Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ale ja nechcem!!! - Prológ + 1. kapitola - Armáda

09.09.2010 (07:45) • MaryCarlie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 973×

„A dosť!” kričala som na teraz už moju bývalú najlepšiu kamarátku.

Slzy mi tiekli po tvári, no neprestávala som kričať.

„Ja sa s tebou už nechcem kamarátiť, NIKDY. Nikdy v živote. Už sa od teba nenechám ponižovať. Teraz je mojím najväčším želaním, aby to, čo si robila ty mne, robila tebe tvoja najlepšia kamarátka, za ktorú som ťa mala, no ty mňa očividne nie. A je mi to moc ľúto, že som to zistila až teraz, pretože som s tebou premrhala množstvo voľného času! ZBOHOM!“

Rozbehla som sa domov a za chrbtom som počula len jej slabý krik.

„Však ty sa ešte doplazíš a potom ťa odkopnem ja! Emma, budem si to užívať!”

Toto bola posledná kvapka, hádali sme sa síce často, ale nie až takto. Bežala som naprieč ulicou a potom som vbehla domov, vybehla som po schodoch do mojej izby a hodila sa na posteľ. Tvár som mala zaborenú vo vankúšoch a ešte stále som plakala. Moc mi bude chýbať ako kamarátka. No toto nemala robiť, raz sa jej pomstím, len ešte neviem kedy, kde a ako, ale raz to príde. Cítim to. Viem však, že môže zneužiť jednu vec. Ona pozná všetky moje tajomstvá a vie o mne všetko. Až teraz som si uvedomila, že ja o nej neviem nič. Žiadne tajomstvo. Bola som hlúpa, keď som si to doteraz nevšimla.

Pomaly som sa ponorila do bezsenného spánku. Ráno som sa zobudila skoro. Pozbierala som sa z postele a vbehla do kúpeľne. Umyla som sa, vlasy som si stiahla do gumičky a obliekla si nejaké veci. Zbehla som potichu po schodoch, obula sa a kráčala som do lesa. Dnes som sa necítila dobre.  Hlava sa mi točila a ja som pomaly klopýtala lesom. Nechcela som sa vrátiť domov, aspoň nie teraz. Keby sa to dalo, začala by som nový život úplne od začiatku v nejakom meste ďaleko od toho mesta.

Zrýchlila som krok, ani som si nevšimla, že som prešla do lesa, ktorý nepoznám. Okolie som teraz moc nevnímala, stále som rozmýšľala nad včerajšou hádkou. Zrazu mi to bolo ľúto. Prečo bola v poslednom čase taká protivná? Čo sa medzi nami zmenilo? Veď sme boli najlepšie kamarátky od škôlky a teraz sa všetko zmenilo! No čo, už s tým nič neurobím. Zastala som na lúke, už som nevládala ísť ďalej. Sadla som si do vysokej trávy, keď vtom sa na opačnom konci lúky zjavila obrovská armáda ľudí. Všetci mali na sebe dlhé čierne plášte rôznych odtieňov. Na niečo čakali. Rýchlo som sa postavila a chcela som sa nepozorovane vytratiť, no nepodarilo sa mi to. Potkla som sa o konár a spadla do nejakej priekopy. Po tvrdom dopade, som chvíľu nehybne ležala. Po chvíli som sa pokúsila vstať.

S námahou som síce vstala, no jedna noha ma príšerne bolela. Nevedela som, čo s ňou mám, ale to bolo teraz jedno. Pomaly som sa vyškrabala na okraj priekopy, aby som mala dobrý výhľad na to, čo sa deje na lúke. Niekoľko metrov od jamy boli postavené hranice, ktoré sa práve rozhorievali. Armáda zmeravela, všetci sa dívali do lesa na opačnom konci lúky. Ihneď som sa tam obzrela smerom k lesu. To, čo som tam videla, ma zaskočilo. Stáli tam deti, malé deti, ktoré mohli mať zhruba 3 roky. Na začiatku ich skupinky stál chlapček a dievčatko. Obaja boli rovnakí, akoby boli dvojčatá. Ich kriedovo biela pleť úplne svietila. Dievčatku padali vlasy pod plecia v pravidelných vlnkách.

Obaja boli anjelsky krásni, teda ak to neboli ozajstní anjeli. Pretože ja som si vždy takto predstavovala anjelikov. Obzrela som sa späť. Jeden z vodcov armády pokynul rukou a zopár ľudí sa vybralo k lesu. Vyzerali, akoby lietali a ich plášte sa vlnili s nimi. Aj tie anjelské deti sa vybrali naproti ľuďom z armády. Zrazu sa mi šmyklo a ja som sa zosunula späť do jamy. Rýchlo som sa vyškiabala hore. To, čom som videla, sa mi ani najmenej nepáčilo. Neverila som vlastným očiam. Jeden človek z tej armády držal v rukách hlavu toho malého anjelského dievčatka. O chvíľu vzplanul oheň na hraniciach.   

Všetky malé anjelské deti boli zničené! Ale prečo? Aký mali dôvod ich zabiť? Veď to boli len malé deti!  Zliezla som späť na dno jamy a schúlila som sa do klbka. Musela som byť potichu, aby som na seba neupútala pozornosť. Veď kúsok odo mňa stála armáda zabijakov detí. Už som skoro ani nedýchala, len aby ma nepočuli.

„Hej! Nejdeš hore?“ prehovoril ku mne neznámy chlapčenský, ale veľmi melodický hlas.

Nepohla som sa, strnula som strachom a iba som dúfala, že odíde a nechá ma tak. Nevyšlo mi to.

„Héééj! Ale už naozaj poď hore! Nebudem tu stáť hodinu, kým vstaneš!“ Už na mňa kričal ten chalan.

„Ale hej, už idem!“ zakričala som na neho nahnevane, ale aj so strachom.

Podala som ruku tomu neznámemu chalanovi a on ma vytiahol ľahkým pohybom ruky.
Akoby ani necítil moju váhu.

„Ahoj, ja som Alec a ty?“ opýtal sa ma už kľudným hlasom.

„Emma, ahoj,“ odpovedala som mu už celkom kľudným hlasom.

„Predstavím ti moju rodinu, je síce veľká, ale je to rodina.“ Usmial sa na mňa

Až teraz som si všimla istú podobnosť medzi Alecom a malými anjelskými deťmi. Mal kriedovo bielu pokožku a vyzeral anjelsky krásne. Na jeho tvári by nikto nedokázal nájsť jedinú chybičku krásy. Dokonalé oči, ktoré mal sfarbené do jasne červenej a nádherne vykrojené pery. Červené oči? No nevadí, veď farebné kontaktné šošovky sa teraz dajú kúpiť bez problémov, aj keď nechápem, načo mu to je, ale to nevadí.

„Dobre,“ prikývla som hlavou.

Pomaly sme kráčali k jeho rodine. Mala som strach. Veď len tak hocikedy sa nestretnem so zabijakmi detí. Alec zastavil a jemne pokynul hlavou, akoby sa klaňal trom mužom v najčernejších plášťoch Museli to byť ich vodcovia. Takže toto bude nejaká sekta. Pomaly som k ním pristúpila. Stále som hľadela na zem, bála som sa zodvihnúť zrak.

Autor: MaryCarlie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ale ja nechcem!!! - Prológ + 1. kapitola - Armáda :