Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 15

09.02.2011 (14:15) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1053×

EDIT: ČLánok neprešiel mojou opravou. :)

15. kapitola

Isabella Clair Hale

Slzy ti na tvári vyschnú...

Tak nesmierne som sa tešila domov. Tak strašne som ich chcela vidieť a stane sa toto. Bola som rada, že som ho videla, znova sa mohla pozrieť do jeho očí – ktoré mali farbu zašednutej zelenej. Neboli to jeho oči. Nebol to on. Ani sa na mňa nepozrel. Upieral pohľad do prázdna. Do prázdna, ktorého ho obklopovalo. Nebudem mu zasahovať do života tým, že mu budem brániť. Môj štít ho iba obmedzí a čítať myšlienky už nebude môcť. Viem, že sa to niekedy hodí... Ale tak strašne to bolelo. Bolelo ma vidieť, že je s niekým iným, že má niekoho, kto ho miluje.

Áno, je tu Will, ale to je skôr dobrý priateľ ako niečo viac... To na tom ostrove nebolo nič, nič čo by sa dalo nejako porovnávať, ak keď nemám s čím.

Trocha som sčervenela, keď som si na to spomenula...

„Bell, ako si sa rozhodla?“ spýtal sa ma Will, ktorý sa potichu vkradol do mojej izby.

„Ani neviem, asi by som ešte chvíľu počkala.“ Vedela som, že by som za nimi mala ísť, no nechcela som sa im vnucovať. To čo povedala Danielle, ma doslova odradilo. Chceli mať chvíľu pre seba...

„Dobre, a nechceš si zájsť na lov?“ spýtal sa ma a mimovoľne chodil pohľadom po celej miestnosti. Zdalo sa mi na ňom niečo divné...

„Hm... bolo by to fajn. Pôjdeš so mnou?“ Mala som chuť ísť radšej sama...

„Nie, ešte tu musím niečo vybaviť.“ Usmial sa na mňa, keď si ku mne prisadol na posteľ. Chytil ma okolo pliec a pobozkal ma do vlasov.

„Pôjdem ťa odprevadiť,“ šepol mi do ucha a ja som sa zachvela pod jeho ľadovým dychom...  

Keď som mala všetko zbalené. Pre istotu som si zobrala tašku s náhradnými vecami, chcela som ísť hlavným vchodom. No Will ma zatiahol do nejakej vedľajšej chodby. Vôbec som nevedela, kadiaľ ideme. Snažila so si zapamätať cestu, no márne. Vôbec som si nespomínala, žeby tu niečo také bolo.

„Pokoj, ideme za hrad. Tam budeš mať lepší prístup k lesu,“ hlesol, keď sme sa zastavili pred mohutnými drevenými dverami.

„Poriadne sa najedz a neponáhľaj sa. Za tri hodiny tu na teba budem čakať. Určite by si sa stratila.“ Zasmial sa a pustil moju ruku. Namiesto toho si ma pritiahol za pás a následne na to ma zľahka pobozkal. Bol to ako dotyk motýlích krídel. Tak sladké...

„Zavolám ti a, prosím, nestrať sa mi,“ oznámil mi, keď som vybiehala cez lúčku do lesa.

Po pár metroch som začala šmátrať po mobile. Vedela som, že som si ho dala do riflí, ale kam som ho dala? Šmátrala som po všetkých vreckách, no nič. V polovici cesty som sa zastavila. Hľadala som snáď desať minút. Prehľadala som vak, vrecká a nič.

„Kruci,“ zakliala som a vracala sa späť. Bola som na seba nahnevaná, že sa musím vracať. Will ma tam nebude čakať a – ako sa poznám – stratím sa. Po ceste som si párkrát zanadávala, ale inak som to rýchlo dobehla...

Otvorila som dvere, veľmi opatrne, aby ma nik nepočul. Mala som šťastie, nebolo tu živej duše.

Sama pre seba som sa horko usmiala.

Živej, pche!    

Zakrádala som sa temnými chodbami a vôbec som netušila, kam sa mám uberať. Akým smerom... To bola pre mňa záhada. Nerozmýšľala som, preto som sa vydala rovno. Veď čo môžem stratiť? A tak som sa potulovala chodbami, až som narazila na jednu, z ktorej vychádzali hlasy. Povedomé hlasy, no boli príliš tiché na to, aby som ich identifikovala.

Začala som sa blížiť ako divoká mačka. Pričupla som si a pomaly sa pohybovala pozdĺž steny. Prišlo mi to vtipné, pretože som rada pozerala filmy, v ktorých bola akcia, napätie... A rôzne vtipné situácie.

Zrazu som znova započula hlasy. Boli zreteľnejšie, no nie tak moc. Viac som sa približovať nechcela, pretože tlkot môjho srdca by prehlušil aj ich hlasy. Takto na diaľku je to v poriadku.

Začala som načúvať...

„... Naozaj? To by bolo... -stické!“ Počula som nadšený tenký hlas. Danielle.

„Dobre. ... sľúbiť, že sa nič... ale potom...“ Nepočula som ich dobre. Niektoré slová mi vypadávali, niektoré som si doplnila.

„Takže o dva týždne. Všetko... ja a zariadim... šaty a zober aj...“ Kruci, bola som ako hluchá. Nič som nepočula zreteľne.

Zrazu sa začali otvárať dvere.

A zdrhaj! nakázala som si pohotovo.

Utekala som čo najtichšie, no aj najrýchlejšie, ako mi moja situácia dovoľovala.

„Au,“ vyletelo mi z úst, keď som do niekoho narazila.

„Bože, čo tu robíš?“ pýtal sa ma vyľakaný Will. Čo sa také stalo?

„Zabudla som si mobil, tak som sa preň vrátila. Niečo sa stalo?“ Môj podozrievavý tón sa nedal prehliadnuť.

Upokojil sa. „Nie, len som sa zľakol, či sa ti niečo nestalo.“

Hm, no dobre, pomyslela som si trpko.

„Dobre, tak ja si preň zájdem a už pôjdem. Keď sa budem vracať, zavolám,“ uistila som ho, nech ma viac nekontroluje. Asi by som to nezniesla. Potrebujem slobodu a nie, že ma tu bude každých pár minút kontrolovať.

Rýchlo som si zobrala potrebné veci a utiekla, než ma stihol ešte niekto zastaviť. Potrebovala som premýšľať o tom, čo som počula.

Danielle Westn Volturi

Mala som zmiešané pocity, keď som odišla od Ara. Chcel odo mňa niečo, čím som si nebola istá, no odporovať mu nemôžem. Ale rozhodne sa mi prieči ísť s ňou na nákupy. No, nákupy, proste ísť s ňou kamkoľvek. Ona si myslím, že má všetkých a všetko. To sa veľmi mýli.

Ja sa budem smiať, keď jej všetko zoberieme. To ja budem tá, ktorá jej uderí poslednú ranu. Stačí sa k nej dostať dosť blízko a uvidí, čoho som ja schopná. Nik by to nebol spravil, len ja...

William Volturi         

Ou, ak by to počula. Ak by sa to prevalilo, je so mnou koniec. Mám ju na starosti, takže by som všetko schytal ja a ju by niekam hodili, aby sa jej štít oslabil a potom mohla nastúpiť ona. Stále nemôžem uveriť, čo sa chystajú spraviť. Viem, je to normálne, veľakrát sa takéto niečo stalo, ale nikdy som do toho nebol tak zainteresovaný. Proste mi je to až nechutné.

To, čo sa deje dole pod hradom nevie nik, len ten zainteresovaný... Ktorým som zhodou okolností aj ja. Myslel som si, že to bude normálka a všetko pôjde ako po masle. Ide, ale ja už nemám ten odstup, ktorý by som chcel mať. Už to nejde.

Všetko je iné, keď sa na to dívam tak, že by jej mali ublížiť. Nie, už to nie je také normálne ako inokedy.

Snažil som sa zahnať myšlienky trénovaním. Mali sme tu pár nováčikov, no nie takých, ktorí by boli schopní vraždiť pre kvapku krvi. Nepomáhalo to. Nič, ani keď som mu skoro utrhol hlavu. Mal som na seba takú zlosť. Všetko som to zničil. Možno niečo tuší...

„Will, prestaň!“ zakričal na mňa niekto. Otočil som sa a tam stála Tanya. „Volá ťa Aro, tak pohni zadkom,“ rozkázala. Akási je panovačná, no uvidíme...

Za chyby sa opspravedlňujem, ale ponáhľala som sa, tak som to tu iba hodila. Hneď ako prídem, chyby odstránim...

Inak, ďakujem za komentáriky, ktoré ma vždy potešia.

Black

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 15: