Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 12

17.01.2011 (08:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1113×

12. kapitola  

William Volturi

Podrazy sa robia preto, aby si dosiahol cieľ... Ale koho?

„Tak čo?“ spýtala sa ma, keď som dorazil. Pozerala sa na mňa s miernym úsmevom. Chvíľu som premýšľal, čo jej poviem...

„Všetko sa vyvíja trocha pomalšie. Preto som tu. A čo ty a Edward?“ opýtal som sa uštipačne.

„Ide to celkom dobre. Aj keď, Tá Bella robí problémy. Má štít, o tom vieš, nie?“ Iba som prikývol. „Takže, neviem... možno má podozrenie. Robí „pokusy“. Snaží sa Edwarda chrániť a ja potom nemá nad ním moc,“ dokončila a ja som dostal nápad.

„Dobre... hneď zajtra ju vytiahnem von a spýtam sa jej, či by nešla so mnou. Určite pôjde rada,“ mrkol som na ňu.

„Dobre, ak pôjde a prídete do Volterry, povedz Arovi, že s Edwardom tam budeme hneď ako to bude možné. Nakoniec možno pôjde celá rodina. Vlastne, mohol by si zinscenovať pozvanie do Volterry. Čo ja viem, na nejaký ples?“

Plán to bol dobrý. Treba ho už iba zrealizovať. Musím si ešte chvíľu strážiť myšlienky, no podľa Dan už nemusím. Edward nevníma nič iné, ako jej hlas. Teda keď je v dosahu. Je to ako vysielačka, často si z nej robím srandu. Veď čo, niekedy sa zabaviť musím, no nie?

Ku Cullenovcom som dorazil zavčasu ráno. Sadol som na pohovku a iba pozeral do blba. Nevedel som, čo si mám začať. Bella ešte spala a ja som sa nudil. Príšerne.

„Nadránom, keď sa začínalo slnko predierať cez oblaky sa dole dostavila Bella. Bola ešte rozospatá, takže mala vlasy do všetkých strán a milý výraz na tvári. Naozaj bola pekná...

Kruci, na čo to myslím. Prestaň. Veď je to všetko iba práca!

„Dobré ráno,“ usmial som sa na ňu.

„Bré,“ kňukla naspäť.

„Chcel by som ťa dnes niekam zobrať.“ Pozrela na mňa nechápavo.

„Dobre, a o koľkej?“ Pretrela si oči a pozrela na kuchynské hodinky.

„Kedy budeš môcť. Povedz a môžeme vyraziť.“ Všetko išlo samo, ani som sa nemusel snažiť.

„Ok, niečoho sa najem, oblečiem a môžeme vyraziť. Budem rada, ak na chvíľu vypadneme.“ Jej hlas sa strácal, ako išla do kuchyne. Nasledoval som ju a pozeral sa ako si nakladá nejaké lupienky a k tomu si dáva mlieko – teda, bolo to biele a divne páchlo. Určite mlieko.

„Myslíš to vážne? Nerobíš si zo mňa žarty, však?“ uisťovala sa. Oznámil som jej, že sa vraciam späť do Volterry a bol by som rád, ak by išla so mnou. Na koľko bude chcieť a môže kedykoľvek odísť naspäť za rodinou.

„Samozrejme, budem rád ak pôjdeš.“ Naozaj budem, dodal som v duchu.     

To dievča mi prirástlo k srdcu – ktoré ani neviem, že mám.

„Rada pôjdem. Aspoň si prečistím hlavu.“ Jej úsmev naznačoval, že je naozaj rada. Bok po boku sme sa teda vybrali do domu.

„Mami, oco. Dúfam, že sa nenahneváte, ale rada by som išla s Willom. Do Volterry, na pár týždňov, možno mesiac. Myslíte, že je to nebezpečné, ale dal mi slovo a ja mu verím. Chcem tam ísť a vypadnúť zo stereotypu. Prosím,“ predniesla reč, ktorá sa niesla domom ešte hodnú chvíľu. Všetci na mňa upierali vražedné pohľady, akoby som ju mal zabiť. Jemne som sa pousmial a tváril sa stále nevinne.

Rose si ma premerala a zrejme nenašla nič podozrievavé. Keby len vedela.

Tým istým pohľadom sa pozrela na Bellu. Tá stále s prosiacimi očami pozerala raz na jedného, raz na druhého. Stále sme všetci čakali čo povedia. Dokonca som ich aj chápal. Nie je to také ľahké, pustiť blízkeho človeka úplne neznámo kam...

„Rosalie, Emmett, dám na ňu pozor. Na hrade sa moc často zdržiavať nebudeme. Chcem jej len ukázať, kde je môj domov. Určite sa bude mať dobre.“ Snažil som sa o presvedčivý tón. Myslím, že sa mi to aj podarilo.   

„Ja neviem. Bells, budeš mi musieť sľúbiť, že mi budeš volať. A budeš na seba dávať pozor a ty,“ ukázala na mňa, „ju budeš mať na starosť. Ak sa jej niečo stane, neodpustím ti to a nájdem si ťa.“ Vražedný tón, ktorý sa ozýval po celom dome. Vražedný podtón bol cítiť na kilometre ďaleko.

„Ďakujem mami. Ďakujem!“ skríkla a vrhla sa im okolo krku.  

„A kedy to chcete ísť?“ spýtal sa neochotne Emmett. Bolo mi ho aj ľúto. Možno chápem, ako sa cíti, jediné jeho dievčatko odchádza a on s tým nič nespraví...

„Chcel by som ísť na let dnes pred polnocou. Ak ti to nevadí?“ Otočil som sa na Bellu, či nemá nejaké námietky.

„Nie, v poriadku. Alice, pomôžeš mi baliť?“ Už som iba videl šmuhu, ktorá sa prehnala obývačkou. Bella sa so smiechom vybrala hore.

Zrazu som tam ostal stáť sám a všetci na mňa podozrievavo hľadeli. Jedine Esme mala na tvári jemný náznak úsmevu.

„Pôjdem si tiež zbaliť pár vecí.“ Elegantne som sa vyhol ich pohľadom a rýchlo si šiel zbaliť tých pár vecí, ktoré som si kúpil. Mal som ich za minútu v taške a už som sa iba prezeral okolo seba.

Na taký život, ktorý žijú je to celkom aj fajn. Aj keď sa musia obmedzovať,  keď chcú chodiť medzi ľudí, ale možno by som tú možnosť aj bral. Znova sa začleniť medzi obyčajných smrteľníkov...

Bože, čo to táram. Milujem svoj život vo Volterre!

 Isabella Clair Hale      

Naše osudy sa raz znova stretnú, v to verím, láska.

To bola posledná myšlienka, ktorá patrila Edwardovi. Bola to posledná myšlienka, ktorá patrila tomu mestu, tým ľuďom v ňom. Teraz som iba ja, Will a niečo nové. Niečo vzrušujúce. Teším sa, keď konečne spoznám nový svet, ktorý sa skrýva za tou veľkou diaľou.

Teším sa na Volterru a na ich vládcov. Hovorili mi, že sú krutí a nemilosrdní. Práve preto ich chcem spoznať. Asi som blázon, ktorý si neuvedomuje čo hovorí. A keď aj, čo s tým narobím.

Pokrčila som plecami a znova sa zahľadela na tú rozľahlú azúrovú plochu, ktorá sa miestami menila na tmavo-modrú hlbočinu.

Zrazu ma niečo napadlo. Nemáme priamy let – medzipristátie je v Londýne – tak by sme sa tam mohli na chvíľu porozhliadnuť.

„Will,“ oslovila som ho, „mohli by sme sa v Londýne zdržať?“

Prosím, prosím.  

„Neviem,“ začal uvažovať. Ja som iba dúfala, že máme čas a on sa nemusí vrátiť tak skoro. „Dobre, môžeme sa tam staviť, ale iba na pár hodín. V poriadku?“ spýtal sa a naklonil sa bližšie...

„Ehm.“ Odkývala som hlavou a rýchlo a stiahla na svoju polovicu, a pozerala von oknom.

Kruci, čo to chcel spraviť? Nie, nie. Ja chcem iba zabudnúť na veci, ktoré sa stali a nie začínať ďalšie takéto súboje. Dúfam, že to nezobral nejako zle, nechcem aby sa hneval...

Jú, Londýn je krásny. Blbli sme pri Backinghamskom paláci, boli sme na vyhliadke na Tower Bridge, počuli sme odbiť Big Ben. Bola to krása. Moc sme toho nestihli, pretože sme sa za okamžik – mne to tak prišlo – museli vrátiť na letisko a znova nasadnúť do lietadla. Nechcelo sa mi, tak som ho prehovorila, či sa nepoprechádzame a keď-tak, pobežíme. Blbý plán v meste plnom ľudí, ale dal sa prehovoriť.

Kráčali sme stmievajúcim Londýnom, keď sme zrazu začuli krik. Bolo to evidentne ďalej za Londýnom, pretože to bolo počuť veľmi slabo, no aj to nám stačilo k tomu, aby sa rozbehli...

Ďakujem Domík a RoDiLiCh... a vlastne všetkým, ktorí to čítajú. Dodávete mi energiu. =)*

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boli sme stvorení jeden pre druhého... Tak prečo nie si so mnou?! ¤ 12: