Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 7

11.12.2010 (16:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1140×

7. kapitola

Isabella Clair Hale

Ak niekoho prezradíš, nečuduj sa, ak sa všetko vráti do normálu... Taký zázrak sa volá vypočítavosť!

Keď som ani po piatich minútach nič nepočula, zodvihla som hlavu a pozrela sa do udivenej tváre Alice. Bola síce udivená, ale mne to prišlo, že je rada. Vôbec som to nechápala. Tak ona je rada, že som sa zamilovala do jej brata, ale on je predsa s Danielle. Pokrútila som hlavou, aby som to z nej vyhnala.

„Alice, tak prosím povedz už niečo,“ prosila som ju ako malé dieťa, keď chce hračku. Po chvíli zamrkala a uprela na mňa svoj vševedúcny pohľad.

„Ja som vedela, že sa niečo deje. To si nebola ty, keď si mala oslavu. Ale predsa... veď to mi nedáva zmysel. Bola si... On tiež...“ niečo si stále mrmlala a ja som jej vôbec nerozumela.

„Alice!“ skríkla som na ňu, keď si stále niečo hovorila. Stále som nevedela, či z toho nie je nahnevaná.

„Oh, áno?“ spýtala sa nevinne. Ja som na ňu hodila nahnevaný pohľad a chcela som odísť.

„Ale, Bells, prepáč. Jasné, že sa nehnevám, ja som dokonca šťastná, a ani nevieš ako. Len mi to všetko nejako nesedí. Mala som iné vízie“ povedala a stavala sa spolu so mnou. No to, čo povedala, ma zaujalo.

„Alice, aké si to mala vízie?“ spýtala som sa nevine a pritom nasadila pohľad nevinného šteniatka. Na ňu to zrejme zabralo, a tak mi začala rozprávať, čo videla.

„No, keď ste prišli, mala som víziu, že ste s Edom spolu. Tá sa vzápätí zmenila na Danielle. Vtedy som si myslela, že je to v poriadku, veď on má právo sa rozhodnúť, no poviem ti, že sa mi to nepáčilo,“ povedala a spiklenecky na mňa mrkla. Tak toto tiež nechápem...

„Pár dní na to som videla, ako prišli. Už vtedy mi bolo jasné, že je niečo inak. Videla som budúcnosť všetkých, okrem vás troch. Tvoju som vidieť ani nemohla, máš štít, ale ich dvoch by som vidieť bez problémov mala. Videla som iba útržky, a to vtedy, ak sa Daielle nejako rozhodla. Bolo to veľmi divné, no vtedy som to nechala tak. No keď som raz videla Volteru a Tanyu, bol to iba útržok, ale aj tak. Už som vedela, že je na sto percent niečo zle. Snažila som sa zistiť niečo viac, ale márne. Nič. To bolo pár dní pred tvojou oslavou. Spýtala som sa Jazza, či niečo necítil inak, no on mi po oslave povedal, že nič, až na to, že sa počas oslavy veľmi sústredila. Myslím, že má nejaký zvláštny dar, ktorým môže ovládať moje vízie, alebo aj niečo iné, kto vie, ale rozhodne to takto nenechám,“ dorozprávala mi Alice, čo všetko vedela a ja som to pomaly spracúvala. Nemohla som uveriť, že by sa niečo takéto stalo. No vtom ma niečo napadlo. Z rozprávania o Volturiových niečo viem, a preto by to mohla byť pravda.

„Alice, môže byť, že by Westnovi boli z Voltery? Keď ste o nich rozprávali, tak ste tiež hovorili, že Aro rád zbiera talenty. Vy ste práve vzácni pre svoje dary a chceli by vás mať vo svojej garde, nie?“ spýtala som sa, a tak jej predniesla svoju teóriu. Ona prekvapene zostala stáť.

„Tak toto ma nenapadlo, ale pravda to môže byť. Možno preto som videla Volteru. Ale nemáme žiadne dôkazy. Predsa za nimi nemôžeme prísť a vybaliť na nich naše teórie. Ale, počkaj... veď ty máš štít. Mohla by si ho pretiahnuť cez Danielle a zistili by sme, či naozaj nejako nepôsobí na niekoho z našej rodiny. To by si vedela, nie? Spýtala sa ma a v očiach jej hrali čertíci.

„No, skúsiť by som to mohla,“ povedala som neisto.

„Super! A teraz na zvyšok nákupov,“ zavelila a ja som sa poslušne vybrala za ňou.

„Sme doma!“ zvrieskla Alice do domu. Boli sme tam až do zatváracej doby. To jest do desiatej večer a o jedenástej sme sa vrátili domov. Už sme väčšinou u Cullenov. Majú najväčší dom. Každý tu dokonca máme vlastnú izbu.

„Hm... tak čo ste nám nakúpili?“ pýtala sa Esme materským hlasom a obidve nás objala.

„Ahoj, zlatíčko. Tak ako si sa mala vo svojom domčeku?“ spýtala sa ma mama, keď sme si všetci sadli.

„Ďakujem, mami, je proste úžasný,“ povedala som zasnene.

„To som rada, dcérka,“ povedala a vzápätí ma objala. Pridal sa aj oco s tým, že aká sme pekná rodinka. Samozrejme, nesmel chýbať jeho dramatický doprovod. Perfektne zahrané slzy v očiach a trasúci sa hlas. Je jednoducho geniálny.

Pár hodín sme sa ešte všetci rozprávali, ako som sa mala a ja som sa na oplátku pýtala ich, čo robili cez tie dlhé dva dni.

Keď som sa konečne vymotala a išla spať, bolo pol druhej ráno. Ešteže nemusím stávať skoro. V izbe som vykonala všetko potrebné a už som iba zaľahla do mäkkej postieľky, kam ma nasmerovala Alice. Ani som nevedela kde som to, no ako som si ľahla, bola som hneď tuhá.

Ráno ma prebudilo zavŕzanie a mierne prehupnutie na mojej posteli.

„Hm... Alice, ja ešte nechcem stávať. Nechaj ma vyspať. A do tvojich modelov sa neoblečiem,“ odháňala som votrelca, ktorý ma zobudil. Vtedy som si myslela, že je to Alice, no keď som počula uchichtnutie a následne výbuch smiechu, vyletela som z postele ako raketa.

„Áááá!“ kričala som popri vyskakovaní z postele. Keď som však zistila, kto to je, ihneď som sa upokojila. Samozrejme, to bol Edward.

„Kruci, vieš ako si ma vystrašil?“ spýtala som sa ho nahnevaným hlasom. On sa upokojil a pozrel sa na mňa. Keď sa na mňa pozrel, vytreštil oči akoby som bola nahá. Ja som si vtedy uvedomila, že na sebe mám nočnú košieľku, ktorú mi Alice nanútila. No fajn. Ešte sa tu pred ním strápniť. To mi chýbalo ku šťastiu.

Červená až na zadku som rýchlo prebehla do postele. On ma po celý čas sledoval.

„Ehm – ehm,“ odkašľala som si, keď na mňa stále pozeral.

„Čo? No... hm, ja som ťa prišiel zobudiť, pretože sme mali ísť niečo podniknúť a ty si tu len tak chrápeš. A ešte k tomu vydávaš nejaké zvuky,“ smial sa mi. Tak toto teda nie.

„Hm... tak ak máš so mnou nejaký problém, pokojne sa môžeš ísť posťažovať,“ povedala som urazene a keď nedával pozor, skočila som na neho. Nemal šancu uhnúť.

„Hej!“ zakričal, keď som ho zhodila do postele.

„Tak to máš za to!“ zvrieskla som a začala ho štekliť. Toto sme praktizovali dosť často, keď sme sa pohádali. Vždy sme sa potom nasmiali. Váľali sme sa po posteli z jednej strany na druhú, až nakoniec ma zvalil pod seba a sadol si na mňa obkročmo. Ruky mi chytil za hlavu a nebezpečne sa ku mne priblížil. Zahľadela som sa do jeho očí, čo som nemala robiť. Moje myšlienky sa rozpŕchli ako kŕdeľ kačiek a už ich viac nebolo. Videla som iba jeho zelené oči...

Mala som nehoráznu chuť ho pobozkať. Sakra, Bella, preber sa! Toto už ti nikdy, ale nikdy nesmie prísť na rozum.  Okrikovala som sa v duchu, nech už prestanem.

Zozbierala som všetku svoju silu a nejakým zázrakom sa mi podarilo ho prevrátiť pod seba. Konečne som nabrala svoj rozum a snažila som sa ho nejako udržať.

Zaujala som postavenie také, aké mal on. Obkročmo som si naňho sadla a ruky som mu dala za hlavu. Ani neviem, kde som zobrala odvahu, no stalo sa.

„Tak, čo dneska podnikneme?“ spýtala som sa sklonená nad ním. Túto vetu som mu zašepkala do ucha, cítila som ako stuhol a tak som rýchlo vyskočila a štrádovala si to do kúpeľne. Potreboval som studenú sprchu.

Keď som sa osprchovala, spravila som rannú hygienu a v mojom župane som vošla do izby a chcela namieriť do šatne, nech si niečo vyberiem na seba. No v mojej izbe stále sliedil Edward. Keď ma zbadal, nahodil svoj šibalský úsmev. Nijako som to nebrala do úvahy, že som iba v župane a znova sa ho spýtala.

„No tak už si vymyslel, kam to pôjdeme?“

„Hm... čo takto na našu lúku?“ spýtal sa a ja som skoro dostala zástavu srdca. On povedal našu lúku? Veď sme tam boli párkrát a už je naša? Skôr by tam mal brávať Danielle. Pri jej mene som sa kyslo zatvárila a asi to musel vidieť, pretože sa začal pochechtávať. Ja som si zaliezla do šatne a čo najrýchlejšie sa prezliekla. Keď som vyšla von, Edward už čakal nastúpený pred dverami a keď ma zbadal, hneď ich otváral. Keď som schádzala dolu, niečo mi nesedelo. Je tu až podozrivé ticho. Pozrela som sa na Edwarda a on zrejme pochopil.

„Všetci sú niekde preč. Teda až na nás. Esme ti dole robí raňajky, Tanya chcela ísť nakupovať, keď ste ju včera nezobrali,“ pri tom na mňa mrkol, „Alice sa hneď chytila a zobrala so sebou aj Rose a Danielle. Emmett, Jazz a Matt išli na lov, Carlisle je v nemocnici a Kate a Irina išli do mesta. No neviem na čo,“ dopovedal ten dlhý zoznam ľudí, ktorí tu trávia väčšinu svojho času...

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 7: