Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Akadémia St. Clarca - Škola hrôzy? (1)


Akadémia St. Clarca - Škola hrôzy? (1)Júúj, moja prvá poviedka, tak ma, prosím, nešetrite! Niečo málo k deju: Bella je obyčajné dievča, ktoré chodí na strednú školu v Minnesote a má kopec priateľov. Lenže stane sa niečo a svet sa jej zrúti ako domček z karát. Riaditeľ školy, pán Coopers, požiada Belliných rodičov, aby ju preložili na tajomnú akadémiu pre nezvládateľné deti. Belle sa tam veľmi nechce a už pri prvom stretnutí s jej novou vychovávateľkou, slečnou Lunterovou, jej behá mráz po chrbte. Čo sa vlastne stalo, že je na škole s deckami, ktoré spáchali nejaký zločin? Objaví tajomstvo, ktoré skrýva akadémia pod povrchom? To a ešte ďalšie tajomstvá sa dozviete v nasledujúcich kapitolách. Budem rada, ak mi necháte pár komentíkov. Pukanec *

 

Kapitola prvá - Nové prostredie

 

„Zlatíčko, ver mi, že sme nechceli, aby to takto dopadlo,“ hovorila mi mama s uplakanou tvárou.

Áno, možno nechceli, ale čo sa stalo, už sa neodstane.

„Prídeme ťa navštíviť,“ usmial sa na mňa povzbudivo otec.

„Hm,“ zamrmlala som a sklonila pohľad na špičky červených conversiek.

„Bell, určite sa ti tam bude páčiť.“ Mama ma pohladila jedno rukou po tvári.

Aha, jasné! Komu by sa páčilo v nejakom internáte pre nezvládbuteľné decká? Odfrkla som si.

„Bella, sama dobre vieš, že sme ťa sem neposlali dobrovoľne.“ Otec nadvihol jedno obočie, bol už mierne vytočený.

No mal pravdu. Vlastne to, že teraz stojím pred nejakou akadémiou, je vina môjho – bývalého - dokonalého riaditeľa Coopersa. Och, ako ja ho neznášam.

„Veď hej,“ vzdychla som a venovala svojim ustaraným rodičom hraný úsmev.

„Drž sa a hocikedy nám môžeš zavolať,“ povedala mi mama a po líci jej stieklo zopár sĺz.

„Ahoj, dcérka.“ Otec ma pevne stisol v objatí a potom spolu s mamou o krok odstúpili.

„Majte sa.“ Zakývala som im na rozlúčenie a otočila sa k mohutnej, čiernej, kovovej bráne, pred ktorou ma už s milým úsmevom čakala vysoká prechudnutá žena s čiernymi vlasmi ako vrana.

Za sebou som ešte začula, ako si mama s otcom nastúpili do malej Toyoty, a potom auto odišlo.

Prešla som teda k bráne, ktorá sa začala pomaličky a škriekavo otvárať a vošla do areálu môjho budúceho väzenia.

„Ahoj, ty musíš byť Isabella Swan.“ Žena mi podala belostnú ruku a ja som ju s miernym zaváhaním nakoniec prijala.

„Hej, ale stačí Bell.“ Posnažila som sa tiež milo usmiať, ale vyšiel z toho skôr škleb, tak som to radšej vzdala.

„Rada ťa spoznávam. Poď, zavediem ťa dovnútra a ukážem ti izbu,“ povedala mi trošku hrubším hlasom. Až teraz som si vlastne všimla ako skutočne vyzerá.

Krátke čierne vlasy mala ostrihané na krátko, chudú postavu mala oblečenú v čiernych kostýmových nohaviciach a čiernej blúzke s malou bielou kartičkou na ľavej strane hrudi.

No na tvári jej dominovali svetlomodré oči, ktoré doslovne žiarili a pokožku mala až chorobne bledú. „Pred vstupom do Akadémie Svätého Carla, ťa musím požiadať, aby si mi predala všetku tvoju elektroniku, nože, nožničky a podobne nebezpečné veci,“ usmiala sa.

Zarazene som sa zastavila s vykuklenými očami. To myslí vážne? Veď sme v dvadsiatom prvom storočí, ženská! Aké nebezpečné veci? Mobil, mp3-ka, nože...? Zbláznila sa?

Ale zase na druhej strane, nemala by som sa tak diviť. Predsa už samotný fakt, že som došla na školu pre nezvládateľné deti, kvôli môjmu malému priestupku, svedčí o tom, že som schopná si priniesť na akadémiu nôž.

„Hm, fajn,“ povedala som iba a zložila si veľký zelený batoh z pleca.

Bol tak prepchaný zbytočnými vecami, že mi robilo o niečo väčší problém ho rozopnúť, no nakoniec, s menšou pomocou od tej neznámej ženy, sa mi ho podarilo otvoriť.

Chvíľu som sa v ňom prehľadávala, až som po chvíli povyťahovala mobil, toaletné potreby s nožničkami na nechty, pilník a foťák. Malú čiernu mp3-ku, som nechala v taške pod modrým svetrom, dúfajúc, že si ju nevšimne. No ona sa na mňa iba prísne pozrela a z tašky mi vytiahla moju jedinú lásku.

„Ale...“ Už-už som chcela protestovať, no jeden pohľad toho svetlomodrého, rozbúreného mora ma umlčal.

„Žiadna elektronika!“ upozornila ma a už sa vôbec nesprávala tak milo ako ešte pred pár minútami. Zamrazilo ma.

Zavrela som tašku, znovu si ju vyhodila na plecia a s vysunutou bradou – aby som si zanechala aspoň trošku dôstojnosti – som vyšla za ňou.

„Som Mary Lunterová, niečo ako vychovávateľka. Starám sa o bezpečnosť na akadémii.“ Oči jej žiarili, akoby sa tešila, že prišiel nový zelenáč, ktorého bude môcť trošku potrápiť. „Zavediem ťa do tvojej novej izby. Budeš bývať s Amandou Torresovou,“ povedala mi.

Otvorila mohutné drevené dvere Akadémie St. Clarca – ako mi sama prezradila.

Budova už zvonku vyzerala staršie. Celá kamenná s francúzskymi oknami so závesmi, jedným-dvoma malinkými balkónmi a dvoma vežami, každou na jednej strane. Nikde nikoho.

Všade naokolo iba les a tráva. Všetko zelené a obloha zatiahnutá. Už na prvý pohľad sa mi tu nepáčilo.

No keď sme vstúpili do tej mohutnej starej budovy, ohromene som zostala stáť.

Áno, na stenách boli nejaké tie staršie obrazy panovníkov, ale zvyšok? Samé moderné zariadenia.

Hneď vo vstupnej, okrúhlej hale bol v strede moderný, žltý gauč s dvoma kresielkami z kože, malý tmavý stolík s nejakými módnymi časopismi a plazma na stene. Trochu ma to vyviedlo z miery, no snažila som sa nedať na sebe nič poznať.

„Toto je malá spoločenská miestnosť,“ oznamovala mi slečna Lunterová, „preto tá plazma,“ usmievala sa na mňa ponad plece.

Keď sa otočila späť pred seba, vyplazila som na ňu jazyk. Už teraz som si bola istá, že s ňou nebudem kamarátka.

Zo spoločenskej miestnosti viedli tri chodby a všetky do jednej vyzerali úplne rovnako.

Vošli sme do prvej chodby zprava. Tak ako tie zvyšné dve, bola dlhá, že som jej nevidela koniec a široká asi dva a pol metra.

Po stenách viselo pár obrazov a na každom kroku som zavadila pohľadom o skrytú kameru.

To je divné. Načo kamery? Veď keď bude nejaký šialenec utekať z areálu, určite si ho okamžite niekto všimne aj bez malej kamerky.

Do tejto chodby však presvitalo svetlo zvonku, veľkými oknami s ťažkými červenými závesmi po pravej strane.

Naľavo boli tmavé dvere. Všetky boli pozatvárané, iba kde-tu sa objavili dvojkrídlové, svetlé dvere, ktoré viedli nevedno kam.

Lunterová po ceste už neprehovorila a keď mi na jazyk prišla nejaká otázka, zamračila som sa, presunula si tašku z jedného pleca na druhé a šla ďalej.

No nakoniec som to predsa len nevydržala a opýtala sa otázku, ktorá ma svrbela na jazyku.

„Ehm, slečna Lunterová... Kde sú všetky decká?“ prekvapene som sa obzerala, no všade boli iba okná a dvere. Doslovne som si pripadala ako vo vezení, lenže o niečo luxusnejšom. Všade ticho.

„Ešte majú vyučovanie. Škola začína o deviatej ráno a končí o pol štvrtej večer. Potom si každý môže robiť čo chce,“ hovorila nedbanlivo.

Škola? To je snáď zlý sen! Zavrú ma do blázinca za niečo, čo som ani neurobila a budú ma mučiť ešte aj školou? Och, ako som sa ja tešila, že budem mať ako tak voľno. No táto podivuhodná ženská mi moju radosť totálne pokazila.

„Š-škola?“ zasekla som sa trošičku.

„Ale samozrejme. Predsa vám musíme niečo vtĺcť do tých vašich malých hlavičiek.“ Hlasno sa zasmiala a jej smiech sa ozýval celou chodbou. Z tej ženy šiel vážne strach, prisahámbohu.

Zrazu sme zabočili doľava do ďalšej guľatej miestnosti.

Táto bola celá červená a boli tu nejaké stoly so spoločenskými hrami, biliardový stôl, automat so sladkým, ďalšia obrovská čierna plazma a kožená sedačka.  

Prekvapene som obdivovala tú krásu. Možno to tu predsa len nebude také zlé, pomyslela som si.

„Tak a sme tu!“ Lunterová na mňa spokojne uprela svoje svetl modré oči, ktoré mi naháňali strach. „Izba 321, Isabella Swan a Amanda Torresová,“ odrapkala usmievavo a otvorila mi dvere. „Amanda má teraz, myslím, algebru. O chvíľu by sa mala vrátiť. Skús sa zatiaľ vybaliť,“ povedala mi. „Zatiaľ sa maj, Amanda ti potom vysvetlí všetky potrebné pravidlá.“ Otočila sa na päte a odišla.

Tak to bolo divné. Ani som sa jej nestihla poďakovať. Aj keď, Lunterovej by som sa asi nepoďakovala.

Vstúpila som do väčšej izby a šťastne spustila veľký batoh na zem.

Poobzerala som sa dookola. Steny boli tyrkysovo modré s – kde-tu – malými, čiernymi ornamentmi.

Na každej strane bola jedna neveľká posteľ s čistou posteľnou bielizňou.

Medzi posteľami bol jeden veľký písací stôl s notebookom, zrejme Amandiným.

Na boku každej postele bola posuvná skriňa, zabudovaná v stene.

Pozrela som sa za roh steny a objavila tmavohnedé dvere, vedúce do modernej kúpeľne.

Bol tam sprchový kút, veľké umývadlo s pultom a záchod.

Izba bola väčšia než moja vlastná doma a páčila sa mi.

Smutne som si sadla na prázdnu posteľ a rozprestrela ruky. Unavene som zavrela oči a dúfala, že je to iba zlý sen a keď sa prebudím, budem stále chodiť na strednú školu v Minnesote a nebudem mať žiadne starosti.  

 


Nemajte obavy, Cullenovci budú v poviedke vystupovať už v druhej kapitole. No budú takí milí a prívetiví ako obyčajne? Bude nimi Bella vôbec priťahovaná nejakým čarom, alebo nebezpečenstvom, ktoré z nich priam črší?

 

Snáď sa prvá kapitola páčila a povzbudíte ma k pokračovaniu. Upozorňujem vás,  je to iba začiatok! :)

Pukanec!!!

Poznámka autora: začiatok sa mierne podobá knižnej ságe Pád - Fallen.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Akadémia St. Clarca - Škola hrôzy? (1):

 1
16.06.2011 [15:04]

Charlotte147Som strašne zvedavá čo bude ďalej,rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15.06.2011 [16:45]

MatikEsmeCullenZačína to zaujímavo a som zvedavá, čo sa stane ... Rýchlo prosím ďalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. :)
15.06.2011 [16:11]

jejda dokonalá poviedka, celkom novy príbeh, taký čo som ešte nečítala Emoticon Emoticon Emoticon poprosím rýchlo ďalšiu časť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nessienka admin
14.06.2011 [20:55]

NessienkaAhoj.
V kapitole som ti opravila chyby v čiarkách a v I/Y (koncovky prídavných mien). Opravila som ti aj chyby v slovách, ktoré sa píšu cez spojovník (kde-tu, už-už...). Pozri si aj písanie priamej reči, sem-tam si ju mala popísanú zle. Prikladám preto aj vzor:

1. Ak za piamou vetou nasleduje uvádzacia veta (teda povedal, vykríkol, opýtal sa, odpovedal, podotkol, vydýchol, zamrmlal, pozdravil, zdesil sa, súhlasil…), ktorá priamo nadväzuje na priamu vetu, vedľajšia veta sa VŽDY začína malým písmenkom a priama veta môže končiť čiarkou, výkričníkom, alebo otáznikom, po prípade ešte tromi bodkami. NIKDY nesmie končiť bodkou!

„Bella, kde si bola tak dlho?“ spýtala sa s obavami v hlase.


2. Ak za piamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: buď našu činnosť, alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkičníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami. Vedľajšia veta sa VŽDY začína veľkým písmenom a priama veta NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Bella, si to ty?" A vytreštil na mňa oči.
„Bella, ideš?" Otočila som sa.

3. Ak medzi priame vety vkladáme vedľajšiu vetu, môžeme tak urobiť dvomi spôsobmi:

a) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa, „kde si bola?"
b) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa. „Kde si bola?"

Nabudúce teda dávaj väčščí pozor. Ďakujem. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!