Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ale ja nechcem!!! 2. kapitola - Nechcená Volterra

12.09.2010 (14:45) • MaryCarlie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1104×

2. kapitola - Nechcená Volterra

Takže toto bude nejaká sekta. Pomaly som k ním pristúpila. Stále som hľadela na zem, bála som sa zodvihnúť zrak.
Nakoniec som sa odvážila a zodvihla som zrak. Všetci na mňa nedočkavo hľadeli. Usmiala som sa. Asi mi šibe, ale páčia sa mi.
„Brý deň,"  pozdravila som.
„Ahoj, ja som Aro,“ pozdravil ma ten v strede vodcovskej trojky.
Aro, no to je divné meno, to sa rovno mohol volať ako ten papagáj Ara.
„Ach, zabudla som sa predstaviť. Som Emma.“
Zo slušnosti sme si podali ruky. Pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Aj keď pri výraze v jeho tvári som mala čo robiť, aby som sa nezačala smiať.
„Toto sú moji bratia, Caius a Marcus,“ povedal Aro a ukázal na ľudí vedľa neho.
Všetci traja vyzerali ako z pätnásteho storočia. Tie dlhé vlasy, oblečenie a červené šošovky. No tak toto boli veľmi zvláštne úkazy prírody. Po chvíli som sa na nich usmiala a podali sme si ruky, mali ich veľmi chladné, ale aspoň sa netvárili tak divne ako Aro.
„No, rada som vás spoznala, ale ja už budem musieť ísť domov. O chvíľu sa začne stmievať a ja nechcem zablúdiť v lese. Takže papa a dúfam, že sa ešte niekedy stretneme. “
Usmiala som sa a kráčala preč od nich. Popravde, už sa s nimi nechcem stretnúť. NIKDY! Otočila som sa, aby som im zamávala, ale znovu som sa potkla o konár na zemi a skončila v mojej, tak obľúbenej, priekope. Ani nie o sekundu sa nad priekopou niekto skláňal. Nechápala som, ako sa tam dostal tak rýchlo, no to som neriešila. Spoznala som jeho tvár. Bol to ON, ten čo držal v rukách hlavu malého anjelského dievčatka.

„Poď von,“ povedal kľudným hlasom.
„Ja s tebou nikam nejdem! Vyleziem aj sama. Uhni! “ Kričala som na neho.
Aj by som vyšla, keby som zase nedošliapla zle na tú zranenú nohu. Sakra!
„Alec, poď sem,“ zakričal zabijak.
„Áno?“ ozval sa Alecov zamatový hlas a už sa skláňal nad priekopou.
Zabijak sa na mňa díval zvláštnym pohľadom a Alec len kývol hlavou. Spadla som na zem, moje zmysly otupeli. Akoby som sa vznášala. Alebo som spala?

Keď som sa zobudila, pripadalo mi to, akoby som spala celú večnosť. Miestnosť, v ktorej som sa zobudila, som nespoznávala. Všetko vyzeralo tak zastaralo. Izba bola celá zladená do zlatého odtieňa. Posteľ, na ktorej som sa zobudila bola obrovská, so zlatistými prikrývkami. Pomaly som vstala z postele a dávala som si pozor, aby som nedošľapovala na tú zranenú nohu. V izbe boli ešte dvoje dvere. Jedni z nich som otvorila a našla som tam plne vybavenú kúpeľňu. Na poličke boli nachystané nejaké veci a pri nich odkaz.
Vzala som odkaz do rúk a čítala som si ho.
Bolo tam napísané: „Ahoj, Emma. Vitaj u nás vo Volterre. Dúfam, že ti tie veci budú dobré, nikto predsa nechce, aby si tu chodila špinavá. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť.“

Rýchlo som sa osprchovala a obliekla si nové, čisté oblečenie. Vlasy som teraz mala vlnité a padali mi do pol chrbta. Iba som si ich rozčesala a išla som preč z kúpeľne. Otvorila som tie druhé dvere, viedli do obrovskej chodby a na každom kúsku boli nejaké dvere. Na konci chodby boli však jedny obrovské. Pomalým krokom som sa k nim približovala a potom ich otvorila. Bola to obrovská sála, na malom pódiu stáli tri tróny, hneď mi bolo jasné, koho sú. Chcela som sa vrátiť, no vtom  mi niekto za chrbtom zabuchol dvere. Pomaly som sa otočila. Stál tam ten muž, ktorý zabil dievčatko. Zľakla som sa. Rýchlym krokom som sa vybrala k dverám, keď som ho však obchádzala, strhol ma za ruku. Sykla som od bolesti.

„Ahoj, ja som Felix. Prepáč, že som sa zabudol predstaviť,“ povedal a ešte stále pevne zvieral moju ruku.

„Ahoj! Mňa už asi poznáš. Mohol by si ma, prosím ťa, pustiť? Chcem odísť,“ povedala som.

„Predstav si to, ale ja ťa nepustím!“ povedal a v tej sekunde ma pritlačil o stenu.

„Nevieš, kto sme, tak sa s nami nezahrávaj!“

„Hovoríš to, akoby som tu ja chcela byť, veď ty si ma sem dovliekol,“ odsekla som urazene.

„Videla si príliš, budeš zničená,“ povedal a zlomyseľne sa zasmial.

V tom momente mi to došlo. Videla som, ako zabíjajú malé deti. A teraz kvôli  tomu umriem? Ach. Felix pritlačil stisk a ja už som nemohla dýchať. Vtom niekto otvoril dvere sály. Felix náhle povolil stisk a ja som sa bezvládne zosunula na zem.

Autor: MaryCarlie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ale ja nechcem!!! 2. kapitola - Nechcená Volterra: