Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 9. kapitola

17.02.2013 (15:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1816×

9. kapitola

Schádzal som dolu po schodisku, keď som začul tiché stonanie a mierne zrýchlený tep srdca. Pridal som do kroku a zbehol dolu, kde som na chodbe našiel malú Bethie, ako sedí na podlahe a trápi sa so šnúrkami na topánočkách. Ten pohľad mi hneď vykúzlil úsmev na tvári. Bola taká sústredená, že si ma vôbec nevšimla. Uzlovala šnúrky na topánkach a sústredene si pri tom hrýzla jazýček, ktorý mala trošku povyplazený. Podišiel som k nej a čupol si.

„O čo sa tu snažíš, srdiečko?“ Bethie ku mne zdvihla pohľad a mierne sa začervenala.

„Viažem ši šnúlky,“ zašomrala svojim jemným hláskom a zamračila sa. „Ale nejde mi to,“ popotiahla noštekom, ktorý hneď zvraštila. Pozrel som k jej rukám a uvidel klbko pomotaných šnúrok. Zasmial som, kľakol si na koleno a natiahol ruky k tomu chuchvalcu.„Ukáž, pomôžem ti,“ povedal som, ale maličká sa hneď ohradila.

„Nie! To muším šama.“

„Ale prečo sa s tým trápiš? Mala si na mňa zavolať, ja by som ti ich zaviazal,“ chlácholil som ju a pohladil po dlhých bronzových vláskoch. Bethie si chbrtom ruky utrela nos a znovu sa natiahla po šnúrkach.

„Babička mi povedala, že ma vežme na pleliežky, ale len vtedy, keď ša šama oblečiem a obujem. Nohaviče, tličko aj bundičku šom ši obliekla, ale tie hnušné šnúlky ša nechcú žaužlovať,“ zašušlala na mňa a znovu potiahla noštekom.

„Babička má pravdu. Si už veľká slečna. Za chíľku nastúpiš do škôlky a tam to nikto za teba neurobí.“ Bethie po mne strelila pohľadom a potom sa obzrela po chodbe.

„A nemohol by ši mi pomočť? Ja by šom to na teba babičke nepovedala,“ vyjednávala šeptom tá malá jašterička a pozrela na mňa svojimi smutnými očkami. Vedela, ako na mňa. I keď bola maličká, už presne vedela, ako použiť svoje ženské zbrane. Toto bol vždy ten okamih, kedy som jej nedokázal odolať.

„Tak ukáž,“ vrátil som jej rovnako pošepky. „Ale keď prídeš domov, budeš to skúšať. Sľubuješ?“ pokúšal som sa aj ja o vyjednávanie. Potešene pomykala hlavičkou, až jej kučierky poskočili okolo tváre. Zaviazal som jej teda šnúrky a spolu s ňou v náručí som sa postavil. Bethie mi obkrútila svoje malé rúčky okolo krku a na líce mi vtisla mľaskavý božtek.

„Ši najlepší, očko,“ zaštebotala a tváričku schovala do môjho krku. Miloval som tieto okamihy, kedy sa moja dcéra ku mne tisla a vyžadovala moju prítomnosť. Bola mojim najväčším pokladom a nedopustil by som, aby sa jej niečo stalo.
Vykročil som spolu s ňou v náručí do kuchyne, kde som začul Esme. Vedela, že som maličkú nenechal trápiť sa, a tak som si vyslúžil od matky káravé myšlienky.

„Takto sa to nikdy nenaučí, Edward. Nemôžeš byť stále pri nej. Mal by si ju učiť samostatnosti.“

„Je ešte len dieťa. Na to bude času dosť,“ odpovedal som jej potichu tak, aby to malá nepočula. Tá zdvihla hlavičku a pozrela na Esme. Najprv sa začervenala a v hlavičke si premietala, či babičke prezradiť, že som jej pomohol. Napokon dostala strach, že by ju Esme na tie preliezačky nevzala a tak chcela zatĺkať.

„Už šom hotová,“ preniesla hrdo. Esme sa na ňu mierne zamračila.

„A spravila si všetko sama?“ spýtala sa jej. Bethie sa opäť začervenala.

„No... Obliekla šom ša šama a...“ Pozrela sa ma mňa a premýšľala, či klamať. Napokon vyhrala jej dobrá stránka. „Očko ma obul,“ pošepkala a sklonila hlávku. „Tie pošlané šnúlky ša nechčeli žamotať,“ vyhŕkla napokon, na čo Esme zdesene vydýchla.

„Elizabeth Cullenová, kto ťa učí takto rozprávať?“ hrešila ju a pohľad mala naozaj prísny. Presne som vedel, kde Bethie pochytila tieto slová. Asi jej zruším styky so strýkom Emmettom. Maličká nechápavo pozrela na babičku a potom na mňa. Nevedela, čo spravila. Nechápala, že slovo posrané sa bežne nepoužíva. Teda určite nie deťmi. Mne ale prišlo roztomilé. Áno, asi to bude tým, že som bol svojej dcére ochotný tolerovať všetko. Až príliš veľmi som ju miloval, aby som sa na ňu dokázal hnevať. Hoci i za takú maličkosť, ako bol vyberavý slovník. Ale moja matka na to mala iný názor. Presadzovala ideu, že čo sa malá naučí teraz, to sa v nej hlboko zakorení. A tak si potrpela na to, aby sa Bethie chovala a hovorila slušne.

Nedokázal som ju v tom nechať, a tak som zakročil.

„Srdiečko, to máš od strýka Emmetta, že?“ Malička mi prikývla, a tak som pokračoval. „Vieš, strýko Emmett je...“ Nevedel som, ako to správne nazvať, pretože použiť termín je večné dieťa, by asi nebol najvhodnejší, a tak som zvolil inú variantu. „No, skrátka, si neuvedomuje, že malé slušné dievčatká takto nerozprávajú, pretože to sa nikomu nepáči. Mohlo by sa stať, že by sa pre to s tebou nikto nekamarátil, vieš? Slová ako posraný nie sú pekné,“ snažil som sa jej to vysvetliť.

Elizabeth sa zachmúrila, zvraštila čielko a premýšľala. V hlave sa jej preháňali rôzne slová, ktoré ju Emmett naučil a premýšľala, či tieto sú pekné. Ale ani jedno z nich slušné nebolo.

„Nie, ani to nie je pekné. Zabudni na to, čo ti strýko Emmett hovoril. Áno?“ Bethie sa usmiala a pokývala hlavičkou.

„A pôjdem na tie pleliežačky?“ Vždy dokázala rýchlo zmeniť tému na to, čo jej vyhovovalo. Našťastie bola dosť chápavá, pretože si sama sebe sľúbila, že tie slová nebude používať. Mala strach, že potom by ju babička nezvala medzi deti.

„Samozrejme, že pôjdeme. Veď už si sa vyparádila,“ uzavrela to nakoniec Esme a v mysli mi poslala, že by som mal s Emmettom prehodiť reč, pretože takto to dievča pokazí. Pokýval som jej na súhlas, pobozkal Bethie do vlasov a postavil ju na zem. Esme k nej pristúpila, chytila ju za rúčku a spolu sa vybrali von. Ešte mi medzi dverami stihla zakývať a už aj si to so smiechom trielila k babičkinmu autu.

Započúval som sa do tichého domu a povzdychol si. Toto tu už dávno nebolo. V našom dome sa večne niečo dialo. Vždy bol plný, miestami až preplnený, ale teraz... Moji súrodenci sa rozhodli, že tentokrát vymenia strednú školu za vysokú. Spolu odišli študovať do Birminghamu. Keďže sme momentálne obývali Anglicko, a to konkrétne malé mestečko Newtown, mali to domov tak dve hodiny cesty. Vlastne našim tempom boli doma už do hodiny.

