Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 6. kapitola

12.02.2013 (11:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2383×

Edward:

„Pán Willis, už som vám povedal, že ste vo veľmi zlej situácii, aby ste si vy kládli akékoľvek podmienky. Mali by ste pristúpiť na dohodu, ktorú vám vaša manželka, Stella Nina McCartney, ponúka.“ Ten chlap si myslí, že keď má výzor playboya, má nárok na všetko. Pritom je to skrachovaný spisovateľ, ktorý žije z peňazí svojej ženy. Prichádzal som o nervy a to som tu bol dokopy možno štyridsať minút.

„Pán Cullen, teraz ma dobre počúvajte. Stella má na svojom konte peniaze, o ktorých si vy môžete iba nechať snívať. Ak mi pomôžete vyhrať tento súd, môžeme sa dohodnúť. Samozrejme, že to nechcem zadarmo. Vaša kolegyňa Swanová odmietla túto ponuku, ale vy vyzeráte ako rozumný mladý muž. Máte život pred sebou a peniaze vám môžu otvoriť dvere kam len chcete. Nezabúdajte, že peniaze hýbu svetom. Uvažujte nad tým.“

On ma chce podplatiť? On si myslí, že jeho manželka má viac peňazí ako rodina upírov? Mal som chuť sa mu vysmiať rovno do tváre, ale ovládol som sa. Najviac ma hneval fakt, že si myslí, že za peniaze si kúpi všetko. Zdravie si napríklad za peniaze nekúpi a ani šťastie. Začal som hľadať nejaké veci, ktoré mi poslal Jasper emailom a ja som si ich následne vytlačil. Musím povedať, že sú to veľmi zaujímavé veci. Nepovedal by som, že tento playboy je namočený v takýchto sračkách.

„Pán Willis, vaša ponuka je skutočne lákavá. Za iných okolností, keby som sa netopil v peniazoch, tak to možno vezmem. Teda nie! Mňa si nekúpite, ja nie som pán poslanec Nicols, ktorému ste dali tri milióny dolárov ako odstupné, aby ste si do parlamentu dosadili svojho človeka. Teraz mu dokonca platíte päťdesiat tisíc dolárov mesačne. Mám pokračovať?“

Willis bol úplne v šoku. Nedokázal určite pochopiť, odkiaľ mám tieto informácie. Môže byť rád, že som na neho hneď nevybehol s obvinením za vraždu mladej čašníčky, ktorá chcela povedať jeho manželke, že s ním čaká dieťa. Je to obyčajný bastard a najradšej by som ho dostal do basy. Dôkazy na to mám, ale teraz som tu z iného dôvodu. Bohužiaľ. Vedel by som si živo predstaviť, ako by mu dali doživotie za to všetko.

„Odkiaľ máte takéto klamstvá? Žiadneho Nicolsa nepoznám. Neviem, o čom hovoríte.“ Bez jediného slova som mu hodil papiere, aby si ich pozrel. Vyvalil oči a roztrhal ich. „To je lož. Ja s tým nemám nič spoločné. A ak by som aj mal, nemáte už žiadne dôkazy,“ zasmial sa, musel som sa k nemu pridať. Vtipný to chlap.

„Vy ste si mysleli, že nemám kópiu? Dokonca som poistený a v práci majú tie isté kópie, čo ste teraz roztrhali. Predstavte si, že mám takýchto dôkazov viac. Oveľa viac. Čo by povedala vaša pani manželka na fakt, že ste vrah. Najali ste si feťáka, ktorý zabil vašu milenku. Milenku, ktorá čakala vaše dieťa. Dvojnásobná vražda, pán Willis.“

Netuším, kedy som nabral toľko odvahy a začal kričať. No pri predstave bezbrannej ženy, ktorá nosí pod srdcom malé dieťatko, mi prišlo zle. Dieťa je predsa darom. Koľko je na svete matiek, ktoré majú problém otehotnieť. Túžia po tom malom drobčekovi, ktorému by dali lásku a nemôžu. On to dieťa mohol mať a nechal ho chladnokrvne zabiť. Neospravedlnil by ho ani fakt, keby povedal, že bola v druhom mesiaci. Už to dieťa bolo v nej, žilo, dýchalo a vyvíjalo sa. Už to bola živá bytosť. Tento chlap je stokrát horší ako nejaký upír. Upír zabije človeka, ktorého nepozná, ale on zabil vlastnú krv.

„Čo odo mňa chcete? Čo chcete za vaše mlčanie?“ spýtal sa trasúcim hlasom a pomaly prešiel ku presklenej vitrínke. Nalial si plný pohár whisky a vypol ho na jeden šup. Potmehúdsky som sa usmial. Mal som vyhraté.

„Zopakujem vám to ešte raz. Desať miliónov dolárov, auto a tento dom. Stačí podpísať papiere. Nikdy viac o vás nebude počuť vaša manželka. A vy o mne.“ Pripadal mi, že konečne začal rozmýšľať nad návrhom, ktorý som mu už toľkokrát predložil.

„A ak nie?“ On ma chce vážne nasrať? On si robí zo mňa blázna.

„Súdu predložím dôkazy, ktoré o vás mám. Budete sa modliť, aby ste nedostal elektrické kreslo.“ Uznávam, to som asi prehnal, ale už ma naozaj vytáčal do nepríčetnosti. Posadil sa do kresla a do rúk vzal pero.

„Kde to mám podpísať?“

„Tu a tu,“ ukázal som mu a on tam hodil podpis. Vzal som papiere skôr, ako si to stihol rozmyslieť. Načiahol som k nemu ruku, že sa s ním rozlúčim, ale neprijal ju.

„Dúfam, že sa viac nestretneme, pán Cullen. Von trafíte aj sám, predpokladám,“ povedal a otočil sa mi chrbtom.

„Nemajte strach, trafím aj sám. Dovidenia, pán Willis.“

Víťazne som sa usmial a hrdo som si to odkráčal k môjmu autu. Myslím si, že jeho manželka mu aj tak dala až príliš dobrú ponuku. Ja by som mu nedal ani dolár a nie to desať miliónov a tento palác. Nechápem, ako ľudia môžu takto neuvážene rozhadzovať peniaze. Moja rodina má síce veľa domov, ale to je z dôsledku sťahovanie, pretože nikde nemôže byť dlhšie ako pár rokov. No na druhej strane musím povedať, že ani jeden dom nie je takýto obrovský. On má pracovňu väčšiu ako celý náš dom vo Forks a to je čo povedať. Má tu dva bazény, tenisový kurt, k čomu mu to vlastne je? Koho chce týmto ohúriť?

Tieto myšlienky ma sprevádzali celú cestu za tou fúriou. Mal som síce ešte dvadsať hodín, ale chcel som jej vytrieť zrak mojou šikovnosťou. Možno som informácie nezískal sám, ale to vedieť nemusí. Vyjednával som ja a úspešne. Dnes som sa nepristavil pri recepčnej a rovno som si to namieril k slečne studený ňufák. Dúfam, že dnes vstala pravou nohou a bude ku mne milšia. Zaklopal som na dvere, ale nikto sa neozval. Žeby nebola v práci? Skúsil som pohnúť kľučkou, ale dvere boli zamknuté.

„Fajn. A teraz čo?“ zahundral som popod nos.

„Isabella tu nie je. Vráti sa o pol hodinku, šla na obed,“ prehovoril na mňa milý ženský hlas.

Otočil som sa a predo mnou stála veľmi pekná zlatovlasá žena. Oči mala krásne modré, priam nebovo modré. Na tvári nádherný úsmev. Prešiel som očami od hlavy až po päty. Mala na sebe čierne sako, priesvitnú blúzku a čierne obtiahnutie nohavice, ktoré dokonale ukázali štíhle stehná. Prečo sa takto nevie tváriť aj fúria.

„Ďakujem. Chcel som jej len odovzdať tieto papiere. Nevadí, vrátim sa neskôr.“ Pravdou však bolo, že sa mi vôbec nechcelo chodiť hore a dole, ale nemohol som tieto dokumenty dať iba tak z rúk.

„Ak by ste chceli, môžete na ňu počkať u mňa. Zavolám jej, aby sa vrátila skôr,“ navrhla mi zlatovláska. Za iných okolností by som to prijal, ale keď som si predstavil, ako bude štekať, že je vyrušená z obedu... Bŕŕ, rýchlo som si to rozmyslel.

„Ďakujem. Ste milá, ale nemôžem to prijať. Mal som česť so slečnou Swanovou a nechcem, aby ste ju rušili. Určite nebude nadšená, že svoj obed musí prerušiť práve kvôli mne.“ Slečna predo mnou sa zasmiala a schmatla ma za ruku.

„Nebojte sa jej, Bella nehryzie. Viete ako sa hovorí - pes, ktorý šteká, nehryzie,“ dopovedala a opäť sa zasmiala. Kiežby to bolo aj v tomto prípade tak.

Zaviedla ma do svojej maličkej kancelárie, ktorá bola len o dve dvere ďalej od fúrii. Zato hneď vedľa pána Foresta. Kancelária bola skutočne malá, nerozumel som, ako sem mohol vojsť stôl, dve stoličky a dokonca aj tlačiareň. To je tu za trest? Nič väčšie nemali? Rovno jej mohli prideliť nejaký kumbál, určite by to bolo väčšie ako toto tu.

„Kávu?“ spýtala sa.

„Nie, ďakujem. Ešte som sa nestihol predstaviť. Som Edward Cullen,“ načiahol som ruku a ona ju prijala.

„Teší ma, Edward, ja som Sophie. Som hlavná sekretárka pána Foresta. Tak? Podarilo sa ti vyriešiť prípad, ktorý ti dala Bella?“ Ako o tom vie? Asi budú priateľky, keďže ju oslovuje tak dôverne. Zvláštne, nečakal by som, že ona má priateľov.

„Áno, podarilo sa mi to,“ povedal som hrdo a usmial sa. Vyvalila na mňa oči a ja som nechápal prečo.

„Na – nao - zaj?“ vykoktala. „To bude mať Bella radosť,“ konštatovala, ale mne to prišlo, akoby to myslela práve naopak. Prečo som jej taký nesympatický? Čo som jej, dopekla, urobil. Vôbec ma nepozná a už ma odsúdila.

„Ja mám pocit, že nie,“ povedal som po pravde a posadil som sa. Sophie ma napodobnila. Sadla si oproti a odchlipla si z kávy, ktorú si urobila počas nášho krátkeho rozhovoru.

„Ona nie je zlá, len ju nepoznáš a nezabudni, že bude tvojou nadriadenou.“ Pokúšala sa ma vyviesť z omylu, ale nejako to nezabralo. Mykol som ramenami a viac som sa k tomu nemienil vracať.

„Neuveríš, čo sa mi práve stalo. Nejaký hlupák ma olial kávou, nemáš tu nejakú blúzku?“ Vbehla dnu práve menovaná osoba a nejako nepostrehla, že som tu. Začala si vyzliekať sako. Mal som pocit, že sa chystala aj blúzku, keďže siahala na gombíky. Netvrdím, že vidieť ju iba v podprsenke by sa mi nepáčilo, ale nie za týchto okolností. Slušne som si odkašľal a jej pohľad stál za milión.

„Čo tu, dopekla, robíte,“ zrevala po mne. Ja čo tu robím? Prečo sa tu ona vyzlieka.

„Ja - ja...“ Nedokázal som sa vykoktať a vtedy situáciu začala zachraňovať Sophie.

„Bella, upokoj sa. Edward ti doniesol papiere. Keďže si bola na obede, ponúkla som mu, aby počkal tu. Nekrič po ňom.“ Kým jej to vysvetľovala, ja som sa postavil, aby som sa nenápadne vytratil. Nepodarilo sa.

„Pán Cullen, počkajte ma v mojej kancelárii. Tu sú kľúče, ale ničoho sa nedotýkajte. Zistím to.“ Posledné slová priam zavrčala a hodila po mne kľúče. Z toho šoku som ich nedokázal chytiť a spadli na zem. Prehol som sa, aby som ich zodvihol a môj pohľad okamžite upútali jej krásne nohy. Bože, tak krásne nohy. Ako môže mať táto ženská takéto nohy.

Myšlienky som rýchlo vytesnil z hlavy a šiel do jej kancelárie. Ani som sa nestihol rozlúčiť so Sophie. Vošiel som do kancelárie a premýšľal, čo mám robiť. Na nič nemám šiahať, ale nepovedala, že nemôžem otvoriť ani okno. Dnes bolo vonku príjemne a nevidím problém, pustiť dnu čerstvý vzduch. Prešiel som k oknu a opatrne som ho otvoril. Výhľad tu bol krásny. Bol som síce na druhom poschodí, ale na tejto strane budovy bol výhľad na malý park, v ktorom bola fontána. Zahľadel som na ten parčík, pretože mi to pripomenulo Forks. Kto by to bol povedal, že to malé mestečko mi bude chýbať.

„Som tu,“ ozval sa hlas odo dverí a v nich stála ľadová kráľovná. Už nemala na sebe obliatu blúzku, ale ružový svetrík, ktorý jej bol trochu malý. Dosť dobre zvýrazňoval jej poprsie. Nerád, ale musel som odpútať pozornosť od jej pŕs, aby si to nevšimla.

„Posaďte sa, prosím,“ pokynula smerom k miestu pred jej stolom. Zarazilo ma slovo prosím, ale posadil som sa. Na stôl som položil papiere, ktoré znamenali, že táto práca bude moja.

„Sophie mi prezradila, že vraj sa vám podarilo vyriešiť úlohu, ktorú som vám dala. Je to skutočne pravda?“ spýtala sa a ruky si založila na hrudi. Pozdvihnuté obočie na pravom oku znamenalo, že tomu nemôže uveriť.

„Je to tak, slečna Swanová. Tu mám podpísané papiere od pána Willisa. Pristúpil na podmienky svojej manželky.“ Vyvalila na mňa oči. Vedel som, že nebude rada. Hovoril o tom aj jej terajší výraz tváre.

„Ako? Čo ho presvedčilo? Nechápem.“ Neveriacky krútila hlavou.

„Zistil som o ňom pár vecí, ktoré ho donútili uvažovať. Pokúšal sa ma podplatiť, ale nepochodil,“ povedal som jej ako to bolo. 

„Aké veci? Ja som na neho nenašla nič,“ povzdychla si.

„Najal si vraha, ktorý zabil jeho tehotnú milenku. Samozrejme, čakala jeho dieťa.“

„Čože? Ten bastard, ako to mohol urobiť. Dieťa je darom a on ju dal zabiť. Najradšej by som ho...“ Pozrela na mňa a zmĺkla. Pousmial som sa nad jej reakciou. Nie je taká chladná, ako sa na prvý zdá. Nebodaj má aj srdce? 

„Stále nerozumiem, ako sa vám podarilo za tak krátku dobu zohnať na toho chlapa corpus delicti?“ Vedel som, že sa ma na to opýta, ale nehodlal som jej povedať, že mám kontakty, ktoré majú kontakty. Nikto neprezrádza svoje tajné zbrane, nikdy neviem, kedy sa mi ešte zídu. Hlavné je, že sa mi to podarilo.

„Mám známosti na správnych miestach a som proste šikovný,“ usmial som sa. Myslel som, že to uvoľní atmosféru, ale malo to opačný účinok.

„Tým chcete povedať, že ja nie som šikovná, pán Cullen? Ak tu chcete pracovať, mali by ste sa naučiť, čo je slovo pokora. Čiže tie rožky, ktoré tu začínate vystrkovať, čím skôr schovajte.“ Tak asi nemá zmysel pre humor.

„Ale ja som to myslel ako vtip,“ pokúsil som sa o obhajobu, ale to ju asi vytočilo ešte viac.

„Ja tu nie som na to, aby sme sa spolu zabávali a hovorili si vtipy ako nejakí chlapi v krčme. Sme tu od toho, aby sme riešili prípady. Ja som váš šéf a vy môj podriadený, tak sa podľa toho začnite správať,“ povedala tvrdým hlasom. Mal som neskutočný hnev na ňu, že sa ku mne správa, akoby zožrala všetku múdrosť sveta. Správa sa ako nejaká star, akoby jej tu všetko patrilo a všetci jej mali padať k nohám. Pritom je to obyčajná právnička.

Možno má za sebou pár úspešne vyriešených prípadov, ale to ju ešte neoprávňuje k takémuto jednaniu s ľuďmi. Počkať, čo to povedala? Ona je môj šéf a jej podriadený? To znamená, že ma vzala? Mám sa jej na to opýtať alebo radšej mlčať? Ešte mi vynadá aj za to. Z nej by ani vlastná matka nevyšla.

„Zajtra presne o siedmej budete tu. Niekde pre vás nájdem stôl a možno aj stoličku. Začneme pracovať na novom prípade. Teraz môžete ísť domov,“ povedala a ja som konečne dostal odpoveď na moju otázku. Bože, ja mám skutočne prácu, budem pracovať pre osinu v zadku. Môže byť niečo lepšie? Postavil som sa a šiel k dverám, keď ma zastavila. Čo je zas? Veď mi dovolila odísť.

„Pán Cullen,“ povedala celkom milo, čo ma dosť prekvapilo. Otočil som sa na ňu.

„Dobrá práca. Na začiatočníka, samozrejme.“ Počkať, to bol úsmev? Videl som dobre? Ona vie aj niečo iné ako len prskať? Toto si musím zapamätať, pretože to asi často neuvidím.

„Ďakujem, slečna Swanová. Dovidenia,“ rozlúčil som sa a pobral som sa domov. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. 

Ospravedlňujem sa za neskoré pridanie, respektíve zverejnenie, ale od kedy dám kapitolu do administrácie, je to v rukách adminiek. :) 

Chcem poďakovať za komentáre, ktoré ma veľmi potešili, ale zároveň vidím, že záujem opadá. Chcem sa opýtať. Má vôbec význam ešte pokračovať? Nudí vás táto poviedka? Ja viem, že sa tu toho zatiaľ veľa nedeje, ale sme len v začiatok. Buďte prosím uprímné. 

Vaša 9moncici9

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 6. kapitola: