Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 7. kapitola

23.01.2013 (14:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1939×

7. kapitola

„Do kelu! Do kelu! Do kelu!“ šomrala som stále dokola a pobehovala po izbe ako splašená. Dnešný deň sa začal strašne. Môj budík si zmyslel, že mi pripraví hektický deň tým, že sa hneď ráno neozval jeho príšerný zvuk. Keď som však nepatrne otvorila oči a mrkla naň, skoro som na mieste zošalela. Mala som dvadsať minút na to, aby som sa dostala na prednášku. 

„Do kelu!“ zasa som zavýskala, keď som sa zamotala do mikiny.

„Čo sa deje?“ ozval sa Cryin ospalý hlas sprevádzaný zívnutím. Podarilo sa mi prepchať hlavu tým správnym otvorom, a tak som po nej zmučene pozrela.

„Meškám,“ vysvetlila som.

„A to musíš robiť taký hluk?“ Cry sa pomaly posadila na posteli, zažmúrila po izbe a ospalo si prešla rukou po tvári.

„Koľko je hodín?“ Strelila som očami opäť k budíku a zaúpela.

„Už som tam mala byť!“

Cry sa zvalila opäť do postele a zachumlala sa do prikrývky, z ktorej jej trčali len vlasy. Rýchlo som hodila notebook do vaku, kde už som mala ostatné veci a trielila do chodby, obula sa a s tichým pozdravom som vybehla von. Na schodisku som sa skoro prizabila, ako som sa snažila čo najskôr po ňom zbehnúť. V tichu som sa modlila, aby som sa do školy dostala bez zranení.

Keď som rozrazila dvere, ovial ma príjemný vánok. Leto sa už dávno končilo. Rýchlym krokom som vykročila cez internátny komplex, na ktorom už bol typický šum. Študenti sa valili okolo mňa a niektorí postávali len tak na chodníkoch a družne sa bavili.

Cesta do školy mi zvyčajne trvala pätnásť minút, ale to som vždy postála v kaviarni, ktorú som mala po ceste a dopriala si teplé latté. Dnes som k nej vyslala len túžobný pohľad a potichu zanadávala. Už teraz som šla neskoro. Prednáška mi práve začala, takže zastaviť sa ešte pre kávu, nepripadalo v úvahu. Pritiahla som si tašku tuhšie k sebe a trochu zrýchlila krok.

Zahla som za roh a pred sebou zbadala budovu, v ktorej sídlila prednášková aula. Zrýchliť krok už nemalo zmysel. Radšej som si dávala pozor, aby som sa niekde nenatiahla. Práve som vybiehala po schodoch budovy, keď ma zaplavil opäť ten zvláštny pocit. Zastavila som sa a viac sa doňho vžila. Srdce sa mi rozbúchalo a nebolo to tým rýchlym krokom. Jasne som na sebe cítila ten prenikavý pohľad.

Prudko som sa zvrtla a pohľadom prehľadala okolie. No nikde som nikoho nevidela. Toto nie je možné! Od toho večera, kedy sme s Cry boli na trhoch, som ten pocit prežívala denne. Nech som šla hocikam, stále sa objavoval. Najskôr som si nahovárala, že si to namýšľam. Veď je predsa nelogické, že by sa tu objavil, ale čím dlhšie to trvalo, tým viac ma to presviedčalo, že to nie je len môj výmysel.

Opäť som pohľadom prešla rozľahlú ulicu, až sa môj zrak zastavil na osobe stojacej v tieni jednej z protiľahlých budov. O roh tej budovy sa opierala vysoká postava. Nevidela som jej do tváre, ale ten postoj mi bol známy. Osoba stála nepohnute, ruky zarazené vo vreckách, ale postoj napätý. Zišla som pár schodov dolu s tým, že si ju prezriem pozornejšie, ale keďže stála v tieni, od pliec hore som nič nevidela.

No ten pocit nezmizol, skôr by som odprisahala, že tá osoba ten pocit spôsobuje a ešte zosiľňuje. Nevedela som, kto to je, aj keď som to podvedome tušila. Lenže som si to nechcela pripustiť. Bolo by smiešne, aby tu bol. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chcela som sa presvedčiť, že si to len nahováram a tá postava je len môj prelud. Ďalšia rana, ktorá mi dnes hodlala vstúpiť mi do cesty.

Pomaly som opäť oči otvorila, no postava nezmizla. Stále stála nepohnute, ako vytesaná socha. To nemôže byť pravda! Šaliem! Zatriasla som hlavou, otočila sa na päte a rozbehla som sa do budovy.

S búšiacim srdcom a zrýchleným tepom som rozrazila dvere auly, kde - ako som predpokladala - bola prednáška v plnom prúde. Nepozorovane som zapadla na prvé voľné miesto a aby som zapudila tie doterné nechápavé myšlienky, začala som počúvať profesora. Účinok sa dostavil po chvíli. Ponorila som sa do prednášky a robila si poznámky.

Po dvoch hodinách som si zbalila veci a vyšla na chodbu, kde sa to hemžilo ľuďmi. Myslela som na veci, ktoré nám rozprával profesor a musela som sa pochváliť, že som vďaka tomu dokázala vypnúť, ale len čo som sa rozišla po chodbe, ten pocit sa znova objavil. Mrazenie mi prechádzalo po celej dĺžke chrbta a ja som nevedela, čo si myslieť. Zastavila som sa a ten pocit som vstrebávala. Už som zabudla, aké to niekedy bolo príjemné. V tej dobe, keď som ho ešte milovala, som sa nevedela dočkať, kedy prídem do školy a pocítim na sebe jeho starostlivý pohľad.

Vedela som, že mi stačí počkať si len na nejakú nepozorovanú chvíľu, kedy si ma nájde a niekde v ústraní mi venuje jemné pohladenie po tvári. To boli naše začiatky. Jemné dotyky plné lásky.

Dovolila som si na okamih zavrieť oči a spomínať. Lenže to nebol dobrý nápad. Spomienky na naše šťastné obdobie boli bolestivé, pretože po nich hneď prichádzali tie, ktoré najviac zraňovali. Jeho bezcitný výstup a priznanie sa, že ma nikdy nemiloval, že som bola len jeho spestrením dlhej existencie. Moje vnútro sa stiahlo. Spomenula som si na tú ranu, ktorú mi jeho slová spôsobili. A potom povstala tá tvrdá Bella, ktorá si nahovárala, že je dosť silná, aby to všetko zvládla, aby sa postavila svetu a niečo si dokázala. Tá, ktorá sa vydala do upírieho hniezda, aby odtiaľ vytiahla svoju bývalú lásku, pre ktorú - podľa jeho vlastných slov - nič neznamela. Nakoniec mu však ten slabý človek zachránil zadok. A nielen jemu, ale aj jeho rodine, ktorá len mojim pričinením neprišla o jedného člena. A čo sa mi za to dostalo? Klamstvo a podvod.

Otvorila som oči. Stále som stála uprostred chodby, medzi pobehujúcimi študentami. A stále som cítila jeho pohľad. Lenže ja mu nedovolím, aby ma videl zničenú. Prišiel? Ale prečo? Prišiel sa presvedčiť, že to bez neho nezvládam? Tak to je na veľkom omyle! Ja sa zlomiť nenechám! Už nikdy! Musí vidieť, že i bez neho niečo dokážem, takže si nesmiem pripustiť žiadny dôvod na zlyhanie.

Na tvári som si vyformovala spokojný úsmev a rozišla som sa po plnej chodbe. Ak sa díva, nech vidí to, po čo si prišiel.

Moje následné kroky viedli do knižnice, kde som sa hodlala ponoriť do štúdia. Posledné skúšky tu budú už koncom tohto mesiaca. Seminárnu prácu som mala už hotovú. Nachystaná, zviazaná, čakala už len na odovzdanie. To som mala v pláne práve dnes.

Po dvoch hodinách v knižnici som mala ešte jeden seminár, ktorý prešiel ako voda.
Po jednej som si to zamierila domov. Tentokrát som kaviareň neobišla a s horúcim latté som kráčala pomaly na internát. Chcela som dnes pracovať na článku. Mala som síce ešte pár dní, než ho musím odovzdať, ale netušila som, ako na tom budem kvôli skúškam s časom, a tak som to nehodlala predlžovať. S Cry sme preberali vhodné témy. Nakoniec sme to uzavreli tým, že by bolo vhodné opísať stresujúce obdobie pred skúškami a to, ako sa život študenta práve teraz mení. Takisto som mala v pláne dať tam pocity pri prechode do ďalšieho semetra.

V hlave som si preberala vhodné slová a vety, ktoré použijem, keď sa opäť dostavil ten pocit. Pristihla som sa pri tom, že ho vlastne očakávam, akoby som niekde vo svojom vnútri cítila potrebu pociťovať ho. Spokojne som sa usmiala a vstúpila do vnútra budovy, kde som mala izbu.

Cry doma nebola. Ak si dobre pamätám, mala by mať až do večera prednášky, a tak som vedela, že budem mať na písanie kľud. Nie, že by som ho pri nej nemala, ale radšej som písala, keď som mala prázdnu izbu. To mi nič nebránilo súvisle vysypať svoje myšlienky.

Hodila som teda vak na posteľ a pobrala sa do kuchyne, dať si niečo pod zub. Našla som zvyšky zo včera. Bol to cestovinový šalát, ktorý si nevyžadoval prihriatie, a tak som si ho len naložila na tanier a spolu s ním sa posadila na posteľ, kde som ho hodlala zjesť.

Pritiahla som si vak a vybrala z neho notebook. Pohodlne som sa rozložila na posteli s tým, že sa čím skôr dám do práce. No, keď som notebook otvorila a snažila sa ho zapať, ani za ten svet nechcel reagovať. Pokúšala som sa o to znovu a znovu, no výsledok žiadny.

„Toto mi, prosím ťa, nesmieš urobiť. Nie teraz, keď ťa potrebujem,“ prihovárala som sa tej mašinke, dúfajúc, že ma vypočuje a po mojich prosebných slovách sám naskočí. Lenže efekt to nemalo žiadny. Tresla som päsťou do plastu a potom si zúfalo vošla rukou do vlasov.

V tej mašine som mala podklady a poznámky na učenie. Dobre, tie by som možno niekde ešte zohnala, ale boli to mesiace práce. Mala som jedno šťastie, že seminárku som mala dávno vytlačenú. Aj keď som ju nakoniec dnes neodovzdala, bola už kompletná.

„Toto je snáď zlý sen!“ zaúpela som. Hrabla som do vaku a chvíľu v ňom hladala. Napokon som ho našla. Usb kľúč, kde som mala väčšinu zálohovaných poznámok, ale aj tak mi nejaké chýbali.

„Fajn,“ odfrkla som si. Musela som ten krám zaniesť do opravy. Len dúfam, že to nebude stáť veľa. Opäť som sa obula a natiahla na seba ľahkú bundu. Spomenula som si, že som na chodbách začula, že tieto vecičky opravujú niekde popri škole, a tak som sa rozhodla, že ten servis nájdem. Iné mi ani nezostávalo. Na nový som nemala. Moje úspory, ktoré som si krvopotne z tých pár dolárov, čo mi Edward posielal, odložila, som minula na skriptá a iné potrebné veci do školy, ktorými som nechcela zaťažovať Charlieho. Takže môj účet bol teraz žalostne chudobný. Je pravda, že nejaké tie doláriky na ňom ešte boli, ale ak bude stáť oprava veľa, som v koncoch. Čo budem robiť?

A tak som zasa s vakom, v ktorom ležal ten pochrámaný krám, vyšla z internátu. No nemala som predstavu, kde ten servis hľadať. Nakoniec som usúdila, že informácia o ňom by sa mohla nachádzať na školskej nástenke. Občas tam niekto niečo zavesil. Väčšinou to síce boli oznamy o konajúcich sa večierkoch, ale našli ste tam i niečo dôležitejšie.
Nakoniec som mala pravdu. Servis, ktorý som potrebovala, sa nachádzal dve ulice za školou. Bolo to len kúsok, a tak som sa tam rýchlo ponáhľala. Predsa len som urýchlene potrebovala dostať tú mašinu do chodu.

Starší pán, ktorý v tom servise pracoval, ma privítal s úsmevom, ktorý som mu nemohla oplatiť. Predsa len som bola trochu v zúfalej situácii. Po tom, čo som mu vysvetlila, aký mám problém, si prevzal môj notebook a sľúbil, že sa hneď nasledujúci deň môžem zastaviť a on mi povie, čo s ním je.

***

Na ďalší deň som tam hneď po prednáške bežala. Dnes ma ten pán už s úsmevom neprivítal. No, asi nie vždy sa dobre vyspí.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho hneď, ako som vstúpila. Zdvihol hlavu od monitora, kde niečo prezeral a obdaril ma neveselým pohľadom.

„Dobrý deň, slečna,“ vrátil mi pozdrav. „Tak, pozrel som sa na tú vašu mašinku,“ začal a prešiel si rukou po rednúcich vlasoch. „Ale nemám dobré správy. Ten krám je na tom dosť zle. Odišiel vám zdroj. Lenže tie, ktoré by boli kompatibilné s týmto typom, vyjdu dosť draho. Preto som s tým zatiaľ nič nerobil. Chcel som sa vás najprv spýtať, či má zmysel ho opravovať.“ Nesmelo som prestúpila z nohy na nohu. A je to tu. Slová ako dosť drahé, mi naháňali strach.

„Koľko by to stálo?“ spýtala som sa a zahryzla si do spodnej pery.

„No, poviem vám to na rovinu. Lepšie sa vám oplatí kúpiť si nový notebook. Oprava by vás vyšla okolo tristo dolárov a za necelých päťsto môžete mať úplne nový. A ak by ste sa rozhodli kúpiť si ho u nás, ako grátis dostanete program a inštaláciu. Je to len na vás, rozhodnite sa,“ dodal smutne. Asi vedel, ako to je. Bola som na tom presne ako ostatní študenti - čo sa týka financii. A myslím, že tento pán s tým mal dlhoročné skúsenosti. Asi vedel, koľko vrazíme do školy, tak to možno chápal. Aspoň sa to tak zdalo.

Smutne som mu pokývala hlavou. Notebook som potrebovala, ale nemala som ani na opravu a ani na nový. Vzala som si teda od neho ten pokazený a so sklonenou hlavou a s prísľubom, že si to premyslím, som sa pobrala domov.
Celú cestu som premýšľala, čo urobím. Bez notebooku som sa nemohla pohnúť. Dobre, na čas by som si mohla požičať ten Cryin, ale to nešlo večne. Aj ona sa potrebovala učiť. A čo moje písanie? Bola som, mierne povedané, v prdeli. Na účte som mala pästo dolárov, čo by na opravu mohlo postačiť, lenže koniec mesiaca bol v nedohladne a ja som potrebovala z niečoho žiť. Bola tu ešte možnosť. Charlie. Lenže toho som nechcela zaťažovať. Musela som si premyslieť, čo urobím. So zvesenou hlavou som sa teda vybrala na internát, kde som zapadla do postele.

Zúfalstvo ma celú premohlo a do očí sa mi natlačili slzy. To nemôže byť pravda. To ten osud musí byť na mňa naozaj ako pes?

Ráno som sa prebudila do pochmúrneho dňa, ktorý presne vykresľoval moju skleslú náladu. Dlho do noci som premýšľala, čo urobiť. Nakoniec som sa odhodlala dať peniaze na opravu. Predsa len to vyjde o čosi lacnejšie. Aj keď, kde je zaručené, že mi vydrží. Ale musela som to risknúť. Notebook potrebujem.

Hneď ráno som mala dve prednášky, ktoré trvali až do obeda. Po nich som sa vydala do banky, vyzdvihnúť si peniaze a dať si svoj notebook opraviť. Vkročila som do tej modernej budovy a zamierila si to do pokladne, kde sedela staršia zavalitejšia pani.

„Dobrý deň, prišla som si vybrať peniaze,“ oslovila som ju a podala jej číslo účtu a vodičák. Mala som nastavený výber na karte na maximum sto dolárov. Toto opatrenie som urobila po otcovom doporučení. Vraj keby som kartu náhodou stratila, mám šancu, že mi ho celý nevybielia. Preto som sa pri väčšej sume musela obťažovať priamo do banky.
Pani za pokladňou si odo mňa doklady prevzala a hneď začala horlivo ťukať do počítača.

„A aká suma by to mala byť?“ spýtala sa po chvíli. Premýšľala som nad slovami toho pána zo servisu. Vravel, že oprava by vyšla do tristo dolárov. Dúfam, že to teda postačí.

„Koľko tam presne mám?“ spýtala som sa jej a premýšľala, koľko dolárov mi potom zostane do konca mesiaca. Pani zasa niečo naťukala, prstom si upravila okuliare na nose a zadívala sa na obrazovku.

„Jedentisíc osemdesiat dolárov,“ prečítala sumu a pozrela na mňa. Koľko? Prekvapene som na ňu civela. To sa asi musela zmýliť.

„Asi ste to zle pozreli. Až toľko tam nemôže byť. Som Isabella Swanová-Cullenová, číslo účtu 03733...“

„59521,“ dokončila pani za mňa. „To sedí a zostatok na účte je presne jedentisíc osemdesiat dolárov,“ zopakovala tú sumu.

„Ste si istá?“ oponovala som jej. Bola som si istá, že na účte som mala maximálne niečo cez päťsto dolárov, možno tých pästoosemdesiat. Ale kde sa vzalo tých pästo navyše? To... Že by... Ale ako? Dumala som nad peniazmi, ktoré sa tam záhadne objavili.

„Tak chcete si tie peniaze vybrať, alebo nie,“ prerušila chod mojich myšlienok a ja som stále prekvapene na ňu pozerala. Na účte som mala pästo dolárov navyše, čo je suma na nový notebook. V rýchlosti som jej prikývla.

„Päťsto dolárov,“ povedala som jej sumu a duchu sa tešila, že nebudem musieť na nič čakať. Tušila som, kde a od koho sa tam tie peniaze vzali. Ale nevedela som, ako mohol vedieť, že ich práve teraz budem potrebovať. A potom som si spomenula na ten podivný pocit. Je možné, že je naozaj nablízku, pozoruje ma a dozvedel sa o tom, aké mám teraz problémy?

„Tu mi to podpíšte,“ prerušila ma opäť tá pani a podala mi papier na podpis. „Sto, dvesto, tristo, štyristo a päťsto dolárov,“ odpočítala mi peniaze na pult, zhrabla lístok s mojim podpisom a vrátila mi doklady. S poďakovaním som si všetko vzala a rýchlym krokom trielila do servisu, kde som si hodlala vyzdvihnúť môjho nového pomocníka.

„Ďakujem,“ zašepkala som, keď som vyšla z banky na ulicu. Netušila som, či je niekde nablízku, ale len čo sa dostavil ten známy pocit, vedela som, že ma určite počul.

 Ďakujem za krásne komentáre. Na tejto poviedke svedomito pracujem. Pár kapitol mám dopredu nachystaných, tak dúfam, že nebude problém s pridávaním. Ale nebude to viac ako jedna za týždeň. Dúfam, že vám to postačí. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 7. kapitola: