Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » A zvony zvonia - 10. časť

04.02.2012 (09:00) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1666×

10. časť

Stretnutie

Svenov pohľad

Sedel som v parku na lavičke, odkiaľ som v pondelok po prvý raz zazrel Herriet. V ruke som držal noviny, ktoré som si kúpil cestou. Padol mi zrak na titulnú stranu. „Vrah vyčíňajúci v Gőteborgu“ s podtitulom „Kedy sa táto hrôza skončí?“. Nevedno prečo, ale akýmsi šiestym zmyslom som tušil, že za týmito vraždami stojí Herriet a jej rodina. Ale prečo by zabíjali cudzích ľudí?

„Zaujímavý článok,“ začul som za chrbtom a od ľaku som nadskočil. Za mnou stála Herriet.

„Vyzeráš vydesene,“ konštatovala a ladným pohybom si sadla vedľa mňa.

„Chcem sa ti ospravedlniť za ten incident. Surea sa správa občas dosť divne,“ dodala a usmiala sa. Ten jej úsmev! Bol oveľa krajší ako tisíce hviezd na nebi či západ slnka. Krajší ako čokoľvek. Ktovie, prečo som si ho vtedy nevšimol. Možno preto, že som bol príliš vydesený z jej „kamarátov“.

„Takže, aký je „program dňa“?“ spýtala sa ma odrazu. Nechápavo som na ňu hľadel. Čo chce?

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa ma, smejúc sa môjmu výrazu „vyoranej myši“. (Už ste niekedy vyorali myš?)

„Musel si mať nejaký program, keď si ma pozval na rande.“ Usmiala sa. „Tak to aspoň ľudia robia,“ dodala, ale náhle zvážnela. „Teda, aspoň v Rakúsku.“

„V Rakúsku?“ nechápal som, čo ma Rakúsko s nami spoločné.

„Istý čas sme tam žili. Teda ja a ostatní.“

V hlave mi zablikala kontrolka. Rakúskom pred časom otriasla séria podobných vrážd, akým čelí Gőteborg v súčasnosti. V Rakúsku sa vraždy skončili v tom istom čase, kedy v Gőteborgu začali.

„Kedy ste vlastne do Švédska prišli?“ opatrne som sa opýtal. Nechcel som riskovať, že odhalí moje podozrenie. Mohla by ma celkom ľahko zabiť. Aj keď teraz uprostred parku plnom ľudí asi nie. Ale neskôr možno. Rozhliadol som sa okolo. Všade boli šantiace sa deti a starší ľudia, ktorí sa vyhrievali na jarnom slniečku.

„Necelé dva týždne,“ odvetila. Vraždy sa začali pred desiatimi dňami.

„A koľko ste boli v Rakúsku?“

„Tri alebo štyri mesiace,“ povedala a usmiala sa.

„Veľa cestujeme za prácou.“ Opätoval som jej úsmev, ale bol to skôr úškľabok. Aj v prípade Rakúska čas sedel. Vrah tam vyčíňal takmer štyri mesiace. A popis vrážd bol rovnaký. Človek - jedno, akého vzdelania, funkcie či hmotnosti - bol unesený z miesta činu a nájdený o niekoľko desiatok či dokonca stoviek kilometrov ďalej.

Mimovoľne som sa zachvel. Pôvodne som ju chcel pozvať do svojho bytu na kraji mesta, aby som jej ukázal svoje maľby. A, samozrejme, ju požiadať, či by som ju nemohol portrétovať. Ale teraz niečo také nepripadá do úvahy! Alebo áno?

Pohľad Herriet

Prirodzene, bol vydesený k smrti. Nech už plánoval na dnešný deň čokoľvek, teraz by bol určite najradšej čo najďalej odo mňa. Prekliata Surea! Možno by som mala predsa len poslúchnuť Erica a ukončiť náš vzťah. Aspoň kvôli Svenovmu bezpečiu. Ale ako možno nazývať vzťahom jediné stretnutie?

„Chcel som ťa poprosiť, či by som ťa nemohol nakresliť?“ začal. „Som totiž maliar, vieš?“

Nadvihla som obočie. Aj ja som maľovala. Konečne som našla niekoho, kto nepovažoval moje výtvory za „čmáranice nevyzretého decka“, ako sa raz o mojich maľbách vyjadril otčim. V detstve som kreslila vždy, keď mi bolo smutno, čo bolo viac ako často. Cez maľby som utekala do lásky, porozumenia a hlavne bezpečia. Proste všetkého, čomu sa mi doma nedostávalo. Kreslila som i po premene. Môj talent sa zväčšil. Ale Sureu a jej spoločníkov (nikdy som o nich nepremýšľala ako o svojej rodine, ako som to videla u Cullenovcov) môj talent nijako nenadchol. Moje kresby zväčša okomentovali ako „zaujímavé“. Vedela som, že by boli oveľa radšej, keby som disponovala nejakým ničivým talentom typu chŕlič ohňa, mučenie pohľadom a tak ďalej. Keďže ani jeden z nich nebol talentovaní, môj talent by sa im zišiel napríklad pri obrane svojho loveckého teritória alebo získavaní nového. Kreslenie im nepomohlo. (Jedine, keby som chcela svojho protivníka prebodnúť ceruzkou ako som to videla v seriále Buffy, premožiteľka upírov. Ale to by naše telá nemohli byť také tvrdé ako sú - ibaže by som ho prevŕtala nejakou ceruzkou z diamantov, ale kto by vyrábal diamantovú ceruzku, to neviem!)

Načiahla som sa k svojim doskám a otvorila ich. Počula som, ako Sven zalapal po dychu. „Sú...nádherné,“ zašepkal. Usmiala som sa. Bolo to po prvýkrát, čo mi niekto pochválil moje maľby. Už som sa bála, že sa mu nebudú páčiť.

„Chcela si mi ich ukázať?“ spýtal sa ma a uprel na mňa svoje veľké modré oči. Jeho sladký dych mi zavial do tváre. Musela som zadržať dych. Toto je naozaj nebezpečné! Je na čase ísť na lov! Ale čosi sa zmenilo! Po stretnutí so Svenom som sa prestala na ľudí dívať ako na jedlo. Bude pre mňa čoraz ťažšie zabiť človeka. Aj také „stratené existencie“ ako bezdomovci a tuláci. Ale ak nechcem vystaviť Svena a ostatných nebezpečenstvu, budem musieť „zatnúť zuby“ a urobiť, čo treba. Teda zabíjať.

Svenov pohľad

Prezeral som si jej kresby. Boli úchvatné. Nikdy by som netušil, že v tomto dievčati, ktoré ma priťahovalo aj desilo zároveň, nájdem spriaznenú dušu. Moje predchádzajúce priateľky väčšinou ohrňovali nos nad niečím takým ako maľovanie. Pre ne boli dôležitejšie nákupy či diskotéky. Takmer všetky boli rovnako povrchné a nudné. Preto sa moje vzťahy vždy skončili. Nenašli sme spoločnú reč. Nemali sme nič spoločné.

Ale teraz vedľa mňa sedí neznáma kráska s fialovými očami a desivými príbuznými. Ona jediná mi rozumie.

Vycítila môj pohľad a obzrela sa. Rýchlo som sa začal venovať kresbám. Väčšinu tvorili zátišia: miska s ovocím, kytica kvetov na stole, západ slnka a loď pretínajúcu jeho kotúč, víly tancujúce na lúke, vodopád a škriatok sediaci pri ňom, domorodec presekávajúc sa cez húšťavu vysokých stromov. Ale boli tam aj portréty! Väčšinu ľudí som nepoznal a nemal som toľko drzosti, aby som sa vypytoval. Zrejme to bol iba modely a Herriet ich osobne nepoznala. Zastavil som sa pri portrétoch jej priateľov. Na prvom bola vyobrazená jej kamarátka, ako sa opiera o zárubňu dverí. Zamrazilo ma pri pohľade do jej očí. Napriek tomu, že Herrietine kresby boli namaľované ceruzkou, striaslo ma pri včerajšej spomienke na tie krvavočervené oči.

Druhá maľba zobrazovala dvoch mužov čiernej pleti.

Tretia znázorňovala tú ženu, ako obkročmo sedela na lone neznámeho muža. Prizrel som bližšie, aby som zistil, že som ho už videl v dome Herriet. Stál na konci sprievodu a díval sa na mňa ako hladný gepard na stádo laní.

Pohľad Herriet

Fascinovane si prezeral moje kresby. Prvýkrát som bola rada, že viem maľovať. Aspoň niečo máme spoločné! Už som sa obávala, že sme úplne rozdielni.

Medzi poslednými portrétmi našiel svoju podobizeň. Spýtavo sa na mňa pozrel. „Si zaujímavý model,“ povedala som a odrazu som nevedela, kam s rukami a tak som použila svoj zlozvyk z detstva - obmotávanie si pramienku vlasov okolo prsta.

„Myslíš, že som taký pekný?“ spýtal sa ma s pohľadom upretým na papier.

„Ešte krajší!“ vyhŕkla som, ale v tej chvíli by som sa najradšej prepleskla. Rýchlo som si zakryla ústa.

„Zaujímavý poznatok od takej krásnej dámy,“ zložil mi kompliment a vrátil mi dosky. Lichotilo mi to. Pravdupovediac, nikdy som žiadny kompliment nedostala.

„Pri tebe by aj Taťána Kuchařová vrátila korunku krásy,“ povedal. Páni, keby som bola človek, moja tvár by sa podobala zrelej čerešni.

„Tak presunieme sa ku mne?“ opýtal sa a v okamihu bolo na ňom vidieť, že by svoje slová najradšej vzal späť.

„Prepáč, to... bolo...“ začal koktať a evidentne nevedel, ako ďalej.

Obyčajnému človeku by to pripadalo ako pozvanie do postele, ale ja som vedela, čo Sven zamýšľa. A okrem toho, aj keby ma chcel znásilniť, nemal by šancu. Ľahko by som ho porazila.

Koniec 10. časti

Znova pozastavujem túto poviedku, keďže o ňu nie je záujem a ja mám priveľa práce. Navyše ma Twilight už tak neberie.

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A zvony zvonia - 10. časť: