Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 9. kapitola

Edward je minulosťou. Edward je minulosťou. Edward je minulosťou...

Nahovárala som samej sebe posledných osem hodín. Ak by som to nerobila, stačila by len chvíľa a zosypem sa. Spadnem k zemi, hruď sa mi rozletí a ten malý kúsok svalu, ktorý tam bije vydá svoj posledný ston. Včera som si to uvedomila. Tesne pred spaním, keď som dlhé hodiny strávila len bezvýznamným čumením do stropu a utápala sa vo vlastnom zúfalstve, som si uvedomila, že k Edwardovi niečo cítim. Aj napriek svojmu tvrdému pancieru mám aj ja svoje city. A sny. Túžby. Edward sa zjavil ako tornádo. Najskôr to bolo ticho pred búrkou, ale potom prišiel a zničil všetko, čo mohol. A ja som mu to dovolila. Bola som naštvaná sama na seba, že som si ďalšieho chalana pripustila k telu. No bola som naštvaná hlavne na Edwarda. Nemal na to právo. Každou minútou som ho začínala nenávidieť viac a viac. Podvedome som ho porovnávala s Patrickom a každou sekundou som si bola istejšia tým, že sú úplne rovnaký. Obyčajní hajzli.

Vidličkou som napichávala jeden kúsok mäsa za druhým. Skôr unavene než hladne, aj keď mi v žalúdku škvŕkalo a nejedla som nič od včerajšieho obeda. Stoličky pri mojom stole sa odsunuli a ja som prekvapene zodvihla hlavu.

„Ahoj, Bella. Môžeme?“ spýtala sa Alice len zdvorilostne. Nečakala na odpoveď, posadila sa proti mne s Jasperom a Emmettom a doširoka sa usmiala. Ale pod tým milým úsmevom som videla aj čosi viac, niečo neidentifikovateľné.

„Chcela by som sa ti ospravedlniť,“ začala trochu smutnejším hlasom. Kútiky úst sa jej stiahli. „Veď vieš, za to fiasko u nás doma. Niekedy sa proste nevieme ovládať a potom to dopadne zle. Aj Esme to veľmi mrzí. A hlavne to, že sa s tebou nemohla ani pozdraviť. Vieš, desí ju pohľad na krv,“ pousmiala sa, no pokračovala, „ale chcela by sa s tebou znovu stretnúť. Vlastne, sme ťa prišli zase pozvať k nám. Sľubujem, že už sa nebudeme predvádzať. Žiadna rýchla jazda ani nič podobné-“

„Esme by nás už roztrhala v zuboch,“ prerušil ju so smiechom Emmett. Aj Jasper sa zasmial, no Alice ich oboch zmrazila pohľadom. Všetci traja sa na mňa uprene pozreli a čakali na moju odpoveď.

Oprela som sa o stoličku a stiahla ruky zo stola. „Viete, to by bolo fajn, ale mám naplánované už niečo s Andreou. Je to dôležité, nemôžem to zrušiť,“ rázne som krútila hlavou a pozerala sa im pri tej lži chladnokrvne do očí. Bolo mi jedno, ako veľmi ma chce Esme vidieť. S ich rodinou som už nechcela mať nič spoločné. A hlavne, som už nikdy viac nechcela vidieť tú sviňu.

Alice trochu šklblo viečkom. Nemrkala, len ma prepaľovala pohľadom a ja som z nej začínala mať vážne strach. Vedela, že klamem, bola som si tým istá. Ale odkiaľ, dočerta?

„Esme to bude veľmi mrzieť. Chcela ti toho veľa povedať. A hlavne sa ospravedlniť za-“ Zasekla sa. Možno jej v dokončení zabránil môj výraz tváre, ktorý sa z ľútosti zmenil na podráždenie.

„Za to že ma pred desiatimi rokmi opustila?“ dokončila som zvýšeným hlasom. Musela som nasať poriadnu dávku vzduchu, aby som sa upokojila a na chvíľu zavrieť oči. „Zdá sa, že neustále ospravedlňovanie máte v rodine. Vieš, Alice, nechcem sa správať ako pokrytec, ale Esme už premrhala všetky možnosti na to, aby sa mi ospravedlnila. Zničila môj vzťah k nej už v okamihu, keď odišla a nechala ma desať rokov samú. Nemyslím si, že jedno ospravedlnenie jej teraz pomôže.“ Alice hlasno vydýchla a zatvárila sa ublížene. Aj mňa mrzeli vlastné slová a najradšej by som ich hneď odvolala, ale bolo to pravdivé. Možno trochu tvrdo formulované, pomyslela som si.  

„Viem, ako sa cítiš, Bella,“ konečne prehovoril Jasper. Obrátila som sa na neho, že mu čosi odvrknem, ale vyzeral, že skutočne vie, ako sa cítim. Sedel v kŕči na stoličke, ruky položené na stole mal zovreté do pästí a v tvári ten najbolestivejší výraz, aký som kedy videla. „Hneváš na sa Esme, že ťa opustila, ale ešte viac na to, že mala odvahu vrátiť sa. Cítiš sa byť zradená, sama. Viem si predstaviť, aké to muselo pre teba byť, keď si vyrastala u úplne cudzej ženskej. Chceš, aby sa Esme cítila aspoň trochu tak ako ty. Aby mala výčitky svedomia, ale ona tie už dávno má. Vždy ich mala. Bella, nikto z nás nemá právo žiadať ťa o to, aby si jej odpustila, ale mohla by si ju aspoň vypočuť. Aby ti to vysvetlila. Určite chceš poznať pravdu. Som si tým istý. A na druhú stranu viem, že ju máš stále aspoň trochu rada. Je to predsa tvoja matka.“

Klipkala som očami a nedokázala uveriť vlastný ušiam. To, čo povedal Jasper, ma desilo. Pretože mal pravdu. Presne tak som sa cítila, aj keď som si to nikdy poriadne neuvedomila. Zhrnul dokonalo všetky tie pocity, ktoré sa vo mne búrili posledných pár dní. A práve preto som bola taká vystrašená. Všetci na mňa hľadeli a čakali na moju reakciu, Jasper zostával v kŕči a ja som od neho nemohla odtrhnúť oči. Odkiaľ to všetko tak presne vedel? Aj keby mal vyštudovanú psychológiu, žiadny psychiater by to takto presne nedokázal nazvať. A Jasper bol len stredoškolákom!

Postavila som sa. Inštinktívne. Schmatla som tašku zo zeme a venovala im posledný pohľad. Nedokázala som hovoriť. Len nezmyslene pliesť slová:

„Ako... ako to vieš? Nie... Nemôžem. Prepáčte.“

Utiekla som. Nechala som všetko na stole a bežala som čo najďalej od tých troch Cullenovcov, ktorý sa mi každým dňom zdali byť čudnejší a čudnejší.

***

Vyhýbala som sa im. Všetkým. Musela som. Už nešlo len o Edwarda, ktorý sa so mnou hral ako mačka s myšou. Teraz som si dávala pozor aj na Alice, ktorá poznala, keď klamem; ale aj na Jaspera, ktorý ma svojimi slovami vydesil, pretože mal pravdu. Nebolo to však jednoduché. Stretávala som ich na každom rohu po každej hodine. Na štadióne mala Alice dokonca takú drzosť, že ma zastavila uprostred behu. Postavila sa proti mne a nedovolila mi ísť ďalej. Chcela poznať moju odpoveď. A po dlhom naliehaní a niekoľkých výkrikoch profesora som musela súhlasiť. Vlastne nemusela, ale bola som si istá, že Alice by mi nedala pokoj, kým by som tak neurobila.  

Teraz som bola konečne sama. V tichu, len kvapôčky horúcej vody mi dopadali na nahé telo. Oprela som sa tvárou o studené kachličky a naplno si užívala vodu, ktorá mi stekala po chrbte. V pare sa mi nedalo premýšľať a to sa mi neskutočne páčilo. Trvalo to niekoľko desiatok minút, keď som bola pripravená znovu sa pobiť so svetom. Vypla som sprchu, zabalila som si telo a vlasy do uterákov a vošla do šatní. Všade bolo ticho a ja som predpokladala, že všetky dievčatá sa už prezliekli a ponáhľali sa domov. A ja som si to ticho užívala plnými dúškami. Spokojne som sa prehla, aby som si osušila vlasy, keď buchli dvere. V takom tichu to znelo strašidelne. Navyše, keď potom nebolo počuť žiadne kroky po podlahe. Bol to len vietor, chcela som sa ubezpečiť, no nedokázalo mi to zabrániť zvolať do šatní a ísť sa pozrieť k dverám. Nič. Nikto sa neozval ani som nikoho nezbadala a tak som sa vrátila späť k svojej skrinke stále si presúšajúc vlasy. Vzduch okolo mňa zrazu náhle schladol a ja som vyľakane zhíkla.

„Prepáč. Nechcel som ťa vydesiť, Bella,“ ospravedlnil sa Edward. Ale nedíval sa mi do očí, lež svojimi čiernymi zreničkami blúdil po mojom polonahom tele. Znervózňovalo ma to. Edward bol pre mňa zrazu cudzím človekom a aj napriek tomu, že ma už pár krát videl nahú, len v uteráku som si pripadala celá nesvoja. Ešte stále v úplnom šoku, že ho zrazu vidím pred sebou som zdvihla ruky a omotala si ich okolo pŕs a pása. Keď dokončil prehliadku, pohľady sa nám stretli.

„Musím sa s tebou porozprávať.“ V jeho hlase opäť znela naliehavosť ako včera. Tým ma prebral a v žilách sa mi okamžite spenila krv.

„Rozprávať? A o čom? Zase mi chceš povedať, že som zlá v sexe a to medzi nami bola chyba? Tsha,“ odfrkla som si, „nenamáhaj sa, Edík. Už mi je to jedno, čo hovoríš. Nikdy viac ťa nechcem vidieť, tak sa odtiaľto prac!“ Prešla som okolo neho ako dračica k svojej skrinke, ledva stačil uhnúť. Hodila som uterák na lavičku a vytiahla si veci. Lenže Edward sa nehýbal. Stál na mieste a prepaľoval ma horúcim pohľadom. Chvíľu som váhavo držala veci v ruke a pohrávala sa s myšlienkou, že moje nahé telo už videl, takže pred ním nemám čo skrývať, ale potom som ich hodila späť do skrinky a naštvane sa obrátila na Edwarda.

„Nemal som ti to hovoriť, Bells. Naozaj ma to mrzí,“ začal skôr, než som stihla čokoľvek povedať.

„Mrzí? Aké sladké.“ Podráždene som skrivila pery do úsmevu a preplietla si ruky na hrudi. „Vieš, aj Alice dnes mrzelo, že som si tresla hlavu o sklo Emmettovho auta. A Esme mrzí, že ma opustila pred desiatimi rokmi. Ale vieš, čo mrzí mňa? Že som vás všetkých spoznala, pretože mi len komplikujete život a ničíte mi môj plán!“ posledné slova som zvrieskla. Ozvena prebehla celou miestnosťou a vrátila sa späť ku mne. A potom bolo ticho. Edward sa tváril skľúčene, moje slová mu ublížili. Čakala som, že niečo povie, ale on mlčal. To ma doháňalo do šialenstva. Oveľa viac by sa mi v tejto chvíli páčilo, ak by sa aj on rozkričal a ja by som mohla odventilovať všetok svoj hnev.

Tresla som do otvorených dvierok susednej skrinky a tie s plesnutím zapadli do plechu. Strhla som so seba osúšku a na rýchlo na seba začala navliekať veci. Postupne som sa naštvala aj na podprsenku, ktorá mi nešla zapnúť a už-už som ju chcela odhodiť na druhú stranu šatní, keď som na chrbte pocítila Edwardove chladné ruky. Profesionálne pritiahol k sebe dva kusy látky a na prvý krát ich zapojil do seba.

„Si rozrušená,“ šepol mi do ucha. „Nechcem, aby si sa kvôli mne trápila, Bella. Musíš mi veriť, že som ti to nechcel povedať. Ale musel som.“ Vzdychol si, pričom jeho chladný dych ma pošteklil na zátylku a vyvolal zachvenie.  

„Nie!“ rázne som vykríkla. Nemohla som mu dovoliť, aby na mňa použil svoj šarm, ktorému som len ťažko odolávala. Uskočila som od neho ako od smrteľnej pasce. „Nie som rozrušená, viem, čo hovorím. Už s tebou nechcem mať nič spoločné, Edward Cullen a chcem, aby s odtiaľto vypadol. A to okamžite!“ Ukázala som na dvere v susednej uličke, ale on sa nepohol. Len sa trochu pousmial.

„Si sakramentsky tvrdohlavá, uvedomuješ si to? Už druhý deň sa s tebou chcem rozprávať, všetko ti vysvetliť, tak by si ma mohla konečne vypočuť a od všadiaľ ma prestala vyháňať!“ Už aj on zvýšil hlas. Strácal so mnou nervy, ale práve to sa mi teraz rátalo. Konečne som mohla dať voľný priebeh svojim citom.

„Sú to dievčenské šatne, pokiaľ si si nevšimol, takže, áno, môžem ťa odtiaľto vyhadzovať. Ale keď nechceš odísť, pokojne si tu ostaň. Odídem ja,“ vyhlásila som zanietene a priskočila k nemu, aby som si mohla zobrať všetky veci. Ale postavila som sa príliš blízko Edwarda. Zrazu som stála otočená tvárou k nemu a on sa mi vpíjal do pier.

Podľahnúť. Bolo to to prvé, čo ma v tú sekundu napadlo. Pretože všetky veci, ktoré sa stali, náhle zmizli. Boli tu len jeho pery, ktoré ma jemne bozkávali, a tie moje, ktoré sa dožadovali pozornosti.  Pootvorili sa a Edward využil príležitosť a vošiel do nich jazykom. Neovládala som to. Moje telo bolo v moci vášni, ktorú vo mne Edward znovu prebudil. Pripadalo mi to ako celé veky, čo som ho necítila vedľa seba a ten pocit bol teraz taký dokonalý. Bolo to to najlepšie, čo som kedy cítila. Viac som o to nechcela prísť. Ale potom som sa prebrala z prvotného očarenia. Všetky desivé spomienky som mala ešte čerstvé v hlave a samej seba som sa musela opýtať – čo to robím? Odlepila som sa od Edward a jednu mu vrazila.

„Ah,“ vykríkla som. Ruku som mala v jednom ohni a celým telom mi prebehla šialená bolesť. Zosunula som sa na lavičku a zovrela si pravačku druhou rukou a medzi kolená.

„Kurva,“ šepla som. Nebol to môj prvý úder, no sakramentsky bolel. Edward mal neskutočne tvrdú čeľusť a aj keď som do toho dala všetko, stále stál na nohách predo mnou. Cez slzy som sa na neho pozrela, aby som ho prekliala pohľadom. Sklonil sa ku mne a jemne vzal moju zranenú ruku.

„To je už druhýkrát, čo si ma udrela, Bella. To si sa nepoučila z toho prvého úderu?“ Jasne som si na to spomenula. Stalo sa to len pred pár dňami, bola to tá istá ruka, ale menšia bolesť. Možno preto, že vtedy som ho udrela otvorenou dlaňou. No vďaka liekom proti bolesti, som na to skoro zabudla.  

„Choď do čerta!“ zasypela som.

Nevšímal si ma. Jemným stláčaním skontroloval malé kostičku na prstoch a potom v zápästí. Sledovala som jeho istotu doktora a premýšľala som, či už má s týmto nejakú skúsenosť.

„Nie je to zlomené. Ale mal by som ťa odviesť k doktorovi. Len pre istotu. Röntgen nezaškodí. Aspoň sa spolu konečne porozprávame,“ pousmial sa. Mala som chuť kopnúť ho do nohy, ale nechcela som riskovať ďalšie zranenie. Preto som len vstala a ustúpila.

„Potom za ním zájdem. Nemusíš sa unúvať, Edward. Radšej choď baliť nejakú tupú bloncku. Ale, prosím, nie že otehotnie. Svetu urobíš láskavosť, keď po zemi nebude behať viac takých hajzlov, ako si ty.“ Znechutene som sa usmiala a vzala si veci. Tentoraz aj mňa zaboleli vlastné slová a tá predstava. Tesne pred vchodom na mňa ešte zakričal.

„Tentoraz si vyhrala, Bella, ale tým, že si taká tvrdohlavá a nechceš ma vypočuť, trápiš zbytočne aj seba, nielen mňa. Viem to.“ Posledné slová šepol, no skrývalo sa v nich toľko pocitov, až som chcela zastaviť a konečne sa s ním vyrozprávať. Ale keď mi rukou opäť prebehla bolesť, rozmyslela som si to.

***

Ozvalo sa zatrúbenie. Nemusela som byť génius, aby som vedela, že je to Alice. Ešte som sa posledný raz pozrela do zrkadla a skontrolovala svoj zjav. Na jednu stranu som sa nechcela veľmi parádiť, ale na druhú som chcela vyzerať čo najslušnejšie. Aby som Esme mohla predostrieť svoj plán. Chcela som pôsobiť seriózne a dospelo, aby po našom stretnutí dostala pocit, že sa o seba viem postarať aj sama a prestala konečne žiadať o moju starostlivosť.

„Je to dobré,“ prikývla som. Na sebe som mala tie najmenej dotrhané jeansy z mojej skrine, trochu obnosenú tmavočervenú košeľu s trištvrťovými  rukávmi a vlasy som si zviazala do uzla na temene hlavy.

Vyšla som z izby a potichu prešla okolo Dorothiných dverí. Nemusela som sa však báť toho, že ma bude počuť. Jej chápanie sa ozývalo po celom dome a ja som si mohla byť istá, že aj keď sa vrátim, bude to znieť stále rovnako. Vďaka jej novému priateľovi – ktorého zohnala bohviekde – bola naliata posledné dva dni od rána až do večera. Aspoň to bola jediná útecha, že po škole a spormi s Cullenovcami, som bola rada, že mám aspoň doma pokoj.

Vošla som z dverí a zamkla. Kľúč som strčila pod rohožku a nasala chladný aprílový vzduch. Alice stála so svojim autom – úžasným žltých porsche, nad ktorým som musela nahlas povzdychnúť – na príjazdovej ceste. Motor tíško vrčal a ona ma obdarovala širokým úsmevom. Aj ja som nadvihla kútiky, ale len zdvorilostne. Nasadla som k nej do auta a pozdravila ju.

„Je to perfektné. Som rada, že ideš opäť k nám, Esme sa tiež veľmi teší,“ zajasala ako malé dieťa. Pozrela som von oknom do pološera a sledovala okolie. Alice trepotala o tom, akí sú všetci nadšení z môjho príchodu celou cestou do ich rezidencie. Mimo to sa nezabudla zmieniť o Jasperovom čudnom správaní, ktorý sa vie občas „vcítiť do ľudí“, ktoré am tak vydesilo. Ja som to nekomentovala, pretože aj napriek jej presvedčivým slovám, som bol presvedčená, že v tom je niečo viac.

Zastavili sme pri Cullenovskej rezidencii a ja som opäť pootvorila ústa. Veľkoleposť ich domu ma neprestávala ohromovať. Dom, auto, oni. Bohatí ľudia jednoducho musia byť krásny. A namyslený. A musia mať pocit, že môžu všetko. Povzdychla som si.

„Poď.“ Alice ma chytila pod ruku a viedla do domu. Zvolala na Esme prenikavým hlasom a tá sa ozvala z prízemia. Vošli sme do obývačky a Alice ma doslova usadila vedľa Esme na gauč.

„Bella, som rada, že si prišla,“ precítene sa mi vrhla Esme okolo krku a zovrela ma. Jemne. Nie tak, ako pri našom prvom stretnutí.

„Áno, povedzme, že Alice by ma strašila aj v snoch, ak by som neprijala jej pozvanie,“ povedala som na oko žartovne a pozrela na Alice.

„Alice,“ jediným slovom ju pokarhala Esme. Tá sa len usmiala, pokrčila ramenami a zmizla skôr, než by stihla povedať niečo ďalšie. Pozrela som na Esme a potom dookola.

„A kde sú vlastne ostatný členovia tvojej novej rodiny?“ Znela som trochu cynicky, za čo som sa hneď ospravedlnila.

„To je v poriadku, Bella,“ začala a úsmev jej nezmizol z tváre. „Carlisle musel ísť do práce, nejaký naliehavý prípad – havária. A zvyšok pôjde za pár minút do kina.“

„Zaplatili sme im celovečerný film, aby neotravovali?“ zasmiala som sa znechutene a hneď na to som si v duchu musela poriadne vynadať. Mala som sa správať dospelo, nie byť odporná.

„Nie, sestrička.“ Dovalil sa z kuchyne Emmett. Na tvári mal úsmev od ucha k uchu a v zlatých očiach mu hrali iskričky. Naklonil sa cez operadlo a vtisol mi bozk na čelo miesto pozdravu, pričom som urobila grimasu. „Ideme na Drakulu. Horory sú najlepšie, aj keď by sa tí režiséri mali niekedy prejsť po strašidelnom dome, aby vedeli, ako vyľakať divákov.“ Zasmial sa a naraz prevrátil očami, a pozrel k vchodu. „Musím ísť. Alice ju už nervózna.“ Prekvapene som za ním pozerala. Ako to, dočerta, vie? Nemala som tušenie, mohla som si len pripísať ďalšiu zvláštnosť na už aj tak dosť dlhom zozname.

 „Emm sa niekedy chová ako malý chlapec,“ usmiala sa Esme láskavo, „ale keď treba, vie sa chovať ako skutočný chlap. Je rovnako úžasný ako všetci v tejto rodine.“  

„Aj Carlisle?“

Prikývla. „Carlisle má veľké srdce. Adoptoval si tie deti, aj keď vôbec nemusel. Mohol ich nechať svojmu osudu, ale on... A oni si ho za to vážia. A aj ho za to milujem.“ Emse bola skutočne zamilovaná. Takto podobne sa tvárila vždy Andrea, keď hovorila o Mikovi. Ale na Esminej tvári bolo čosi viac. Dokonca som mala pocit, že by za Carlisla dala aj vlastný život, ak by to bolo potrebné, tak veľmi ho ľúbila.

„A otca? Toho si nemilovala?“ neodpustila som si otázku.

„Charlieho? Milovala. No inak ako Carlislea. Vzali sme sa príliš mladí, Bells. Nevedeli sme nič o skutočnom živote, chceli sme si len užívať, zabávať sa a milovať. Nevedeli sme, ako sa riešia konflikty a tie sa medzi nás dostali. Nezvládla som to. Prepadla som alkoholu a potom som otehotnela. Tvoje narodenie nás spojilo ako rodinu. Na chvíľu sme mali s tvojim otcom pocit, že môžeme byť skutočne šťastní a žiť spolu do konca života. Ale potom sa to zvrtlo.“ Odmlčala sa. Uhla pohľadom a ja som to nevydržala. Musela som si potvrdiť svoje podozrenia.

„Takže Dorothy mala pravdu o tom, že to kvôli mne si ušla?“ Hovorilo sa mi to ťažko a veľmi som dúfala, že mi to Esme vyvráti. Keď však začala opäť hovoriť nepozerala sa mi do očí.

„Mali sme to ťažké ako mladá rodina. Mala som to zvládnuť, ale nezvládla som. Začala som znovu piť, hádať sa s Charliem a zrazu som dostala pocit, že vám bude lepšie bezo mňa. A tak som-“

„Odišla,“ dokončila som miesto nej a potlačila všetky city, ktoré by ma mohli zradiť.

„Do smrti si to budem vyčítať, Bella. Je to tá najhoršia vec, akú som kedy urobila, ale a druhú stranu, ak by som neodišla, nikdy by som nestretla Carlislea a nemala to, čo mám teraz,“ šepkala citlivo, ale neplakala.

„Máš pravdu. Nebola by si bohatá a nemala by si takú veľkú rodinu, ani dokonalého manžela. Mala by si len Charlieho, ktorý by sa nezabil, ak by si neodišla, mňa a starý dom,“ ozvala sa zas moja bezcitnosť. Esme sa odo mňa odtiahla.

„Tak to nie je. Nezáleží mi na majetku ani na peniazoch. Ide o Carlsilea a o tých úžasných stvoreniach, ktoré tvoria túto rodinu. Vieš, Carlisle mi zachránil život, doslova. A potom som sa chcela vrátiť k tebe, ale nemohla som. Nebola som pripravená. Ale myslela som na teba každučký deň za tých päť rokov. Si moja dcéra, Bella, a to sa nikdy nezmení. A ja chcem byť s tebou. Znovu chcem byť súčasťou tvojho života. Prosím, dovoľ mi aspoň na ten rok robiť ti matku. Chcem ťa znovu spoznať. Premeškala som toho toľko...“ krútila hlavou. Zdalo sa mi, že každú chvíľu sa zrúti do môjho náručia a jej tvár sa zaleje slzami. Možno ak by som necítila toľko hnevu, bolo by mi jej naozaj ľúto. Ale teraz som jej jednoducho nemohla poskytnúť otvorenú náruč.  

„Preto ma chceš do opatrovníctva? Aby si sa znovu hrala na matku a myslela si tak, že už je všetko v poriadku? Že už som ti odpustila a preto nemusíš mať výčitky svedomia?“ Venovala som jej nepriateľský pohľad.

„Presne.“ Zmohla sa iba na toto slovo. Tak veľmi som jej svojimi slovami ublížila, že to bolo jasne viditeľné na jej krásnej mramorovo-bielej tvári, ktorá bola zrazu strhaná emóciami. Lenže teraz som nemohla ustúpiť. Keď sa pes klepe, treba ho doraziť.

„Ale ja o to nestojím. Práve naopak. Dnes som ti sem prišla povedať, že už sa s tebou viac nechcem stretávať, Esme. Mám vlastný život. A o rok bude patriť len mne. Už som si zvykla na Dorothy. Nie je to moja matka, vychovávala ma bitkami a urážkami, nadávkami. Správala sa ku mne tak zle, že som posledné roky myslela len na svoju plnoletosť. Kedy konečne dospejem a odsťahujem sa od nej. Vieš, možno to bude znieť kruto, no je to to jediné, čo ma držalo pri živote. Chcem byť slobodná, už nikdy viac nechcem byť na nikom závislá a posledné roky som na tom drela až príliš tvrdo!“ Stisla som oči. Štípali ma pri všetkých tých spomienkach na všetky zlé chvíle. Spomenula som si na ten pajzel v Seattli, kde mi platili za tancovanie. Na všetkých tých chlapov, ktorý ma chceli znásilniť a ja som mnohokrát nemala ďaleko od toho, aby sa tak stalo. Smrkla som. „Áno, presne tak. Doslova som preliala vlastnú krv, aby som to vydržala. A ty sem prídeš po desiatich rokoch a žiadaš odo mňa, aby som s tebou bývala a odpustila ti? Jedno je nepravdepodobnejšie než druhé. Je mi to ľúto.“

Vstala som, mysliac si, že už sme si všetko vysvetlili. Esme som venovala posledný pohľad a pobrala sa k dverám. Musela som sa nadýchať čerstvého vzduchu a prečistiť si myšlienky. Nechcela som, aby to bolo takto. A aj, keď som bola presvedčená, že som urobila správne a všetko sa týmto vráti do starých koľají, niekde hlboko vo vnútri mi čosi našepkávalo, že robím osudovú chybu a práve som niekomu zničila život.

„To bude dobré. Esme sa z toho pozbiera,“ povedala som si pošepky, no klamala som len samú seba. Aj to neúspešne.

„Počkaj, Bella.“ Otočila som sa na tú ženu, ktorá sa mi výzorom trochu podobala a predsa nebola ako ja. „Mám pre teba ešte jeden návrh.“

Nadvihla som obočie. Jej hlas skákal z jednej tóniny na druhú, aj keď znel stále krásne.

„Myslela som, že si ma konečne pochopila. Už-“ Zdvihnutím ruky ma zastavila.

„Viem. Neodpustíš mi, Bella. Aspoň nie ta ľahko, ako som dúfala. Si veľmi tvrdohlavá. A bojovná. Aj ja som taká kedysi bola.“ Usmiala sa a ja som jej úsmev po prvý krát úprimne opätovala. „Ale o to mi teraz nejde. Povedala si rok, kým budeš mať osemnásť. Dobre. Ale prečo by si posledný rok mala prežiť u Dorothy? Ak by si chcela, mohla by si žiť u nás. Zariadili by sme to na súde. Už by si nemusela žiť s tou príšernou ženskou. Viem aká je, stačil mi jeden rozhovor s ňou. Nemusela by si tam trpieť, Bells. Mohla by si si užívať život a potom, ak budeš stále chcieť, odísť, keď dovŕšiš osemnásť rokov. A mne by na začiatok stačilo byť vedľa teba, vyhrali by sme obidve. Súhlasíš?“

Nie. Chcela som okamžite odvrknúť. Jej tvár mi v tom však zabránila. Ten prosebný výraz v jej očiach, dúfajúce pery jemne zdvihnuté do úsmevu. Musela som sa nad tým zamyslieť a položiť si tú najzákladnejšiu otázku. Čo také zlé by sa mi u nich mohlo stať?

„A ak by sa mi u vás nepáčilo ešte predtým, ako dovŕšim osemnásť rokov? Dovolíš mi odísť?“ opýtala som sa.

Esme sa zaleskli oči. „Nebudem ťa tu držať násilím, srdiečko. Ale, prosím, daj mi aspoň jednu šancu.“

„Ak ma necháš ísť, bude to protizákonné,“ vysvetlila som jej. Prikývla. S tým určite rátala.

„Urobila by som všetko, aby si bola šťastná, Bella,“ hovorila úprimne. Načiahla ku mne ruku. Neprijala som ju. Len som prešla okolo nej späť do domu.