Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bells, si doma? 7 - Odpusť mi, Bells!

26.11.2010 (07:15) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2447×

Edward:

Bežal som za ňou ako najrýchlejšie som vedel. Nechcel som, aby mi ušla. Nechcel som ju stratiť... druhýkrát. Miloval som ju, aj keď som si chcel vziať Samanthu. Bella bola moja... osudová láska, dá sa povedať, ale to vyznie sentimentálne. Je to však pravda. Sledoval som čerstvú vôňu nejakého upíra, keďže som nevedel ako Bella vonia. Cesta sa kľukatila jedným určitým smerom... na našu lúku.

Bella:

Utekala som jediným smerom, kam som si myslela, že budem mať pokoj od všetkého. Na moju a Edwardovu lúku. Na tú krásnu lúku, kde sme zažili toľko krásneho a teraz to mám stratiť? Znova som sa trhane rozplakala bez sĺz. Plakala som upírskym spôsobom, ale stále to bolelo rovnako. Zatúžila som byť človekom a môcť sa zabiť. Alebo aspoň zaspať po plači. Chcela som aspoň na chvíľu uniknúť pred svojimi pocitmi. Ale život mi to nedoprial.

Skormútená som sa hodila do trávy a ruky si položila pod bradu. Dívala som sa na život v tráve, maličké mravčeky a chrobáčiky sa prechádzali po vlastných trávnatých diaľniciach a na všetko kašľali. Aspoň mohli. Ja nie. Plakala som a rozmýšľala, čo teraz robiť.

Vtom som začula šuštiacu trávu.

Edward:

Spomalil som, aby ma počula. Pomalým krokom som sa blížil trávou k nej. Otočila hlavu a jej vlasy sa jej krásne zhrnuli na jedno rameno ako hnedý vodopád. Spomenul som si ako som sa ich dotýkal pri našich spoločných nociach a zaťal som zuby. Ja somár!

Pozerala sa na mňa pohľadom plným smútku, ublíženia, sklamania... Vedel som, že to všetko patrí mne. Vedel som, že si to zaslúžim, ale aj tak ma to mrzelo. Prišiel som až na hranicu jej osobného priestoru, čiže asi 3 kroky od nej, a zviezol sa do trávy. Sadol som si do tureckého sedu a pozeral sa na ňu. Ona sa pozerala na mňa. Nikto z nás nehovoril.

Slnko zapadlo a znova vyšlo dva razy, kým som sa odvážil niečo povedať. Stále sme sedeli v rovnakej polohe ako pred dvoma dňami a ona mala stále ten zmučený výraz.

„Bells, ani neviem ako začať..." odmlčal som sa a rozmýšľal nad ďalšími slovami.

„Viem, že som idiot. Viem, že som mal za tebou dlhšie smútiť, ale Samanthu som potreboval, aby ma odlákala od smutných myšlienok na teba. Pôvodne som chcel ísť k Volturiovcom, takže môžeš byť rada..."

„PROSÍM?! Ja môžem byť rada?" rozkričala sa Bella, tak ako som ju ešte nikdy nepočul kričať.

„Ja som si nenašla nejakú štetku a rozhodla sa, že sa s ňou zoberiem tri dni po smrti svojej osudovej lásky! Teda aspoň to tvrdíš, že som ti bola, som..." Poslednú vetu zašepkala s pohľadom upretým do trávy tak potichu, že aj môj upírý sluch mal problém tie slová zachytiť. Opatrne som sa zodvihol a prišiel až celkom k nej. Kľakol som si pred ňu a prstami jej podvihol hlavu, tak, že sa dívala na mňa. Pozeral som sa jej do očí, keď som hovoril:

„Bella, si moja osudová láska a navždy ňou budeš! Moje správanie po tvojej ľudskej smrti je neospravedlniteľné a ja to viem. Viem, že som bol idiot. Ja ani neviem, čo povedať na svoju obhajobu, lebo nemám ani jedno zlé slovo proti tebe, ktorým by som sa mohol brániť. Proste a jednoducho... Isabella Marie Swan, milujem ťa a navždy to tak ostane," dokončil som svoj monológ a s nádejou jej pozrel do očí. Nič sa v nich nezmenilo dobrých päť hodín, ale nakoniec predsa len prišla zmena. A to veľmi razantná.

Bella:

Veľmi dlho som rozmýšľala čo mu na to jeho vyznanie povedať. Stále som v sebe cítila krivdu, ale verila som mu. Nevedela som čo robiť a tak sa celých päť hodín hádali moje dve ja. Jedno bolo za Edwarda a druhé proti nemu. Jedno mi stále vravelo:

„Keby ťa nemiloval tak tu nie je!" Na to však druhé odporovalo:

„Keby ťa miloval, tak sa tri dni po tvojej ľudskej smrti nezasnúbi!" Podobné argumenty mi vírili hlavou dlho. Nakoniec som sa však rozhodla. Moje rozhodovanie neovplyvnil ani jeden, ani druhý hlas vo mne, ale moje srdce. Predstavila som si život s Edwardom - šťastný, ale vedela som, že na toto nikdy nezabudnem. Potom som si však predstavila život bez Edwarda. Hádajte, ktorá predstava vyhrala? Dobre, iste to nebola ťažká otázka a všetci viete, ako som si vybrala.

Preto som Edovi nič nepovedala a rovno sa mu vrhla na pery. Cítila som ako strnul prekvapením, ale potom ma začal bozkávať opätovne. Bozkávanie bolo čoraz tvrdšie, až začal jazykom dorážať do mojich zovrených pier. Vedela som, čo odo mňa chce a podvolila sa tomu. Otvorila som ústa a takmer v tej istej sekunde začal plieniť moje ústa, tak ako nikdy predtým. Rukou mi stiahol z jedného pleca šaty a hladil mi nahú kožu na ramene. Potom ich stiahol aj z druhého, teda skôr roztrhol. Šaty neboli šité na to, aby boli na dvoch pleciach naraz a tak sa hneď roztrhli. Spod nich vykuklo čierne krajkové prádlo, čo mi dala Alice. Edward mi podprsenku hneď roztrhol a s chuťou sa vrhol na moje prsia. Vychutnával si ich kúsok po kúsku a pomedzi ich bozkávanie mi šeptal sladké slovíčka. Potom perami prešiel nižšie, až k pupku, do ktorého strčil jazyk a potom išiel ešte nižšie. Roztrhol opasok a zvyšok šiat. Dychtivými rukami s dychtivými prstami sa vrhol na moje najcitlivejšie miestečko. Postupne k nim pridal aj dychtivý jazyk a nakoniec svojho dychtivého a pripraveného Edíka. Ležali sme na tráve a užívali si naše opätoné spojenie.

Toto bolo nad všetky ostatné, lebo som svojimi upírimi zmyslami videla každú časť jeho dokonalého, nahého tela a cítila všetko oveľa viac ako doteraz. Celkovo bolo toto spojenie najintenzívnejšie, aké som zažila. Nakoniec sme sa museli pobrať späť k nemu domov. Išli sme krokom, držiac sa za ruky a spoločne pozerajúc na západ slnka. Bolo to krásne. Ja v Edwardovej košeli a nohavičkách, a on len v nohaviciach. V rukách som držala roztrhané časti svojho oblečenia. Ku koncu cesty som sa rozbehla a vytrhla sa Edwardovi z ruky. Ten sa ihneď rozbehol za mnou, ale mala som slušný náskok. Preskočila som rieku aj s krásnym saltom a Edward tesne za mnou ibaže jeho salto bolo dvojité. No čo už! Mal viac času na učenie sa takýchto kúskov.

Nakoniec ma chytil tesne pred vchodom do Cullenovského domu. Výskajúcu ma držal v náručí a krútil sa so mnou. Obaja sme sa smiali a bol to taký krásny pocit. Po dlhom čase sme konečne boli spolu a boli šťastní. Pustil ma a jemne sa dotkol dlaňou môjho líca. Nežne ma pobozkal a ja som mu to opätovala. Tento bozk bol dôkaz našej lásky. Bol krásny, nebol v ňom žiadny sex, len čistá láska. Tá je najdôležitejšia.

Evidentne nám šťastie nepraje. V bozku nás vyrušila Edwardova "zatiaľ snúbenica" Samantha. Prišla ku mne a strelila mi facku. Edward sa odlepil od mojich pier a pozrel na ňu hrozivým pohľadom. Ja som sa tiež odlepila od jeho pier a prikrčila sa do útočiaceho postoja. Počula som Edwarda kričať:

„Bells, nie!" A potom som skočila...

----------------------------------------------------------------------------------------

Zároveň sa chcem opýtať, či má ešte cenu pokračovať v tejto poviedke, lebo sa mi zdá, že Vás už veľmi nezaujíma...

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bells, si doma? 7 - Odpusť mi, Bells!: