Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 3. Ani nevieš ako...

01.06.2011 (18:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1014×

Keď sme prišli domov, celá rodina sedela v obývačke. Nechápala som, prečo sa na nás usmievajú. Všetci sa tvárili ako Emmett, keď mu hrabe. Ale keď sme vošli a oni sa na nás všimli pozornejšie, úsmevy im vybledli.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa napäto Esme. Jasper ma držal za ruku a stál z časti za mnou, akoby sa schovával. Hlavu si oprel o mňa a odpoveď mi zrejme prenechal.

„Ehm, len taký incident,“ usmiala som sa, aby sa všetci upokojili. Sadli sme si a ja som im porozprávala, čo sa stalo. Nastalo zamyslené ticho. Esme sa po špičkách presunula k nám a povzbudzovala Jaspera.

„Takže z toho prekvapka nebolo nič?“ zúfal si Emmett. Tým mi pripomenul niečo, čo som odsunula stranou.

„Z prekvapenia?“ nechápala som. Rosalie prevrátila oči a Bella sa na Emmetta neveriacky pozrela.

„Hm, z prekvapenia?“ zopakovala som silene. Všetci sa pozerali jeden na druhého, ale naďalej mlčali. Vtedy Jasper vedľa mňa ožil. Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí. Bol stále zničený, ale zdalo sa, že sa cíti lepšie.

„Mal som pre teba niečo pripravené,“ povedal mi. Zamračila som sa nad tou predstavou.

„Počkať, vy ste to vedeli?“ otočila som sa na svojich nových súrodencov. Tvárili sa previnilo, ale s tým u mňa nepochodia. Rosalie pokrčila ramenami, vyhýbavo pozrela na dvere.

„Bol to môj plán. Ale zlý. Čakal som, že keď na mňa budeš čakať, pôjdeš tam, kde zvyčajne čakávať...“ nedokončil svoje slová.

„Myslíš k jazierku?“ zažmurkala som. Jasper sa smutne usmial.

Jazierko bolo miesto, kde sme sa s Jasperom stretli a ja som sa po tomto dni do neho zaľúbila. Presne tam. On si len skracoval cestu domov, samozrejme cez les. Ja som si zasa krátila nudnú obednú pauzu na tomto útulnom miestečku neďaleko školy, no napriek tomu neviditeľnom. Nečakal ma tam, a ja som bola ohromená, keď ma vyľakal bledý, bloďavý anjel. Nakoniec všetko dobre dopadlo a toto miesto sa stalo naším miestečkom.

„Vôbec ma nenapadlo zájsť tam. No, možno by som šla, keby...“ nedokončila som.

„Mark,“ dopovedal Jasper za mňa. Otočila som sa k nemu, aby som ho upokojila, ale mimovoľne som zbadala hodiny vysiace na stene za Jazzom. Bolo už šesť. Vyskočila som a upaľovala som domov.

„Odveziem ťa!“ bežal Jazz popri mne.

„Nie, takto to bude rýchlejšie.“ Jazz posmutnel. „Uvidíme sa večer!“ zavolala som a pridala som v behu. Jasper zaostal za mnou a ja som sa hnala hustnúcim lesom. Nedalo mi to. Musela som odbočiť, hoci to bol zbytočný kus cesty. Dobehla som k jazierku. Hneď, ako som sa vynorila z húštiny, ohromene som otvorila ústa nad tým, čo tam čakalo.

Celé sa to zmenilo a stopy naznačovali, že nie samo od seba. Staručké stromy, vysoké niekoľko metrov, ktoré lemovali čistinku, boli na svojich vrcholoch sofistikovane polámané. Spôsobilo to, že na čistinku dopadalo svetlo zapadajúceho slnka. Súhra farieb vytvorila na suchej tráve odtiene ružovej a oranžovej farby. Drobné jazierko bolo čisté ako nikdy predtým. Voda v ňom bola dokonale priesvitná. Zostala som stáť nad tou nádherou.

„Jazz,“ zašepkala som pre seba do toho hlbokého ticha. Najprv ticho narušoval iba cvrkot lúčnych koníkov, šum vtáčích krídel a vetra v korunách. Po mojich slovách sa opäť ticho napravilo.

„Nie,“ ozvalo sa pohŕdavo za mnou. Zľakla som sa zvrtla sa do útočnej pozície.

Podľa toho ľadového, jasného a vysokého hlasu bolo jasné, že je to upír, hoci som ho necítila. Akonáhle som ho uvidela, len sa mi to potvrdilo. Rýchlo mi došlo, prečo som si ho nevšimla. Bola som príliš zabratá do Jazzovho diela a cudzinec sa prefíkane postavil oproti slabému vánku.

„Neboj sa, neútočím na teba,“ zasmial sa a vystúpil na čistinku. Konečne som poriadne uvidela jeho tvár. Mal červené oči, pokožku tmavšiu ako ja, zvláštnej olivovej prímesi. Ostré črty boli v jeho podlhovastej tvári výrazné a dokonale kontrastovali s jednotvárnym, nenápadným oblečením, ktoré by potrebovalo nejednu úpravu - počnúc šesťdesiatymi rokmi. Vlasy zvláštneho odtieňa mu padali do tváre. Zrejme bol premenený v najlepších rokoch, pretože bol spola šedivý. Vytváralo to ale zvláštny nádych, nevyzeral unavene, ale napriek tomu až nebezpečne skúsene.

„Prečo ste ma teda špehovali?“ spýtala som sa.

„Bol som zvedavý, keď som cítil to, čo cítiš ty,“ povedal mi. Vytreštila som oči.

„Ako to myslíš?“ vyhŕkla som.

„Ako? Jednoducho cítim emócie ľudí a upírov okolo seba. Asi ťa to prekvapuje,“ vysvetlil mi.

„Ani nevieš ako...“ nadhodila som.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 3. Ani nevieš ako...: