Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 6. kapitola

16.01.2013 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2003×

6. kapitola

Úspešne som prežila päť hektických mesiacov. Niekto by sa mohol spýtať, čo na tom bolo tak zlé, veď prvý semester na vysokej je skrátka pohoda. Áno, to možno je, ale nie pre niekoho ako ja. Nie pre niekoho, kto z toho už dávno vypadol, kto nezažíval tú pravidelnú rutinu. 

Celý čas od nástupu som bola v jednom kole - prednášky, semináre, knižnica, učenie. Neustále ohryzené nechty, občas sa objavujúca migréna, večný stres a veľmi častá panika boli moju neustály spoločníci. 

Ale nakoniec som to prežila. Prvé skúšky som síce zvládla nie s odretými ušami, ako sa hovorí, ale skôr zadkom, čo som toľký čas presedela nad knihami. Tak veľmi to bolo zlé. Ale snažila som sa a moja snaha sa vyplatila. 

Seminárna práca na tému Shakespear a jeho vplyv na ženskú dušu bolo moje najťažšie, ale pri tom najlepšie dielo, aké som kedy vypotila. Dôkazom, že to bolo naozaj dobré, bol nasledujúci záujem profesorky Hastingsovej, ktorá nám prednášala verzológiu. 

„Slečna Isabella,“ odchytila ma na chodbe po skúškach a pri tom prvýkrát použila pri mojom oslovení len moje meno. „Vaše ponímanie Shakespeara je obdivuhodné. Váš názor ma prekvapuje. Ešte som sa s niečím takým nestretla,“ rozplývala sa nad mojou prácou, čím mi pripomenula časy, kedy som ten názor prvýkrát počula.

„Shakespeare je svojim spôsobom nepochopený majster svojej doby.“ Rozprával mi Edward na našej lúke. „Jeho ponímanie ľudskej bytosti a stavanie muža a ženy na rovnaký stupienok, ho odlišovalo od ostatných. Preňho boli rovní. Ale čo ma na ňom najviac fascinovalo, bol jeho pohľad do duše. Ženu vykresľoval ako úplne čistú, otvorenú bytosť. Dal jej do úst názory, ktoré neboli typické pre tú dobu. Mala vlastnú myseľ, chápanie, čo sa vtedy nestávalo.“

Zaujato som počúvala každé jeho slovo. To, s akým rešpektom o tomto autorovi rozprával , sa mi vrylo hlboko do pamäte. 

Nakoniec mi jeho vlastné slová priniesli najlepšiu známku zo seminárky, akú som mohla dostať. Ale nie len to. Profesorka Hastingsová bola taká unesená, že mi ponúkla prácu v školských novinách. Pod jej vedením sa na miestnej škole vydávali tie najlepšie noviny, ktoré boli čítané pri raňajkách nie len študentských rodín. Ich kvalita im zaručila, že sa dostali až za hranice štátu a dali sa porovnať s Newyorským Timesom, či Chicagskym Bleskom. A ja som bola jednou z redaktorov, ktorý ich vytvárali. 

Dobre, tvrdiť, že som redaktorkou, je trochu prisilné slovo, keďže som sa tomu venovala len prvý týždeň, ale už som tam a to sa počíta. Minimálne mi to prinesie chýbajúce kredity, ktoré sa započítajú pri ukončení druhého semestra a pomôžu mi s menšími obavami prestúpiť o level vyššie, ako som si to sama nazvala. 

V novinách som mala na starosti príspevky do všeobecnej rubriky. Nikdy v nej nebolo dané, o čom presne sa má písať. Skrátka to bol väčšinou všeobecný pohľad na dianie okolo. Politika, klebety, počasie. Skrátka to, čo v ten týždeň zamávalo školou. Táto práca ma bavila. Nevynášalo to síce žiadne peniaze, ale bol to spôsob, ako sa naučiť určitému režimu. Brala som to ako odrazový mostík. Možno ma práve toto privedie k môjmu budúcemu zamestnaniu. 

Keď som po skúškach o tom volala otcovi, bol priam nadšený. Naše posledné vianočné sviatky som presedela nad knihami a skriptami. Otcovi to príliš nevadilo. Vravel, že je rád, že ma to baví, aj keď si nepredstavoval, že budem študovať práve literatúru. Vždy si myslel, že je to odbor, ktorý nie je zaujímavý, ale keď sme Štedrý večer presedeli nad úvahami o rôznych autoroch, svoj názor zmenil. Vraj už teraz chápe, že to nie je len o knihách, ktoré mu nikdy nič nehovorili. 

Všetko bolo fajn. Až na to, že môj vzťah so spolubývajúcou sa príliš nezlepšil. Je pravda, že sme spolu trávili veľa času, aj keď povedať spolu, nie je na mieste. Každá na svojej strane izby, ona slúchadlá na ušiach a ja nos ponorený do učebníc. Dokonca som nevedela ani jej skutočné meno. 

Chcela som sa k nej správať priateľsky, ale zrejme som nebola jej predstava o najlepšej priateľke, pretože každý môj pokus o rozhovor, spražila nechápavým pohľadom, ktorý vravel len jediné: Vidím, že hýbeš perami, ale prečo nepočujem žiadny zvuk? A tak, keď moje pokusy zlyhali, hodila som to za hlavu. 

Aj keď je pravda, že sme príliš priestoru na rozhovor nemali. Keď som ja vstávala a odchádzala do školy, ona ešte spala. No a keď sa ona vracala na izbu, spala som už ja. Takže sme sa jedna druhej úspešne vyhýbali. Za tých päť mesiacov sme na seba narazili asi len desaťkrát. Čo je dosť nepochopiteľné, keď obývame jednu izbu. Ale vyhýbanie jej išlo veľmi dobre. Dodnes som napríklad netušila, čo študuje. Občas som ju zahliadla na chodbách školy, ale nikdy o mňa ani nezavadila pohľadom. Vždy bola v spoločnosti jej podobnej - čierne oblečenie, reťaze a tetovania po celom tele. Z tých ľudí mi prechádzal mráz po chrbte. 

Skrátka som si zvykla, že je zo mňa samotár a v očiach iných som bifľoš zahĺbený do kníh. Nikdy mi na názore druhých príliš nezáležalo, prečo by to malo byť práve teraz. Ale i toto sa malo v jeden deň zmeniť.

Sedela som na posteli nad mojim predpotopným notebookom a premýšľala, o čom bude môj nasledujúci článok, keď sa rozrazili dvere a do izby vošla moja temná spolubývajúca. Ako vždy bola oblečená do čierneho a zlovestné reťaze sa jej hompáľali na boku. 

Na hluk, ktorý svojim príchodom spôsobila, som sa k nej otočila a zazrela niečo, čo som tam po celý čas nevidela. Bola iná a spôsobil to úsmev, ktorý mala na tvári. To dievča som za celú tú dobu, čo s ňou bývam, nevidela sa čo i len pousmiať a ona sa teraz škľabila na celé ústa. A čo je ešte viac divné, dívala sa pri tom na mňa.

„Čau,“ pozdravila, keď sa zvalila na svoju posteľ a nohy v mohutných čižmách nechala visieť dolu. Bola som z toho totálne mimo, takže sa mi nie je čo čudovať, že som na ňu civela s otvorenými ústami a nebola schopná jej pozdrav oplatiť. 

„Čo je?“ spýtala sa, keď svoj pohľad odtrhla od stropu a zadívala sa na mňa.

„Ja... Ty so mnou hovoríš?“ hlesla som stále prekvapene. 

„Už to tak vyzerá,“ odfrkla si a tiež prekvapene zatrepala hlavou, akoby sa tomu sama čudovala. Neubránila som sa miernemu úsmevu a keď ho uvidela na mojej tvári, nahlas sa rozosmiala, čím spôsobila, že som sa i ja začala smiať nahlas. Keď sme sa ako-tak upokojili, zamyslene na mňa pozrela.

„Ty si Isabella, že?“ spýtala sa a posadila sa na posteli. 

„Bella,“ opravila som ju a pokývala súhlasne hlavou. Musela som priznať sama sebe, že ma jej záujem potešil. Už ma unavovalo chodiť okolo seba a nerozprávať sa. 

„Bella, hm,“ zopakovala a zhodila zo seba svoju koženú bundu. „Som Cry,“ predstavila sa, nahla sa ku mne a natiahla mojim smerom ruku, ktorú som opatrne uchopila a zatriasla ňou. Predsa len som každým okamihom očakávala všetko. Čo keď je to nejaký jej zvrátený žart a ona mnou trebárs trhne, zvalí ma na zem a potom sa tomu bude šialene smiať. Našťastie sa nič také neudialo. 

„Cry,“ zopakoval som po nej. Bolo to zvláštne meno. 

„Prezývka,“ vysvetlila mi. „V skutočnosti sa volám Krystal, ale je to divné,“ ohrnula nad svojim menom nos a potom sa zaškerila. „Takže len Cry,“ dodala. 

„Aha,“ odpovedala som nie príliš duchaprítomne. Stále som bola vyvedená z miery, že na mňa vôbec prehovorila. Za tým predsa musí niečo byť. 

„Takže, Bella, ako dopadli skúšky?“ spýtala sa so zjavným záujmom. Bolo divné viesť s ňou akýkoľvek rozhovor, ale keď už prejavila záujem, musela som sa snažiť, a tak som jej popravde odpovedala. Nakoniec sme ten večer strávili v družnom rozhovore a ja som spoznala pravú tvár svojej spolubývajúcej. V skutočnosti vôbec nebola neprístupná. Bolo to o tom, že mala v ľudí malú dôveru a chvíľu trvalo, než niekomu začala veriť. Smiali sme sa na našom prvom stretnutí. Ospravedlnila som sa jej za prekážku, ktorú som pre ňu v ten prvý deň na chodbe neúmyselne nachystala a ona mne za to, ako po mne vystrelila. 

Na ďalší deň som korektorke odoslala článok, ktorý vravel o tom, že nie vždy máte dať na prvý pohľad na človeka a ako ľahko sa tento názor dá vyvrátiť. 

Od toho dňa sme s Cry utužovali naše priateľstvo. Netvrdím, že sme sedávali nad zmrzlinou a vylievali si srdce nad márnosťami tohto sveta. Tak ďaleko sme nezašli a Cry ani nebola ten typ, ktorý by sa takto prejavoval. Mala svoje názory a podľa nich žila. Našťastie to nebola žiadna emo-revolúcia. Ten štýl obliekania sa jej skrátka len páčil. Rada pôsobila ako drsná rebelka. V skutočnosti však mala triezve názory, a tak mi sadla. 

Študovala psychológiu, pretože bola fascinovaná vnútrom človeka a jeho myslením. Keď mi prezradila, že jej správanie voči mne bolo úmyselné, pretože mala v pláne použiť ma ako projekt pre seminárku, myslela som, že skolabujem. Našťastie z tej práce dostala áčko, takže som svoj hnev potlačila. Ale musela mi sľúbiť, že to už nikdy neurobí, alebo ma aspoň minimálne najbližšie upozorní, ak niečo také znova bude mať v pláne. 

***

„Bella, čo máš dnes v pláne?“ spýtala sa ma Cry v sobotu, keď sme spolu sedeli nad našim obedom - pizzou. 

„Najskôr asi písať. Horí mi termín, ale nápad nikde,“ odpovedala som jej trochu mrzuto, pretože ma to vážne štvalo. Akoby sa zastavil čas a nikto nič iné nerobil, len sa učil. Čo je vážne blbosť, keď si vezmeme, že sme na výške. Tam sa vždy niečo deje! Ale akosi to všetko išlo mimo mňa. 

„Stále len dookola píšeš, sedíš v knižnici, alebo sa učíš. Ako ty môžeš písať o živote na škole, keď ho ani nežiješ?“ nadhodila a teatrálne pri tom pohadzovala rukami. V tomto mala Cry pravdu. Sama nechápem, ako som niečo také mohla robiť, ale zatiaľ mi to vychádzalo bez toho, aby som sa do čohokoľvek zapojila. Myslím tie hýrivé noci, o ktorých vysokoškolský život bol. Naproti tomu Cry bola známy vymetač večierkov. Ani netušila, ale sama mi poskytovala tie pravé informácie, ktoré som potrebovala. 

Ona bola typický prototyp vysokoškoláka. Vekom a spôsobom, ako žila. Popri učení si vždy našla čas na zábavu, čo síce obnášalo obmedzenie spánku, ale veď o tom to je. Naproti tomu ja, o päť rokov od nej staršia, som mala mať školu už dávno za sebou a mala som byť niekde zahrabaná nad kopou dokumentov v práci. Miesto toho som ale bola tu a úspešne sa vyhýbala akejkoľvek aktivite, ktorá by mi narušila moju rutinu. 

„Ono sa to vždy nejako vyvinie,“ objasnila som jej svoj spôsob zapojenia sa do diania, na čo si Cry odfrkla.

„Jasné, vždy máš všetko odo mňa.“ A to som si myslela, že to nerobím tak okato. Zamrzelo ma, že na to prišla, ale to sa dalo čakať. Cry nie je človek, s ktorým sa dá mávať.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa jej, na čo ona pohodila rukou.

„Veď to je jedno. Aj ak by si to pochytila na chodbách,“ odbila to, že ju používam ako nevyčerpateľný zdroj a chápavo sa na mňa usmiala. 

„Ale konečne by si mohla urobiť výnimku. Vieš, trochu sa zapojiť,“ preniesla nadšene a pri tom na stoličke zamykala bokmi, čím predviedla podivný druh tanca. 

„No to iste. Ja a večierky. Asi si ešte nepočula o povestnej nešikovnosti Belly Swanovej,“ prehodila som a tentokrát ja použila teatrálnosť, keď som rukami naznačila obšírnosť mojich zručností v podobe veľkého kruhu. 

Cry sa potešene zasmiala. „Tak, to mi je trochu známe,“ preniesla a tajomne sa zasmiala. Áno, už sa stretla s mojou šikovnosťou. Nie raz sa mi ju pred ňou podarilo predviesť. „Ale nezabilo by ťa, keby si vystrčila nos z tejto izby. Neviem, či si to uvedomuješ, ale tam vonku je svet, ktorý by ťa privítal s otvorenou náručou.“ Pri svojich slovách ukázala rukou von oknom. Presne som vedela, čo za svet to je, ale už som ani náhodou nemienila okúsiť jeho slasti.

„Cry, čo myslíš, že som robila doteraz? Prečo som asi tak po strednej nešla hneď na školu? Myslíš, že som sedela niekde zahrabaná? To ani náhodou. Prezradím ti niečo, čo o mne vie len málokto. Bella Swanová, akú poznáš ty, tak taká bola len na strednej, potom sa zmenila a žila život, o akom sa tebe ani nezdá. Lenže toto všetko sa raz preje. A to sa stalo i mne. Dostala som od života nejednu facku, a tak som si povedala, že toho už mám dosť.“ Cry ma počúvala s otvorenými ústami. Ešte nikdy som jej o sebe toľko nepovedala. Strávili sme v poslednej dobe veľa času, ale o tej predošlej Belle som sa nikdy nezmienila. Teraz som to na ňu vyhŕkla bez zbytočných servítkov, a tak sa nie je čo čudovať, že takto na mňa hľadí. 

„Chceš mi povedať, že...“
„Hej,“ skočila som jej do reči. „Bavila som sa, chodila po večierkoch, žila som si život v prepychu neustále obletovaná chlapmi. Nebránila som sa tomu, myslela som si, že tak to má byť. Lenže, ako som povedala, raz sa to človeku preje a to sa stane vtedy, keď ho život zmláti svojim spôsobom.“ Cry sa oprela do stoličky a založila si ruky na hrudi.

„To sa mi nechce veriť,“ pokývala nesúhlasne hlavou. „Utiahnutá Swanová kedysi takto žila? Čo také si musela urobiť, aby si si niečo také uvedomila?“

„Cry, hoci tvrdíš, že ma poznáš, nie je to tak. Poznáš len tú Bellu, ktorú som ti sama ukázala. Ale ver mi, bola som iná. Mrcha, ktorá sa ničoho neštítila. Lenže to už je preč. Teda aspoň v to verím.“ Poslednú vetu som len zašepkala a dúfala, že ju Cry prepočula. 

„Ty ma vážne každým dňom prekvapuješ. Keď už si myslím, že ťa poznám dokonale, ty vyrukuješ s niečím, čo ma ohúri. Myslím, že som si lepší objekt na skúmanie nájsť ani nemohla. Teba tak vidieť do hlavy!“ Opäť pokrútila hlavou a odniesla prázdnu škatuľu od pizze do koša. 

Jej slová mi ho opäť pripomenuli. Vždy tvrdil, že je mnou úplne fascinovaný. Že vždy, keď si myslel, že niečo urobím, urobila, povedala či zachovala som sa presne opačne toho, čo si myslel. 

„Dobre, dosť bolo rečí. Mám pre teba plán. Dnes nebude žiadne písanie,“ preniesla vážne Cry a prst pravej ruky zabodla mojim smerom, aby tým podtrhla, ako vážne to myslí. „A žiadne odvrávanie. Dnes totižto pôjdeme hľadať inšpiráciu na tvoj článok.“ Zvraštila som obočie nad jej slovami. Nemala som v pláne kamkoľvek chodiť. Keď som však miesto súhlasu naďalej len mlčala, Cry znovu spustila. 

„V meste sa dnes začína jarmok. Stánky, jedlo, pitie. Skrátka nejaká oslava mesta. Mohla by si si to pozrieť na vlastné oči a konečne by si nemusela ťahať informácie odo mňa.“ Jej záujem ma prekvapil. Myslím, že by to konečne mohla byť príjemná zmena, mať niečo zo svojej hlavy. Ešte chvíľu som nad tým premýšľala a zvažovala, či je bezpečné vydať sa len s Cry do víru mesta, ale napokon som súhlasila, čo sa nezaobišlo bez Cryinho potešeného výskania. Tento jej prejav totižto nebol zvyčajný. Väčšinou všetko ledabolo odkývala. 

O pár minút sme spolu opustili internátny komplex a zamierili si to do centra mesta. Našťastie to nebolo nejako ďaleko a tak sme sa dohodli, že si spravíme menšiu prechádzku. Vonku bolo príjemne. Bol apríl, čo znamenalo, že jar bola v plnom prúde, ale Seattle, ako mesto skoro neustále zahalené pod mrakom, nám príliš toho slniečka ani v tomto období neposkytovalo. Ale mne to nevadilo, bola som na to zvyknutá už z Forks.

Na uliciach bol nezvyčajný ruch. Prechádzali sme okolo mojej obľúbenej kaviarne, kde som sa cestou do knižnice vždy zastavila na latté, či čaj. Ani teraz tomu nebolo inak a my s Cry sme si vzali čaj na cestu. Uchlipkávali sme z neho, hriali si ním prsty a svorne debatovali o zhone okolo nás. 

„A čo to je za jarmok?“ otočila som sa ku Cry, keď sme prechádzali parkom. 

„Neviem,“ zamykala plecami. „Včera to niekto z partie prehodil pri obede, a tak ma to zaujalo.“

„A prečo si tam nešla s nimi?“ zaujímala som sa. Keďže Cry väčšinu času s týmito ľuďmi trávila a práve s nimi všetko podnikala, bolo len logické, že to bude i teraz tak. Lenže Cry nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Im to príde detinské. Nešli by tam. Lenže ja mám jarmoky veľmi rada. Už od detstva ich zbožňujem.“

„Aha, takže si ma využila,“ preniesla som vážne, ale len ťažko skrývala úsmev. 

„Tak trochu, ale vlastne som ti to len vrátila. Ty to robíš denne,“ bránila sa a tým narážala na moje výzvedy ohľadom noviniek so školy, ktoré som používala do svojich článkov.

„Aspoň sme si kvit,“ uzavrela som to a pozrela pred seba, kde bolo námestie plné stánkov, okolo ktorých bolo množstvo ľudí, až som nadobúdala pocit, že tu je snáď celý Seattle. 

„Páni,“ vypadlo zo mňa prekvapene. 

„Vyzerá to dobre,“ komentovala ten chaos Cry. Mne sa to príliš dobre nezdalo. Už som to videla, budeme sa tam predierať cez ten dav, len aby sme sa dostali k niečomu, čo ma vôbec nezaujíma. Nie veselo som si pri tej predstave povzdychla. 

„Prestaň!“ zahriakla ma Cry, uchopila moju ruku a už aj ma ťahala do toho davu. „Ideme sa baviť!“ zachytila som jej nadšený chichot. Fajn, priamo do jamy levovej. 

Nebola som z toho taká nadšená ako Cry. Tej priamo svietili očká, keď sme prechádzali okolo jednotlivých stánkov, v ktorých ich majitelia predávali veci od výmyslu sveta. Nepotrebné čačky, ktoré ste si mohli zavesiť ako pamiatku na tento deň, alebo aj veci potrebné do domácností. Boli tú stánky s jedlom, z ktorých sa šíril ťažký zápach spáleného oleja, ale i stánky s vonnými sviečkami, pri ktorých sme sa s Cry na dlhšiu dobu zdržali. 

Slnko zapadlo a námestie sa ponorilo do teplého svetla, ktoré hádzali svetelné reťaze pripevnené na všetkých stánkoch. Hoci už pokročil čas, ľudí neubúdalo, skôr som mala pocit, že ich je stále viac a viac. 

Zapadli sme do stánku, kde sa podával ovocný punč. Potichu som usŕkala z toho teplého nápoja so značnou dávkou alkoholu a po každom hlte sa mi tvár zvraštila grimasou. Nechutilo mi to.

„Ty si nejaká fajnová. No, nie je to drahá whisky, ale aspoň príjemne zahreje,“ komentovala to Cry. Skutočne sa ochladilo. Položila som punč na stôl, pritiahla si bundu tuhšie a po chvíli si už opäť zohrievala skrehnuté prsty teplým nápojom. Aspoň na niečo to bolo dobré. 

Náhle som pocítila podivne známy pocit. Také príjemné mrazenie, ktoré som ale nemohla prikladať chladnému vzduchu. Toto bolo iné. Bol to pocit, ktorý som až pridobre poznala. Objavil sa vždy, keď ma mňa hľadel on. Ten pocit, keď som tušila, že ma sleduje a dozerá, aby som si nejako neublížila. Pamätala som si ho z minulosti, keď sme spolu chodili do školy a ešte nikto netušil, že sa schádzame. Bolo to presne to obdobie, kedy sme sa len spoznávali. Vždy som vtedy vyhľadala jeho starostlivý pohľad a úsmevom ho ubezpečila, že som v poriadku. Presne toto nutkanie sa objavilo aj teraz.

Pohľadom som pátrala okolo seba a hľadala ten známy starostlivý pohľad. Lenže nech som sa snažila akokoľvek, nikoho som nezazrela. Mala som nutkanie tresnúť sa dlaňou do čela. A čo som čakala? Že bude stáť kúsok odo mňa a dávať na mňa pozor? Taká naivná som predsa nemohla byť. Náhle ma to ale rozosmutnilo. Zamrzelo ma, že tu nie je. Lenže on po tom ani netúži. Je rád, že po tom všetkom, čo sa stalo, je niekde na míle ďaleko. Užíva si svoj nesmrteľný život a na niekoho ako je Bella, si už ani nespomenie. Veď na čo aj! Dostal, čo chcel a tým to pre nás skončilo. 

Naštvaná sama na seba a svoje myšlienky, som odhodila plastový pohár s vychladnutým nápojom do koša a otočila sa ku Cry.

„Idem domov!“ preniesla som a otočila sa na odchod.

„Počkaj, Bella,“ ozval sa za mnou Cryin prekvapený hlas. „Čo sa stalo?“ Nevedela som, ako jej vysvetliť, čo sa mi práve stalo a tiež som to ani nemala v úmysle. Už som jej o svojom posranom živote povedala až príliš, zaťažovať ju ešte mojim skazeným manželstvom, som nemala v pláne ani náhodou.

„Nič,“ šepla som rezignovane. „Len už chcem ísť domov. Je zima a ja ešte musím písať.“ Cry mi len prikývla a spolu sme vykročili prepchatými ulicami. Kráčali sme mlčky. Určite pochopila, že nemám chuť s ňou preberať svoj terajší stav a ja som jej za to bola vďačná. 

Keď sme prechádzali univerzitným parkom, v ktorom bolo len pár ľudí, opäť som pocítila ten pocit príjemného mrazenia. Zdvihla som hlavu a pozorovala každý kúsok slabo osvetleného parku, ale ako i na námestí, ani teraz som ho nikde nevidela. Trpím paranojou, napadlo ma, pretože inak ako takto sa to vysvetliť nedalo. Ten pocit, že ma niekto pozoruje, ma opustil, až keď sme vkročili do našej budovy. Stratil sa spolu so zavretými dverami. A mňa zaplavila podivná prázdnota. 

Tú noc som nepísala. Sedela som v tmavej izbe a neprítomne hľadela do okna. Nevedela som na ten pocit prestať myslieť. Netušila som, prečo sa objavil, ani čo ho spôsobilo, ale bola som si istá, že keď sa stratil, zabolelo to. Mala som chuť otrieskať si hlavu o stenu. Veď ho predsa nenávidím!

Nenávidím, čo mi urobil, ako sa ku mne zachoval. Lenže na druhej strane som si uvedomila, že som mu vlastne nikdy nedala priestor to vysvetliť. Stále som trvala na svojom, a to, že ma len sprosto zneužil, aby dosiahli s rodinou svojho. Lenže bolo to naozaj tak? Je možné, že o niečom takom ani netušil, že sa to môže stať. Veď sa mi to toľkokrát snažil nahovoriť. A tiež Carlisle a Esme. Vážne by boli takí krutí a spravili to naschvál? Nechcelo sa mi veriť, že Esme, vždy tak priateľská a materská, by niečoho takého bola schopná. 

Lenže zároveň som si uvedomila, že už je neskoro na takéto úvahy. Stratila som možnosť sa o tom s ním porozprávať v deň, kedy som opustila ich vilu a začala sa správať tak neuvážene. Keď si spomeniem, aká som bola malicherná. Zničila som si život. Ale už je neskoro plakať. Šancu na nápravu som dávno stratila. Nezostáva mi iné, len sa cez to nejako dostať. Upíri predsa nikdy nezabúdajú.

Ďalšia kapitola je za vami. Som vám vďačná, že ste o ňu prejavili trochu záujmu. Je nás tu síce neveľká hŕstka, ale ste ľudia, na ktorých mi záleží. Takže sa nemusíte báť, poviedka bude pokračovať aj naďalej. Dúfam, že si udržím tempo.

Nasledujúca, čiže siedma kapitola, je už hotová. A začala som i ôsmu, takže by to malo pokračovať bez problémov.

Ďakujem za vaše komentáre.

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 6. kapitola: