Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 3

26.11.2010 (07:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1062×

3. kapitola

Isabella Clair Hale

Bez myšlienky, bez hlasu, bez duše...

Jeden druhému sme sa pozerali do očí. Mal ich nádherne zelené, no zdali sa mi čoraz bližšie... Až neskoro som si uvedomila, čo sa deje. Nechcela som, aby sa to medzi nami pokazilo. Napadlo ma jediné riešenie, ako z tohto von. Asi to nečakal, ale ja som ho objala.

„Ďakujem, bola to nádherná pieseň,“ povedala som trasúcim sa hlasom. Odtiahla som sa a nevedela, čo mám robiť. Vyriešili to za nás Alice s Jazzom.

„Ahojte, ako ste sa tu mali?“ spýtala sa Alice potmehúdsky. Nevedela som, čo povedať, no vyriešil to za mňa Edward.

„Mali sme sa skvele,“ odpovedal s úsmevom. Alice sa na nás skúmavo pozrela, ale ihneď zavrtela hlavou. Nechápem.

Po pár minútach dorazili aj ostatní. Mne ešte vŕtalo hlavou, čo raz povedala Alice.

„Alice, raz si mi povedala, že si nič nevidela. Ako si to myslela?“ spýtala som sa zo záujmom. Ona sa iba usmiala a pritancovala k nám.

„Asi sme na niečo zabudli, že áno?“ pri tom sa pozrela na Carlisla, „Mám dar. Vidím budúcnosť a Edward môže čítať myšlienky,“ povedala, akoby sa nechumelilo.

„Č – čo?“ spýtala som sa vystrašene.

„Bell, no tebe ich čítať nedokážem,“ povedal a jemne so mnou zatriasol. Ja som sa trocha uvoľnila.

„Tým mi chceš povedať, že som divná?“ spýtala som sa so strachom.

„Nie, jasné, že nie. Len si myslím, že máš nejaký dar, to je všetko. Asi to bude štít,“ odpovedal a jeho hlas ma upokojil. Šťastie, že mi naozaj nedokáže čítať myšlienky. Asi by ma prehodilo, že vie na čo myslím.

„A – ehm... ty ich počuješ stále?“ spýtala som sa ho priamo. On na mňa uprel tie svoje nádherné zelené kukadla a zamrkal. Ak by som nesedela, som na podlahe a zbierajú ma do kýblika. Ešte sa na mňa aj usmial. Teraz sa mi rapídne zrýchlil srdečný tep. Jeho úsmev sa povytiahol  a začal:

„Nie, som iba poloupír, tak to môžem na chvíľu „vypnúť“. No nie na moc dlho. Väčšinou je to tak na štyri – päť hodín. Síce je to nepríjemné, no niekedy užitočné. Keď sa zo mňa stane upír, asi to ani nebudem môcť ovládať. Znásobí sa to a bude to ešte horšie,“ povzdychol si.

Večer ubehol už v pohode. Všetci sme sa bavili a ja som sa s Edwardom úžasne zabávala. Je proste ako z inej doby. Samozrejme ho vychovávali podľa seba, takže je veľmi slušný a milý. A Esme je úžasná, hneď si nás všetkých zamilovala a berie nás ako rodinu. Všetci sú úžasní.

Domov sme prišli dosť neskoro. Esme chcela, aby sme tam prespali. Teda iba ja, ale ja som radšej doma.

Po príchode som sa rýchlo osprchovala a zaľahla do postele. Ani som si to neuvedomila a už som spala.

***

Ubehlo už pár mesiacov od ich návštevy a my sme tam boli čoraz častejšie. Alice s Jazzom sa dali dokopy. Sú úžasný pár, moc im to prajem. V škole je to ozajstná nuda. Nič nové sa tam nedeje. No, vlastne jedna vec sa udiala. Na školu prestúpili ďalší upíry. Je to tiež rodina ako my. Majú dcéru Danielle. Je to milé dievča a celá ich rodina je tiež veľmi milá. Najviac si rozumiem s Kate a Irinou.

Danielle sa zdá celkom milá, ale neviem, moc jej neverím. Možno je to tým, že je až moc... drzá? Neviem, niečo mi na nej nesedí. No nechala som to tak. Ostatní ju majú veľmi radi. Stala sa z nás veľká rodina. Už doma väčšinou ani nebývame. Sme vždy u Cullenov. Jazz sa od Alice ani nepohne, asi by sa k nim aj presťahoval, ak tu už teda naozaj nebýva. Sú zlatí, ako sa Alice snaží dostať každého na nákupy a nik nechce ísť, a potom musí vytiahnuť Jazza.

Chudák, ja som absolvovala dosť nákupov na to, aby som vedela, že je to zabijácka misia. Všetci sa radšej niekam vyparili, no ja som ani nemala kam. Dospelí išli na lov a ja, Edward a Danielle sme ostali doma, kde si nás našla Alice.  Takto to chodilo dlho, až nastal deň mojich narodenín. Ten čas je neúprosný. Ešteže dnes už prestanem starnúť. Alice mi chystá oslavu.

Namietať nemalo zmysel, vždy dosiahne to čo chce. Dneska mám voľno do druhej hodiny. Vtedy príde Alice a aj s mamou ma upravia. Neviem na čo. Veď tam budeme iba my. Hm... no, teraz je desať hodín, tak to by som sa mohla naložiť do vane. Nikomu to vadiť nebude. Vlastne ani neviem, či je niekto doma.

Keď som vliezla do vane, zabudla som na všetko.

„Bella, rýchlo, lebo to nestihneme,“ kričala na mňa Alice. Ja mám asi nejaké šťastie, lebo vždy meškám. Asi to mám v krvi.

Bola som v zajatí dvoch maniakov. Jedna ma česala a druhá líčila. Snažila som sa to nevnímať, ale akosi to nešlo. Stále sa na niečom dohadovali.

„Hotovo!“ vykríkli obidve naraz po nekonečnej dobe.

Ja som sa chcela pozrieť do zrkadla, no bolo zakryté.

„Až keď sa oblečieš. A budeš mať podpätky! Jasné?! A žiadne namietanie,“ povedala výhražne. Ja som iba placho prikývla. Ona vyskočila meter nad zemou, že som si myslela, že nám prebúra strechu. Po chvíli doniesla šaty. Zakryli mi oči a nasúkali do tých šiat. Boli jemné a veľmi príjemné. Pocítila som, ako mi nazúvali topánky, a potom iba tichú pochvalu, ktorú si udelili.

„Tak, a môžeš sa pozrieť,“ povedala nadšene. Ja som pomaly otvorila oči a pozrela sa na seba do zrkadla. Nemohla som uveriť, že som to ja. Bola som krásna. Urobili zo mňa niekoho iného. Mala som na sebe krásne modré šaty. Boli ako pre princeznú. Sú bledučko modré s motýľmi. Boli jednoducho nádherné.

„Ďakujem,“ povedala som dojato.

„No dobre, ale už poďme. Inak to nestihneme.“

„Dobre, tak už poďme.“

Opatrne som nastúpila do auta, aby som niečo nezašpinila. Alice by mi to neodpustila.

K nim domov sme prišli rýchlo. Dom bol nádherne vyzdobený. Na každom rohu boli rozvešané biele ruže. Tie mám najradšej.

Vstúpili sme do domu a tam všetci zborovo zakričali:

„Všetko najlepšie, Bella!“

Ja som ostala stáť, pretože už som sa vznášala v ocovej náruči.

Keď ma pustil, vrhli sa na mňa ostatní. Poslední išli Edward  a Danielle. Obidvaja ma iba nesmelo objali a zaželali všetko najlepšie.

Potom Alice rozhodla, že sa ide na darčeky, ja som ich nechcela, ale ona inak nedala.

Od všetkých som dostala nádherné darčeky. Od Carlisla a Esme som dostala autíčko. Úplne perfektné auto. Ashton Martin. Je úžasné. Od Alice a Jazza obrovskú krabicu oblečenia, čo iné, a prísľub Alice, že ešte pôjdeme niečo nakúpiť. Jazz mi dal ešte krásnu retiazku. Bol na nej zámok a k nemu dva kľúče. Hneď som pochopila, o čo ide. Jeden je pre mňa a druhý pre môjho vyvoleného. To hovorieval vždy. So slzami v očiach som ho objala.

„Ďakujem Jazz,“ stále som nemohla ovládnuť svoj hlas.

Ďalej to boli moji rodičia, ktorí mi darovali domček v horách. Vôbec som nevedela, na čo mi bude...

Od Tanyi a Matta som dostala veľmi staré noty, ktoré dlho hľadala. Toto ma tiež nesmierne potešilo. Ďalej sa svojím darčekom pochválili Kate a Irina. Bolo to strieborný náhrdelník a na ňom srdce. Bolo zospodu červené, akoby sa farbilo do červena. Bolo nádherné a pri ňom bol lístok. Bolo na ňom napísané:

Ak sa spáliš, choď ďalej. No snaž sa si srdce chrániť, máš len jedno a len jedno môžeš darovať...

No, neviem, čo tým chceli povedať.

Prišiel na radu Edward, ani som nečakala, že by mi niečo dal. No, prekvapenie bolo, že išiel s Danielle. Viem, poslednú dobu trávili väčšinou spolu, ale... No nič.

„Bell, všetko najlepšie,“ povedala veľmi priateľsky. Potom ku mne pristúpil Edward. Bol ešte krajší ako inokedy. Bože, Bella, na čo to myslíš!

„Všetko najlepšie, Bells,“ povedal nežne. Iba on mi hovoril Bells. No v poslednej dobe už ani nie. Moc sme sa nerozprávali. Asi sa naozaj dali dokopy s Danielle.

Na jeho hlas moje srdce reagovalo dosť očividne. Dúfam, že to pripíšu reakcii na darček. Podal mi malú škatuľku. Keď som ju otvorila, boli v nej nádherné náušnice.

„To sme vyberali spolu s Danielle,“ povedal a potom ju chytil za ruku. Vtedy som myslela, že sa rozplačem. Nemala som k tomu ďaleko a myslím, že mi vykĺzla jedna slza. Radšej som sa pozrela na ostatných. Tí striedavo pozerali na mňa, ako oslávenkyňu, a potom na spojené ruky Edwarda a Danielle. Bude z nich pekný pár. Pomyslela som si trpko. Nevedela som, čo ďalej robiť. Nemala som chuť už na nič, len sa hodiť do postele a plakať. No musela som to zatlačiť do úzadia, pretože sa na mňa Jazz a Alice divne pozreli. Jasné, ich dary. Jazz cíti asi úzkosť a bolesť a Alice zrejme nič, alebo, že tu už nie som. Radšej som to nechala tak a venovala sa ostatným. Všetci však venovali pozornosť im dvom. Na chvíľu sa ma pýtali, aké sú darčeky a potom už som bola vzduch. No, aj tak nemám rada pozornosť. Hm... asi využijem dva darčeky naraz...

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 3 :