Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alec Volturi 2. kapitola

29.05.2010 (15:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2828×

„Smiem vedieť tvoje meno?“ opýtal som sa jej.

„Pravdaže,“ odvetila a sklopila hlavu do zeme. „Som Lucy.“

„Ja som Alec, ale to už asi tušíš,“ dodal som s úsmevom na perách.

„Viem. Viem ešte niečo viac,“ povedala a zahanbene sklopila svoj pohľad. Aro sa na ňu len povzbudivo pousmial.

„Čo to...“ začal som.

„Alec, vieš, my sme na tebe videli, ako sa tu trápiš, keď je okolo teba toľko lásky. Lucy ťa kedysi zbadala. Stalo sa to pri nevinnom love minulý týždeň, a tak sa do teba zamilovala. Chceli sme ťa prekvapiť. Láska na prvý pohľad...“ začal Aro.

„Aha,“ zasmial som sa, lebo toto mi pripomenulo ten deň.

...

„Je tam niekto,“ povedal Felix. „Presne tam,“ ukázal na niekoho. Čo mu to je?! Veď tam nieje nikto!

„Felix, nie je tam nikto,“ zasmial som sa.

„Myslíš si, že ja som blázon?“ spýtal sa.

„Hej,“ prikývol som hlavou.

„Idem sa tam pozrieť, aby si mal dušičku na svojom mieste,“ vyhlásil som, na čom som sa musel zasmiať.

Preskočil som menší múr a vybral sa uličkou naľavo. Začul som tlkot srdca a kroky. Niekto sa snažil predo mnou utiecť. Zobral som to uličkou okolo a postavil sa na križovatku. Bola noc.

To, čo predo mnou utekalo, bolo dievča. Zastala a hneď o jeden krok cúvla. Obzerala sa zo strany na stranu. Pristúpil som ku nej.

Zadívala sa mi do očí. Usmiala sa a ja som tam stál ako prikovaný ku ceste.

Utiekla!

...

Teraz som to už chápal. Bola to ona, čo som ju nechal vtedy na žive.

„Vidím, že si si spomenul. Som rád, že ti to páli,“ povedal Aro. „Felix ju potom sledoval a hovoril s ňou. Nemá rodičov, ani nikoho, kto by sa o ňu postaral. Ako vidím,“ začal nejký monológ, keď som ho prerušil.

„Felix?! To sa s ňou rozprával Felix?“ Nechcel som veriť vlastným ušiam. Ten ju ale musel poriadne vystrašiť. Chúďa dievča.

„Áno,“ povedal a spýtavo sa na mňa pozrel.

„Nič, nič. Ja len, že keď som ho uvidel po prvýkrát, tak som sa zľakol,“ pokrútil som nad tým hlavou. Teraz to je naopak.

„Nie je až taký strašný,“ prehovorila Lucy.

„Aro, už si uvažoval nad tým, kde bude?“ spýtal som sa ho.

„No...“ zamyslel sa. „Ehm, žeby v izbe vedľa teba?“ nadvihol jedno obočie.

„Je voľná,“ povedal som.

„Áno, to viem.

„Jane bude šťastím bez sa,“ poznamenal som.

„Kto to je?“ prerušila nás Lucy.

„Jane je moja sestra,“ odvetil som.

„Aha.“

„Poď, ukážem ti náš hrad,“ potiahol som ju za rukáv a ona sa vydala za mnou.

Mlčky sme kráčali už asi cez tretiu chodbu, krď zrazu zastala.

„Čo je tamto?“ spýtala sa a pritom ukazovala na obrovské dvere, ktoré viedki na záhradu.

„Je tam len záhrada. Dookola je múr, takže nie je nič vidieť,“ mykol som plecami a urobil krok dopredu.

„Mohli by sme tam ísť?“ Zaváhal som. „Alebo...“ začala, no ja som ju prerušil.

„Ak sa nevyľakáš, tak môžeme,“ povedal som. Podišli sme ku dverám a otvorili ich. Vkročila tam ako prvá. Obzerala sa na všetky strany. Musím priznať, že to tu bolo naozaj krásne. Farebné kvety, kvitnúce stromy... Zostal som stáť len bokom, no na slnku.

Lucy svoj pohľad však náhle zastavila na mne. Od prekvapenia vydýchla. Zazrel som na ňu pohľadom ´ja som ti to hovoril´. Zhlboka sa nadýchla a zatvorila oči.

„Fajn, už viem, čo si tým myslel. Ešte si musím zvyknúť na to, že nežijem len v obyčajnom svete,“ zasmiala sa. Zdvihol som obočie, na čom sa zas len schuti zasmiala.

„Musíme ísť späť do hradu?“ spýtala sa. „Alebo tu môžeme chvíľu ostať? Naozaj sa mi tu páči. Mám rada slnečné svetlo.“

„Jasné, že tu môžeme zostať,“ odvetil som a prišiel ku jednej lavičke, na ktorú som si sadol. Pozoroval som, ako sa posadila do trávy, zaklonila hlavu, pričom jej vlasy odkryli celú tvár. Mala zatvorené oči a pravidelne dýchala. Jej vlasy sa jej na slnku leskli, no oproti mojej pokožke to nebolo nič.

Takto mlčky sme tam sedeli asi pol hodiny. Za tú chvíľu sa stihlo zotmieť. Lucy zazívala a pohľad hodila na mňa.

„Si unavená?“ opýtal som sa.

„No, dnešný deň bol celkom vyčerpávajúci,“ priznala. „Stratila som svoju kamarátku, sesternicu...“ Na viac sa nezmohla, lebo jej zlyhal hlas.

„Lucy!“ skríkol som a podišiel ku nej. Zodvihol som jej hlavu a zotrel slzy, ktoré jej stihli vyhŕknuť. „Prosím, Lucy.“ Potiahla nosom.

„To nič. Z toho sa dostanem. Už som prišla o dosť blízkych,“ priznala sa. Pohladil som ju po chrbte. Postavila sa a upravila si vlasy. Ešte stále mala červené oči a tvárila sa smutne. Pery mala stlačené do rovnej linky. Úplne chápem jej situáciu. Aj ja som si tým musel prejsť.

„Je mi to ľúto. My... ja som nevedel, že je to tvoja rodina.“ Doparoma! Čo nemôžem byť ticho?! To jej musím spôsobovať ešte väčšiu bolesť?

„Alec, prosím,“ pozrela sa na mňa.

„Dobre. Poď, ukážem ti, kde budeš bývať,“ pokúsil som sa o úsmev. Zjavne sa musel vydariť, keďže sa objavil aj jej na tvári.

„Super.“

„Dúfam, že sa tu potom zorientuješ. Je to riadne veľa rovnakých dvier, teda, skoro všetky sú také isté,“ zasmial som sa.

„Ak budem mať takého dobrého sprievodcu ako teba, tak sa tu istotne nestratím.“

„No, len aby.“

„Alebo zostanem len v tej izbe, čo ste mi dali,“ kukla na mňa svojimi zelenými očami.

„Alebo. Ale myslím, že sa ti tam nebude chcieť zostať celú večnosť.“ Uvedomil som si, čo som jej povedal.

„Takže sa aj ja stanem upírom?“ spýtala sa.

„Lucy...“

Tak, dúfam, že sa vám to páčilo. =)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alec Volturi 2. kapitola: