Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 8. kapitola

10.02.2013 (11:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1871×

8. kapitola

„Ááá... Mám to! Mám to!“ vbehla do izby výskajúca Cry. Zastavila sa medzi posteľami a začala svoj tanec radosti. Rozkročila nohy, urobila mierny podrep v kolenách, zadok vypučila von, ruky vystrela nad seba, zaklonila hlavu, zatvorila oči a potom to začalo. Ruky a zadok krútila doprava, hlavu doľava, ruky a zadok doľava, hlavu doprava, ruky a zadok doprava... Sprevádzajúce piskľavým „Úúú, úúú, úú...“. Potom výskok s obratom o deväťdesiat stupňov a všetko nanovo.

„Vedela som, že to zvládneš,“ prerušila som s úsmevom jej tanečné kreácie, na čo Cry stretlila pohľadom na mňa a zastavila sa uprostred podivnej polohy so zadkom namiereným mojim smerom. „A ty?“ spýtala sa so záujmom.

Usmiala som sa ešte viac. „Mám to,“ vypískla som s trochu menším nadšením, ako to pred chvíľkou ukázala ona.

„Ááá,“ znovu zavýskala a zvalila sa na posteľ. Nohy a ruky vystrela nad seba a s ďalším výskaním s nimi vo vzduchu triasla. Pripomínala mi bojujúceho chrobáčika, ktorý sa snaží dostať na nožičky.

„Panebože, my to máme vo vrecku,“ vzdychla a prekvapene pozrela na mňa. „Chápeš to? Je koniec! Teraz budeme vegetiť.“ No, neviem ako ona, ale ja som to v pláne nemala.

„Môžeš si úžívať pohodu,“ odsúhlasila som jej, na čo po mne Cry hodila pohľadom.

„Ako môžeš? Snáď môžeme, nie?“ spýtala sa a posadila sa na posteli, pri čom si nohy stiahla pod seba.

„Vieš, že na to nie som, takže tvoja snaha je márna.“ Vedela som, čo Cry plánuje. Na konci tohto semetra sa chystala veľká párty, na ktorú príde asi celá škola. Dokonca medzi seba pozvali aj šprtov, takže to bude naozaj o veľkom počte. To sa mne príliš nepáčilo. Za ten rok na škole som si zvykla, že už nepatrím do skupiny, ktorá o sebe dáva hlasno vedieť. Vlastne som nepatrila nikam.

Mala som svoju súkromnú skupinku, kde sme boli členmi len Cry a ja. Nič viac som nepotrebovala. Dokonca ani v redakcii som sa nezdržiavala nutnejšie, ako sa odo mňa vyžadovalo. Pracovala som väčšinou doma a tam nosila len svoje články, prípadne sa raz za týždeň dostavila na povinnú poradu. S ľuďmi z redakcie som si rozumela, ale bližších priateľov som tam nenašla.

„Bella,“ zaúpela Cry. „Je koniec roka. Aspoň raz,“ zaprosila a rukami šúchala o seba. No tentokrát jej nepomohol ani ten pohľad smutných psích očí. V tomto som si stála za svojim.

„Nie, Cry. Budeš to musieť zvládnuť sama.“ Nebála som sa o ňu. Mala vždy okolo seba svojich priateľov z partie, takže sama by tam nebola.

„Vieš, že si hrozná? Dnes sa na tejto škole koná najväčšia a najlepšia párty za posledný rok, ale ty ju zasa budeš bojkotovať. Skús zo mňa potom niečo ťahať. Nič nebude,“ vyhrážala sa mi, no ja som vedela, že to nevydrží. Prvé, keď sa ráno zobudí a bude schopná normálne uvažovať, bude to, že mi oznámi všetky novinky. Kto, s kým a kde.
Ale nechala som ju v tom a len jej prikývla. „Ako povieš.“

„Vážne nepôjdeš?“ zasa na mňa skúšala ten smutný výraz.

„Vážne, Cry. Tieto skúšky som prešla len tak-tak. Nemôžem si dovoliť poľaviť a aj cez prázdniny sa budem učiť. A okrem toho sa musím baliť. Zajtra odchádzam k otcovi.“ Cry sa opäť hodila do perín a povzdychla si. Ale bolo to jasné gesto, že mám vyhraté. Ja si spravím oslavu skúšok po svojom.

Keď sa večer Cry nachystala a poslednýkrát zastala vo dverách s otázkou, či som si to náhodou predsa len nerozmyslela, doslova som ju vykopala z izby. Konečne som chcela byť sama.

Áno, tešila som sa, že mám skúšky za sebou. A tešil sa i otec. Pochvalu, ktorú som od neho pri poobedňajšom telefonáte dostala, si asi zapamätám naveky. Sľúbila som mu, že za ním hneď zajtra prídem a prežijeme spolu pár krásnych dní.

Teraz som sa ale tešila von. Hoci som Cry navravela, že mám v pláne baliť, nehodlala som trčať v izbe celý večer. Ale nebola to ani párty, kam som sa chystala. Obliekla som sa, obula a vyrazila na prechádzku. Konečne som mohla ulicami mesta prejsť bez toho, aby som sa hnala do školy, či do knižnice, či pre nejaké potrebné materiály. Teraz som si hodlala mesto užiť v pokoji. Bez jasného cieľa a bez časového obmedzenia som kráčala Seattlom, na ktorý padal súmrak.

Bol tu podivný pokoj. Už ani ľudia sa o tomto čase nikam neponáhľali, len občas som narazila na niekoho, kto tak vyzeral. A tak som si ten pokoj vychutnávala. Pozerala som do výkladov malých obchodov, nazerala do sklenených výloh reštaurácií. Dýchala som vlhký vzduch, ktorý bol dnes prekvapivo teplý. Bolo krásne. I o tejto večernej hodine.

Moje kroky ma zaviedli až k miestnemu parku. Bol o dosť väčší, ako ten čo patril k internátu, ale ľudí tu o tomto čase veľa nebolo. Len občas som natrafila na nejaký párik, či staršieho pána, ktorý venčil svojho psa. Chodníky parku lemovali malé lavičky a vysoké lampy, ktorý ho celý tlmene osvetľovali.

Prešla som k malému jazierku a zostala pri ňom stáť. Hľadela som na rovnú hladinu vody, na ktorej sa odrážali pomaly vychádzajúce hviezdy. Posadila som sa na lavičku, zaklonila hlavu a pozerala na jasnú oblohu. Bolo na nej veľa hviezd. Toľko som nevídala ani vo Forks, ktoré bolo stále zamračené, takže sa tomu nie je čo čudovať.

Zasa som myšlienkami zablúdila k tomu mestečku a k udalostiam, ktoré ma tam postretli. Edward a jeho rodina sa tam objavovali až príliš často. Vypĺňali skoro každú spomienku na to mestečko. Môj nástup na strednú, naše prvé stretnutie, chvíle, ktoré som s nimi často trávila. Naša svadba, kedy som samu seba prehovárala, že to je jediná cesta, ako sa dostať k vysnenej nesmrteľnosti. 

Presne som si pamätala, ako som nervózne stála v jednej z izieb tej prepychovej vily. Ruky aj nohy sa mi nervozitou triasli a ja som samu seba prehovárala, že to nebude také zlé.

„Už len pár okamihov ťa delí od tvojho vytúženého sna. Musíš to zvládnuť! Dotiahla si to až sem. Chýba už len kúsok, tak sa vzchop a choď tam!“ Stačil posledný krok - vziať si ho.

„Nakráčaš k nemu tou úzkou uličkou, postavíš sa vedľa neho, nahodíš svoj zamilovaný úsmev a povieš to prekliate “áno“. To zvládneš! Musíš!“ Žalúdok sa mi nervozitou mierne zhupol, ale rýchlo som to zahnala. Nechápala som len jedno. „Prečo si ho musím vziať? Bola som málo presvedčivá? Neverí mi, že ho milujem?“ Tvárou mi prešiel úškľabok.

„Milujem! No, jasné!“ Nikdy som si nemyslela, že som dobrá herečka, ale nejako sa mi ho podarilo obalamutiť. Možno to pripísať šťastiu, možno tomu, že som voči ich darom odolná, ale podstatou je, že sú na mňa prikrátky.

Vtedy bola nesmrteľnosť jediným cieľom, ktorý som si dala. Už dávno som prestala veriť na to, že ma miluje. Jeho slová, keď ma opúšťal, som si až príliš vryla do pamäte.

„Nie si pre mňa dosť dobrá! Nemilujem ťa! Bola si tu len na skrátenie a spríjemnenie mojich dlhých dní!“

V čase, keď mi ich hovoril, som ešte bola naivná. No po jeho odchode som si to uvedomila. Rovnať by som sa mu mohla, len keby som bola ako on. A vtedy som si uvedomila, že to chcem a veľmi, lenže on odišiel. Keď sa u nás zjavila Alice a ja som sa s ňou vybrala do Volterry, brala som to ako možnosť dosiahnuť svoj cieľ. Musel ma premeniť. Dal predsa sľub. 

Ale i z toho vykľučkoval. Požiadal ma o ruku a ja som nemohla nič, len súhlasiť. Bola to jeho jediná podmienka na premenu. Chcel, aby som svoj život spojila s tým jeho. A moja nádej sa znova objavila. Lenže i tá bola zhatená. Otehotnela som. A zasa prišla ich zrada.

Povzdychla som si a premýšľala, kde teraz sú. Pred očami sa mi postupne začala zjavovať celá rodina.
Esme a Carlisle, ktorých som mala rada i napriek tomu, ako sa to skončilo. Zdalo sa mi, že len oni dvaja boli vždy úprimní. Esme tak materská a Carlisle jediný, kto za mnou po pôrode prichádzal.

Alice a Jasper. Moja jediná skutočná priateľka. Jej zrada bolela asi najviac.

Rose a Emmett. Môj veľký braček, ktorého som neprestala mať rada nikdy.

Edward a... Naša dcéra. Kto vie, ako vlastne vyzerá, ako sa má a či sa vôbec niekedy na svoju mamu spýta. Možno... Možno jej povedali, že som mŕtva. Áno, pre ňu som mŕtva. Už navždy.

Nikdy som netúžila po deťoch. Vtedy s Edwardom sme k ničomu takému nedospeli a odvtedy som nemala vzťah, ktorý by sa dostal tak ďaleko, ale keď som sa teraz nad tým zamyslela... Bolo mi akosi podivne. Som matka, ale matkou vlastne nie som. Porodila som dieťa, ktoré som hneď odsúdila na život bezo mňa. Prečo by vlastne mala dôvod sa na mňa spýtať, keď som ju tak nemilosrdne odhodila?

Z myšlienok ma vytrhli kroky, ktoré sa ku mne blížili. So strachom som pohliadla smerom, odkiaľ som ich počula, no keď som po chodníku videla približovať sa známu osobu, doslova sa vo mne všetko zaseklo. K lavičke sa približoval on. Pomalým krokom opatrne našľapoval, až zastal meter odo mňa. Nesmelo som zdvihla zrak k jeho tvári.

Bol presne taký istý, ako som si ho pamätala. Oblečený v drahých značkových šatách, ktoré ale pôsobili ležérne. Tmavé rifle, rozopnutá svetlomodrá košeľa, pod ktorou mal biele tričko a na tom všetkom ľahká sivá bunda. Pôsobil dokonale, ale to snáď bolo jasné. Vždy tak vyzeral, aj keby si na seba natiahol vrece. Neodmysliteľná podstata upírov.

Vlasy bronzovej farby mu stáli na všetky strany a len dotvárali jeho dokonalý výraz. No výraz na tvári nebol šťastný a usmievavý, ako som si ho pamätala z nášho šťastného obdobia. Čakala som všetko. Hnev a odsudzovanie, ale on mal na tvári úžas a hrdosť. Nechápala som, prečo zrovna tieto emócie. Na čo je hrdý? Sám na seba? Že sa odhodlal opäť ma vyhľadať a znovu mi dať vyžrať moje správanie voči nemu a jeho rodine?

Sklopila som zrak a presunula ho na jazero pred sebou. Všetko je lepšie ako pohľad do jeho tváre. Zasa sa objavila tá nenávisť, ktorú som voči nemu cítila. Bola zakorenená hlboko vo mne a len tak sa jej zbaviť nedalo. Rany, ktoré mi uštedril on, boli silnejšie a bolestnejšie ako ktorékoľvek iné, čo ma postretli. No nenávisť nebola jediná emócia, ktorú som k nemu cítila. Vedela som, že by som mu mala byť vďačná. Pomáhal mi. Lenže bola som až príliš hrdá, aby som sa mu poďakovala do očí, a tak som len potichu sedela a počítala údery môjho srdca. Bilo s istotou. Občas trochu poskočilo, ale to len vtedy, keď som počula jeho nádych, či zachytila, že sa pohol.

Niekoľko minút tam len stál. Potichu bez toho, aby čokoľvek povedal. Ale vedela som, že to nebude večne. On sem prišiel s nejakým úmyslom, takže to čochvíľa musí prísť. Obávala som sa jeho slov, ale sama som nemala odvahu s rozhovorom začať. A tak som mlčky čakala.

„Ahoj,“ ozval sa konečne jeho sametový hlas, ktorý bol plný smútku a mňa pri tom zvuku striaslo. Ale nebolo to strachom. Skôr prekvapením a očakávaním. Keď som mu však neodpovedala ani po ďalšej minúte, presunul sa ku mne bližšie a posadil sa vedľa mňa na lavičku.

„Prečo si tu?“ vyhŕkla som otázku, ktorá ma najviac zaujímala bez toho, aby som odtrhla zrak od hladiny jazera. Počula som, ako si povzdychol.

„Prišiel som ti pogratulovať. K skúškam,“ odpovedal mi potichu. Jeho hlas sa niesol tichým parkom a spôsoboval vo mne príjemné mrazenie. Pozrela som jeho smerom a videla, ako sedí vedľa mňa. Lakte opreté o kolená, dlane zopäté a pohľad zabodnutý pred seba. Jeho výraz na tvári bol teraz nečitateľný. Neodzrkadľoval žiadne emócie, takže som nevedela, čo si o tom myslieť.

„Nemusel si sa odťažovať. Sám o to nestojíš a ja tiež nie,“ vyhŕkla som slová, o ktorých som vzápätí začala pochybovať. Naozaj som o to nestála? Možno som nestála o to, aby sa ukázal, ale pocit, že je na mňa možno hrdý za to, že to zvládam aj bez neho, ma potešil.

Pozrel mi do tváre a ja som tam opäť na okamih zahliadla smútok. „Keby som o to nestál, neprišiel by som,“ oponoval mi a ja som nadobúdala pocit, že ma chce len zbytočne utešovať, a tak som si len odfrkla a znovu odvrátila pohľad. Falošné nádeje. To mu bolo tak podobné.

„Aj tak si sa nemusel unúvať. Zvládam to, ale to ty, samozrejme, vieš.“ Musela som mu dať najavo, že viem o tom, že ma pozoruje. Kútikom oka som k nemu opäť pozrela a zahliadla jeho nepatrné prikývnutie. Takže je to pravda. Pozoruje ma. Ale prečo to robí?

„Chcel som sa presvedčiť, že si v poriadku,“ zašepkal a ja som sa opäť zachvela. Nenávidela som tento tón jeho hlasu. Vždy dokázal so mnou nemožné. Ale ja som mu to už nechcela dovoliť. Prečo mal stále na mňa vplyv? Veď som to už dokázala ovládať. Po jeho odchode, keď som sa zatvrdila, to šlo tak ľahko, už na mňa nepôsobil, ale dnes...

Na jeho slová som len prikývla. Nebola som schopná na ne odpovedať, pretože som nechápala sama seba. Znovu vo mne prebúdzal niečo, čo bolo zahrabané hlboko v mojom vnútri.

„A ako sa máš?“ zmenil zrazu tému. Pozrela som na oblohu. Čo mu mám povedať? Určite sám veľmi dobre vie, ako sa pretĺkam životom. Ťažko som si povzdychla, ale predsa len som zo seba niečo dostala.

„Fajn. A ty?“ Tento náš rozhovor mi začal byť smiešny. Boli sme ako dvaja cudzí ľudia, ktorí síce o sebe vedeli, že ten druhý existuje, ale akosi im prišlo zbytočné, dozvedieť sa niečo viac. Minimálne ja som ten pocit mala. No on sa na tom zdal byť inak. Akoby sa naozaj úprimne zaújímal o to, či mi niečo nechýba.

„Asi nie tak dobre ako ty.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Tak toto mu neuverím. Čo jemu môže chýbať.

„A tvoja rodina?“ Neviem, prečo mi vykĺzla táto otázka. Vôbec ma nezaujímalo, ako sa im darí, pretože som vedela, že sú na tom určite dobre, ale v kútiku duše som mala záujem len o pár osôb. Ako je na tom trebárs Alice? Či Emmett. Aj osud Esme ma zaujímal.

„Pretĺkame sa. Tak ako vždy,“ zhrnul to Edward a oprel sa do operadla lavičky. „A Charlie? Ten sa má ako?“

„Dobre,“ odpovedala som mu s úsmevom a pokrútila som hlavou. Toto bolo vážne trápne. Veď mi tu vedieme rozhovor o ničom. Kde sa stratili tie myšlienky, ktoré sme vždy dokázali nenútene rozoberať? Dnes tu sedíme a nútime sa nadviazať rozhovor, ktorý aj tak nikam nevedie.

„Pozri, Edward, ja vážne netuším, prečo si prišiel a o čo sa to tu snažíš. Ale musíš uznať, že to nikam nevedie, takže láskavo vyklop, po čo si prišiel. Nech to máme za sebou,“ preniesla som so značnou dávkou nechuti. Už som nemienila sedieť a baviť sa o malichernostiach. Nikam to neviedlo.

Strelil po mne pohľadom a na čele sa mu vyryla hlboká vráska. „Nemôžem len tak, bez dôvodu, navštíviť svoju... manželku?“ To posledné slovo preniesol s takou úctou, že mi srdce vynechalo jeden úder. Ale červíček pochybností sa opäť objavil.

„Aha, tak to je ten dôvod? Ak si prišiel len preto, aby si sa opäť bavil o našom vzťahu, pokojne to povedz.“ Nesúhlasne zakrútil hlavou, ale videla som na ňom, že je nesvoj.

„Nestojíš o to, aby sme to preberali,“ vyslovil napokon, čím vo mne opäť vyvolal hnev.

„A čo by sme tak mali preberať? Jediné, o čom sa môžeš baviť je rozvod a...“ Náhle som sa však zasekla. Je vážne toto ten dôvod, prečo sa ukázal? Po mojom stíchnutí sa mi zahľadel hlboko do očí. To nie! Je to tu zasa! On prišiel len preto, aby to ukončil. Odtrhla som od neho pohľad a premýšľala. Je to jasné. Asi si niekoho našiel a má v pláne spojiť život s ňou, takže mu naše manželstvo stojí v ceste.

„Dobre,“ odpovedala som rezignovane. Naozaj je čas, celé to ukončiť. „Ak to chceš, tak súhlasím,“ šepla som do ticha, ale nemala som pocit, že to znelo práve rozhodne. A určite nebolo. Jedna moja časť chcela, aby sme to konečne vyiešili, ale tá druhá na mňa hlasno kričala. Chcela sa ho držať zubami nechtami a pri tom dúfať, že raz...

„O čom to hovoríš, Bella?“ spýtal sa a jeho hlas znel tak ublížene. Lenže na čo to predlžovať. Dám mu svoj súhlas a on sa konečne oslobodí.

„Pozri sa,“ začala som s pohľadom zabodnutým na svojich chvejúcich sa rukách. Musela som ťažko prehltnúť, pretože sa mi krku vytvorila hrča z toho zistenia, že bude všetkému koniec. Lenže veď ono to skončilo už dávno. „Povedz mi to na rovinu. Ak si si niekoho našiel a to, že si stále ženátý, ti bráni, tak je len jedno riešenie. Skrátka mi pošli papiere na rozvod a ja to podpíšem. Nemá zmysel, aby som stála v ceste tvojmu šťastiu. Na čo udržovať niečo, o čo ani jeden z nás nestojí!“

Počula som, ako sa mi chveje hlas. Vysloviť, že je definitívny koniec, ma zabolelo. Nevedela som, prečo to tak je. Veď keď bol ďaleko, šlo to tak ľahko. Často som si predstavovala tento rozhovor, kedy to uzavrieme, ale teraz keď to prišlo, mala som strach. Bála som sa, hoci som nevedela čoho.

Zachytila som, ako sa celý napol a potom bolo počuť jeho prudké vydýchnutie. Mala som strach pozrieť jeho smerom a vidieť tú úľavu v jeho tvári, pretože by sa konečne zbavil bremena, ktoré som predstavovala.

„Toto naozaj nikam nevedie,“ povzdychol si. „Neprišiel som preto, aby som ťa požiadal o rozvod. A ani preto, aby som ti oznámil, že niekoho mám. Nemám nikoho a ani to neplánujem. Už nikdy nechcem prežiť to, čo sa udialo medzi nami. A vlastne... ani to nemôžem,“ zašepkal tak potichu, že som ani netušila, či som dobre počula.Pozrela som naňho a videla, ako odvrátil tvár.

V tej chvíli mi ho bol ľúto. Predstava, že som mu vlastne vzala možnosť znova sa zamilovať, ma nesmierne bolela. Najprv som jeho lásku ku mne brala ako zázrak, potom som to brala ako samozrejmosť a vyžívala sa v tom, že keď dostanem to, po čom túžim, spôsobím mu rovnakú bolesť, akú spôsobil on mne, keď ma v tom lese nechal opustenú. Lenže teraz, keď som tu sedela a počúvala jeho slová, zistila som, že ja som ho vlastne už dávno zničila. Vzala som mu tú možnosť znova sa zamilovať, pretože ak mi vtedy, po návrate z Volterry, vravel pravdu, a to že mi vtedy v tom lese klamal, tak on túto možnosť už nikdy mať nebude.

„Je to jedno. Chcel som ťa len vidieť a vedieť, ako sa ti darí. Možno som naivný, ale dúfal som...“ Nedokončil svoju myšlienku. Postavil sa a rukou si vošiel do vlasov. Pozorovala som jeho skľúčený postoj a videla, ako sa bije sám so sebou. „Naozaj som asi nemal chodiť,“ uzavrel to napokon.

Jeho slová a stav, v ktorom sa teraz nachádzal, mi mali priniesť úľavu. Mala som sa cítiť na koni a byť šťastná, že on trpí rovnako ako vtedy ja, ale miesto toho sa dostavila bolesť. Nechápala som ničomu, čo povedal. Prišiel, aby ma videl, ale napokon to ľutoval. Chcel sa rozviesť, ale povedal, že to nechce. Alebo možno veľmi dobre vedel, čo chce, len môj postoj, mu v tom bránil. Bolo mi ho ľúto. 

„Som rada, že si tu a ďakujem za všetko,“ vyhŕkla som bez rozmyslu a uprene sa naňho pozrela. Otočil sa mojim smerom a pohľad zabodol do mojich očí. Dívala som sa do tých hlbokých karameliek a premýšľala, čo sa mu asi preháňa v hlave. Skrátka ho to zmiatlo, ale čomu sa čudujem. Otočila som o stoosemdesiat stupňov, tak je zmätený. Asi rovnako ako ja.

Znovu sa posadil na lavičku a sklonil hlavu. „Vážne ti niekedy nerozumiem,“ ozval sa po chvíli. Tak, to sme na tom boli asi rovnako. Tiež som sa občas nechápala.

„Som komplikovaná,“ konštatovala som a v zadumaní si spodnú peru vsala do úst.

„To hej, a pre mňa dvojnásobne,“ otočil sa Edward na mňa s nesmelým úsmevom, ktorý som mu rovnako oplatila. No náhle sa mu výraz na tvári zmenil, vytratil sa úsmev a nahradilo ho zamyslenie. Pohľadom na doslova skúmal, akoby mohol moje myšlienyk vyčítať len z toho pohľadu. Napokon si frustrovane pozdychol.

„Stále tak tajomná.“ Zamyslene som na to pokývala hlavou.

„Prečo si prišiel? Naozaj...“ spýtala som sa so záujmom, na čo si Edward povzdychol a rukou vošiel do tých hustých bronzových kaderí. Stále ma pohľad na toto jeho gesto rozrušoval.

„Pôvodný plán bol osláviť tvoj úspech tým, že ťa pozvem na večeru, ale teraz je to už asi bezpredmetné.“ To hej. Skazila som, čo sa len dalo.

Pozrela som opäť na oblohu, teraz už plnú drobných hviezd. Čas pokročil. Neviem, ako dlho sme tam sedeli a rozprávali sa vlastne o ničom, ale už muselo byť neskoro v noci, a tak som vstala a vopchala ruky do vreciek bundy.

„Ehm... Už by som mala ísť,“ preniesla som potichu. Na jednej strane sa mi nechcelo odchádzať. Chcela som tu s ním ešte sedieť a možno len v tichu dumať nad tým, čo sa medzi nami práve udialo. Pretože nech som voči nemu cítila čokoľvek, či už hnev, či nenávisť, tieto pocity boli momentálne preč a ja som medzi nami cítila podivné prímerie. No na druhej strane som si to potrebovala premyslieť. Byť sama so svojimi myšlienkami a pochopiť sa.

„Áno,“ šepol smutne, čo ma donútilo pozrieť naňho. Sedel tam a pozoroval ma. Po chvíli sa pousmial, ale nebol to nijaký šťastný úsmev. „Mohol by som ťa odprevadiť?“ spýtal sa a jeho hlas mal stále smutný podtón. Trochu neohrabane, ale predsa, som mu súhlasne prikývla, a tak vstal a spolu sme vykročilo ulicami nočného Seattlu.

Kráčali sme v tichosti. Ani jeden z nás sa neozval. Možno sa bál, rovnako ako ja, že sa tým to naše podivné prímerie naruší. Predsa len sme obaja boli dosť temperamntní a tvrdohlaví - každí svojim spôsobom -, a tak sme možno nechceli jeden druhého vytočiť. Pretože to by určite nastalo, keby sme tento náš terajší vzťah začali podrobnejšie rozobrať.

Cesta prebehla omnoho rýchlejšie, ako keby som šla sama. Príliš rýchlo sme stáli pred budovou, kde som mala izbu. Zastali sme a obaja rozpačito prešľapli z nohy na nohu. V duchu som sa tomu zasmiala. Mne sa nebolo čo čudovať, ale prečo je nesvoj on?

„Ešte raz ďakujem,“ povedala som s pohľadom upretým do jeho tváre. Nechápavo mi ho oplatil.

„Nerozumiem,“ preniesol zasa frustrovane.

„Za pomoc, ale i za to, že si prišiel,“ vysvetlila som mu a dúfala, že tým myslím to všetko, čo pre mňa robí.

„Hm,“ pokýval hlavou a ruky zarazil do vreciek. „Bolo fajn ťa znovu vidieť a rozprávať sa s tebou,“ odpovedal s pohľadom upretým na svoje nohy, čím ma prekvapil. On, vždy tak sebeistý. Teraz, akoby to ani nebol on. Ale kto vie, možno i upíri sa môžu meniť.

„Bolo to fajn,“ dala som mu za pravdu. „Dobrú noc,“ pozdravila som a rozišla sa k dverám. Už som mala ruku na kľučke, keď sa tesne za mnou opäť ozval.

„Bella?“ Otočila som sa k nemu a stretla sa s jeho úsmevom na tvári. „Chcel by som...“ začal a vytiahol ruku z vrecka. Sklonil k nej zrak a ja som ho nasledovala. Držal v nej bielu obálku. Keď som k nemu spýtavo zdvihla oči, videla som, ako zbožne na ten kúsok papiera v rukách hľadí. Čo to je?

Natiahol ruku s obálkou mojim smerom. „Niečo som ti priniesol,“ povedal a pohľadom ma prosil, aby som ten kúsok papiera neodmietla. Čo to má znamenať? Zasa jeho nejaký žart? Čo mi chce dať?

Váhala som, pretože som nemala ani potuchy, čo v tej obálke je, ale keď si ju nevezmem, nezistím to. Prekvapene som kmitala pohľadom medzi tou obálkou v Edwardovej natiahnutej ruke a jeho očami.

„Čo je to?“ vyhŕkla som napokon. Edward sa pousmial a opäť mal na tvári ten zbožný pohľad.

„Je to darček od jedného člena mojej rodiny. Chcel, aby si to mala. Myslí na teba a... Prosím ťa, neodmietni to, ublížiš jej,“ povedal napokon so smútkom v hlase. Jej? Snáď mi Alice niečo posiela? Alebo to je od Esme? Možno je to list, možno vysvetlenie. Nemala by som to odmietnuť?

S obavami som sa natiahla po tej obálke a jasne som cítila, akoby ma popálila, keď som sa jej dotkla. Trochu som ucukla, ale potom som ju pevne uchopila a chystala sa ju otvoriť.

„Nie,“ zahriakol ma Edward a svoju rukou prikryl tú moju, stále sa snažiacu roztrhnúť obálku. „Pozri si to, až keď budeš sama,“ prosil ma, a tak som ruky zvesila a prikývla mu. Veď je to jedno, či sa to dozviem o pár minút skôr, či neskôr.

„Ja... Chcel by som sa spýtať... Mohol by som ťa predsa len niekedy na tú večeru pozvať,“ ozval sa hneď, čo som obálku starostlivo skryla do vrecka nohavíc a opäť som pohľad namierila naňho.

„Ja... Nemyslím... Neviem, či by to bol dobrý nápad,“ jachtala som prekvapená jeho záujmom.

„Chápem, ale kedy si si to rozmyslela. V obálke nájdeš aj moje telefónne číslo. Pokojne sa ozvi. Hocikedy,“ povedal a otočil sa na odchod. Hneď na to sa však zvrtol späť. „Dobrú noc, Bella,“ šepol a zmizol.

Stála som tam ešte pár minút a hľadela na to miesto, kde ešte pred chvíľou stál on. Prekvapená, nerozhodná, ohúrená jeho správaním, ale predovšetkým sama sebou a svojimi pocitmi. Zakrútila som nad sebou hlavou a vošla do budovy.

Izby bola stále prázdna. Cry bola určite na tej povestnej párty a domov sa vráti až nadránom. Zhodila som zo seba topánky a bundu a zvalila som sa na posteľ. V hlave sa mi premávali myšlienky a posledné okamihy s Edwardom. Naozaj to bolo úplne iné. On bol iný. A možno i ja. Možno som dospela a možno si uvedomila... Čo? Opäť som zakrútila nad sebou hlavou.

Posadila som sa a z vrecka vytiala obálku. Prevracala som ju v rukách a len pohľadom na jej obal som sa snažila prísť na to, čo ukrýva. Lenže nebolo tam ani písmenka, ktoré by mi to naznačilo. A tak som s malým srdiečkom napokon obálku pretrhla. Keď som pozrela na jej obsah, ktorý sa vysypal na perinu, zadrhol sa mi dych a oči sa mi nechcene zaplnili slzami.

Konečne ste sa dočkali Edwarda. Nebolo to možno podľa vašich predstáv, ale rozhodne si nemohli po tom, čo obaja prežili, skočiť do náruče. 

Priznám sa, že občas sama Bellu nechápem. To jej správanie a to, aká je nerozhodná... Dúfam, že sa z toho čoskoro dostane. :D

Nasledujúcich pár kapitol sa na všetko pozrieme z Edwardovho pohľadu. Možno sa pár vecí vysvetlí a možno vás to zmetie ešte viac. 

Ďakujem vám za komentáre a dúfam, že sa vyjadríte i tentokrát.

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 8. kapitola: