Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 6

07.12.2010 (08:00) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1039×

6. kapitola

Isabella Clair Hale

Nikdy som si nemyslela, že ťa potrebujem, keď plačem...

Tak toto nie. Veď je to hrozné. Počkať, prečo by to malo byť hrozné. Veď keď sa milujú, tak by som im to mala priať... no neprajem. Skôr ma užiera pocit beznádeje. Beznádeje, ktorú cítim, keď si spomeniem na svoj sen.  Keď som ich tam videla, ako sa na seba pozerajú, skoro to tam so mnou seklo. Naozaj je to pocit, ktorý mi leží v žalúdku už hodne dlho. Vlastne odvtedy, keď som si uvedomila, že s Danielle je asi niečo viac. A je to už nejakú dobu, to vám poviem.

Keď sme boli iba dvaja, skvele sme sa bavili. Nemali sme žiadne zábrany, boli sme proste iba my dvaja. Bolo s ním úžasne. Perfektne si rozumieme a máme toho toľko spoločného. Je to proste Edward. Pri jeho mene, aj keď som si ho iba pomyslela, ma bodlo pri srdci. Je to taký zvláštny pocit. Zvieranie srdca, keď si predstavím, že je s niekým iným. To, že jeho úsmev už nebude patriť iba mne. Počkať, niekedy mi aj patril? Asi nie. Si strašne sebecká, Bella! Spamätaj sa, sakra! Veď je to iba Edward!

No práve, že je to Edward. Veď je taký úžasný.

Preber sa, veď ste iba priatelia! Znova to nepríjemné bodnutie. A sakra, niečo nie je v poriadku! Našepkával mi ten rozumnejší hlas v mojej hlave.

Ten nerozumný si pískal a vedel niečo, čo ja nie. Ale aj ja sa chcem vyznať vo vlastných pocitoch...

„Kruci! Prečo sa to stalo zrovna mne?“ zanadávala som si nahlas. Veď ma nik nepočuje, tak je to v pohode.

Hm... až po tak dlhej dobe mi došlo, čo sa to so mnou deje. Ja som naozaj nejaká spomalená!

Tie divné pocity, ktoré som cítila... Milujem Edwarda Cullena!

Je to silnejšie ako ja. Akoby mi chýbal kus seba. Je to miernejšie, keď sme aspoň v jednej miestnosti, no nie je to to pravé. Jasné, že by som chcela, aby cítil to isté, no je to asi márne. Sú spolu s Danielle, takže ja sa môžem ísť vycpať. Je krajšia ako ja. To je jasné, a navyše Edward je ten najkrajší chlapec, akého som kedy videla. Je proste úžasný... Stop! Nemysli takto! Trocha sa s tým vyrovnaj. Už aj tak by som mohla ísť domov. Som tu síce iba nejaké dva dni, no už mi všetci chýbajú, a hlavne jedna osoba.

Alice bude rada, že už sa vraciam, navyše chcem s ňou zájsť na nákupy, no iba my dve. Chcem jej všetko vyklopiť, nech to vie aspoň ona. Rodičom, keď by som to povedala, tak by na mňa pozerali, akoby som spadla z višne. Oni nás vidia ako brata a sestru, no ja to cítim inak. Možno by sa aj potešili, no kto vie...

„Sakra!“ zanadávala som po ceste domov. A ja som myslela, že to pôjde ľahšie. Chcela som nejako stiahnuť štít, aby Alice videla moje plány. Nijako sa mi to nedarilo. No jasné, keď to skúšam popri šoférovaní. To som radšej mohla niekde zastaviť, no teraz dlhšiu dobu nebude žiadna zastávka.

Po hodinovom úsilí sa mi to konečne podarilo a vzápätí mi zvonil mobil. S elánom som ho zdvihla.

„Ahoj!“ zvolala som do telefónu. Myslela som, že je to Alice, no mýlila som sa.

„Ahoj, kam si to po oslave odišla? A prečo si sa neprišla rozlúčiť? To sa robí?“ chrlil zo seba otázky. Bolo počuť, že je smutný, no nie až tak moc. Ako veľmi mi chýbal, a to som bola preč iba dva úbohé dni. To som teda hrdina.

„Hm... no ja som potrebovala... no... to je jedno,“ povedala som zaskočená situáciou.

„Asi to je jedno, však? Práve som videl, že prídeš. To je skvelé, mohli by sme niečo podniknúť, tak ako inokedy,“ povedal nadšeným hlasom. Vo mne svitla nádej, no ihneď som ju zatlačila do úzadia.

„No to by bolo fajn, ale chcem ísť s Alice na nákupy, potom by sme mohli niečo podniknúť,“ povedala som nadšene. Naozaj som sa tešila, no nevedela som, čo robiť. Potrebovala som sa s niekým porozprávať. On vedel, že nemám rada nákupy, no dúfala som, že sa nebude vypytovať.

„Hm... no, keď myslíš. Dobre, tak keď prídeš, tak sa dohodneme. A chce ťa Alice, tak ahoj,“ povedal zvesela. Mne sa však uľavilo, že nemusím vysvetľovať, prečo chcem ísť dobrovoľne na nákupy. Tiež som sa potešila, že mi zavolal on, chcela som ho počuť, a to veľmi, naozaj veľmi veľa.

„Ďakujem,“ povedala som na oplátku a už som iba počula, ako Alice niečo hovorí Edwardovi.

„Ahóóój!“ Počula som zvýsknuť do telefónu Alice, až som si ho musela trocha odtiahnuť od ucha. Je ako tornádo. Krútila som hlavou.

„Tak, konečne sa vraciaš. Ja viem, ja viem, boli to iba dva dni, ale aj tak. Strašne si mi chýbala. Ani nevieš ako. A vieš čo sa ešte stalo? Ááá, ja ti to poviem keď prídeš. Hm... počkaj,“ nastala kratšia odmlka a hneď na to pokračovala, „poviem ti to presne za hodinu a pol,“ povedala nadšene. To už som na ceste tak dlho? Ani som si to neuvedomila.

„A ešte niečo, hneď keď prídeš, vyrážame na nákupy. Budeme mať času toľko, koľko potrebujeme. No, ale mohla by si si pohnúť,“ povedala sladkým hláskom. Skoro som jej uverila, že mi chce povedať, čo sa stalo. No jasné, ona iba chcela viac času na nákupy...

Po telefonáte už som to mala iba chvíľu. Trocha som zrýchlila, aj keď neviem, či to bolo vôbec možné.

Vitajte v meste Eveleth! Toto bol nápis, ktorý som míňala po hodinke cesty. Jasné trochu som pridala. Trocha dosť, ale to je teraz jedno, hlavne, že som tu. Teším sa na rodičov, to zasa bude.

„Bells!“ počula som zo všetkých strán. Ani som sa nenazdala a už som putovala z náruče do náruče. Zastavila som sa až pri mame, ktorá na mňa hodila káravý pohľad.

„Ani nám nezavoláš, že už si na ceste domov. Museli sme sa to dozvedieť po Alice,“ kárala ma naoko. Ja som sa iba usmiala a znova sa jej hodila okolo krku. Ona ma tiež silno objala, že som skoro stratila dych. No čo, stále som napol človek!

Keď ku mne prišla Danielle, trocha nedôverčivo som si ju prehliadala.

„Ahoj, chýbala si nám!“ povedala zvesela a objala ma. Ja som jej objatie opätovala, no nie tak nadšene. Potom som zbadala Edwarda. Trocha sa mi zrýchlil tep. Snáď si toho nevšimnú.

„Ahoj!“ povedala som trocha neisto.

„Ahoj, tak kedy pôjdeme?“ povedal a venoval mi ten jeho šibalský úsmev. Tak toto nech mi nerobí, veď ma picne pri prvej príležitosti.

„Tak to si budeš musieť vybaviť s tvojou sestrou. Ja budem iba ako prívesok na prezliekanie,“ povedala som už uvoľneným hlasom a obaja sme sa zasmiali. Snáď to bude také ako inokedy. No, vlastne nebude, veď ja ho milujem, tak ako by to mohlo byť rovnaké. Už nikdy to také nebude.

„Edí!“ zakričal niekto z domu. Samozrejme, to bola Danielle. A Edí? To je zasa čo?

„Idem,“ zavolal do domu.

„No, poď,“ pri tom ma chytil za ruku a ťahal do domu. Pri jeho dotyku mnou prešiel elektrický prúd.

V dome už stepovala Alice a usmievala sa na všetky strany. No som zvedavá, čo má pre mňa prichystané.

„No poď - poď, kde sa flákaš? Už sme mali vyraziť!“ hovorila ako zmyslov zbavená. No, to bude zážitok. Rozlúčili sme sa a nastúpili do auta. Alice rýchlo vyrazila a po ceste niečo brblala. Nebolo to podstatné, no keď prišla k najlepšiemu, vyžiadala si moju pozornosť.

„Bell, čo vidíš na mojej ruke?“ spýtala sa ma s lišiackym úsmevom. Ja som sa pozrela na jej ruku a neverila vlastným očiam.

„Jupí!“ zvýskla som na celé auto. Alice skoro strhla volant ako sa zľakla.

„Dobre, takúto reakciu som nečakala, ale ďakujem. Som rada, že sa tešíš,“ povedala spokojným hlasom.

„Som rada, že sa Jazz už konečne rozhýbal. A kedy bude svadba?“ spýtala som sa dychtivo. Hľadela som na ňu s očakávaním, že už má všetko prichystané. Ona sa na mňa pozrela s miernym úsmevom, ktorý sa jej rozšíril po tvári.

„No... už nejaké nápady mám. Chcela by som iba nejakú jednoduchú svadbu. Hm... Bells, no ja, vieš, chcela som, aby si s Edwardom niečo zahrala. Najskôr asi svadobný pochod a potom niečo spoločne,“ spresnila svoju požiadavku a hodila po mne šteňacie očká. Veď tým sa proste nedá odolať.

„No dobre,“ povzdychla som si.

„Tak ďalej by sme mohli pozvať známych. Carlisle bude vedieť kontakt. Nomádov... no, tých tiež. Ďalej tam máme výzdobu. S Esme sa dohodneme akej farby, ale asi všetko do krémova. Bude to také neutrálne a veľmi, veľmi pekné. Jú, ja sa tak teším. Kvety...“ ďalej rozprávala, no ja som ju nevnímala, zasa je to tá stará dobrá Alice. Melie a melie a melie.

„Bell, no tak, vystupuj!“ kričala na mňa Alice. Ja som sa neochotne vyhrabala z auta. Síce som chcela ísť na nákupy, no teraz sa mi vôbec nechce.

Po obchodoch sme chodili najmenej tri hodiny a ja som si spomenula, na čo sme sem vlastne prišli.

„Alice...“

„Áno, Bell, chceš mi niečo povedať. Už to bude,“ prerušila ma a po chvíli naozaj z toho obchodu vyliezla a zatiahla ma do najbližšej kaviarne.

„No, vieš... ono sa to ani...“ nevedela som to zo seba dostať.

„No tak už mi to konečne povieš, alebo sa môžeme vrátiť k nákupom?“ spýtala sa nedočkavo.

„Alice, ja som sa zamilovala do Edwarda,“ povedala som zo sklopenou hlavou a čakala na jej reakciu.

Ďakujem Vám všetkým!

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 6: