Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - Prolog

Ako nezabiť človeka - PrologMoja prvá kapitolovka. Nečakajte veľký príbeh, ani hlbokú zápletku. Bude o Alicinom zvládaní svojho hnevu. Jasper žil s rodinou Cullenových a až potom stretol Alice - človeka a premenil ju. Toto sú jej prvé, civilizované kroky a čelenie ťažkej úlohe - ako nezabiť jedného človeka. Komentujte, či mám pokračovať, Ďakujem. :)

Teraz, po premene to bolo ťažšie, ako predtým. To som si predtým celkom neuvedomovala. Ale keď som sa na to pozrela teraz, bolo to jasné. Bola som silnejšia a keďže som bola mladá, bolo jednoduché zabudnúť na silu, ktorú mám.

To, čo moje slepé oči predtým nevideli, alebo nechceli vidieť, som teraz nedokázala ignorovať. Došlo mi to nedlho po premene. Teraz mi už aj dochádzalo, prečo sa na neho Jasper vždy tak pozeral. Môj otec, Bob, bol tak trochu neohrabaný, ale svojim spôsobom bol aj sympatický. Väčšina mojich priateľov pred ním mala rešpekt. Spolužiaci ho dokázali ignorovať do mieri iba-Alicin-otec, ale z Jaspera som mala vždy pocit, že vie viac. Nikdy som sa pri ňom však nedokázal sústrediť na nič iné a preto som to neriešila. Ale teraz... teraz sa karty obrátili.

Musela by som byť slepá, hluchá a hlúpa, aby som si nevšimla ako sa správa. Ako tajnostkársky preberá poštu, ako sa schováva, keď si kontroluje e-maily, že odchádza preč nadlho a používa výhovorky, namiesto pravdy. Že klame. Mne, mojej mame, svojej rodine. A hlavne, neoblomný dôkaz, bola vôňa. Ako človek som túto výhodu nemala. Teraz som cítila vôňu tak intenzívne, že som presne vedela, kedy bol s ňou. Cítila som ju v aute, cítila som ju na našom gauči, cítila som ju na jeho šatoch a na ňom. Moje dokonalé oči sa so mnou zahrávali. Vždy keď prišiel, nechali ma dokonale prečítať jeho výraz, ukázali mi dlhý, červený vlas zachytený na jeho košeli, alebo ma upozornili na nezrovnalosť jeho oblečenia. Všetko som to musela vedieť. Všetko čo robil mame. A často som počúvala jeho klamstvá.

„Jasper,“ oslovila som ho, keď ma na mojej posteli držal v náručí. Namiesto odpovede, ma pohladil po vlasoch.

„Prečo si mi nikdy nepovedal, že ju podvádza?“ spýtala som sa pokojne, nechcela som mu nič vyčítať. Ladný pohyb jeho ruky na chvíľu ustal, asi prečítal moje emócie, a potom pokračoval v hladení po hlave.

„Myslel som, že to tušíš,“ odvetil jednoducho.

„Možno som to tušila, ale bála som sa to rozoberať. Jasper... ja sa bojím. Bojím sa, že mu ublížim. Keby si vedel, aký páliví hnev to vo mne vyvoláva zakaždým, keď...“ na to som začala prerývane dýchať – starý zvyk.

„Viem,“ povedal, zdvihol mi hlavu, aby sa mi mohol pozrieť do očí. Zabudla som, že cíti to, čo ja. Vzdychla som a zaborila som si hlavu do jeho hrude.

„Alice, nechcel som zasahovať. To, že viem viac kvôli svojim špeciálnym schopnostiam neznamená, že sa môžem starať do všetkého. Okrem toho, na čo by ti to bolo?“ chlácholil ma. Odtiahla som sa od neho na dĺžku paží a mračila som sa do jeho pokojných zlatých očí.

„Zabijem ho. Ak ma ešte raz naštve, prisahám, že ho zabijem. A potom si nájdem aj tú jeho štetku...“ vrčala som. No zrazu som sedela na kraji posteli a Jasper ma zozadu pevne objímal.

„Alice. Sú to ľudia. Ľudskí. Nič im nemôžeš vyčítať,“ káral ma. Bola som mladý, čerstvý upír, ale mala som všetko pod kontrolou. Jaspera to zarážalo, ale tešilo. Vďaka Belle, mojej novej „sestre“ už Cullenovci zistili, že keď sa človek o upíroch dozvie dopredu a sám sa rozhodne, že sa ním stane, tak sú veci iné. Jasper sa nazdával, že to je kvôli tomu, že nastáva menší duševný rozkol, menší šok, menšie sklamanie. To je celý Jasper, ale čo - to o emóciách vedel a preto som s ním súhlasila. Napriek tomu, že som nepociťovala nijakú výraznú túžbu zabiť svojich rodičov, len preto, že dobre voňajú, ma Jasper strážil ako pes. Nechcel, aby som niekoho zabila. Domnievala som sa, že aj kvôli mne, ale aj kvôli sebe. Určite by ho moje emócie ničili.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie. Strnula som na posteli, pretože som ho cítila. Jeho autentická vôňa a vôňa jeho krvi, boli potlačené hustým zápachom cigariet, ktorý som teraz cítila tak výrazne.

„Ďalej,“ ozvala som sa a opäť som sa nestíhala čudovať, ako vyrovnane a pokojne znie môj hlas. Dvere sa otvorili drsným pohybom a odleteli do steny.

„Jaj, pardon, to som nechcel,“ zakvíkal môj otec a znelo to odporne, popri jeho hrubom hlase. Presýtené falošnosťou. Pozerala som na neho vyrovnane a tvárila som sa ako dieťa v Lunaparku, ale moja pravá ruka v momente stuhla na Jasperovej hrudi a tlačila sa k jeho ruke. Pevne mi ruku stisol, ale ani jeho pokojný výraz nepoľavil.

„No Alice, potrebujem sa ťa spýtať. Minule si kúpila mame prívesok na mobil. Vieš, to J-čko, pamätáš?“ hovoril vysmiato, akoby sa chystal povedať pointu dobrého vtipu v spoločnosti priateľov. Samozrejme, že som si pamätala. Matka si kúpila nový telefón a z praktických dôvodov si na neho zavesila ošarpaný, starý prívesok, ktorý mala na tom starom. Bol z gumy a proti tomu novému, špičkovému mobilu vyzeral ako pred mesiacom ja, oproti Jasperovi. Tak som jej povedala, nech si kúpi nový, ale moja mama odmieta „zbytočne utrácať“ a tak som jej jeden pekný vybrala. J, ako Jane.

„Prečo?“ spýtala som sa tónom zvedavého dieťaťa. V okamihu bol nesvoj. Nahlas sa nadýchol nosom a potom si sťažka vzdychol. Ruky si oprel o boky a nohy si rozkročil.

„Len tak sa pýtam,“ povedal o sto stupňov chladnejšie. Prebodávala som ho pohľadom a Jasperovu ruku som zovrela silnejšie. Trochu sa pri mne mykol.

„Na rohu v Bakery street,“ zamrmlala som, aby som sa nemusela premáhať meniť svoj tón.

„Dík,“ zaznelo, on sa otočil a zavrel buchnutím dvere. Jeho pach sa pomaly strácal a ja som zazerala stále na dvere. V hlave som mala jedinú vec. ON chce dať svojej milenke rovnaký prívesok ako som dala ja, mojej matke. On snáď nie je... vtedy ticho preťalo hlasné zúrivé vrčanie.

„Alice, v poriadku,“ tíšil ma Jasper a pod jeho dotykom sa mi tvár trochu vyhladila. Ale hnev neustával. Uvedomila som si, ako veľmi mu teraz ubližujem a snažila som sa upokojiť.

„Láska, počuj... obávam sa, že mi rozdrvíš ruku,“ povedal vážne a ukazoval na naše spojené dlane. V respektíve jeho dlaň a moju päsť. Okamžite som ho pustila.

„Prepáč Jazz, prepáč! Prepáč mi to,“ šepkala som a pritisla som sa k nemu. Objala som ho rukami okolo krku a vtisla mu bozk na tvár.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - Prolog:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!