Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alec Volturi 4. kapitola

01.06.2010 (14:30) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2660×

Kráčal som po chodbe. Niečo mi hovorilo, že by som sa mal ponáhľať ku Lucy. Ale prečo? Veď David s Nelly jej istotne neublížia. A keby aj, dobre vedia, že ju mám rad... No, sú upíry, takže by ju kľudne mohli... nie! To by neurobili. Sú na to ešte malí.

Takto kľudne som si kráčal chodbami, smerujúc do záhrady, keď som začul výkrik.

Nie!

Rozbehol som sa. Von som zbadal Lucy cúvajúcu pred Nelly. Porezala sa.
„Nelly,“ skríkol som. Lucy si od úľavy vydýchla a schovala si porezaný prst.

„Ďakujem,“ odvetila.

„Nelly, už stačilo. Dosť!“ Znova som sa pokúšal odtrhnúť jej zrak od Lucy. Malí upíri sú nebezpeční! Nelly odvrátila hlavu a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela. „Pôjdete tu Arovi,“ vyhlásil som napokon.

„Dobre,“ sklopila hlavu a pobrala sa za Davidom.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa Lucy.

„Áno, nevedela som, že ak oni sú upíry, a že im vonia krv.,“ priznala.

„Ty si to nemohla tušiť. Nabudúce si dávaj pozor, čo robíš,“ upozornil som ju. Pery som musel stlačiť do rovného pásiku, pretože krv tu fakt voňala.

„Alec, a ty si vôbec v poriadku?“

„Áno, ja len... krv,“ povedal som.

„Prepáč, môžem odísť,“ navrhla.

„Nie, to je v pohode,“ usmial som sa na ňu.

„Naozaj?“ overovala si.

„Áno! Odvediem len tých dvoch ku Arovi a niečo podnikneme,“ usmial som sa a vykročil ku Nelly a Davidovi.

„Ide sa,“ zvolal som.

„Zas ku Arovi?“

„Hej, nefrflať,“ zasmial som sa a zobral ich za ruky. „O chvíľu som tu,“ žmurkol som na Lucy.

„Jasné,“ zachichotala sa a na lícach som jej zazrel červeň. Je roztomilá.

O pár dní neskôr...

Lucy:

„Poďme! Vstávať! Neležíme,“ zasmial sa Alec, ktorý akurát vošiel do izby.

„Ha-ha,“ povedala som a hodila sa do perín. Vankúš som si stiahla na svoju hlavu. Hneď mi ho strhol.

„Vieš, že tu v hrade máme bazén?“ nahodil s úsmevom na perách. Ja a voda? Ja a plávanie? Nie, toto nejde dohromady!

„Alec,“ začala som s protestovaním.

„Jane ti dala nejaké plavky do šatníka v tvojej izbe,“ povedal. „Takže, choď sa prezliecť, o päť minút prídem po teba.“

Obrovskou rýchlosťou si ma vyšvihol do náručia. Ani neviem ako, ale stála som v šatníku a sama. Takže mám len päť minút na nájdenie a prezlečenie. A čo som ja Chuck Norris?

Fajn, plavky som našla za štyri minúty, prezlečená som bola za dve. Čiže spolu je to šesť.

Otvorila som dvere a tam stál Alec.

„Konečne! Myslel som si, že si zapala,“ zasmial sa.

„Nabudúce, keď mi tvoja sestra bude dopĺňať šatník, tak nech mi láskavo ponalepuje menovky, kde čo mám. Je bieda sa tam vôbec vyznať!“ sťažovala som sa mu.

„Ale ona to nemyslela zle,“ obhajoval ju a pritom ma držal za ruku, viedol do zadnej časti hradu.

Vošli sme to obrovskej miestnosti. Bola len o čosi menšia, než tá trónna.

„To kde ste na to vzali? Je to tu úplne luxusné,“ pozerala som na všetky strany s otvorenými ústami.

„Keď neješ, tak si raz-dva našetríš,“ žmurkol na mňa. „Dobre,  ja sa pôjdem ešte osprchovať. Babské šatne sú tamto,“ ukázal na sklenené dvere.

„Uhm, stačí jedna,“ uškrnula som sa.

„Lucy, Lucy,“ zasmial sa.

„Fajn,“ povzdychla som si. Za ten čas, to tu som, ma pobozkal len na líce. Bojí sa, že mi ublíži. Blbosť!

Vošla som tam a pustila na seba ľadovú sprchu. Hneď mi to osviežilo myseľ ale aj telo.

„Už idem,“ zakričala som.

„Dobre, som v bazéne,“ povedal.

Nakukla som tam spoza rohu. Nikde nikto!

„Alec?“ Ticho. „Alec, kde si?“ Vošla som do bazéna. Voda mi siahala len po prsia. Sakra, kde len môže byť?!

Zrazu ma niečo stiahlo pod vodu a hneď vynorilo.

„Si sa zbláznil?!“ spýtala som sa ho.

„Prepáč,“ zasmial sa.

„Je to v pohode. Teda zatiaľ,“ povedala som pokojne. Len dúfam, že ma neodhalí. Skočila som po ňom, no s ním to ani nepohlo.

„Do kelu,“ hesla som, keď som skončila vo vode.

„Stalo sa niečo?“

„Alec!“

„Ale ja sa len pýtam, Lucy.“ Zaklonila som hlavu a ponorila sa. Dych viem, našťastie, zadržať na dosť dlho. Takto som tam bola asi dve minúty, no keď sa ani nepohol, vynorila som sa.

„Ideš hrať, kto dlhšie vydrží?“ zasmial sa.

„Dobre,“ odvetila som.

„Tri, dva, jedna!“  Znova pod vodou. Tentoraz som tam bola približne štyri minúty. Možno sa Alec vzdá...

Vzdala som to ja. Čo ak by bol nad hladinou?

Smola! Nikde nebol. Ešte stále bol pod vodou.

Teraz som po ňom skočila. Zareagoval však rýchlejšie a už som bola v jeho náručí. Tvár mal nad tou mojou.

„Ja som tak verila, že sa vzdáš!“ povedala som sklamane.

„Ja a vzdať sa? Nikdy!“ Narovnal ma. Boli sme hneď vedľa okraja, čo si všimol aj on. Stočil ma a pritisol ku nemu. Cítila som jeho ľadové telo na tom mojom.

Jednou rukou ma pohladil po vlasoch. Potom jeho ruka skĺzla až na môj chrbát. Tam sa zastavil a pritisol si ma ešte bližšie. Viac to už snáď ani nešlo. Hlavu si sklonil ku tej mojej a čelom sa oprel o to moje. Pohľadom ma stále hypnotizoval.

Ja som mu jednou rukou pohladila tvár a zašla do vlasov. Postavila som sa na špičky a pomaličky obtrela moje pery o tie jeho. Čakala som na jeho reakciu. Usmial sa pobozkal ma. Druhou rukou som ho pohladila po jeho hrudi.

V tom mi trošku pootvoril ústa a jeho chladný dych som cítila až na jazyku. Pritisla som sa ku nemu ešte viac. Oboma rukami ma pohládzal po celom tele. Urobila som to isté.

Zrazu sa odtiahol.

„Niekto ide,? zašepkal mi do ucha. Alec otočil hlavu smerom k dverám a niečo zašepkal. Pre moje uši to bolo nezrozumiteľné...

„Kto to bol?“ vyzvedala som.

„Len Santiago. Aro ho po mňa poslal. Nie je to nič dôležité, len potom budem musieť za ním zájsť,“ povzdychol si. „Ale už sme sami,“ usmial sa.

Vzal mi moju tvár do svojich rúk a červenými očami sa do mňa vpíjal. Naklonil hlavu na jednu stranu. Ja som zatvorila oči. Alec si ma jednou rukou pritiahol bližšie ku sebe. Vyslúžila som si od neho malý bozk na líce. Pootočila som si hlavu a prisala sa na jeho pery.

Odrazu som nič nevidela.

„Alec,“ začala som sa sťažovať.

„Moment,“ zasmial sa. Znova si ma privinul na hruď a ja som sa od zimy zachvela. Voda okolo mňa náhle zmizla.

„Kde...?“ umlčal ma tak, že mi priložil svoj ľadový prst na ústa.

„Lucy, veríš mi?“ opýtal sa.

„Áno.“

„Tak vydrž,“ odpovedal. Zakrútil ma do vyhriatej osušky.

„Kam ideme?!

„Lucy!“ napomenul ma.

„Dobre, dobre.“

Okolo seba som pocítila jeho ruky a následne vánok.

Otvorila som oči. Vidím!

Poobzerala som sa okolo seba – stála som v Alecovej izbe.

„O chvíľočku som späť,“

Pri Arovi:

„Alec, kedy ju chceš premeniť. Je tu už tri týždne!“ vyčítal mi Aro.

„Ja viem, ale keď ja to proste nedokážem,“ povedal som.

„Aha. Tak popros niekoho. Alebo to môžem urobiť aj ja,“ navrhol. Pozrel som sa mu do očí.

„Aro, ja... porozmýšľam o tom, pohovorím si s Lucy a zajtra ti dám vedieť o definitívnom rozhodnutí,“ povedal som nakoniec.

„Ja verím, že sa rozhodneš správne, Alec.“ Otočil som sa a rozbehol do mojej izby. Lucy povedala, že tam na mňa počká. Rozmýšľame o tom, že si svoje veci prenesie do tej mojej a budeme bývať spolu. Veľmi ju milujem. Je proste dokonalá, krásna, rozkošná, múdra... a neviem, čo ešte všetko.

„Ahoj,“ pozdravil som ju.

„Ahoj,“ usmiala sa. Ležala na posteli a počúvala piesne. Samozrejme, aj mne sa veľmi páčili.

„Krásna pieseň. Ale krajšia ako ty nie je,“ zasmial som sa. Ale bola to pravda!

„Ďakujem.“ Prisadol som si ku nej na posteľ. Lucy sa mi prela o hruď. Pohládzal som ju po jej hebkých vlasoch. Ani neviem, kedy sa stihla prezliecť. Takto sme tam sedeli asi pätnásť minút.

Prisunul som sa bližšie ku nej a skúmavo jej hľadel do očí. Zareagovala presne tak, ako som očakával. Svoju tvár tiež presunula ku tej mojej.

Teraz, keď som jej naznačil, o čo sa pokúšam, som to zobral pevne do svojich rúk. Pohladil som ju po líci a vtisol bozk do vlasov. Ona v momente zdvihla hlavu, takže sa naše pery nakoniec našli. Jednou rukou mi zašla do vlasov a druhou sa ma pokúšala prisunúť bližšie.. Potom za snažila rozviazať plášť, ktorý som mal ešte stále na sebe. Nechal som ju tak, nech sa trápi. Pri tom, ako sa naše pery pohybovali, som si všimol, ako sa na mňa pozerá.

Odtiahol som sa.

„Alec, Alec. To mi ani nepomôžeš?“ pokrútila hlavou a zasmiala sa. Rozopol som si ten prekliaty plášť, čo nás vyrušil a hodil ho do kúta izby. Lucy mi vzala tvár do rúk a skúmavo hľadela do očí. Znova som sa prisal na jej pery. Musím si dávať pozor, aby som jej neublížil! Predsa len mám obrovskú silu. Lucy mi pomaly zašla rukou pod tričko. Podarilo sa jej ho vyzliecť. No, tak toto stačilo! Ona je ešte celá oblečená!

Presunul som sa nad ňu. Bozkával som každučký jej kúsok zatiaľ odhalenej časti pokožky. Vychutnávala si to. Teda, nemôžem povedať, že ja nie. Lucy mi prechádzala rukami po celom tele. Jednou rukou som jej tiež zašiel pod tričko. Zachvela sa.

Ona si nemusí aspoň dávať pozor. Tcss!

Zrazu som začul, ako sa jazykom obtrela o moje zuby. Pre boha, to snáď nie.

V ústach som pocítil jej horúcu krv.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alec Volturi 4. kapitola: