Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 7. Rozhodnutia

Ako nezabiť človeka - 7. RozhodnutiaJe tu ďalšia kapitola, prečo nie. Mala som viac času, tak som si splnila autorské "povinnosti." :) Čítajte. A tí čo čítate, stále môžete skúsiť takú vec. Dole. Hovorí sa tomu komentár. Napríklad Tess to chápe, ostatní dávajte v škole väčšší pozor! Tentokrát z pohľadu Jaspera.

Jasper:

 

Ten pocit, keď bežím oproti vetru, mi zvykol pomáhať. Ako keby zo mňa nárazy vetra sťahovali všetko negatívne. Teraz – nič. Nepomohlo to. Ale čo, unavený nie som a nikdy nebudem, môžem si bežať aj celé roky. Možno obehnem zemeguľu a keď sa vrátim, bude už Alice čakať na mňa. A prestane vymýšľať somariny...

„Počkaj!“ ozvalo sa za mnou. Bolo to skutočne ďaleko, ale ja som zastal. Nemalo by to zmysel, Edward je rýchly dosť. Možno by ma aj dobehol.

„Čo chceš?“ osopil som sa na neho. Zastal hodný kus odo mňa, nechával mi osobný priestor.

„Vypočuj ma, nebudem ťa zdržovať, ale daj mi chvíľu,“ uviedol to hneď na začiatku. Kývol som. „Nemal by si to robiť. Nemal by si odchádzať a nechávať to nevyriešené. Alice to nepochopí, nie je ako my. Je ešte mladá a v tejto dobe sa dlhé dumanie nenosí – ľudia konajú skôr inštinktívne,“ hovoril mi skoro nahnevane. Zrejme v tom Edward hľadal niečo osobné, ale toto sa ho netýka. Alice odo mňa nemôže chcieť, aby som jej vyklopil všetko...

„Má na to právo,“ reagoval na moje myšlienky. Vzplanul som hnevom a vedľa mňa stojaci strom si to odniesol. S výkrikom som ho zlomil v dolnej časti a celý vrch dopadol na zem.

„Nechápeš, že jej tým ublížim? Že to jednoducho nemá vedieť?!“ kričal som na svojho brata. Nikdy sme si neboli blízki, nikdy som si u neho nevylieval smútok, ale na oplátku som vždy poznal jeho pocity. A on zas videl do mňa. Lenže čo je veľa, to je veľa.

„Dala ti podmienku, že?“ hádal. Takže Alice nepriletela z mojou rodinou v okamihu tak, ako som to očakával. Inak by už poznal jej verziu naisto. A práve kvôli tomuto predpokladu som odišiel od nich preč.

„Nezaujíma ma to. Ako si povedal, dnešný ľudia nie sú myslitelia. Ona vyšumí a vtedy sa vrátim. A nikto nebude krvácať.“ Objasnil som to dosť, Edward?

Ale on neprikývol. Neurobil nič, čím by mi dal šancu otočiť sa mu chrbtom a zmiznúť v lese.

„Vydržíš bez nej? Dokážeš to aj ak to bude trvať celé mesiace?“ Toľko to trvať nebude! - namietla moja hlava. Edward sa smutne uškrnul.

„Alicina hlava je síce dnešná, ale jej myseľ už nie. Teraz pre ňu čas uteká inak. Vydrží viac ako čakáš. A ak to nezvládneš, zbytočne každému ublížiš svojím odchodom. Zhoršíš situáciu, pochop, ako to vidíme my. A nakoniec to aj tak budeš musieť vysvetliť,“ dohováral mi. Niečo na tom bolo strašidelné. Ale nenechám strach, aby ovládal moje rozhodnutia. Strach ma nedonúti držať sa v úzadí. Alice to toľko trvať nebude. Dávam tomu maximálne niekoľko týždňov.

„Ale ak...?“ nedal on. Máš smolu, Edward. Žiadne ak ma nepresvedčí. Pôjdem preč. A nevrátim sa, ak tak veľmi chceš, aj niekoľko mesiacov. Veď aj Bella vydržala, stál som si tvrdo za svojím.

„Opustíš ju?“ povedal zvláštnym tónom. Niekde v diaľke akoby skrýval niečo, čo som nedokázal identifikovať. Na čas áno. Opustím, ako ty Bellu. Nemáš mi čo vyčítať.

„Odídem. Rozhodol som sa,“ povedal som nahlas. Edward ma prebodával pohľadom a potom sa mu na perách zjavil víťazoslávny výraz. Absolútne nepochopiteľný, nečakaný.

„Som rád, že jej to nebudem musieť vravieť, že to už vie,“ povedal odľahčeným tónom. Doplo mi až v priebehu pár sekúnd. Ty podliak!

„Si prefíkaný. Myslíš, že to videla?“

„Som si skoro istý. Medzi časom, ako si sa rozhodol neprísť domov, Carlisle rozvinul túto teóriu. Videla zrejme presne to, prečo si sa rozhodol. A to, že ju opustíš. Takže ak teraz odídeš, nebude to brať ako dočasný stav.“ Pôsobivá reč, Edward, ty bastard. Si ozajstná filcka, vieš o tom?

„Nadávaj mi ako chceš. Pred rokmi by som bol rád, keby ma niekto zastavil, než som urobil najväčšiu chybu svojej existencie,“ ozval sa, keď sa mi otočil chrbtom. To bolo posledné. Potom sa len vyšvihol na strom a preskakoval na ďalšie stromy. Preč. Takže si je istý, že neodídem. Keby som toto vedel. Keby som vedel, ako to u Alice funguje. Teraz ju musím nájsť a vysvetliť jej to. A potom môžem ísť. Bude to ťažké. Budem stáť zase pred ňou, bez možnosti dotknúť sa jej, alebo jej akokoľvek vyjadriť svoje city.

Dosť bolo rečí, bude ako bude. Rozbehol som sa k jej domu. Podľa pachovej stopy som predpokladal, že tam bude. Rozhodol som sa vynechať zdĺhavú procedúru a obišiel som zvonček aj hlavné dvere. A jej rodičov, predovšetkým. Vyskočil som na rímsu a jedným prstom otvoril jej okno. Skočil som dnu, než si niekto zo susedov všimne, že tu plápolám na okenici.

Sedela na zemi v objatí toho upíra. To, čo sa zbehlo potom, bolo čisto inštinktívne, rýchle a zbesilé.

Automaticky som cítil, čo cítili oni alebo on, nie som si istý. Nedokázal som ju vidieť takto blízko pri cudzom, ktorého nepoznáme - nebola v bezpečí. Rozladilo ma o čo tu ide. Skočil som po ňom. Alice uskočila práve v čas, aby som sa nemusel snažiť vyhnúť sa jej. Chytil som ho pod krkom a bez ďalších diskusií som urobil tú najmiernejšiu vec, akú som mohol. Pritiahol som ho za hrdlo k oknu a otvoril ho.

„Vypadni,“ povedal som a strčil som ho oknom von. Zavrel som ho a zostal pri ňom stáť. Keby sa chcel vrátiť. Ale zrejme pochopil. Pomaly som otočil hlavu k nej. Stála v strede izby a sledovala ma pohľadom. Bola celkom kamenná, rovnako ako jej pohľad. Nevedel som, čo jej povedať. Mal som na jazyku výčitky, ale nemohol som. Mal som na jazyku aj ospravedlnenie, ale bál som sa, že keď s niečím začnem, pokazím situáciu. Lepšie je toto mŕtve ticho. Aj ona čakala. Odvážil som sa pristúpiť k nej a natiahol som ruku. Pozerala mi do očí, ani o kúsok neodbočila pohľadom.

„Čo tu robíš? Chcel si odísť,“ oznámila mi. A je to tu.

„Chcel,“ priznal som. Alice stisla pery a prikývla. Tvár sa jej mierne zvraštila, akoby plakala. Pokrútila hlavou a zase na mňa pozrela.

„Zabudol si si niečo?“ povedala slabým hláskom. Prišiel som až celkom pred ňu.

„Zabudol som, že nemám kam ísť. Všetko, čo by som mohol kde hľadať, stojí priamo predo mnou,“ povedal som a chytil som ju okolo pása. Nebránila sa, ale ani nijak nereagovala.

„Myslím to vážne. Chcel si len tak odísť. To neodčiníš tak ľahko, Jasper. Chcem vedieť pravdu a chcem ju predostrieť už aj, inak nemá zmysel zostávať spolu. A klamať si,“ hovorila apaticky.

„Nikdy som ti neklamal, Alice, a nechcem začať. Naposledy ťa žiadam, nechci od mňa počuť to, čo nepovažujem do vhodné vravieť.“

Naraz sa rozvzlykala. Chytil som ju pevnejšie a ona sa mi oddane položila do náručia. Pritískal som si ju k sebe a vdychoval som jej vôňu. Cítil som sa šťastný. Prijala ma späť. Prestala riešiť hlúposti. Plače, áno. Ale z ľútosti. Objíma ma a ja ju držím v náručí. Už nič iné podstatné nie je.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 7. Rozhodnutia:

 1
2. Tessie95
22.06.2011 [13:02]

Nemohu se přihlásit, ale tak to je jedno, kapitolka je jako vždy úžasná... Jako vždy, smaozřejmě, jsem ráda, že jsi ji přidala tak rychle, ale stejně se už mocinky těším na další kapitolku. Snad ji přidáš opět rychle. Ten konec je úžasný, i když si myslím, že by jí to měl vyklopit. Úžasná kapitolka, povídka, moc hezky píšeš. Už se nemůžu dočkat. :) Krása. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.06.2011 [12:15]

Charlotte147Ten koniec nemá chybu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!