Ja som sa na študenta nehral. Miesto toho som sa rozhodol s Esme vytvoriť súkromnú spoločnosť, ktorá sa zaoberala návrhmi a dizajnom. Dal som sa na dráhu architekta. Kto by to bol o mne povedal? No, Carlisle určite nie. Ten dúfal, že zo mňa raz bude doktor. Netvrdím, že by to nebola zaujímavá profesia a v kútiku duše som dúfal, že raz možno, ale tentokrát to muselo ustúpiť iným prioritám, ktoré som mal. Dnes na prvom mieste stála moja dcérka, ktorá ma potrebovala a architektúra bola jediná možnosť, ako sa niečomu venovať a pri tom byť neustále pri nej.

Prešiel som tichým domom až do mojej pracovne. Posadil som sa za stôl a zapol počítač. Kým som čakal, až nabehne, pohľad mi padol na fotku na stole. Bol som na nej s mojou dcérou v deň jej tretích narodenín. Sedeli sme v obývačke na zemi, obklopení všetkými tými hračkami čo dostala a moja dcérka ma stískala a bozkávala na tvár. Keď som si spomenul na ten deň, nedokázal som sa ubrániť úsmevu. Ona bola mojim šťastím. Ona bola môj zmysel existencie. Len kvôli nej som dokázal zabudnúť na tú bolesť a na dni, ktoré ma položili na kolená. Zaplnila tú obrovskú dieru, ktorá sa objavila v mojom vnútri po tom, čo ma Bella opustila. 

Každučký deň som premýšľal o tom, kde sa stala chyba a čo zapríčinilo to všetko. Dookola som si prehrával všetky okamihy od nášho stretnutia a nedokázal som na to prísť. Som upír, ktorý má bezchybnú pamäť, ale v tomto som bol bezradný. Napokon som vždy dospel len k tomu, že to bola moja chyba. Nezaslúžil som si jej lásku a vždy som bol ten, kto jej ubližoval.

Do mysle sa mi votrela myšlienka, keď sa dostala do spárov Jamesovi. Ako som bol vtedy celý bez seba, keď som netušil, čo s ňou je a ako to celé dopadne. Ako som sa musel rozhodnúť a stopnúť jej začínajúcu premenu. Bolelo ma vtedy, že by mala byť ako ja. Nie preto, že by som s ňou nechcel byť naveky, ale preto, že som ju miloval natoľko, že som chcel, aby žila svoj ľudský život. Možno som vtedy nemal odolať. Možno som tomu mal nechať voľný priebeh. Ale pocit, že by som nemal Bethie, že by som prišiel o túto možnosť, hoci som o tom vtedy nemal ani potuchy, mi to nedovolil.

V najväčších chvíľach zúfalstva som si dokonca uvedomoval, že Bella by sa nezmenila. Jej city by mohli byť presne také isté ako teraz a to by znamenalo, že by sme dopadli úplne rovnako. Len s tým, že ja by som nemal Bethie. O čo by to potom bolo ťažšie. Vedel som, že by som to nezvládol a už dávno by som opustil tento svet, pretože som si ho nedokázal predstaviť bez jej lásky.

Lenže to nebolo všetko, čo sa nám malo postaviť do cesty. Pocit, že jej stále ubližujem, bol natoľko silný, že som to nezniesol a opustil som ju. Keď si spomeniem na tie klamstvá, čo som jej s pokojom vravel v tom lese, je mi zo seba zle. No i tak sa ma nevzdala. Šla s kožou na trh. Len tak sa dá nazvať to šialenstvo, na ktoré sa dala mojou sestrou nahovoriť. Keď som ju vo Volterre držal vo svojom náručí, myslel som, že som mŕtvy a dostal som sa do neba. Vážne som tomu chcel veriť, ale miesto neba ma čakalo len peklo. Musel som sľúbiť, že Bellu zmením.

Snažil som sa tomu vyhnúť, ako sa len dalo. Každú sekundu som hľadal vhodné alternatívy, ako by sme mohli obísť nariadenie vládcov môjho sveta. Ale ona si postavila hlavu a nemienila sa vzdať nesmrteľnosti. Od toho okamihu, kedy sme opustili Volterru a vrátili sa späť do Forks, sa zmenila. Cítil som z nej len chlad. Už to nebola moja Bella, vždy milá a oddaná, vždy plná lásky ku mne. Lenže i tak som si začal klamať. Tentokrát som v tom lese stál sám a presviedčal sa, že si to len namýšľam. Že som zbytočne plný obáv. Veď sa predsa dobrovoľne vybrala a postavila sa tlupe upírov. Toto nespraví niekto, kto nemiluje.

A tak som sa rozhodol poistiť si jej lásku. Vedel som, že Bella má odpor k manželstvu. Jej strach som pripisoval tomu, že to nevyšlo jej rodičom, a preto sa Bella bála. To, že bude tak ľahko súhlasiť, ma ani nenapadlo. Lenže ona súhlasila. A ja som si nadával do totálnych blbcov. Nevzala by si ma, keby ma nemilovala.

Pamätám si na naše prvé a tiež posledné milovanie. Boli sme na svadobnej ceste na ostrove Esme. Bola hlboká noc a moja manželka sa neposedne vrtela v posteli. Bola celá horúca. V ten deň to prehnala s opaľovaním a pobytom na slnku. Celý večer stonala a každý pohyb ju bolel. Nevedel som, ako jej pomôcť, pretože sa ma stránila.

Mal som tento pocit už od nášho odchodu na ostrov. Robila všetko možné, len aby sa mi nemusela venovať ako manželovi. Nechcel som na ňu tlačiť, ale túžil som po nej. Zrazu ju lákali krásy ostrova, nekonečné kúpanie v mori a lozenie po skalách. Každý večer bola tak umorená, že som si ani nedovolil pomyslieť na niečo, ako je milovanie. Každú noc som s povzdychom ľahol vedľa nej do postele a presviedčal sám seba, že je nezmysel, aby to robila schválne.

Ale tú noc bolo niečo inak, pamätal som si to úplne presne.

Bella ležela zahalená len v osuške, v ktorej vyšla z kúpeľne. Strávila v nej dlhé hodiny v chladnej sprche dúfajúc, že jej pomôže a uľaví od bolesti. Dal som jej lieky na bolesť, no i tak nemala pokojný spánok. Stále sa len prehadzovala a stonala zo spánku. Už som to nemohol počúvať. Najprv som chodil zúfalo po izbe zo strany na stranu. Po tichu, aby som Bellu nezobudil, som od zlosti vrčal. Hneval som sa sám na seba, že som to dopustil. Keď už mi ani pochodovanie nepomáhalo, opäť som sa vrátil k Belle do postele a ľahol si k nej. Bola mi otočená chrbtom a mal som výhľad na jej spálený bolestivý chrbát. Zrazu, ani neviem ako, som sa naklonil k Belle a dýchol jej svoj chladný dych na rozpálené telo. Bella si zo spánku povzdychla. Ale neznelo to bolestivo. Dodal som si odvahu a urobil to znova. Znova som jej fúkol na chrbát a posúval sa stále nižšie. Ako sa Bella celú noc mrvila, stiahla si osušku z tela. Teraz predo mnou vlastne ležala úplne nahá. Doteraz som si to ani neuvedomil. Sústredil som sa len na jej bolesť. Až vtedy som zistil, že je ku mne otočená nahým chrbtom. Posúval som svoje pery po jej pozadí a klesal po chrbte stále nižšie a nižšie, no pri tom nezabudol na ňu fúkať.

Po chvíli sa Bella začala prehýbať. Zasnene a s úžasom som ju pozoroval. Vracal som sa po jej chrbte smerom nahor a znova ho obdarovával svojim chladným dychom.

„Ach...“ vzdychla Bella už teraz podstatne hlasnejšie. Prešiel mnou podivný pocit. Ten zvuk spôsobil, že sa mi dych zrýchlil. Prešlo mnou neuveriteľné vzrušenie a  zatúžil som svoju ženu bozkávať a dotýkať sa jej. Preto som do upokojovania jej rozpáleného tela zapojil aj ruky. Svoju chladnú dlaň som priložil na jej ramená a pomaly po nich prechádzal. Putoval som po jej ruke, aby som sa vzápätí vrátil späť na ramená a po nich prešiel na chrbát. Sálal som do seba to teplo, ktoré vyžarovala a počul, ako sa Belle zrýchlil dych. Akoby sa preberala.

„Ach...“ ozvalo sa znova z jej pier. „Ešte...“ vzdychla a prehla sa tak, že sa svojim nahým zadočkom obtrela o moje mužstvo uväznené v boxerkách. Na čo, samozrejme, až prirýchlo zareagovalo a ja som sa napol. Mojim telom prešla taká neuveriteľná túžba po tejto žene, ktorá sa pod mojimi dotykmi zvíjala. Presunul som svoje pery na jej krk a po tom, čo som jej naň dýchol, prisal som sa na jej horúcu pokožku. Moja ruka medzitým blúdila po jej tele. Hladila jej boky a posúvala sa nižšie. Prešiel som po jej siluete až k zadočku a presunul sa na stehno, ktoré som tiež obdaril svojim chladným dotykom.

Bella sa pod mojimi chladnými perami, dychom a dotykmi prehýbala stále viac a viac, a tým prudko narážala na moje už dosť pulzujúce mužstvo. Pri poslednom raze narazila tak, že sa úplne podo mnou pretočila. Našťastie som pohotovo zareagoval a prehupol sa nad ňu, jemne ju priľahol svojim telo a lačno sa prisal na jej pery. Už som sa nedokázal ovládnuť. Dni strávené na ostrove, v blízkosti mojej lásky, odetej len v malinkých kúskoch látky, značne nabúrali moje sebaovládanie. A práve teraz môj pohár ovládania pretiekol. Zborili sa hradby a ja som sa rozhodol, že toto je tá správna chvíľa.

Bella mi bozky oplácala a tisla sa na moje chladné telo. Láskal som každý kúsok Beliinho tela. Bozkami zahŕňal jej krk, presúval sa k jej prsiam, ktorým som sa venoval až neskutočne dlho. Okusoval a láskal som jej stuhnuté bradavky, maznal sa s nimi a sal ich. Jazykom som obkolesil jej pupok, pri čom moje ruky hladili jej roztúžené stehná. Cítil som to vzrušenie, ktoré z nej sálalo. Jej božská vôňa sa šírila celou izbou a zaplavovala moje útroby. Spaľovala ma túžba. No nie túžba po jej krvi. Túžil som sa s ňou spojiť. Spojiť naše roztúžené telá a vyniesť ich do výšin. Užíval som si Beline vzdychy. Hoci ani raz nevyslovila moje meno, vedel, že po mne túži tak, ako ja túžim po nej.

Už som sa nevedel ovládnuť. Nebolo cesty späť. Obaja sme túžili splynúť v jedno telo. Poslednýkrát som sa nahol k Beliiným perám a spolu so spojením našich pier, som spojil aj naše telá. Bella sa pod mnou prehla ako luk a bolestne vzdychla. Vedel som, že som jej prvý tak, ako i ona bola mojou prvou. Vedel som, že teraz cíti bolesť, no dúfal, že to čoskoro prejde. Prestal som sa v nej hýbať a počkal, kým si jej vnútro na mňa zvykne. Medzitým som sa opäť venoval jej prsiam, ktoré sa proti mne zdúvali. Jazykom som obkrúžil jej bradavku, ktorá na chlad môjho dychu automaticky zareagovala. Kochal som sa pohľadom na jej roztúžené telo. Keď sa jej boky pohli proti mne, neodolal som a opäť sa v nej rozpohyboval. Najprv len jemne. Pomaly som trel moje telo o to jej. Po dlhej chvíli som pocítil, že potrebuje viac, a preto som opatrne zrýchlil. Bella sa každým prírazom podo mnou spínala. Prsiami narážala do mojej hrude. Tlmil som jej vzdychy vo svojich ústach a zahŕňal ju neustále bozkami.

Spínala sa proti mne, prehýbala sa a pri tom zrýchľovala tempo.

„Musíš...“ Prosila. Až náhle celým jej telom prešiel kŕč a ona stuhla v pohybe. O pár prírazov som ju nasledoval.

Zvalil som sa vedľa svojej manželky a cítil sa ľahučký ako pierko. To napätie, ktoré som ešte pred chvíľou cítil, sa zo mňa odplavilo a nahradila ho len slasť. Slasť, ktorú som dostal v podobe splynutia s jedinou ženou svojho života. Pritiahol som si Bellu do náručia. Tá sa mi uložila na hruď a spokojne oddychovala. Bolo mi ľúto, že sa ani raz počas nášho milovania nepozrela do mojich očí. Tak veľmi som túžil zazrieť to vzrušenia aj v jej očiach, nie len v jej tvári. No usúdil som, že to pre ňu bolo po prvýkrát a možno sa trochu hanbila. Veď máme celú večnosť, aby sme si pri tom hľadeli do očí.

Toto bola spomienka, ktorá ma súžila asi najviac. Bella mi dala ochutnať raj a potom mi ho vzala. Od toho dňa šlo všetko z kopca. Bella bola každým dňom viac a viac odťažitá. Väčšinu dní prespala, alebo len tak apaticky, zahĺbená sama do seba, preležala na pohovke. Až prišiel ten deň, kedy jej začalo byť zle. Stával som nad ňou, keď sa prehýbala nad záchodovou misou. Zvracala každé ráno a bolo to stále horšie a horšie. Po telefonáte s Carlisleom sme sa napokon zhodli v tom, že sa máme vrátiť domov, aby ju mohol prezrieť.

Nikdy nezabudnem na deň, kedy Carlisle prišiel na to, čo sa s Bellou deje. V ten moment, keď mi povedal, že Bella je pravdepodobne tehotná, sa so mnou zatočil svet. Dovtedy som si myslel, že upír nie je možný utrpieť šok, ale ja som ho utrpel niekoľkokrát za sebou.

Prvýkrát, keď ma otec svojimi argumentmi presvedčil, že jeho teória sa potvrdila a Bella naozaj čaká moje dieťa. Ten šok som ešte celkom predýchal. Následný bol oveľa tažší. Bella ma obvinila, že som ju zdrogoval a zneužil. Celá moja rodina bola z jej obvinenia zdesená. Nikto to nedokázal pochopiť. Jediný, kto mal z toho všetkého srandu, bol Emmett. Ten dokáže všetko otočiť na vtip. Ale toto vážne vtipné nebolo.

Vypočul som si od Belly na svoju adresu také urážky, že som mal sám chuť ju vyhodiť za to osočovanie z domu. Lenže som jej nedokázal nič odoprieť, a tak som sa stiahol a trpel sám. Bella jačala okolo seba ako besná, nechcela to dieťa a robila všetko preto, aby sme jej ho vzali. Vykričala mi, ako ma nenávidí a že ma nikdy nemilovala. Ja som dúfal, že to všetko vraví len pod vplyvom hormónov a strachu. Keď sme jej všetci dohovárali, že dieťa je dar a že urobíme všetko preto, aby sa jej nič nestalo, vzala to do vlastných rúk. Začala žiť nezdravo, túlať sa po baroch a chodila domov spitá pod obraz boží. Ale ani to jej nepomohlo. Dieťa bolo časťou mňa, a tak zdolalo všetko, i Belline pokusy o samovoľný potrat.

Uzavrela sa do seba a nikoho pri sebe nezniesla. Jediný Carlisle si návštevy v jej izbe vydobil. Potreboval Bellu sledovať a uistiť sa, že je po zdravotnej stránke v poriadku. Ja som sa k mojej manželke nemohol priblížiť vôbec, a tak som väčšinu dňa strávil opretý o stenu pred jej dverami a počúval každý záchvev jej srdca, či nepatrné zrýchlenie dychu. Keď zaspala, sedával som na zemi pri jej posteli a v duchu ju prosil, aby sa spamätala.

Celé tehotenstvo bola mimo. Bál som sa, ako to celé napokon dopadne a pripravoval som sa na to, že keď bude najhoršie, tak ju premením. Musel som to urobiť. Nedokázal by som bez nej žiť. Aj keď som už tušil, že keď to urobím, dám jej nesmrteľnosť, i tak ma opustí. Nakoniec to nebolo treba. Bella pôrod zvládla bez premeny. Môže za to z časti i Carlisle, ktorý po rôznych výpočtoch zistil, že Belle môže vyvolať pôrod skôr a tým ju ušetriť premeny. Nevedel som, či sa tešiť tomu, že nakoniec zostane človekom, alebo si zúfať. Veril som, že takto ju môžno prinútim zostať pri mne. Veď som jej predsa sľúbil, že jej dám nesmrteľnosť a niekde vo svojom vnútri som bol sklamaný, že to je asi jediná vec, ktorá ju pri mne ešte drží.

Ale ani to nestačilo. Bella sa úplne ničila. Stále navštevovala pochybné bary, utekala z domu a napokon sa odsťahovala k svojmu otcovi. Bol to môj najhorší týždeň. Netušil som, ako sa cíti, čo ju trápi a čo vlastne chce. Potreboval som ju pri sebe, potrebovala ju naša dcéra, o ktorú Bella ani nezavadila pohľadom. Vtedy som si uvedomil, že ma nenávidí tak veľmi, že nechce vidieť ani našu dcéru, ktorá za to vôbec nemohla.

Rozhodol som sa, že to musí skončiť. Vybral som sa odhodlane za svojou manželkou v nádeji, že si to vysvetlíme. Poviem jej svoje argumenty a na oplátku sa dozviem tie jej. Musí predsa existovať nejaký kompromis. Vždy sa dá niečo robiť.

Keď som zastal pred dverami jej otca a búšil na ne, mal som v hlave len slová, ktorými sa jej ospravedlním.
Bol som odhodlaný plaziť sa pred ňou do konca večnosti na kolenách a prosiť ju o odpustenie. Prosiť ju, aby sa k nám vrátila, a tak som nevnímal nič okolo seba. Keď sa v jej kuchyni zjavil polonahý Mike, prežil som svoj posledný a najbolestivejší šok. To, čo so mnou tento pohľad urobil, by som neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Vedel som, tušil, že ma už nemiluje, ale že ma podvedie a zabije takto, to som nevedel predýchať. Otočil som sa na päte a zmizol. Ak by som sa v tej chvíli neovládol, zabijem ich oboch, a to som nemohol dopustiť.

V ten deň sme opustili Forks a ja som sa zaprisahal, že ju už nikdy nepustím ani do môjho a ani do dcérinho života.

Počítač zapípal a tým ma vytrhol z mojich spomienok. Zatvoril som oči a premasíroval si koreň nosa. Bol to hlúpy zvyk, odkukaný od ľudí. Ich upokojoval, mňa vôbec. Zhlboka som sa nadýchol a začal pracovať na projekte, ktorý som potreboval za pár dní predložiť zákazníkovi.

Máte za sebou prvý z Edwardových pohľadov. Prvé spomienky a prvé uvedomenie si. Myslím, že po tejto kapitole začnete Bellu ešte viac nenávidieť. Nebolo to síce mojim úmyslom, ale Edwardove spomienky sú nekompromisné. Je ťažké mať na to triezvy názor. Obaja to vnímali inak. Obaja šli za niečím iným. A Edward má pravdu, že ľudské city sú úplne iné, plytkejšie oproti upírovym. Takže nesúďte dopredu. Nezavrhujte Bellu hneď teraz, pretože aj Edward sa ešte vyfarbí. :D 

Ďakujem za podporu a komentáre.

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 9. kapitola: