Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 7. kapitola

18.02.2013 (17:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2497×

Bella: 

Zhrňme si tento deň. Ráno som vstala, podotýkam, pravou nohou. Vonku bolo nádherné počasie a ja som nemala dôvod na zachmúrenú tvár. Vlastne, pokiaľ som nešla na obed, kde ma nejaký chlap neuvážene polial horúcou kávou. Ten hlupák sa nezmohol ani na prosté prepáčte. To ho matka nenaučila slušnému správaniu? Ani nezabučal, čo ma maximálne vytočilo. Nič, proste šiel ďalej a smial sa. Mala som čo robiť, aby som sa ovládla. V poslednom čase začínam mať problémy so sebakontrolou. Ja, vždy pokojná osoba, vždy vysmiata, mám teraz chuť každému druhému človeku skočiť po krku. Za to všetko môže človek menom Edward Cullen. Kým tu nebol, všetko bolo dokonalé. Moja upírska podstata bola ukrytá, ale teraz sa derie na povrch.

Mala som šťastie, keďže ma dnes nečakalo žiadne jednanie s klientom a Sophie máva  v skrini sústavne náhradné oblečenie. Ona myslí na všetko, ju by neprekvapil ani pád asteroidu. V duchu som sa musela pousmiať. Nedávno sme šli do mesta a ja som dostala na pneumatike defekt. Pohotovo vytasila z kabelky momentový kľúč. Vraj je dôležitý a dobrý aj ako sebaobrana. Takéto maličkosti, ktorými ma dokáže odzbrojiť, sú závideniahodné.

Potom sa dostavil šok. Nastal v momente, keď som si začala rozopínať blúzku a za mnou si odkašľal on. Nedokážem pochopiť, čo tam robil. Prečo musel čakať práve u nej, načo mu to vôbec navrhla? Vie veľmi dobre, aké mám problémy s ovládaním a ona si ho nasačkuje rovno do svojej pracovne o rozmeroch meter krát meter.

„Čo to má, dofrasa, znamenať?“ začala som zvyšovať hlas, akonáhle sa zatvorili dvere.

„Čo čo má znamenať? Nerozumiem, aký máš dôvod takto vyvádzať. Nič sa predsa nestalo. Nevidel ťa nahú, tak tu po mne láskavo neziap,“ rozkrikovala sa pre zmenu Sophie.

„Je mi úplne ukradnuté, či niečo videl. Tu ide o princíp. Prečo sa s ním bratríčkuješ, keď vieš, aký mám s ním problém.“ Mám ju rada, ale myslela som, že sme priateľky. Čo to trepem, brala som ju ako sestru, moju jedinú rodinu a ona ma zradila. On je mojim nepriateľom číslo jeden, on môže byť zodpovedný, ak niekoho zabijem.

„Bella, ja sa s nikým nebratríčkujem. Edward je náhodou milý mladý muž, ktorému sa podarilo rozlúsknuť prípad, ktorý si mu pridelila. Musíš začať akceptovať fakt, že je nadaný a má na to, aby pracoval pre teba. Na druhej strane uznávam, že s ním máš problém, ale mne jeho krv nevonia. Ja ho zožrať nechcem. Ber to tak, že sa aspoň naučíš odolávať jeho krvi.“ Nechápavo som na ňu upierala zrak. Ako môže niečo takéto vysloviť. Čo mi chce naznačiť, že ja v ňom nevidím to, čo ona? Samozrejme, že vidím, aký je pôvabný. Predsa mi nemohol uniknúť jeho podmanivý úsmev, jeho zelené oči ma prenasledujú na každom krku, kam sa pozriem. Pri pomyslení na neho sa moje telo zvláštne chveje. Neviem či to je túžbou po jeho krvi, alebo ním samým. Prečo ho ale obhajuje? Nebodaj sa jej páči? Rozhodne sa jej páči, iný dôvod nevidím, aby sa ho zastávala. Čo jej narozprával, že jej obalamutil hlavu.

„Jasné. Zožrať nie, ale ako dezert po večeri by si si ho určite dala. Vieš čo? Pokojne si ho nechaj, môžem ti ho sem aj nasťahovať. Budete tu ako na hromádke. Ďakujem za blúzku, vrátim,“ prskla som a tresla s dverami.

Toto bolo naše prvé nedorozumenie, od kedy sa poznáme. K tomu sme sa pohádali na totálnej hlúposti. Pripúšťam, je to moja vina, ja som tú hádku vyprovokovala. Správala som sa detinsky. Bola som ako malé dieťa, ktorému vzali hračku.  Nemala som byť k nej taká, zachovala sa ochotne. Keby niet jej, ten chudák by šiel bohvie kam a zase sa musí vrátiť. Predsa nerobili nič zlé a aj keby, mňa to nemá prečo znepokojovať. Trápi ma to vôbec? Prečo by aj malo.

Je rozhodnuté. Idem za ňou. Pozrela som sa na hodinky a bolo iba pol šiestej večer, teraz určite nespí, nemôže to brať ako prepad. Vtrielila som do spálne a zo skrine som vytiahla sivú mikinu s kapucňou, modré džínsy a na nohy som si obula botasky. V tom niekto zaklopal na dvere.

„Sophie!“ skríkla som celá naradostená a letela k dverám. Otvorila som ich, ale jej nikde. Vlastne tu nebol nikto, len na zemi ležala malá biela škatuľka s červenou mašľou. Kto to tu mohol nechať? Od koho to je? Vzala som tú škatuľku opatrne do rúk a posadila som sa do obývačky. Premeriavala som si to z každej strany, ale nikde nebolo meno odosielateľa, dokonca ani prijímateľa. Čo ak to nie je adresované mne?

Balíček som položila na stôl a pustila som sa do premýšľania, čo v ňom asi môže byť. Viem, že jednoduchšie by bolo ho otvoriť a záhada by bola vyriešená, ale čo ak nie? Čo ak sa v tom balíčku skrýva niečo, čo mi zmení život alebo ho, nebodaj, ukončí? A čo ak sa tam ukrýva len akási reklamná hračka alebo niečo podobné. Možno na pošte jednoducho stratili k tomu blahoželanie? Bomba tam nebude určite. Nepriateľov síce mám, som právnička, ale bombu by som počula tikať. Jedine, ak by tá kartónová škatuľka bola zvukotesná. Lenže tam nič nehrká, takže by mohla byť protinárazová. 

Eventuálne tam môže byť vzácny artefakt a možno sa v tej škatuľke skrýva Bambuľka aj s celým Bambuľkovom. Sakra! Ja už vážne bláznim. Je síce pravda, že nech je tam čokoľvek, mne to ublížiť nemôže, ale prečo mám potom ten strach? Ak by v nej nič nebolo, prečo by mi prišla? Aký by malo zmysel posielať prázdnu škatuľu? Musím to otvoriť. Chytila som červenú stužku, ktorou je obviazaná. Tá dokonalá mašlička čaká, kedy potiahnem a ona celý tento drobný príbeh rozuzlí. Ak ju potiahnem, je to jasné – otvorím ju. No stále mám možnosť nespraviť to.

A teraz vážne, dosť rečí. 

3... 

2... 

1... 

Vytiahla som biely lístok, na ktorom stálo: 

25. apríla, Port Angeles 

Dnes je len osemnásteho. Čo to má znamenať? Prečo je tu dátum môjho narodenia? A prečo práve Port Angeles? Má to niečo spoločné s mojím otcom? Chce sa so mnou stretnúť? Počkať, ale v ten deň zomrela moja matka a v Port Angeles je pochovaná. O tom vie len môj otec a ja.

Cŕn...

Ozval sa zvonček. Kto to môže byť? Opäť niekto doniesol nejaký balík? Neochotne som prešla k dverám a keď som uvidela, kto za tými dverami je, ovládlo ma snáď milión emócií. Nával radosti, nadšenia, ale najmä šťastia. Prišla za mnou, nič nie je stratené. Niekto možno nechápe silu priateľstva, ale ja áno. Priateľstvo je späté s láskou k tomu druhému. Ja si Sophie vážim, mám ju hrozne rada. Je to moja blízka osoba, je to človek, o ktorého sa môžem kedykoľvek oprieť. Sila nášho priateľstva prekoná všetky nástrahy.

Cŕn...

Sophie! Ja som úplne zabudla otvoriť, miesto toho sa tu vŕtam vo svojich myšlienkach. Rýchlo som to napravila a otvorila dvere. Sophie stála pred mojimi dverami v čiernych širokých teplákoch a obrovskej čiernej mikine. Vlasy mala v cope, jej modré oči už neboli plné života, boli smutné a uplakané. V rukách držala dva litre čokoládovej zmrzliny, balíček vreckoviek a náš obľúbený film s názvom Nezabudnuteľná cesta. Vždy pritom plačeme ako malé deti. Niet sa čo čudovať, keďže ten príbeh je veľmi silný. Nie je to iba presladený film plný gýču a klišé. Tento film v každom musí vyvolať nespočetné množstvo pocitov. Vo mne stále vyvolá:

Strach. Strach zo smrti, že človek ostane sám bez toho, koho miluje.

Beznádej a zúfalstvo, že osobe, ktorú milujem, nedokážem pomôcť.

Ľútosť a smútok, že hlavným hrdinom bolo dopriate len krátke šťastie, no je to zároveň aj radosť a šťastie. Prežili spolu aspoň pár krásnych chvíľ.

Mlčky sme stáli a čakali, ktorá niečo povie. Hodlala som jej toho toľko povedať, ale nevedela som, čím začať. Nakoniec to neznesiteľné ticho prelomila práve ona.

„Smiem ísť ďalej?“ spýtala sa stále smutným hlasom. Pokúsila som sa mať stále kamennú tvár.

„Nie, nemôžeš. Ty musíš,“ zasmiala som sa a stiahla som ju do bytu. Rýchlo som ju odzbrojila a vtiahla do svojej náruče.

„Sophie, prepáč... Za všetko, čo som povedala. Nemyslela som to tak,“ začala som sa jej ospravedlňovať skôr, akoby to urobila ona. Ona nie je tá, ktorá schybila.

„Bells, to je v poriadku. Nemala som ho obhajovať. Viem, aké ti to robí problémy, keď s ním musíš byť v jednej miestnosti. Chcela som, aby si to s ním skúsila.“ Možno má pravdu, mala by som mu dať šancu.

„Dám mu šancu, ale budem potrebovať pomoc a v žiadnom prípade nebudem k nemu milá. Budem si ho držať ďalej od tela. Súhlasíš?“ Odtiahla sa odo mňa a potom prikývla.

„Dobre, pomôžem ti, ako to len bude možné.  Sľubujem,“ povedala rozhodne a ja som sa usmiala.

„Ďakujem. Idem po lyžice do kuchyne, ty zatiaľ zapni film. Hneď som pri tebe,“ húkla som po nej, pretože skôr, ako som to stihla dopovedať, som bola v kuchyni. Vzala som dve lyžice a šla do obývačky, kde som už počula úvodné titulky filmu. Posadila som sa k Sophie, ktorá sa na mňa zvláštne pozerala.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa udiveným hlasom. Podala mi lístoček, ktorý bol v tej škatuli.

„Čo to je? Ideš niekam?“ Mala som pocit, že má strach z môjho odchodu, akoby si myslela, že chcem odísť.

„Neviem, prišlo to asi pred hodinou a nemá to odosielateľa,“ povedala som po pravde a otvorila zmrzlinu, do ktorej som strčila lyžice. Nabrala som si obrovské sústo, ktoré skončilo v mojich ústach.

„A čo znamená ten dátum? Hovorí ti niečo?“ Musela som si povzdychnúť, táto téma bola pre mňa tabu. Vedela, že moja matka zomrela, ale nikdy nevedela ako a kedy. Stopla som film skôr, ako stihol poriadne začať.

„Niečo som ti o sebe nepovedala. Ten dátum je deň môjho narodenia, ale je to tiež deň, kedy zomrela moja matka. V Port Angeles je pochovaná a tento rok to bude presne tridsať rokov od jej smrti,“ nadýchla som sa a pokračovala. „To však nie je všetko. Mám pocit, že ten odkaz poslal môj otec. Včera sa mi zdalo, že som ho zazrela v parku, ale nie som si istá.“

„Nikdy si mi nepovedala, že tvoja mamka zomrela pri pôrode. Je mi to veľmi ľúto, ale netráp sa tým. Veľa žien, bohužiaľ, zomrelo pri pôrode,“ šepla na upokojenie, no mne to nepomohlo. Napriek tomu som i naďalej bola smutná.

„Sophie, ty to nechápeš. Ja som svoju matku zabila,“ fňukla som a sklopila zrak k zemi. Nedokázala som sa jej pozrieť do očí. Nie je jednoduché hovoriť o smrti.

„Ako to myslíš? To je hlúposť, nemohla si za to,“ zasmiala som sa.

„Že nemôžem? Sophie, ja som jej zlámala všetky kosti, to ja som si prehrýzla cestu na svet. Človek s upírom nemá normálne tehotenstvo, bežný pôrod neprichádza do úvahy.“ Po týchto slovách konečne pochopila. Videla som v jej tvári zdesenie, ale bol správny čas jej to povedať. Myslela som, že s krikom odíde, ale ona pokojne sedela. Stále hovorím, že ona je nevyspytateľná. Iný by vzal nohy na ramená, no ona si pokojne sedí a pozerá na mňa s ľútosťou v očiach.

„Teraz dobre počúvaj. Tvoja matka ťa milovala, určite vedela, že tehotenstvo nebude jednoduché. Napriek tomu ťa chcela, milovala ťa a chránila. Ak by nestála o tak úžasnú dcéru, nedonosí ťa. Toto maj stále na pamäti.“ Rozplakala som sa. Na nič viac som sa nezmohla. Nikto mi krajšie slová nepovedal, otec ma utešoval, chlácholil, ale až teraz mám pocit, že ma to upokojilo. Aspoň trochu. Nikdy som nedokázala na to pozerať z tohto uhlu. Moja matka položila svoj život, aby som ja mohla uzrieť svetlo sveta. Pôjdem do Port Angeles, zistím, čo a kto odo mňa chce. Nie pre seba, ale pre matku.

***

„Sophie, vstávaj, zaspali sme. Máme málo času,“ kričala som a triasla s ňou. Zaspali sme, zhovárali sme sa asi do tretej ráno.

„Ešte päť minút, mami,“ zamumlala zo spania. Bola vtipná hneď z rána. Začala som ju ťahať za nohu, ale len otočila hlavu chrbtom ku mne. Fajn, ja som to nechcela, ale koleduje si o to. Šla som do kúpeľne a nabrala vedro vody. S obrovským úsmevom na tvári som pricupkala k posteli a vyliala to na ňu.

„Áááá,“ zrevala a posadila sa. Pozerala dookola, asi zabudla, kde sa nachádza. Ja som sa smiala ako pominutá.

„Dobré ráno.“ Úsmev od ucha k uchu na mojej tvári a na jej namosúrený výraz. Vzala budík a hodila ho po mne.

„Si blázon? Ako pôjdem do práce.“ Rozmachovala rukami hore – dole.

„Ty si chcela ísť v teplákoch?“ Prekvapene som na ňu pozerala. Mykla ramenami.

„V práci niečo mám,“ povedala pokojne a už si sušila vlasy v kúpeľni. No to určite, pekne si oblečie, čo jej vyberiem ja. Aspoň z nej urobíme ešte väčšiu kočku.

„Nie, nie. Dnes si ťa beriem do parády ja. Tu si sadni a nehýb sa.“ Schmatla som make-up, tiene, linku a špirálu. Do minútky mala dokonalý make-up. Vyzerala fakt božsky. Ešte oblečenie.

„Postaviť!“ rozkázala som a už som ju navliekala do čiernej kratšej sukne, samozrejme, nie mini, ale prečo by tak krásne nohy mali byť ukryté. Na vrch som jej navliekla červený blúzový top a čierne sako. Na nohy červené lodičky a čiernu kabelu. Bola som na seba maximálne pyšná. Ak by mi nevyšla práca právničky, budem pracovať ako módna poradkyňa.

„Môžeš sa pozrieť,“ usmiala som sa a otočila ju tvárou k zrkadlu.

„To som akože ja?“ Neveriacky krútila hlavou a ja som iba prikyvovala.

„Ďakujem,“ šepla nadšene a objala ma.

„Neďakuj, teraz by sme mali ísť. Niečo si kúpime v bufete, na raňajky nie je čas.“ Chytila som do rúk kabelku a kľúče od auta. 

„Dobré ráno, slečna Isabella,“ pozdravil sa mi môj deduško. Je to starší šedivý pán, ktorému pred mesiacom zomrela manželka a on ostal sám. Raz za čas si dáme spolu kávu alebo prehodíme pár slov. Nemá nikoho, synovia sa roztrúsili po celom svete a mne je ho veľmi ľúto. Viem, aké to je byť sám.

„Dobré ráno, ako sa dnes máte?“ opýtala som sa ho milo.

„Keď vás vidím, veľmi dobre. Zajtra budem robiť koláčiky, potom vám donesiem ochutnať. A kam také vyfintené?“  Premeral si nás pohľadom.

„Do práce, už meškáme. No a na koláčiky sa teším. Dovidenia,“ rozlúčila som sa a on nám obom ešte zamával. Keď ho vidím, hneď mám lepší deň.

„Bells, pozri,“ upozornila ma Sophie a ukázala na strieborné Volvo, z ktorého sa valil hustý dym.

„To je snáď zlý sen. To nemyslíš vážne. Čo som komu urobila,“ bedákala som a ona sa iba smiala. Kam to akože ide? Prečo ide smerom k nemu? Nie! Na to nech ani nepomyslí, ja ju prerazím.

„Dobré ráno, Edward,“ zatrilkovala vedľa šišatej hlavy, ktorá bola prehnutá nad motorom.

Ďalšia kapitola je za nami. Dúfam, že vás príliš neunudila, ale už to začne byť zaujímavejšie. Pomaly sa nám začnú vyjasňovať veci a prichádzať na scénu iné postavy. Otázkou ostáva, kto poslal Belle balíček a prečo chce, aby sa dostavila do Port Angeles. Dozviete sa to už čoskoro. 

Chcem vám ešte veľmi pekne poďakovať za podporu aj za to, že chcete, aby som v poviedke pokračovala. Veľmi ma to teší, pretože mám pre vás toho ešte dosť pripraveného, len sa tam musíme dopracovať. Všetko má totiž svoj čas, nemôžeme sa ponáhľať. :) 

Vaša 9moncici9.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 7. kapitola: