nových vecí.

„Ja a Rose v kufri nemáme miesto, ak ti ide o to, že by si si  k nám uložila veci,“ hneď som ju odbila. Tss, ja slúžku robiť nikomu nebudem!

„Ale, baby, musíte ma zachrániť,“ prosila Jess.

„Pokiaľ viem, máš tri kufre. To sa v nich už nenájde žiadne miesto?“ spýtala sa Rose.

„Ale aj tie sú už plné.“

„Tak potom tu tie veci nechaj,“ navrhla som, ale bola som si istá tým, že Jess mi ten nápad okamžite zatrhne.

„To určite,“ odvetila ironicky.

„Prepáč, ale my ti fakt nemôžeme pomôcť,“ povedala Rose. Jessica nahodila šteňací pohľad. Na mňa nezaberal, ale vedela som, že na Rose áno. Teda, Jess je riadne prefíkaná.

„Fajn, daj to sem.“ Rose sa načiahla po veci a uložila si ich do kufra. Jess sa zasmiala, ale aby to nevyzeralo tak nápadne, rozhodla sa Rose objať.

„Díky, Rose, si skvelá.“

„Ja viem,“ odvetila a zapla zips na kufri. Len som pretočila oči.

„Inak, ako to bude s Tomom?“ spýtala som sa opatrne Jess.

„Neviem, povedal mi, že sa za mnou zastaví, ale ktovie, čo si mám o tom myslieť,“ odvetila smutným hlasom.

„Jess, ale vieš, že ho možno už nikdy neuvidíš, však?“

„Samozrejme, ale chcem byť optimistka a myslieť na to, že to bude nejako fungovať aj ďalej.“

Zdvihla som obočie a radšej už nič nekomentovala. Šanca, že by jej to s Tomom mohlo vyjsť, bola skoro nulová, ale dobre. Nech sa, dievča, teší. Nebudem jej kaziť radosť.

Keď sme si boli isté, že máme všetko, na recepcii sme odovzdali kľúčik od izby a s novými zážitkami sme sa pobrali domov.

***

Vyšla som z výťahu a namierila si to k svojmu bytu. Bola som rada, že tu ten výťah máme, pretože si neviem predstaviť, že by som sa s tým kufrom trepala po schodoch. Samozrejme, že by mi nikto nepomohol. Gentlemanov v dnešnej dobe nájdete ťažko. Možno niekde sú, ale určite sa to netýka tohto paneláku, v ktorom žijem. Ale bola som vlastne aj rada, že som doma. Let prebehol v pohode a na letisku nás čakal Emmett, ktorý mňa a Jessicu následne hodil domov. Rose sme celú dobu v lietadle upokojovali, že Emmett bude nadšený z novinky, že bude ockom. Ona mala aj tak pochybnosti. Neviem z čoho, pretože som si bola stopercentne istá, že Emmett to zoberie dobre. Mám tušenie, že už zajtra bude chcieť ísť nakupovať detské oblečenie.

V duchu som sa zachichotala. Z kabelky som vytiahla kľúč od dverí. Vošla som dnu a zhlboka sa nadýchla. Zacítila som vôňu domova. Ani som si neuvedomila, že mi vlastne Seattle tak chýbal. Kým ste preč a zabávate sa, ani nemyslíte na to, aké je to doma vlastne fajn. Ale keď prídete domov, napadne vás, že vám to vlastne ohromne chýbalo. Presne tento pocit som dostala. Samozrejme, bolo mi smutno, že ma tu nečaká Edward, ale povedala som si, že to zvládnem. Kufor som zložila v obývačke a odišla si do kuchyne uvariť kávu. Potom som sa osprchovala a obliekla si len župan. Veci z kufra som hodila do práčky a kozmetiku vyložila späť na svoje miesto.

Z celého dňa na mňa doľahla únava, tak mi napadlo, že dnes toho už aj tak veľa nenarobím a radšej pôjdem spať. Keď som vošla do postele, padol mi zrak na fotku, ktorú mám položenú na nočnom stolíku. Som na nej ja a Edward. Stojíme v objatí a usmievame sa na seba. Spomínam si na ten deň. Vonku bolo strašne teplo a bol to jeden z mála dní, kedy nepršalo, tak sme sa rozhodli, že si spravíme piknik. Bolo nám veľmi dobre, užili sme si spolu kopu srandy. Našťastie sa našla okoloidúca, ktorá bola taká ochotná a odfotila nás. Keby to nespravila, teraz by som sa na tú fotku nemohla pozerať.

Cítila som, že na mňa ide znova plač. Pohľad na Edwardov šťastný výraz bol pre mňa priveľa.  O mojom ani nehovorím. Teraz, keď pri mne neboli Rose ani Jessica, som sa na hrdinku hrať nemusela. Naplno som sa rozplakala.

Ráno som si pospala až do obeda. Bolo to preto, lebo som v noci nevedela zaspať. A to som si myslela, že aká som unavená. Umyla som si zuby a rozhodla som sa, že si niečo uvarím. Nemala som chuť variť niečo ťažké, tak som nakoniec pripravila len špagety. Som sama, tak mi to stačí.

Poobede mi napadlo, že musím ísť vybrať poštu. Dala som si na seba tepláky a staré tričko. No a čo, veď len zídem výťahom a už som pri schránkach. Modelka zo mňa aj tak nebude, takže môže byť úplne jedno, čo mám na sebe.

Celý deň prebehol veľmi rýchlo. Bola som síce len doma, ale musela som robiť kopu domácich vecí. Žehlila som, utierala prach, prezliekala periny... Proste klasika.

Zrovna som sedela pred telkou, keď som začula zvonček.

„Idem,“ zakričala som. Otvorila som dvere a zbadala muža s kyticou ruží.

„Dobrý deň, ste pani Masenová?“ spýtal sa.

„Áno, to som ja.“

„Tak potom toto je pre vás. Prosím, tu mi to podpíšte.“ Podal mi papier a pero. Podpísala som sa a kyticu mi doslova vrazil do rúk.

„Od koho to je?“ zakričala som za ním, keď už odchádzal. Len pokrčil plecami a povedal: „Popravde, neviem. Ten dotyčný nám zavolal a povedal, že vám máme priniesť kvety. Ale nepredstavil sa.“

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 9. kapitola: