Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bells, si doma? - Epilóg

02.02.2011 (18:15) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 5386×

Bella:

Zobudila som sa asi o dva dni. Čo to kecám? Zobudila som sa? Môže vôbec upír spať? No na druhej strane... Môže mať upír deti? Nie, nie, nie. Posadila som sa a hneď som videla, že počas môjho divného „spánku“ si zo mňa Alice urobila barbie. Na sebe som mala vzdušné biele šaty s červenými ružami, na nohách červené lodičky na vysokom podpätku a vlasy zopnuté do chvosta červenou gumičkou. Malá lakovaná kabelka v mojich rukách vyzerala dosť nemiestne, veď kto už len nosí kabelku v dome?

Moje myšlienky voľne prešli do myšlienok na posledné chvíle pred tým, ako som zaspala. Spomenula som si na deti. Na svoje trojičky. Malé klbká, ktoré merali sotva 47 centimetrov a boli celé od krvi. Krvi, ktorá nebola moja, ale získala som ju od zvierat, pumy, medveďa a, nerada to priznávam, od mačky. Nijaký upír nevypil mačku, ale vtedy som asi nebola pri zmysloch. Piť niečo také malé... Spomenula som si na Edwarda. Určite to bola len halucinácia. Veď ten odišiel. Odišiel preč a už sa nevrátil.

Vykročila som z izby a podľa nového pachu v dome išla za svojimi deťmi. Boli v izbe, ktorá tu pred tým nebola. Bola vymaľovaná na béžovo a v jej rohoch boli tri postieľky z rôznych druhov dreva. Dve boli z jemného a bledého jaseňa a jedna z hrubého tmavého dubu. Dve boli vystlané ružovou vlnou a jedna modrou. Všetky mali vo vnútri biele vankúšiky a biele perinky. A pod tými perinkami ležali bytosti, ktoré vyšli z môjho brucha len pred niekoľkými dňami. Boli to moje deti.

Ku každému som prišla a pohladkala ho po hlavičke, napravila mu vankúšik a sledovala ako občas myknú ručičkou a zatvária sa utrápene, pravdepodobne preto, lebo sa im snívali nočné  mory.

Poslednýkrát som sa na nich usmiala, pobozkala ich na čielka a otočila sa k odchodu. No v tom som zbadala, ako sa v štvrtom rohu miestnosti niekto opiera.

„Čo tu ty robíš?!“ sykla som potichučky na Edwarda, aby som nezobudila deti. On sa zatváril počudovane, ale nemal na to právo! Spôsobiť mi také chvíle! Ts!

„Bells, viem, že som nemal na tak dlho odísť, ale chcel som ti prichystať prekvapenie. Na uzmierenie, že som sa k tebe tak zle správal.“ Usmial sa tým svojím pokriveným úsmevom, ktorý som tak žrala a mne poskočilo srdce. Nech som sa naňho akokoľvek hnevala, bolo jasné, že jeho krásu nikdy nepochopím a nenaučím sa jej odolávať. Zdvihol ruku a na nej sa hojdali tri kľúče. Jeden bol od auta, tým som si bola istá a druhé dva neviem od čoho. Prvý bol maličký, sotva mal tri centimetre, bol celý zo zlata, obrúbený mojou obľúbenou červenou farbou. Druhý bol stredne veľký, celý zo strieborného kovu a na konci mal krásny ornament. Všimol si, ako sa na tie kľúče dívam.

„Skôr než ti poviem načo tie kľúče slúžia, chcem, aby si vedela, prečo som bol tak dlho preč a moja rodina ani len nebola smutná. Bolo to preto, lebo sa so mnou každý deň stretávali. Teda hlavne Esme. Pomáhala mi s jednou vecou...“ Vetu nechal vyznieť do stratena a mne to bralo nervy. Nemala som rada prekvapenia, práve kvôli tomu, že som nevedela čo skrývajú. Videla som, že sa so mnou pohráva a preto som nahnevane vyhŕkla:

„Čo predo mnou skrývaš?“

On sa len usmial a povedal:

„Začneme od najmenšieho prekvapenia.“ Zrazu nebol tam, kde som ho predtým videla a ja som sa niesla v jeho náručí dolu schodmi. Vošli sme do garáže a ja som tušila, že mi ide ukázať moje nové auto. Položil ma na zem, vtisol mi pusu na kľúčnu kosť a išiel k autu zakrytému plachtou.

„Trošku nadšenia, Bells!“ zasmial sa a strhol plachtu z auta. Šokovane som vydýchla. Na autá odborník nie som, ale vedela som, že toto je Aston Martin, ktorý sa mi tak hrozne páčil, keď ma raz Edward donútil čítať si s ním Automoto. Ak je toto len začiatok, tak to som fakt zvedavá čo ma čaká ďalej.

„Páči?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Že váhaš!“

„Tak si na ňom poď zajazdiť a zároveň sa poďme pozrieť na tvoje druhé prekvapenie...“ Hodil mi kľúče a ja som nadšene odomkla. Sedadlá z hnedej kože, najnovšie rádio s malými stereo reproduktormi rozmiestenými po aute ma priam nadchýnali. Dokonca aj volant bol potiahnutý kožou. Položila som naň ruky, kľúč strčila do dierky kde patril a zavelila:

„Motor, štartuj!“ Auto sa ovládalo hlasom. Motor hladko naskočil, pradúc ako veľká mačka.  Vyrazila som z miesta, len tak gumy zaškrípali a Edward ma navigoval. Viezli sme sa už asi hodinu rýchlosťou 250 km/h, keď Edward povedal:

„Tu zastav.“ Ukazoval na malé parkovisko, ktoré stálo vedľa cesty a vôbec tam nepatrilo. Edward vystúpil a prišiel mi gentlemansky otvoriť dvere. Potom sme spolu vybehli do lesa. Prešli sme sotva niekoľko kilometrov, keď zastal a les sa zrazu vyparil. Predo mnou stála malá chatka, po stenách rástol plazivý brečtan, pred ňou bola krásna záhradka plná farebných kvetov a kríkov ruží. „To je druhé prekvapenie – náš spoločný dom. Hoci ja by som tomu dom nepovedal...“

„Pst!“ okríkla som ho, lebo som si plne užívala tú krásu. Hodil mi ten stredne veľký kľúč a ja som sa vybrala odomknúť dvere. Zvnútra to bolo ešte krajšie ako zvonku. Marhuľové a sivé steny, biely gauč, koberec a stolík s ostatným nábytkom bol zo svetlého dreva.

„Poď niečo ti ukážem...“ Chytil ma za ruku a ja som sa nechala viesť do stredne širokej chodbičky, z ktorej viedlo päť dverí. Jedna bola hosťovská izba, zariadená do béžova, tri boli detské, zariadené do žlta, zelena a modra a posledná bola manželská. Tá bola zariadená do biela a jednu veľkú časť tvorila obrovská posteľ s nebesami a obrovskými vankúšmi. Tam sme ostali stáť a Edward začal. „Mrzí ma čo sa stalo...“ Ja som mu však nedovolila dohovoriť. Pritisla som svoje pery na jeho a po chvíli sme spolu padli do tej obrovskej postele, už úplne bez šiat.

---------

Ležala som na jeho nahej hrudi a prstami mu po nej kreslila krúžky. On mi ticho hmkal moju uspávanku a vládla taká pokojná atmosféra, že som skoro zase zaspala. Ďakovala som Bohu, že mi dal takého skvelého muža, že mi dal šancu mať deti a dovolil mi spať. Konečne verím, že existuje aj on, aj jeho nekonečná láska. Vtom ma niečo napadlo.

„Edward?“

„Hm?“

„Od čoho je ten posledný kľúč?“

Tajomne sa usmial a poklepkal si na jedno miesto, na jeho hrudi.

„Od môjho srdca Bells, od toho srdca, ktoré necítilo nič, keď trhalo srdcia dievčat na kúsky, od srdca, ktoré si ty premenila, vliala doň svoju lásku a ono ti to s vďakou opláca. Od srdca, ktoré navždy bude patriť tebe.“

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Páčila sa vám poviedka? Tak jej, prosím, venujte posledný komentár. Či už bude obsahovať len jeden smajlík alebo aj nejaké slová, chcem vám poďakovať, že ste vydržali do konca. :)

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bells, si doma? - Epilóg: