Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 20

02.05.2011 (08:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1889×

20. kapitola

Isabella Claire Hale

Cítiť sa ako bezcenná hračka, nemusí vždy znamenať, že ňou aj ste...

Postavil sa z trónu a prísne hľadel do mojich očí. Snažila som sa niečo spraviť, no bola som aj tak oslabená. Držali ma, moje sily bolo skoro na krajíčku, aj keď som bola loviť. Nemám takú výdrž ako plnohodnotný upír. A za toto som sa nesmierne hanbila. Mohla som...

„Isabella,“ povzdychol si. „Dúfal som, že toto sa nestane. Mohli ste žiť s Williamom spolu a o nič by sa ti nestalo. Takto... čo s tebou mám spraviť?“ Zalomil rukami a jemne krútil hlavou. Netušila som, čo so mnou spravia, no ešte raz som chcela vidieť rodičov, Esme, Carlislea, Alice a Jaspera. Pocítila som pocit prázdnoty a nekončiaceho smútku. Aspoň raz...

Zrazu som pocítila znova ten bodajúci tlak na moju myseľ. Začala som sa obzerať a videla, že Danielle sa ledva drží na nohách. Edward ju držal za jednu ruku a keby nie jeho, sklátila by sa k zemi. Pozerala na mňa pohľadom, ktorý hovoril všetko. Snažila sa ma dostať do svojej moci. Chcela ma zničiť tak veľmi, ako ja ju.

„Čo všetko si sa dozvedela?“ spýtal sa zvedavo Aro. Šklbnutím som prerušila kontakt s Danielle a presunula svoj pohľad naspäť na Ara.

Mlčala som a nehodlala povedať ani slovo.

„Isabell,“ povedal výhražným tónom, ktorý jasne naznačoval, že nemá trpezlivosť a ani náladu sa so mnou prieť.

„O svadbe,“ to slovo som vypľula, „o vašich plánoch s Danielle a... Edwardom.“ Nie, nesmela som sa zosypať. Teraz na to nebol čas...

Aro sa začal smiať. Neviem, čo mu prišlo vtipné. Možno moje utrpenie, neviem.

„Som rád, že vieš iba to. Ale pre istotu.“ Postavil sa z mohutného trónu a zostúpil ku mne. S neochotou som musela vydržať jeho slizký – v prenesenom slova zmysle – dotyk. Bolo to nanajvýš hrozné.

Sústredil sa a na jeho čele sa vytvorila malá vráska. A mám ho. Nedokázal sa dostať cez môj štít. Ten je nepreniknuteľný.

„Vidím, že sa nič nezmenilo. Dajte ju do cely, nie je nebezpečná.“ Významne a tiež výhražne sa pozrel na Willa, až mi prešiel mráz po chrbte.

Will ma schytil ešte pevnejšie, ak to vôbec šlo. Začal ma ťahať preč od tých odporných stvorení, ktoré sa tvária ako Bohovia tohto sveta.

Neuvedomovali si, čo všetko môžu napáchať.

Chceli svoju moc a tú si získajú za každú cenu. Aj keby mali povraždiť celý svet. Vrátane mojej rodiny...

Bola som unavená na hocaké vzpieranie, tak som sa nechala odviesť do mojej cely. Znelo to príšerne. Zo začiatku sa ku mne chovali ako k najväčšiemu pokladu, teraz som iba odpad, ktorý im zavadzia... A tak som sa aj cítila.

Pošpinená niečím, čo som nespravila.

***

To škrípanie dverí bolo otrasné. Otvárali sa pomaly a s bolestným nárekom.

Nekončiaci sled udalostí, ktoré sa nevyvíjajú nijako dobre – pre nás.

Začala som sa otáčať po tej tmavej miestnosti. Všetko vyzeralo strašidelne a evidentne tu nik nebol. Will ma jednoducho odhodil do cely a s tým istým škripotom dvere naspäť zatvoril.

Začala som sa triasť. Ležala som na zemi a nekontrolovateľne vzlykala, až pokým ma nechytili silné, studené paže. Od úľaku som vykríkla a snažila sa dostať čo najďalej.

Neviem prečo, no dotyky mi zrazu prišli strašne odpudzujúce. Nechcela som, aby sa ma ktokoľvek dotýkal. Nie!

„Prosím,“ zastonala som sa stále som sa vzpierala. Zrazu som pocítila menší tlak, a tak som sa v rýchlosti odtlačila. Snažila som sa dostať do rohu miestnosti, kde bolo ako-tak bezpečie.

Snažila som sa žmúriť do tmy, no oči si privykali dosť pomaly. Žmurkala som a nakoniec, po pár sekundách nevedomosti som si všimla siluety veľmi známej osoby.

Carlisle!

Že by boli takí hlúpi a dali ma k rodine? Zrejme hej!

Neriešila som to a z toho návalu radosti som sa skoro rozplakala. Neverila som svojim očiam, no ako som k nemu priskočila, vedela som, že je to on. Musel byť!

„Som tak rada, že ste tu. Živí...“ vzlykala som do jeho oblečenia, ktoré bolo už mnoho dní vystavené vlhku, špine a chladným kameňom tohto podzemia. Nevadilo mi to, dokonca ani to, že ma objal. Bol to proste Carlisle. On by mi nikdy nedokázal ublížiť.

Ale počkať, ak je tu on, tak potom...    

„Kde sú ostatní?“ spýtala som sa s nádejou a začala sa porozhliadať po cele. Oči si privykli a spoznala som jemnú siluetu, ktorá sa všetkou silou krčila v najtmavšom rohu cely...

Chcela som sa vydať za ňou a pozrieť sa, kto to je, no Carlisleova ruka ma zastavila.

„Nechoď, je to Rosalie, no sme tu príliš dlho na to, aby si sa k nej mohla priblížiť. Sama si nie je istá, či to dokáže zládnuť.“ Jeho hlas znel z diaľky.

Veď je to moja mama! kričalo celé moje vedomie a telo chcelo ísť za ňou. Potrebujem ju, on jediná si ma môže stúliť do náručia a povedať, že všetko bude dobré. Že sa všetko vyrieš a ja jej môžem bezmedzne dôverovať.

Veď to matky robia. Utešujú svoje malé deti...

„Neublíži mi, je to moja mama. Carlisle!“ kričala som a po tvári mi stekali prúdy sĺz, ktoré sa stali mojím vyslobodením. Všetko zo mňa opadávalo. Tie nádeje, ktoré som mala sa stratili a nahradil ich iba pocit bezmocnosti...

William Volturi

Vo mne sa bili dva hlasy. Jeden chcel pomôcť Belle a jej rodine. Zachrániť ju a utiecť s ňou niekam ďaleko. Druhý sa snažil udržať si lojálnosť k Volturiovcom a ich prizeň nestratiť za každú cenu...

Bohužiaľ, vyhrával druhý, silnejší hlas, ktorý sa presadzoval dlhé roky, čo som tu. Vybudoval som si zvrátený vzťah k tomuto miestu. Tu tomu môžem hovoriť domov, aj keď iní by to považovali za otrokáreň.

Možné to je, no moja myseľ to tak rozhodne nevníma...

Ako v mrákotách som prišiel naspäť do sály.

„William,“ oslovil ma Aro. Zodvihol som hlavu a pozrel sa do tých neľútostných očí, ktoré šľahali blesky. Jemne som sa uklonil a čakal najhoršie.

„Máš nevýslovné šťastie, že sa ti ju podarilo chytiť. Ani si nevieš predstaviť, aké má nadanie a to, že objavila jednu zo svojich schopností mi robí problémy. Dali sme jej jasne najavo, že je iba bezvýznamným kusom skladačky, hoci to tak nie je. Je omnoho viac, než si dokážeš predstaviť. Môže získať toľko mocných darov, ktoré by sa stali úžasnými zbraňami v našich rukách...“ zasnil sa, no na tvári za mu znova zjavila tvrdá maska. „Vďaka tvojej nepozornosti sa však všetko zvrtlo. Plány na svadbu budú pokračovať a tvoja úloha sa ešte neskončila. Práve teraz sa istotne musí Rosalie premáhať, aby po Isabelle neskočila a to bude naše eso v rukáve.“ Jeho úsmev sa mi vôbec nepáčil. Po prednesení tohto obdivuhodného prejavu, ktorý počul zrejme každý upír na hrade, sa spokojne posadil na svoje miesto, medzi dvoma bratmi.

Nemal som slov, ktoré by popísali ako som sa cítil. Všetko vo mne vrelo a chcelo von, no ja som nemohol. Nie teraz a nie tu. Potrebujem sa upokojiť a premyslieť si, aké sú moje priority. Nie všetko sa totižto musí skončiť tak ako plánuje Aro...

Pepáčte, že kapitole je znova tak neskoro. Mňa musíte naozaj dokopať, aby som ju napísala a vložila. Týmto vám chcem povedať, že sa budem snažiť písať, ale aspoň jeden koment na zhrnutí, ktorý mi pripomenie, že mám písať, by bol fajn... No nič, snáď sa páčilo.

Black

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 20: