Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alec Volturi 8. kapitola

08.06.2010 (16:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2737×

„Demetri! Žiaden boj!“ povedal som zostra.

„Ale...“

„Žiadne ale. Ona nebude bojovať!“

„Toto prenechám radšej Arovi a tebe,“ pokrútil hlavou.

„Dobre.“

„Tak, kde sú tie bicykle?“ spýtala sa Lucy.

„V zadnej časti hradu,“ povedala Jane.

Počkali sme ešte na Giannu a Felixa. Trvalo im to presne deväť minút a tridsaťšesť sekúnd.

„Ale vyskytol sa tu menší problém,“ vyhlásila Jane po nájdení bicyklov.

„Aký?“

„Päť bicyklov a my sme šiesti,“ zaškerila sa.

„To je v pohode. S Lucy pôjdeme ako dvojica proti vám,“ usmial som sa a pritiahol si ju k sebe.

„Tak dobre. Ako sa teda pôjde??“ spýtala sa Gianna.

„Uvažovala som, že by sa štartovalo spred hlavnej brány, okolo Palazzo dei Priori (hodinová veža, spomínaná v New Moon), ďalej až za Volterru, ku poslednému domu. Mal by byť zelenožltý.

Potom pokračujete uličkami. Musíte však prejsť desiatimi. Končí sa tu v záhrade,“ skončila Lucy.

„Zišiel by sa rozhodca,“ doplnil som s povzdychnutím. „Demetri, ty by si mohol každého sledovať, čo povieš?“ navrhol som.

„Ale ja chcem tiež súťažiť!“ povedal Demetri.

„No, tak teda budeme bez rozhodcu,“ povedal Felix.

Sadli sme si na bicykle. Lucy si sadla predo mňa na rúrku. Objal som ju okolo pása a pobozkal na krk. ona načiahla ruku a pohladila ma po tvári. Pomyslel som si, že musíme vyhrať.

„Jasné, že vyhráme,“ zašepkala.

„Takže... štyri, tri, dva, jedna. Štart!“ odštartoval nás Felix. Lucy mala nohy naboku, takže som musel ísť ja. Vzduch len tak svišťal okolo nás. Bola to vážne vražedná rýchlosť. Ešteže je noc a nikto nás nemôže vidieť. Bohvie, čo by si pomyslel.

„Teraz zaboč doľava,“ povedal som Lucy. Urobila presne tak, ako som jej prikázal.

„To je ten zelený dom, že?“

„Áno!“

„Gianna a Demetri sú tesne za nami, Jane s Felixom poslední,“ zasmiala sa.

„Kto je najbližšie?“

„Ehm, Demetri,“ povedala.

„Do kelu! Pohnime!“

„Dobre.“

„Lucy, doľava!“ skríkol som. Lucy nechtiac zabočila doprava a pritom ešte aj prudko.

Neudržali sme rovnováhu a skočili na zemi.

„Uo-ou,“ zasmiala sa, keď skočila na mne.

„Poďme, vstávame! Isto ich ešte dobehneme,“ povedal som. Lucy sa hneď postavila. Znova sme nasadli na bicykel.

„Jane nás stihla predbehnúť,“ povzdychla si. „Ale Felix je za nami!“ skríkla.

„To bude dobré,“ zasmial som sa.

Pridali sme a hnali sa uličkami. Podarilo sa nám predbehnúť všetkých a nakoniec sme aj vyhrali.

„Aj tak to je nefér!“ zasmial sa Demetri.

„Prečo by malo?“

„Lebo vie čítať myšlienky,“ obvinil ju.

„Nevadí. Ty si nás mohol hneď predbehnúť, keby si chcel,“ zasmiala sa Lucy.

Zrazu ku nám “priletela“ Adrianna.

„Nechajte si vašu hádku napotom. Teraz sa pripravte na boj. Novorodení v Nemecku sa niekomu vymkli spod kontroly,“ oznámila.

„Fajn, kedy odchádzame?“ spýtal sa Felix.

„Aro odkazuje, že zajtra poobede. A musí ísť aj Lucy,“ povedala. „A Alec, bez poznámok! Je ich naozaj veľa. Ide takmer celá garda, takže u Ara nemáš nijakú šancu.“ Pozrel som sa na Lucy. Ale ja nechcem, aby bojovala!

Adrianna odišla. Podišiel som ku Lucy a objal ju.

„Toto je ešte ku tomu víťazstvu,“ pošepkal som jej do ucha a otočil si ju k sebe. Pobozkal som ju.

„Dobre, fajn gratulujeme... Poďme cvičiť!“ ozvala sa Jane. Lucy sa zrazu nadýchla a usmiala sa.

„Tá vôňa...“ zašepkala. Istotne zacítila nejakého človeka.

„Lucy, neviem, či teraz bude bezpečné ísť za ním, lebo je ráno. Heidy príde aj s „raňajkami“ asi za tri hodiny. Dovtedy vydržíš?“ opýtal som sa jej a objal ju ešte pevnejšie.

„Tak fajn,“ povzdychla si. „je mi to trošku nepríjemné, no dá sa to ignorovať,“ usmiala sa.

„Nechápem, prečo Aro dovolí ísť aj Lucy. Veď je neskúsená a úplne nová!“ sťažoval som sa.

„Má vynikajúcu schopnosť! S touto neprehrá!“ povedal Felix.

„Ako si môžeš byť až taký istý?“

„Pretože je rovnaká ako Edward. V boji je neporaziteľný,“ informoval ma. Poznám ho, takže to pre mňa nie je nič nového.

„Viem, ale aj tak.“

„Tak dobre. Pôjdeme rovno k veci. Snaž sa vyhrať nad Demetrim,“ povedal Felix Lucy.

„Fajn,“ usmiala sa.

Postavili sa oproti sebe. Demetri sa trošku prikrčil, Lucy to urobila tiež. Slabo zavrčala a skočila po ňom. Dem sa jej, bohužiaľ, uhol, a tak skončila na zemi. Hneď sa však postavila.

Tentoraz na ňu zaútočil Demetri. Začali krúžiť, no nikto sa neodvážil skočiť po tom druhom. Lucy sa vyškierala, lebo vedela, na čo myslí Demetri. V jenom momente po ňom skočila.

„Ha! Vyhrala som,“ vyhlásila radostne.

„Dobre. Na novorodenú a neskúsenú si fakt dobrá,“ povedal Dem porazene.

„Teraz chcem ísť ja!“ povedal som. Lucy sa len usmiala.

„Dobre.“

Hneď po mne skočila, o ja som sa uhol. Tato sa to zopakovalo asi dvakrát. Svoje myšlienky som si kryl. Myslel som na to, ako som ju prvýkrát pobozkal.

Nedala sa však len tak zmiasť. Obral sok ju teda o zrak. Zostala stáť v strede miestnosti a nehýbala sa.

„Alec,“ zašepkala. Skočil som a ona sa na moje prekvapenie uhla. „Myslel si si, že ma zmätieš vo svojich myšlienkach, miláčik?“ zaškerila sa.

„Si neuveriteľná! Vypadáš, ako keby si bojovala dlhšie než Demetri a Felix dohromady...“

„Môžem ísť teda na ten boj?“

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alec Volturi 8. kapitola: