Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 1. kapitola

03.05.2012 (19:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3538×

Bozk tajomnej pani 

1. kapitola

Píše sa rok tisícdeväťstoosemnásť. Na celom svete zúri prvá svetová vojna. Šialenstvo, ktoré opantalo mnohých mladíkov natoľko, že boli ochotní položiť za vlasť svoje mladé životy. Jedným z týchto mladých mužov bol i Edward Masen. Sedemnásťročný mladík, vysokej mužnej postavy, s bronzovými vlasmi a hlbokými smaragdovými očami. Aj on bol pobláznený šialenstvom menom vojna, ale v jeho odhodlaní mu bránilo pár faktorov. Jedným z nich boli jeho rodičia. Otec Anthony Masen, obchodník s rozličným tovarom a matka Elizabeth Masenová, žena v domácnosti. Ďalšou prekážkou, ktorá mu bránila vybudovať si vojenskú kariéru, bol jeho vek. Bol príliš mladý na to, aby ho vzali na front. Čo Edwarda veľmi trápilo.

„Prajem vám prijemný víkend, študenti,“ pozdravil študentov svojej triedy profesor Mortimer.

„Dovidenia, pán profesor,“ odzdravili ho jednohlasne a už sa poniektorí hrnuli von. 

„A pripravte sa na pondelok. Ten test bude dôležitý,“ kričal ešte za nimi. Edward si narovnal knihy a silno ich previazal motúzom, ktorý používal na tento účel. Knihy vzal pod pazuchu, a takisto sa rozbehol von z budovy. Potreboval sa čo najskôr dostať domov, aby mohol rodičom povedať tú šťastnú novinu. Dnes sa v škole dozvedel, že sa opäť otvára front a vláda dáva šancu i mladším. Pre Edwarda to znamenalo len jediné - pôjde bojovať.

Bežal ulicami Chicaga. Pred pekárňou sa obratne vyhol chlapíkovi, ktorý tu nakladal tovar. Otočil sa za ním a venoval mu ospravedlňujúci úsmev. Na rohu ich ulice skoro vrazil do mladej devy, ktorá v rukách zvierala košík s jablkami. Chytil ju do náručia a šťastne sa s ňou zatočil. Kým dievčina prekvapene zvrieskla, Edward sa jej šťastne smial do tváre. Položil ju, pozbieral jablká, ktoré jej vypadli z košíka a bežal ďalej domov. Na dome rozrazil vchodové dvere a zakričal: „Matka!“

Vbehol do obývacej miestnosti, no tá bola prázdna. „Matka!“ pokračoval teda ďalej. Pred dverami do kuchyne postál, nadýchol sa a prudko ich rozrazil. Pri sporáku stála pani Masenová. K Edwardovi bola otočená chrbtom a na jeho vpád nijako nereagovala.

„Dobrý deň, matka,“ pozdravil ju natešene Edward.

„Dobrý deň, synak,“ odpovedala, no nevenovala mu jediný pohľad. Edward, nadšený správou, ktorú počuj a chcel ju čo najskôr matke oznámiť, ani nezaregistroval jej odmeraný postoj. Podišiel bližšie k nej a prehovoril.

„Počuli ste tú novinu, matka? Konečne dostanem šancu! Ani si neviete predstaviť, aký som z toho všetkého vzrušený!“ chrlil zo seba nadšene. Pozrel sa na svoju matku, ktorá sa stále venovala vareniu večere. Videl len jej profil, no aj tak mal pocit, akoby sa jej skrútil odporom. Vedel, že rodičia jeho nadšenie pre vojenskú kariéru nezdieľajú, ale bol to jeho sen a on za ním chcel ísť.

„Počula som. Sú toho plné noviny a na ulici sa o ničom inom nehovorí,“ prehodila ledabolo, akoby vravela o tom, že susede na záhradke nevzišli azalky. Nebola vôbec rada z tejto noviny. Vedela, čo to pre jej syna znamená a čo to znamená potom pre ňu. Príde oňho, a to nemohla pripustiť.

„Ach, matka. Prečo sa netešíte so mnou?“ zaúpel Edward. Elizabeth sa k nemu otočila a dovolila mu pozrieť sa do jej tváre. Chcela, aby tam zbadal to všetko, čo ona cíti – sklamanie, smútok, bolesť a strach zo straty jediného syna. Chcela, aby to všetko jej syn vedel.

„Chceš vedieť, prečo sa neteším?“ spýtala sa ublížene, no nečakala, kým jej syn odpovie. „Nechcem prísť o svojho jediného syna! Nechcem sa báť a čakať, kým mi príde list od teba. Nechcem sa stretnúť na prahu s poštárom, ktorý prinesie oznam, v ktorom bude stáť, že tvoje telo môžeme očakávať o dva týždne v cínovej rakve.“ Pani Masenová nesúhlasne kývala hlavou a z očí sa jej valili potoky sĺz. Vyjadrovali presne to, čo cítila, pretože jej bolesť bola veľká a silná ako rozbúrená rieka.

„O čom to hovoríte, matka?“ spýtal sa Edward a privinul si ju do svojej náruče. Videl, že matka je nazlostená a skľúčená zároveň. Miatla ho jej reakcia. Vedel, že nebude ľahké jeho rodičov presvedčiť, no chcel sa o to pokúšať znova a znova, až kým nepovolia. Elizabeth len ťažko medzi vzlykmi zo seba dostala jediné meno.

„William!“

„Och, nie!“ vzdychol Edward a matku si ešte tuhšie privinul k sebe. Chlácholivo ju hladil po chrbte a bozkával ju do vlasov. No ani on sa neubránil slzám. Začali si raziť cestičku po jeho tvári. V mysli sa mu zjavil obraz šťastného Williho.

William Brody bol Edwardov priateľ. Bol o dva roky starší od Edwarda a práve uplynul pol rok, čo sa dostal na front. Vtedy, keď sa spolu lúčili mu Edward ticho závidel, že William spraví kariéru skôr ako on. Túžil s ním meniť, ak by to bolo možné. No ani keby sa to dalo, Willi by nič také nedopustil. Sám túžil po vojenskej hodnosti. Pri rozlúčke sa spolu smiali, že keď narukuje Edward, William mu bude robiť veliteľa a vezme si ho pod svoje krídla. A potom spolu dobyjú svet. To boli ich sny. A teraz? Teraz mu žiaľom sťahovalo srdce. William je mŕtvy. Už nikdy nedokáže to, čo si sľubovali. Už nikdy z neho nebude Edwardov „patrón“.

„Edward?“ vytrhla ho matka z pochmúrnych myšlienok. Pozrel jej do tváre. „Toto nedopustím! Ja o teba neprídem!“ dušovala sa. Odhodlane pozerala svojmu synovi do očí a v tomto momente by sa jej musel báť i samotný Napoleon. Jej výraz bol nekompromisný. Nemala v pláne synovi ustúpiť.

„S otcom sme sa o tom zhovárali,“ pokračovala. S manželom zosnovali plán, a teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sa ho dozvedel aj Edward.

„Viem, že sa ti to nebude páčiť, ale môžeš sa hnevať a vzpierať, koľko len chceš, v tomto budeme neoblomní.“  Edward sa od matky odtiahol. Ustúpil o krok od nej a pozrel sa na ňu. Jej výraz sa nemenil. Vedel, že keď teraz matka prehovorí, bude to definitívne a nemenné. Nemal na výber, bude musieť poslúchnuť. Ešte nikdy sa nestaval rodičom na odpor. Vždy bol poslušným synom. Dávno totižto pochopil, že preňho chcú len to najlepšie. A okrem neho nemajú nikoho, tak ako on.

„O čom ste sa s otcom zhovárali?“ spýtal sa nesmelo. Ako rýchlo sa jeho šťastie a radosť rozplynula, pomyslel si. Elizabeth sa prudko nadýchla. Nastala tá chvíľa a ona je tá, ktorá mu tú smutnú správu musí povedať. Dúfala len v jedno. A to, že jej syn pochopí, že to, čo robia s manželom, robia len pre jeho dobro. Dúfala, že ich syn za to nezačne nenávidieť. Znovu do seba nasala potrebný vzduch a vážnym odhodlaným hlasom prehovorila.

„Odchádzame z Chicaga. Z Ameriky. Všetci.“ Boli to slová, ktoré mu zneli v ušiach po celú noc. Keď sa Edward ráno prebudil, dúfal, že to všetko bol len zlý sen. Že nič z toho nie je pravda. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa v kuchyni stretol so svojím otcom, ktorý mal na tvári skľúčený výraz.

„Dobré ráno, otec,“ pozdravil ho Edward a sadol si k nemu ku stolu.

„Dobré ráno, synak,“ vzdychol si pán Anthony a smutne pozrel na svojho syna. Ako veľmi túžil ušetriť ho toho všetkého, čo sa naokolo dialo. Nechcel, aby jeho syn musel prežívať strasti vojny, no nemohol tomu nijako zabrániť. Pevne dúfal, že jeho syn pochopí, prečo sa s jeho matkou takto rozhodli.

„Ako sa cítiš, Edward?“ spýtal sa svojho syna. Chcel vedieť, ako ho zasiahla smrť kamaráta a či ho to aspoň trochu odradilo od jeho túžob. Mal o svojho syna strach, ale ešte väčšmi ho trápil pohľad na jeho manželku. Keď sa dozvedeli o smrti Williama Brodyho, akoby sa im zrútil svet. Bol to veľmi dobrý priateľ ich syna. Ale takisto dúfali, že to Edwardovi otvorí oči a ukáže, čoho všetkého je vojna schopná a ako ľuďom ubližuje.

„No, nie veľmi dobre.“ Priznal sa Edward svojmu otcovi. Trápilo ho, čo sa stalo a uvedomoval si, že sa tým stratila akákoľvek šanca na jeho vojenskú kariéru. Už rodičov nepresvedčí.

„Som rád, že si si to uvedomil. Vojna je krutá vec, synak. Rodičom berie ich synov, rodinám otcov a ženám ich druhov. Nič nie je horšie, ako pochovať vlastné dieťa. A my toto nechceme nikdy zažiť. Preto sme sa takto rozhodli.“ Vysvetlil pán Anthony pohnútky, ktoré ich viedli k ich rozhodnutiu.

„Ja to chápem, otec. A už som sa s tým zmieril. Odídeme a pochováme všetko za sebou,“ povedal skľúčene a pri tom uprene pozoroval stôl. Už ho tu nedržalo nič. Stratil nádej, keď stratil jediného priateľa, ktorý ho chápal.

„Dobre,“ povedal pán Anthony potešene. „S tvojou matkou sme sa rozhodli, že toto miesto opustíme čo najskôr, kým to je ešte možné. Začínajú sa šepkať rôzne chýry a obávame sa, že to potom, za nejaký čas, už možné nebude. Mal by si sa preto, čo najskôr zbaliť,“ oznámil svojmu synovi. Edward si len ťažko povzdychol. Uvedomil si však, že toto miesto mu nebude chýbať ani najmenej. To, čo miluje, bude mať predsa pri sebe. A to je jeho milujúca rodina. Prikývol na súhlas a pustil sa do raňajok.

Po chvíli sa v kuchyni zjavila pani Elizabeth. So smutným úsmevom sa pozrela na dvoch mužov, ktorí pre ňu znamenali všetko na svete. S bolesťou si uvedomila, ako sa za posledných pár mesiacov zmenil ich život.

„Chutí?“ obrátila sa na svojho syna, aby tým zahnala pochmúrne myšlienky. Edward jej na súhlas prikývol a do úst si vložil posledné sústo.

„Dnes si zbalíš všetko potrebné, Edward,“ oznámila mu, kým zo stola zbierala prázdne taniere. „Nepotrebuješ toho veľa, len to najnutnejšie, čo odnesieš.“

„A kedy odchádzame?“ zaujato sa opýtal Edward svojej matky. Pomaly sa na to už aj začal tešiť. Útek z Ameriky v sebe nesie určité dobrodružstvo. Navštívia iné mestá a spozná nových ľudí.

„O týždeň odchádza loď z New Yorku. Musíte sa na ňu dostať. Cesta je dlhá, preto odídete čo najskôr,“ oznámil mu otec.

„Musíte? Vy nejdete, otec?“ spýtal sa Edward a pochybovačne sa na otca pozrel.

„Nie, Edward, ešte nejdem. Musím zariadiť predaj obchodu a domu, a to nejaký čas potrvá, ale prídem za vami najbližšou loďou.“

„Ale vraveli ste...“

„Edward, teraz nie je čas na trucovanie. Musíte s matkou čo najskôr odísť. O mňa si starosti nerob. Ja sa za vami dostanem,“ prehlásil rozhodne pán Anthony, no Edward aj tak v jeho slovách cítil určité pochybnosti. Veril však, že otec urobí všetko preto, aby sa za nimi dostal. Preto len porazene prikývol a vstal od stola.

„Tak sa idem pobaliť,“ povedal a odišiel z kuchyne do svojej izby. Jeho rodičia za ním smutne pozerali. Pani Elizabeth sa nahrnuli slzy do očí. Mala strach, ako to všetko dopadne. Tiež tu nechcela nechať svojho muža, ale iné riešenie teraz nemali. Pán Anthony si všimol jej skľúčený výraz a neprehliadnuteľné slzy. Postavil sa od stola a privinul si ju do náruče.

„Neboj sa, drahá, všetko dobre dopadne,“ chlácholil ju v objatí. Pani Masenová sa k nemu tuhšie pritisla a vychutnávala si túto chvíľu. Až príliš si uvedomovala, že na dlho môže byť ich posledná. Len Boh vie, kedy sa znova uvidia. 

Edward si v izbe ľahol na posteľ a premýšľal. Zrazu mu došlo, aký bol malicherný, keď vojnu videl ako niečo, čo mu prinesie slávu a moc. Teraz si uvedomil, že to všetko bola hlúposť. Vojna dáva len smrť, rozdeľuje rodiny. Teraz pochopil hĺbku otcových slov. On prišiel o priateľa, no Williamova rodina stratila syna. Prečo to doteraz nevidel? Čím bol tak zaslepený?

 Smutne si povzdychol, postavil sa z postele a začal sa preberať svojimi vecami. Náhle si uvedomil, že ani netuší, kam vlastne idú a aké veci si má zo sebou vziať. Preto sa znovu vybral do kuchyne, aby sa na to rodičov spýtal. Keď otvoril dvere do kuchyne, naskytol sa mu smutný pohľad. Jeho otec zvieral v náručí jeho matku. Oni sa lúčia, smutne si uvedomil Edward. Jeho srdce sa zovrelo bolesťou. Pristúpil k nim. Až teraz si jeho rodičia uvedomili, že už nie sú sami.

„Edward?“ otočila sa naňho jeho matka.

„Prepáčte, nechcel som vás rušiť, ale uvedomil som si, že ani neviem, kam ideme. Neviem, aké veci si mám pobaliť,“ priznal sa. Pozoroval matkinu tvár, ktorá naberala pobavený výraz.

„Máš pravdu, Edward, to som ti ešte nestihla povedať. Pôjdeme do Škótska. Mám tam priateľku, ktorá tam pracuje na jednom panstve. Píšem si s ňou a ona mi vravela, že k nim vojna neprišla. Je to jedno z mála pokojných miest. V horách, ďaleko od toho všetkého zverstva. Tam budeme v bezpečí. A čo sa týka tých vecí. No, pobaľ si to, čo nosíš teraz, ale pribaľ si aj niečo teplejšie. Obávam sa, že je tam chladnejšie počasie ako tu,“ dodala s úsmevom a pohladila svojho syna po tvári. Edward jej prikývol a znova odišiel do svojej izby. Teraz už mal predstavu, čo si zabalí.

Chicago opustili o dva dni. Edward odchádzal len so svojou matkou. Otec ich odprevadil na nádražie, odkiaľ im odchádzal priamy spoj vlaku až do New Yorku. Na stanici si vymenili objatia a Edward dostal od svojho otca pokyny, že má dozerať na svoju matku. Edward sa musel zasmiať, keď ho otec napomínal, aby matku strážil, nech sa mu nezapozerá do iného. Aj v takejto vážnej situácii dokázal žartovať. S prísľubom, že za nimi príde hneď, ako to bude možné, sa spolu rozlúčili. Našťastie verili, že to nebude trvať dlho, pretože dom už bol predaný. Peniaze z neho si Edward niesol vo vrecku. Vedeli, že cesta bude dlhá. V týchto časoch boli ale vlaky tým najbezpečnejším prostriedkom na prepravu. Hoci ich často zastavovali a kontrolovali. 

V stanovený čas stáli v prístave pri lodi, o ktorej im hovoril otec. Edward nervózne v rukách zvieral palubné lístky, ktoré im mali zabezpečiť novú budúcnosť. Pani Elizabeth bola tiež nervózna, no jej nervozita pramenila niekde inde. Mala totižto strach z cesty loďou. Nikdy cestu loďou dobre neniesla a vždy sa jej priťažilo. Obávala sa morskej choroby. Edward ju chlácholivo objal a privinul si ju do náruče.

„Nebojte sa, ja sa o vás postarám,“ sľuboval jej, za čo mu bola Elizabeth vďačná. Vedela, že sa o ňu postará. Verila mu. Znova mu na myseľ prišla vojna a uvedomil si, že to nie ona z neho mala spraviť chlapa. Z neho sa stal chlap, ktorý jej zodpovedný za svoju matku. Musel dospieť.

Nakoniec predsa len tú cestu zvládli. Hoci tri týždne strávené na lodi boli naozaj ťažké. Keď pod nohami konečne pocítili pevnú zem, obaja si potešene vydýchli. No ich cesta ešte neskončila. Mali toho pred sebou ešte veľa.

Vylodili sa v meste Ayr a odtiaľ putovali na sever, až do mestečka Callander. Cesta im trvala ďalší týždeň. Občas sa im podarilo zviesť  sa s miestnymi farmármi, ale väčšinu času museli ísť pešo, čo pani Masenovú veľmi vyčerpávalo. Ale nemohla to vzdať. Musela synovi zabezpečiť ochranu pred krutým svetom.

Bolo to už skoro mesiac a pol, čo boli na ceste, keď sa pred nimi rozostrela rozľahlá farma. Neďaleko odtiaľto, ich doviezol farmár, ktorý mal cestu okolo. Vysadil ich pár kilometrov a oni zvyšok cesty museli prejsť opäť po svojich. Ale hnala ich vidina dočasného domova. Preto natešene kráčali vpred. Prostredie tu bolo krásne. Všade naokolo boli lúky a hory. Aj vzduch sa zdal Edwardovi ľahší a plný vôní. 

Keď už mali budovy na dosah, vydal sa im oproti statný mladík. Zastal kúsok pred nimi a obozretne si ich prezeral. Edward bol trochu nervózny. Mladík bol mohutný, mal krátke čierne vlasy a pod roztrhaným tričkom sa mu rysovali svaly. Bol vysoký ako Edward, ale určite bol podstatne silnejší. 

„Ná a vy ste kdo?“ spýtala sa tá hora svalov. Edwardovi začalo mykať kútikmi. Túto ich zvláštnu reč počul už od miestnych ľudí, ale z úst tohto mladíka mu to prišlo neuveriteľne smiešne. No radšej sa zdržal, aby ho náhodou nejako nevyprovokoval.

„Ja som Elizabeth Masenová a toto je môj syn Edward,“ predstavila ich Edwardova matka. „Prišli sme za Esme, mojou priateľkou,“ dodala na vysvetlenie. Chlapík sa usmial takým širokým úsmevom, že Edward dostal strach, aby si nenatrhol ústa.

„Jáj... Šak to ste mali hned povedat. Ja su dáky Emmett a Esme je ako moja teta. No, šak víte, né? Určite ma spomínala.“ Pri posledných slovách vypol hruď, aby dodal svojim slovám vážnosť. No pani Elizabeth nemala ani tušenie o existencii tohto chlapíka. Roky v manželovom obchode ju však naučili, ako sa správať k ľuďom, keď ich potrebujete dostať tam, kam chcete, a preto pohotovo reagovala.

„Takže ty si ten Emmett, o ktorom Esme stále rozpráva?“ Viditeľne mu týmito slovami pomastila ego, pretože horlivo pokýval na súhlas a ešte viac sa vypol. Emmett bol doslova potešený, že ho jeho „akože“ teta spomínala tejto pani a nemal pochýb, že to je nejaká vzácna návšteva. Boli slušne oblečení a aj keď ich šatstvo bolo špinavé z cesty, vyzeralo draho. Určite prišli z ďaleka.

„Tak, podme. Teta Esme sa vás už neví dočkat,“ preniesol a rukou ich pobádal, aby ho nasledovali. Edward si ho cestou prezeral. Dokonca i tá jeho chôdza mu pripadala smiešna. Ale nakoniec usúdil, že ten Emmett vyzerá milo. Hoci pôsobil ako hora svalov, mal pocit, že to je milý človek, v ktorom videl svojho budúceho priateľa.

Keď prešli veľkou drevenou bránou, Edwarda prekvapil ten frmol, ktorý tu panoval. Vyzeralo to tu, ako v mravenisku. Všade sa hemžilo kopec ľudí a každý niečo robil. Trochu ho to fascinovalo. Nikdy nič podobné nezažil. Veď, kde by to videl? V meste? Už sa doslova tešil, ako tu istú dobu pobudne. Toto miesto si totižto hneď zamiloval.

 Tak, čo na to poviete? Poviedka je trochu netradičná. Edward v nej nie je upír. No, zato sa nám trošku zmenila Bella. Čím presne bude, to zistíte až neskôr. Inšpirovala som sa rozprávkou Kráska a zviera, len s trochou viac obmien. Za krásku je v tomto prípade Edward. No a tým pádom na Bellu zostalo už len to zviera.

Rada by som vedela, aký je váš názor na túto poviedku a či mám vôbec pokračovať v jej písaní. O komentáre vás prosiť nebudem, nechám to len a len na vás. Ale pokračovať budem, len keď prejavíte záujem.

Vaša GCullen.

Za korekciu chcem poďakovať Jessy. Je to osôbka, ktorej bude venovaná celá táto poviedka, aby ju povzbudila a dodala jej energiu. :)

A veľká vďaka patrí Kim. Za to, že si dala tú námahu a vytvorila originálny obrázok, ktorý celú poviedku skvele vystihuje. :) 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 1. kapitola: