Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 19

Držala som si pri stene a snažila sa pohybovať relatívne rýchlo. Neviem či mi to išlo, no zatiaľ som nikoho nestretla. Dúfala som, že sa mi podarí nájsť ich a hlavne, že ich dokážem obaliť do štítu. Už po ceste som sa snažila roztiahnuť ho, no iba ma to vysiľovalo.    

 „Poďme, nájdite ju!“ Tento krik sa začal rozliehať chodbou, po ktorej som práve kráčala. Zachvátila ma panika.

Nájdu ma a to bude môj koniec, prebehlo mi mysľou.

Snažila som sa na takéto veci nemyslieť, išlo to síce ťažko, no myšlienka na rodinu, na ich tváre, ma povzbudila.

Bezmyšlienkovite som sa rozbehla po chodbe. Nevnímala som nič, len som bežala ďalej a ďalej. Musela som robiť hluk ako stádo slonov, no ani to ma nezastavilo. Z môjho tichého úteku sa stal rokový koncert. Moje srdce bilo ako zvony, môj prerývaný dych dopĺňal všetku túto skupinu.

Horko som sa usmiala, no nespomalila. Bežala som ďalej a začala pozorovať zmeny chodby. Z suchých kamenných obkladov sa stávali vlhké stane obrastené machom a bohvie čím ešte.

Chytila sa ma nádej, že už by som mohla byť na mieste. Tá ma prešla po pár sekundách.

Znova som počula kroky. Naliehavé, mohutné kroky smerujúce k tomu istému miestu ako ja.

Musia byť tam!    

Prišla som k úplne tmavému miestu chodby. Ani kúsoček svetla tu neprenikal a bol tu cítiť smrad zatuchliny. Nepríjemný, štipľavý, ktorý sa miešal so sladkou vôňou upírov.

Moje srdce zaplesalo. Začala som sa rozhliadať a oči sa mi až nepríjemne pomaly prispôsobovali tejto čierno-čiernej tme. Neznášala som byť poloupír. Všetko sa deje tak pomaly.

Keď už som konečne videla aspoň obrysy, zbadala som v diaľke dvere.

Áno, to musí byť ono.

Znova som sa rozbehla a prišla k dverám z neznámeho kovu. Snažila som sa hmatom nájsť nejakú páku, niečo, čím by som to otvorila. Nič.

Prstami som jemne obchádzala okolo dverí a našla som malý otvor. Potrebujem kľúč. Ale kde-

Jasné, musím si počkať, ale keď sa mi to nepodarí, skončím tam s nimi a nebudem im môcť pomôcť. Nechcela som na to ani pomyslieť. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že náhradný plán neprichádzal do úvahy. Aspoň mne nie.

Priblížila som sa k rohu celej tejto dlhočiznej chodby a čakala. Čakala som na svojich väzniteľov, ktorí mi mali dať príležitosť, ktorá sa nesmie premrhať. Ak zlyhám, všetko padne. Všetko sa otočí proti mne, proti celej mojej rodine. Proti nemu...

Začula som približujúce sa kroky, ktoré mohli byť tak päť metrov odo mňa. Striaslo ma. Teraz alebo nikdy.

Preniesla som váhu z pravej nohy na ľavú a tým sa dostala bližšie k nemu. Netuším, kto to bol, no mal pri sebe obrovský zväzok kľúčov. Niekoho mi však pripomínal. Neriešila som banality a snažila sa dostať po kľúče. Dúfala som, že ak ich budem mať v rukách, stratia sa rovnako ako ostatné veci na mne. Dúfať som mohla, no čo to vyjde...

Ruka sa mi triasla a ja som sa obávala najhoršieho. Chlap stál na mieste a netrpezlivo sa otáčal okolo seba. Nechcel ostať stáť, tak som to musela spraviť. Tak či tak.

Napriahla som ruku a chytila čo najjemnejšie zväzok. Zatiaľ sa ani len jeden nepohol, to by mohol byť dobrý začiatok, pomyslela som si, no náhle sa všetko zmenilo.

Tá stráž sa otočila a buchla do ruky, v ktorej som držala kľúče. Tie s rachotom dopadli na zem a on sa začal okolo seba načahovať. Nemala som kadiaľ ujsť. Jeho rýchlosť bola príliš vysoká. Zbystrila som všetky zmysly na jeho rýchlosť. Za pár sekúnd som rozoznala všetky jeho pohyby a aj to, kde bola jeho slabina. Rýchlo som sa pretiahla tou štrbinou, no práve v tej chvíli sa jeho ruka obtrela o moju a on zbystril.

Snažila som sa ujsť, no nedalo sa nič robiť.

Mal ma. Držal ma za hustý prameň vlasov, ktoré som mala rozhádzané okolo celej tváre.

Nič mi nedávalo zmysel. Ako ma mohol tak  pohotovo chytiť? Vedel, že tam niekto je, to áno, ale jedine Will-

Prudkým pohybom som sa otočila a nedbala som na svoje vlasy, stále zachytené v jeho rukách.

Bol to on. Will stál predo mnou v celej svojej... povedzme, že to bol jednoducho on.

Nechcela som tomu veriť, no bol to on. Svoj výraz mal pod kontrolou a ani jedným pohľadom nemrhal na to, aby mi niečo vysvetlil.

„Som rád, že som ťa našiel.“ Jeho mrazivý tón ma bodal priamo do srdca. A s ním som strávila toľké mesiace? Veď je to obyčajný ľadovec.

Ani som si neuvedomila, ale zrejme v návale strachu a jeho chytenia ma, som akýmsi spôsobom vypla štít. Mohol ma vidieť. Moje oči červené a vystrašené. Bola som ako trofej. Mal ma, to bolo hlavné.

Chytil ma za ruky a aj keď som sa snažila o odpor, bolo to márne. Na neho nemám. Držal ma pred sebou a s rukami za chrbtom som pochodovala neznámo kam. Až keď sme sa dostali do známych chodieb hradu, spomenula som si, kam ideme.

Sál.              

Zovrelo mi žalúdok a ja som sa snažila nemyslieť no to, čo príde. No nikdy som si nemyslela, že uvidím a budem počuť zrovna toto.         

Pred nami sa teatrálne otvorili veľké, drevené dvere, ktoré viedli priamo do sály. Ihneď ma oslepilo svetlo, ktoré prenikalo cez veľkú kupolu dovnútra. Snažila som sa ihneď zhodnotiť situáciu, no nenašla som nič.

Sprvu som zazrela len trojicu sediacu na svojich miestach. Tvárili sa nepriateľsky, ba až rozzúrene. Teda, iba dvaja z nich. Začala som sa obzerať, aká by bola šanca, že ujdem. Dosť malá, keď som zbadala ďalších spoľahlivých členov gardy, no dych sa mi zastavil pri dvojici stojacej pár metrov od trónov.

Danielle a Edward.

Danielle vyzerala, že by potrebovala riadnu dávku spánku a čerstvej krvi a Edward... ako ten Edward, ktorého nepoznám, nepoznala a dúfam, že sa s ním už nestretnem v takomto stave...

Niečo mi zatlačilo na myseľ. Niečo veľmi silné, čo sa snažilo dostať do môjho podvedomia.

Začínala som mať strach, či je môj štít dostatočne pevný, aby vydržal ten tlak. Bol neznesiteľný a to bol určite iba začiatok. Snažila som sa proti tomu bojovať a celkom sa mi to darilo, pokým som nestratila koncentráciu a nevyrušili ma dva hlasy naraz.

„Isabella.“ Vzhliadla som a videla tvár Ara, ktorá sa krivila od zlosti. Vedľa neho sedel Caius s ešte väčšou nenávisťou.

Inokedy by som si nedokázala predstaviť, že spravili toľko zlého, no teraz som to videla v inom svetle. Vedela som, že to oni mi zobrali rodinu, rozdrobili ju na kusy.

Po celom tele som cítila, ako sa vo mne búri nenávisť.

Stále som čakala, či budú pokračovať a dočkala som sa. Will ma chytil ešte pevnejšie a posunul o trochu dopredu.

Stáli sme pár metrov od trónov. S napätím som čakala, či sa niekto odváži čo i len o slovo. Videla som, že Aro sa nadychuje a potom prudko vydýchol.

Tak toto je môj koniec.