Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 8. Nechápem, nerozumiem

Ako nezabiť človeka - 8. Nechápem, nerozumiemJe tu nová kapitola. Aby vás to nepoplietlo, je to zo začiatku to, čo sa stalo v minulej, len z Alicinej strany. Ďakujem za komentáre, boli sladké ako vždy. Pekné čítanie. :)

Chystala som sa za Cullenovcami, ale najprv som musela domov, za mamou. Keď som dorazila, vytiahla som všetok svoj talent na pretvárky a mama si nič nevšimla. Alebo aspoň nič nevravela. Ja som bola na dne. Napokon sa ukázala, že mi len chcela povedať nejakú hlúposť. Niečo o tom, že nemám otcovi vravieť, že nebola doma. A chystala sa preč. Pýtala som sa prečo, ale odpovedala mi vyhýbavo, a tak som to nechala tak. Mama sa chaoticky – ako vždy, balila. Stála som pri dverách a odpovedala na jej otázky typu: „Kde mám mobil?“ alebo „Neboli tu pred chvíľou okuliare?“ Napokon mala všetko a prešla k dverám. Urobila niečo, čo som nečakala. Nikdy predtým to neurobila, ani keď som bola dieťa. A ani to urobiť nemala. Objala ma. V momente sa však strhla.

„Preboha, Alice, si strašne studená! Nie je ti zle?!“ vyľakala sa. Zároveň čo mi pokladala naoko starostlivé otázky, sa stiahla do obranného postoja. Bolo jej to nepríjemné. Bála sa ma?

„A-ale, veď áno. Bola som dnes po škole u lekára. Mám horúčky. Je mi strašne teplo,“ zahrala som a utrela som si neexistujúci pot z čela.

„Ach, potrebuješ niečo?“ spýtala sa ma. Pokrútila som hlavou a otvorila som jej dvere.

„Ahoj!“ Kývala som jej a ona sa nervózne posadila do auta, a odfrčala. Zatresla som dvere a zostala stáť. Nemám čo robiť. Nikto nie je doma a ja nemusím predstierať, že som človek. Môžem tu celé hodiny stáť a čakať.

Zhora ma vyrušil buchot. Zamračila som sa. Že by...? Nie. Jazz sa tak rýchlo nevzdá. Bola som na pochybách, či sa vôbec vzdá. Vybehla som pre istotu ľudskou rýchlosťou a pomaly som otvorila dvere.

Na mojej posteli sa rozvaľoval Atress. Zakýval mi a vyškieral sa.

„Čo tu robíš?“ Neotravovala som sa s úpravou môjho tónu. Liezol sem už príliš často.

„Prišiel som sa spýtať, ako si dopadla. Dobre?“ začal. Zamračila som sa. Mala som pre neho plné vrece mien a názorov, ktoré by sa mu zaiste nepáčili. Nadychovala som sa, že začnem, ale môj dych ustal. Prešiel mnou prúd a pred očami sa mi zabielilo. Videla som Jaspera a Edwarda. Stáli v lese. Jazz sa lúčil a potom odbehol preč. Zrazu som videla plačúcu Esme a to, ako utešuje... mňa. A tak to bolo celé desaťročia. Nádej som už nemala. A on bol preč.

„Alice,“ tíšil ma Atressov hlas. Nič okolo mňa som nevnímala. Neviem, ako sa mi podlomili kolená a ako som sa ocitla na zemi, nevnímala som priamy obraz. Atress kľačal pri mne a polohoval si ma pri sebe. Niečo mi dohováral, ale ani som ho nevnímala.

Neviem ako dlho som bola mimo. Neviem ako dlho som si neuvedomovala nič a ani keby mi tu vykrvácal človek, zrejme by som si to nevšimla. Ani som nevzlykla. Nedokázala som ani mrknúť, nič. Uvedomila som si ale bozk na temene hlavy. Chvíľku mi trvalo, než som si uvedomila, že som tam len ja a Atress. A vtedy som zacítila Jasperovu vôňu. Jeho dokonalú, sladučkú vôňu. Ja... ja už šaliem. Mám vízie, aj keď ich nemám.

Zbehlo sa to rýchlo. Jasper tam bol. Existuje. Neodišiel. Alebo som v nejakom paralelnom vesmíre, ktorý je ku mne milosrdný. Nie! Je to Jazz, vrčí a zúri. To je celý Jazz - taký, aký je po tieto dni.  Zažmurkala som sa. Sedela som schúlená na zemi a Atress bol za mnou, a držal ma. Jazz sa prikrčil ku skoku a ja som po mojej vízií uskočila tiež.

Nemôžem mu už viac vyčítať. Nemôžem už nič robiť. Je tu. Nepustím ho nikam. Rozhodla som sa.

_________________________

 

Ležali sme na posteli a proste len boli spolu. Doslova sme vpíjali spoločnosť toho druhého. Atress sa našťastie nevrátil, ako som dúfala. V diaľke sa ozval motor. Nefalšovane som rozoznávala každé jedno auto, ktoré mal ktokoľvek z mojich známych. Otec sa vracia. Keď sa ozvali dvere, volal už zdola moje meno. Jasper sa napriamil zrejme s úmyslom nájsť lepšiu pozíciu, pri akej má byť pristihnutý. Ale ja som už vyšla z izby. Zbehla som dole po schodoch, keď otec znova začal kričať moje meno.

„Tu som,“ ohlásila som sa. Použila som neutrálny tón, hoci sekundu potom, ako som ho použila, som mala chuť ho zmeniť. Otec prekypoval cudzími pachmi. Samozrejme, tým istým pachom, ako vždy, čo sa týka človeka. A ďalej to boli hlavne cigarety a nejaký zvláštny materiál, odhadujem to na niečo umelé, či už látku, alebo niečo podobné. Snažila som sa, aby to moja myseľ nezačala spájať do súvislostí. Skutočne som nechcela vedieť čo, kde ani s kým robil.

„Je tu tvoja mama?“ spýtal sa. Je očividné, že tu nemá auto, ale ako začať? Hlupák.

„Nie, odišla.“

„Kedy?“ vybehol na mňa.

„Už ráno, keď som šla preč,“ klamala som presvedčivo.

„A bola už doma?“ trápil ma a zapálil si cigaretu.

„Hm, volala mi, či je doma chlieb, bola v obchode!“ kládla som na seba. Príliš tenký ľad, Alice.

„Kedy ti volala?“ nedal pokoj.

„Asi pred troma hodinami,“ ukončila som to. Vybehla som do izby, vzala som zo stolíka mobilný telefón a pobozkala som Jazza. Priviedla som ho k posteli, kde som ho nechala ľahnúť si.

„O chvíľu prídem,“ šepla som.
Potom som vyskočila z okna rovno na neďaleký strom a pomaly bežala ďalej. Tam som telefón otvorila a zavolala mame. Povedala som jej, čo presne som otcovi nakukala, aby si vedela pripraviť výhovorku. Začalo ma plne zaujímať, čo robí. Bolo okolo nej hrobové ticho, takže nebola vo veľkej spoločnosti. Poďakovala mi a zložila. Zamyslene som zostala čupieť na vetve stromu. Možnože konečne podá žiadosť o rozvod. A možno odíde. Odkedy má istotu, že po maturite odchádzam z domu, správa sa trochu čudne. Mala by mi povedať, čo plánuje, môžem jej pomôcť. A to aj finančne. Je to moja mama. Aj keď ju opúšťam, ak je tu niečo, čo pre ňu do tej doby môžem urobiť, budem za.

Okno na mojej izbe sa otvorilo a Jasper sa uškrnul na mňa. Ihneď som šla za ním. Vliezla som dnu a zavrela som okno. Ležal už zas poslušne na posteli. Prisadla som si k nemu a nadvihla obočie.

„Tak, kde sme prestali?“ predniesla som. Zasmial sa.

„Nuž, nechala si ma tu na posteli. Takže budem hádať, čo so mnou zamýšľaš.“ Neviem, či vtipkoval, alebo nie. Lačne som sa vrhla na jeho pery. Hladil ma na chrbte a ja som si na neho obkročmo sadla, a zase som sa položila na jeho telo, aby som dočiahla na jeho pery.

„Alice, počkaj, prosím, počkaj,“ snažil sa rozprávať cez bozky a odtláčal ma od seba.

„Prosíš ma, aby som prestala?“ Smiala som sa mu. Ale on nenamietal. Síce ani nesúhlasil, ale...

„To, že sme v posteli, neznamená, že sa tak musíme chovať,“ odvetil mi stále vtipným tónom.

„Nie. Pre nás to neznamená nikdy. Tak, teraz bude,“ zašepkala som mu do uška a on sa zachvel. Pomaličky som mu začala rozopínať košeľu, gombík, po gombíku. Pozeral na mňa a ani sa nepohol.

Rukami som mu prešla po šiji a zaborila som si prsty do jeho hustých zlatých vlasov. Pozerala som mu spriama do očí a snažila som sa pochopiť, na čo myslí. Čo stále má, prečo odkladá niečo, po čom musí túžiť tiež? Možnože je len hanblivý. Pri tejto myšlienke som sa rozosmiala. Nereagoval na to. Bol skľúčený.

„Jasper, čo je,“ oslovila som ho ospravedlňujúcim tónom. Vzdychol si. Objal ma a začal ma bozkávať. Ale nebola v tom vášeň. Nebolo v tom to, čo som cítila. To, čo som potrebovala aj od neho. Nič za to nedám. Musím to skúsiť. Pokračovala som nenápadne v rozopínaní jeho gombíkov, aj keď ma prevalil na chrbát a prišiel nado mňa. Napokon som mu celú košeľu stiahla. Prestala som mu bozky oplácať a pozrela som nižšie, na jeho telo. Fascinoval ma, ako vždy. Prechádzala som rukami po jeho pokožke a on len pokojne sledoval moju tvár. Rozhodla som sa nekrotiť. Nepretvarovať. Na rovinu som ukázala plné emócie, ako veľmi je pre mňa táto intímna chvíľka dôležitá. A na rovinu som sa tak správala. Pomaly sa začal uvoľňovať. Začal ma bozkávať na krku a ja som slastne vzdychla. Na chvíľu prestal, akoby rozmýšľal. Zdvihla som si jeho hlavu pred oči a spýtavo som na neho hľadela. Nechal ma behať po jeho tele rukami, ktoré po ňom boli hladné.

„Nechcem len, aby sme kvôli opojeniu, ktoré vzniká, urobili niečo bez rozmyslu,“ povedal. Musela som sa zasmiať. Zároveň som chápala vážnosť situácie, a tak som rýchlo prestala.

„Čo napríklad, že otehotniem? Alebo ja neviem, náhodou urobíme z Esme babičku, máš pravdu. Určite by nás za to zabila,“ reagovala som neutrálne, aby som ho nepobúrila. Stále sa mi chcelo smiať. Pozeral na mňa a premietal. Keby som len tak mala Edwardove schopnosti! Napokon sklonil hlavu a začal ma bozkávať. Ale už to nebolo ono. Zase z neho vyprchalo všetko vzrušenie a bol celý nesvoj. Jeho bozky boli vždy skvelé. Aj keď boli zlé, boli stále úžasné, ale jednoducho tým kazil celú atmosféru. Ako posledný pokus som mu ukázala, ako veľmi ho potrebujem. Zostal chladný. Napokon som ho od seba odstrčila. Pozrel na mňa bez výrazu.

„Poďme radšej k vám,“ ponúkla som a posadila sa.

„Prečo? Veď niečo robíme,“ povedal nechápavo.

„Nie, ja niečo robím. Ty sa správaš, ako keby si chytal ryby. Ideme,“ nariadila som a hodila mu košeľu. Už neprotestoval. Kým sa obliekal, pozerala som von oknom. Zase som mala ten pocit. Ale vzlykať bez sĺz nič nevyrieši a on by to počul. Nie, pôjdem na to inak. Pokecám si s Edwardom. Keď to inak nejde, bude o tom vedieť aj niekto ďalší, prepáč, Jazz.

Len dúfam, že nie je skutočne len hanblivý, inak to týmto celkom zabijem.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 8. Nechápem, nerozumiem:

 1
23.06.2011 [19:20]

JanelineĎakujem kočky, ste zlaté!
Tess, jasné chápem, budú na teba čakať :) Emoticon

2. Tessie95
23.06.2011 [18:02]

Úžasná kapitolka, jako vždy. Doopravdy by si měla promluvit s Edwardem, jsem zvědavá, jak se to vyvrbí. Mocinky se těším na další kapitolku. Tato byla úžasná. Teď tu pár dnů nebudu, takže se předem omlouvám, že nebudu ihned komentovat tvé povídky, po návratu to napravím. ;)

23.06.2011 [13:55]

Charlotte147Krása,dúfam že ďalšia pribudne tiež tak rýchlo ako táto...teším sa Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!