Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 2

tracyhale


Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 2Tákže, je to druhá kapitola a naša rodina Halových sa stretne s Cullenovými. Uvidíme, čo z toho vznikne. A ešte jeden malý sen... Som na ne trocha uchýlák, takže sa mi nečudujte, ak ich tam v priebehu deja bude viac. Veľmi sa mi páči, ako to zamieša v deji, ak sa to nevyplní, alebo je to iba relatívne... No nič, koniec kecov a ideme na kapitolu.
Príjemné čítanie praje BlackStar

2. kapitola

Isabella Clair Hale

Cesta lásky je raz taká a raz taká... no vždy si k tebe nájde cestu. Tomu ver!

„Musíme sa porozprávať,“ povedala vážnym hlasom. Som zvedavá o čom. Nebude to žiadna prkotina nato, ako sa mama tvári.

Všetci sme si posadali do obývačky a rozprestrela sa tam vlna pokoja. Podozrievavo som sa pozrela na Jazza a ten sa iba nesmelo usmial. Nechala som to tak a zamerala som svoju pozornosť na mamu.

„No, neviem, či by sme tu mali ostať. Ešte kým budú nejaké námietky, tak by som chcela povedať, že nemám nič proti nim, ale mohli by sme sa prezradiť,“ povedala so strachom v hlase.

„Ale, zlato, to nehrozí. Nik sa neprezradí a aspoň tu bude niekto, pred kým by sme sa nemuseli pretvarovať. Môžeme si zahrať aj baseball,“ začal snívať oco. Ja by som sa tiež pridala. No, nie je to zlý nápad.

 

Po veľmi dlhej chvíli sa nám podarilo presvedčiť mamu, že nič nehrozí, a že to bude všetko v poriadku. Dosť pomohol aj Jazz. Snažil sa to nedať najavo, aby ju moc neovplyvnil. Nakoniec sa všetko urovnalo a my sme sa dohodli na zajtrajšok. Pôjdeme k nim na večeru, no pôjdeme skôr a dospelí si zájdu na lov. Ja som ešte neskúšala loviť, keďže to ešte tak nepotrebujem, stačí mi ľudské jedlo. Po krvi by som bola silnejšia, ale mne to nevadí ani takto.

No, len neviem, čo tam budem u nich sama robiť. Teda vlastne s Edwardom, ale aj tak. Snáď s nami niekto zostane. Inak ma tam ešte trafí šľak...

Rozhodla som sa, že si zahrám na klavíri. Bola to moja vášeň. Milujem hudbu a veľmi rada skladám. Zložila som pár piesní mame a pár, iba tak, pre seba. Mama ma rada počúva. Niekedy si prisadne a zahráme niečo spolu. To ona ma naučila hrať. Už keď som bola malá, som si to zamilovala. Začala som hrať maminu obľúbenú. Videla som, ako zišla dole a sadla si na sedačku. Keby mohla plakať, plakala by. Mám ju veľmi rada.

Dohrala som a ona ma vystískala ako sa len dalo. Keď už som lapala po dychu, pustila ma.

Išla som sa pripraviť do školy a nájsť nejaké veci na zajtrajšiu večeru. Mama si nenechá ujsť príležitosť si zo mňa urobiť bábiku na hranie. Určite ma učeše... No to bude! Podľa dneška si asi našla spoločníka na nákupy. Alice je rovnaký blázon ako mama, možno aj väčší. Je to také malé tornádo. No všimla som si, že Jazz je nejaký zasnený. Možno to má čo dočinenia s Alice. Hm... uvidíme.

Po sprche som sa hneď hodila do postele. Už bol aj čas. Som zvedavá, či ráno vstanem. Možno ani nie. No uvidím, keď tak ma zobudia.

Po dopade na posteľ som hneď zaspala.

Som v nádhernej miestnosti, vyzdobenej voňavými kvetmi, kde stojí ešte moja mama a Alice. Obidve sa nádherne usmievajú a niečo mi hovoria. Pocítila som na tvári niečo mokré, boli to moje slzy. Plakala som, no neviem prečo. Obidve boli oblečené v krásnych šatách ako pre družičky. Pristúpili ku mne a opatrne ma objali. Ja som pomaly a opatrne vstala a išla som k dverám, tam si ma vzal oco a rozoznela sa hudba...

S trhnutím som sa prebrala a posadila sa. Nevedela som, čo to malo znamenať. Veď to bola hlúposť. Ani neviem, kde som bola.

Keď som znova dopadla na posteľ, nemohla som zaspať. Nakoniec sa mi to podarilo až nadránom.

 

„Zlato, vstávaj, prídeme neskoro. Znova,“ povedal niekto polohlasno.

„Hmm...“ zabručala som a ochrápane som vstala a pomalými, veľmi pomalými krokmi prešla do kúpeľne. Vôbec sa mi nechcelo a to bol iba druhý deň. Som lenivá a to hrozne. Hm... čo už.

Bol najvyšší čas a ja som sa dostavila do obývačky, kde sa už čakalo iba na mňa. Ako inak.

Dnes šoféroval Jazz, takže žiadna divoká jazda, za čo som bola vďačná. Aspoň raz sa môžem najesť.

Do školy sme prišli so zazvonením. Na parkovisku nás čakala vysmiata Alice a vedľa nej Edward. Keď sme vystúpili, Alice sa úsmev rozšíril a Edward sa nesmelo usmial.

„Ahojte!“ zborovo sme pozdravili.

„Ahojte.“

Spolu sme sa vybrali na hodiny. Ja som mala mať hodinu s Alice. My sme sa oddelili a išli spolu. Museli sme pridať do kroku, aby sme to stihli.

„Ehm... Bell, vieš... no...“ zadrhávala sa. Asi prvý upír, ktorí sa nevie vykoktať.

„Áno, Alice?“ povzbudila som ju úsmevom.

„No, vieš, Jasper, on je... no...“ stále to zo seba nemohla dostať, no ja som vedela, na čo sa pýta. Nechala som ju ešte trocha potápať. Mám ju rada, ale toto sa mi páči.

„Stále neviem, čo chceš,“ usmiala som sa na ňu a ona vedela, že viem všetko.

„Ale veď vieš, čo chcem povedať, tak čo?“ spýtala sa ma s nadšením v hlase. Nedalo sa tomu odporovať, tak som jej to povedala. 

„Alice, ak chceš vedieť, či Jazz niekoho nemá, tak nemá. Ak chceš vedieť, či sa mu páčiš, tak ti poviem, že...“ nechala som to nedokončené.

„No tááák,“ prosila so psím pohľadom. Toto by nik nevydržal. Takéto mučenie.

„No dobre. Myslím, že áno, ale neviem to naisto. Bol akýsi divný,“ zapremýšľala som nahlas. Alice vedľa mňa zvýskla.

„Ďakujem, ani nevieš, ako si ma potešila. Vôbec nič som nevidela. Neviem, ako je to možné...“ zadumala sa. Počkať, ako to, že nevidela?

„Alice, hovorila si, že si to nevidel-“ moju otázku prerušil učiteľ, s ktorým sme sa stretli vo dverách.

„Ááá, slečny nám idú akosi neskoro,“ povedal s úšklebkom.

My sme iba ticho zapadli do našej lavice a tam sme sa potichučky bavili. Rozprávala mi, ako pôjdeme na nákupy, už z tej predstavy mi bolo mdlo.

Celý deň znova ubehol ako voda. Náramne sme sa bavili. Alice je úžasná a Edward dobrý spoločník. Je vtipný a milý, ako som hovorila.

„Bell, poď, lebo nám tu skysneš,“ vysmieval sa mi Emmett. Oco dokáže byť taký netaktný.

Spolu sme sa vybrali domov. Už sme nemali žiadne hodiny, a tak sme sa mohli pokojne dostaviť domov a pripraviť sa na večeru. Pôjdeme už o piatej, tak máme ešte štyri hodiny času.

Zapadla som do kúpeľne a napustila si vaňu. Keď som do nej vliezla, prestala som myslieť...

 

„Bella, je najvyšší čas ísť, inak sem príde po teba Alice,“ zakričala mama. Vyletela som z kúpeľne ako namydlený blesk. Rýchlo som sa obliekla a už pádila dolu.

U Cullenov sme boli hneď. Mali nádherný dom. Bol ukrytý v lese a za ním sa prestierala nádherná malá záhradka, ktorá bola dobre udržiavaná.

Keď sme vystúpili, prihnala sa k nám Alice.

„Ahojte, konečne ste tu. Už na vás čakáme,“ povedala s tajomným podtónom. Som zvedavá, čo zasa pripravila.

Vstúpili sme dnu a ja som ostala ohromene stáť na mieste. Mali nádherný dom, nešlo to ani opísať. Bol jednoducho dokonalý. Všetko k sebe ladilo a pritom to bolo odlišné. No čo ma zaujalo, bolo nádherné krídlo, ktoré stálo na vyvýšenej ploche v obývačke. Tak už viem, čo budem robiť. Usmiala som sa sama pre seba.

„Tak toto sú naši rodičia,“ upútala moju pozornosť Alice.

„Dobrý večer. Volám sa Rosalie Hale a toto je môj manžel Emmett a dcéra Bella. Toho je Emmettov brat Japser,“ predstavila nás všetkých mama.

„Rada vás tu vidím, a prosím, tykajte mi. Volám sa Esme,“ povedala s takou láskou, až to nebolo možné.

„Tiež mi, prosím, tykajte. Volám sa Carlisle.“

Celý večer prebehol vo veľmi dobrej atmosfére. Carlisle sa bavil s rodičmi a Jazz sa venoval Alice, ktorá bola v siedmom nebi. Ja som sa bavila s Edwardom, s ktorým sme mali veľa spoločného. Záľuby, hudbu, knihy...

Až teraz som si všimla, že som chcela hrať. Nevedela som, kto na ňom hrá, ale chcela som si zahrať.

„Ehm... Edward, mohla by som si zahrať?“ spýtala som sa nesmelo.

„J–jasné,“ odpovedal pohotovo.

Presunuli sme sa ku klavíru a ja som začala hrať. Ani neviem, aká to bola skladba, iba ma proste napadla a ja som ju musela dostať von. Čo ma neuveriteľne prekvapilo, bolo to, že sa Edward zapojil tiež. Keď som sa obzrela, nik tu už nebol. Asi išli na ten lov. Pozrela som sa na Edwarda a ten mal asi rovnaký názor.

Po chvíli som prestala hrať a Edward už prechádzal na posledné tóny našej skladby. Jeden druhému sme sa pozerali do očí. Mal ich nádherne zelené, no zdali sa mi čoraz bližšie...


Tak čo? Ešte väčšia hrôza? Poďľa komentov by som to tipla na úplný prepadák, ale tak za pokus nič nedám. Dúfam, že ak sa vám to páči, tak mi tu necháte ten koment na povzbudenie, inak sa kapitoly tak skoro nedočkáte. (Žiadne vyhrážky, určo ma obmäkčíte aj s dva-troma komentmi.=)) 

Ďakujem Vám všetkým, že to čítate.=)*

P.S. Čo myslíte, že sa stane? :D 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 2:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!