Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 13

Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 13Takže, po dlhšej odmlke, kedy som sa snažila vytvoriť zoznam pre nových autorov, tu je ďalšia kapitola. V nej sa dozviete, čo Will s Bellou našli, vlastne koho... Black

13. kapitola

Isabella Clair Hale

Aký krutý dokáže byť svet, môžeš spoznať aj na vlastne koži...

Utekali sme sotva minútu. Bol to hrozne dlhý čas, ktorý som využila na premýšľanie. Ak by sa zjavilo nebezpečenstvo, dokážem štítom odraziť hocaký útok, no nie na dlho...

Kútikom oka som zazrela, že Will urputne premýšľa. Tvár mal stiahnutú, až sa mu nad očami tvorili jemné vlnky.

Znova som sa sústredila na beh a štít. Obmotala som ho okolo Willa a inak sa sústredila na nastávajúcu situáciu.

Dostali sme sa na odľahlejšie miesto mimo dosahu cestovného ruchu. Boli tam sotva dva domčeky, ktoré viditeľne chátrali. Zrazu som započula tlkot srdca. Slabo, ale stále to bola nádej.

Zabočili sme za stenu budovy a zbadali sme, ako sa nad telom mladého dievčaťa, ktoré mohlo mať sotva pätnásť rokov, skláňa nejaký tučný ošumelý starých chlap. Začala som si ich premeriavať. Dievčina mala roztrhané veci a bola skoro nahá. Jej telo zakrývalo iba pár kúskov oblečenia. Zmocnila sa ma hrôza a obrovská nenávisť. Chcela som po ňom skočiť.

Ako sa opovážil spraviť niečo také?! Veď je to iba obyčajné dievča, ktoré nie je ani plnoleté. Je to ešte len... dievčatko.

Vlna nenávisť pretrhla svoje hrádze a ja som sa pripravovala ku skoku. Zrazu ma niekto pridržal. Bol to Will, ktorý pokrútil hlavou a sám sa vydal za tým... tým... Veď pre toho chlapa ani nemám pomenovanie. Je to odporný sviňiar.

Nedokázala som sa na to vôbec pozerať. Zašla som za roh budovy a tam sa položila na zem. Nedokázala som udržať kamennú tvár, potrebovala som to zo seba dostať.

Začala som plakať. Boli to hlučné vzlyky, ktoré mnou otriasali v pravidelných intervaloch. Pohupovala som sa dovtedy, pokým som nepočula hluk. Narážanie niečoho ťažkého a múr, domyslela som si, čo to je a až vtedy som si uvedomila, že tam nebol sám.

Veď je tam určite vystrašená!

Rýchlo som sa rozbehla za Willom a hlukom, ktorí vydávali.   

Utrela som si uplakané oči a zohla sa nad dievča. Chcela som ju chytiť a odniesť ju niekam preč, no nechcelo.

„Pššť. Neboj sa, ja ti neublížim. Nikto ti už neublíži,“ chlácholila som ju a dúfala, že to zaberie. Ak nie, bude to väčší problém.

„... pár kilometrov za mestom, pri opustených domoch. Áno, presne a ponáhľajte sa.“ Počula som Willa ako volal – myslím, že záchranke. Pozrela som sa za seba a videla bezvládne telo, ktoré ležalo niekoľko metrov za nami. Zdvíhal sa mi žalúdok. Dúfam, že ho zabil, lebo ak nie – ak mu ešte bije srdce – spravím to sama.

Radšej som sa otočila naspäť a videla ako sa dievča skrúca do klbka. Zrazu mi pred nosom zamávala čierna látka. Pozrela som sa hore a videla ako má Will na tvári zhovievavý výraz. Prijala som to a zakryla to dievča.

„Neboj, všetko bude dobré...“ pošepla som jej, no to už ma Will ťahal preč.

„Počkaj,“ štekla som neprítomne. „Ako sa voláš,“ spýtala som sa jej.

„E-Elinnor Triener,“ vypustila z úst. Bolo to ako letný vánok, ktorý vás zašteklí v ušiach. Lenže toto bol šepot dievčaťa, ktoré si prešlo peklom. A možno iba z popudu nejakej odpornej bytosti, ktorá si nezaslúži žiť... Dievča sa ešte viac zabalilo do bundy a zatvorilo oči.

Will ma ťahal čoraz silnejšie a ja som to už nedokázala odďaľovať. Poslednýkrát som sa na ňu pozrela a na to sme utiekli svojou prirodzenou rýchlosťou.

 

„Bell, si v poriadku?“ Will, už asi po stýkrát. Keď sme odtiaľ zmizli, ostala som uzavretá. Nechcela som s nikým hovoriť. Potrebovala som sa s tým zrovnať sama. Nie som ten typ človeka, ktorý sa vyplače niekomu na ramene. Ja to musím vstrebať...

„Will, som v poriadku. Nechajme to tak. Bude v bezpečí a my s tým nemáme už nič spoločné,“ uzavrela som túto tému, dúfam, že až do vtedy, pokým nepristaneme.

 

„Bells, sme tu...“ Prebudil ma jemný hlas, ktorý som počula skoro pri svojom uchu. Dych ma šteklil a ja som sa samovoľne usmiala. Zrazu som pocítila ruku, ktorá smeruje po mojom líci až dole ku krku. To už som vystrelila do sedu. S naširoko roztvorenými očami som sa pozrela na druhú stranu. Sedel tam prekvapený Will.

„Prepáč,“ šepla som a rýchlo vychádzala z auta, kde som sa úplne zasekla. To sme kde?

„Sme vo Volterre,“ objasnil mi situáciu Will. „Presnejšie v garážach.“ Usmial sa. Chytil ma za ruku a viedol tmavými chodbami, ktoré mali na bokoch iba jemné osvetlenie.      

Začala som sa trocha báť, čo bude v ďalšej časti hradu. Nejaké kostry a hrobky, nie? Svojmu nápadu som sa zachichotala a vyslúžila som si nechápavý pohľad Willa. Iba som pokrútila hlavou a ďalej sa venovala chodbe, po ktorej sme kráčali.

 

Dvere sa otvorili a na nás uprelo svoj pohľad viac ako dvadsať upírov, ktorí mali oči čierne ako uhoľ. Striaslo ma.

„Vítam vás, moji milí. Som nesmierne rád, že si k nám zavítala Isabell. Sme radi, že ti môžeme poskytnúť domov.“ Pri jeho poslednom slove som sa zaškerila. No to iste!

„William, aký si mál výlet?“ Významne sa na neho zahľadel a ja som tušila, že z toho bude vyplývať niečo viac, ako iba obyčajná misia alebo niečo podobné.

„Pane, po ceste sem sme sa zastavili v Londýne.“ Pokynul na mňa. „Mali sme menší zádrhel, nič vážne. A vďaka, výlet bol úspešný.“ Hovorili v hádankách a ja som sa silou mocou snažila zistiť o čo ide. Nedokázala som si predstaviť, čo by mohli mať za lubom.

„Dobre, som rád, ešte si ťa zavolám. Teraz, prosím, ukáž Isabell jej izbu. Pripravili sme ju,“ hovoril tak pokojne. „Alebo ak chceš, môžeš sa nasťahovať k Williamovi.“ Ten jeho potmehúdsky úsmev mi bral vietor z plachiet. Moje nadšenie vystriedala nechuť.

„Nie, vďaka. Budem radšej vo svojej,“ taktne som odmietla, aj keď som si nebola istá, či to bola ponuka, alebo rozkaz.

„Dobre, Will, zastav sa, keď sa Isabell zabýva. Bude sa podávať obed.“ Znova, ten nepríjemný pocit mnou prestupoval v úplných návaloch.

Už sme odchádzali, keď nás Aro oslovil.

„Isabell, nechceš sa pridať?“ spýtal sa úplne nevinne, no jeho úsmev ho prezradil. Provokoval. Vedel, čo mám za stravu ja, aj moja rodina, ale aj tak sa nevzdával.

„Nie, vďaka. Radšej si pôjdem odpočinúť.“ Oplatila som mu úsmev a vyšla zo sály najrýchlejšie ako sa dalo. Nečakala som na Willa, veď ma dobehne...

 

„Bella, čo ti je? Od toho incidentu v Londýne skoro nehovoríš“ naliehal na mňa Will.

„Nie, je mi fajn. Som len unavená,“ povedala som na svoju obranu.   

„Áno? Tak takto sa správaš už celý mesiac čo sme tu,“ obvinil ma a mal na to právo. Áno, sme tu už mesiac a ja stále nie som vyrovnaná s tým čo sa stalo. Predsa len, nie som tak stará ako on, alebo hocikto iný tu. Ešte stále som iba dievča, ktoré videlo to, čo nemalo. Stále ma trápilo, čo je s tým dievčaťom. Nevedela som prestať myslieť na to, čo sa stalo.

Síce som sa bavila, v medziach, ale ani to mu zrejme nestačilo. Potrebovala by som mamu, Esme alebo Alice. Tie jediné vedia, čo cítim a po čom túžim. Teda skoro všetky.

„Nie, bude to v poriadku. Tak kam vyrazíme?“ spýtala som sa zvesela, aj keď mi tak rozhodne nebolo. Chýbali mi a to hrozne...

„Čo povieš, keby sme si skočili na malý výlet?“ Keď on povie „malý výlet“ je to tak na týždeň. Ale čo, aspoň prestanem spomínať na tých, ktorých tak milujem...


Čo by ste povedali na príbeh Elinnor? Ja viem, predbieham a to moc, ale chcela by som ho spísať možno po dokončení tohto príbehu. Určite sa tu ešte vyskytne. Ak niektorí majú nápady, ako, píšte... Ja už to mám premyslené, a už iba čakám, kedy to kto odhalí... Takže ak by ste rady čítali aj o niekom inom, napíšte do komentov. Vďaka. Black



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 13:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!