Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 28. kapitola

27.01.2011 (07:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 7189×

28. kapitola

Bella:

Ešte v ten deň som prešla snáď všetky obľúbené miesta. Bola som pri škole, v mestečku, a zastavila som sa aj u Angely. Bolo to dojemné zvítanie. Dosť mi zazlievala, že som tak rýchlo odišla. Rozprávala som jej, čo sa udialo, a čo som prežila. Miestami nedýchala. Bola to stále ona, moja stará dobrá kamarátka. Veľmi chcela vidieť Marca a tak som jej sľúbila, že zajtra pôjdeme na prechádzku. Keď som sa vracala domov k Charliemu, moje ruky stočili automaticky volant medzi stromy. Cesta bola zarastená a konáre viseli takmer až k zemi. Kľučkovala som po lesnej ceste, až som zbadala ten dom. Opatrne som vystúpila a šla pomalým krokom k schodom. Cítila som sa zvláštne. Zvieralo mi hrudník. Zostal tu kus môjho srdca. Ak by tu bol teraz Edward so mnou, bolo by to ako vrátiť sa v čase. Priložila som ruku na dvere, akoby som chcela zachytiť tep tejto atmosféry. Stlačila som kľučku. Bolo zamknuté a tak som dom obišla a nakúkala do vnútra cez sklo. Všetko bolo vypratané. Zostal tu síce nábytok, ale bol natlačený na stenu a prekrytý bielymi plachtami. Keď som privrela oči, takmer som videla Alice ako zbieha zo schodov. Začalo sa zmrákať, a tak som sa vrátila k autu a nasadla. Prišla som domov. Marco sedel s Charliem na kresle a pozerali futbal.

„Ahoj, chlapi,“ šepla som.

„Ahoj, zlatko. Mám skvelého partnera na futbal. Páči sa mu to.“ Usmieval sa. Pobozkala som Marca a potom Charlieho. Obaja sa na mňa pozreli, a potom sa venovali ďalej televízii. Šla som urobiť niečo na večeru. Cestoviny stačia a sú hotové rýchlo. Než zovrela voda, siahla som do kabelky a vytiahla mobil. Schválne som ho nezapínala. René som zavolala z pevnej linky, keď sme prišli. Nechcela som riešiť Edwarda a bolo mi jasné, že ak sa vráti a nájde môj odkaz, bude ma hľadať. Mohla som byť pri jeho písaní miernejšia, no vtedy som bola tak nahnevaná. Zapla som telefón. Nabehol signál a telefón začal prijímať SMS o zmeškaných hovoroch. Presne dvadsaťtri. Zakrútila som hlavou a mobil znova vypla. Nemala som chuť hovoriť s ním, aj keď mi chýbal. Myslím, že nám trocha odlúčenia len prospeje. Mala som strach, že ma možno nebude hľadať, ale nesklamal. Trocha sa mi uľavilo, keď som našla tie hovory. Ak by sa so mnou ale chcel spojiť, mohol zavolať Charliemu, alebo na pevnú linku. Číslo poznal.

Na druhý deň šiel Charlie do práce. Ja som vzala Marca a šli sme k Angele. Keď sme prechádzali po meste a stretávali starých známych, každý bol prekvapený, aký je Marco veľký. Vedeli o ňom, lebo Charlie sa ním pýšil a každému strkal pod nos jeho fotku. Mnohí dokonca vedeli, že som s Edwardom. Čo dodať, malé mestečko. S Angelou sme sa na pred obedom rozlúčili a ja som šla domov. Prechádzala som popri predajni a autosúčiastkami, keď som spoznala auto. Chvíľu som počkala, kým z obchodu vyšiel obrovský indián. Vyvalil oči a so širokým úsmevom ku mne priskočil.

„Bella!“ objal ma.

„Jacob, rada ťa vidím. Ako sa máš, a čo Billy?“

„Skvelé. A čo ty? Niečo som počul o svadbe s Cullenom. Tvoj špunt?“ Zohol sa ku kočiariku.

„Zo svadby zišlo. A toto je Marco,“ ukázala som na synčeka. Jacob ho chytil za ruku a potriasol ňou ako by sa zdravil s dospelým. Marco sa zasmial a snažil sa natlačiť jeho ruku do pusinky.

„Charlie každému ukazuje fotky,“ šepol.

„Áno, je na vnuka hrdý,“ usmiala som sa.

„Čo tu vlastne robíš? Návšteva, alebo je v tom niečo iné?“ opýtal sa s úsmevom a než som stihla čokoľvek povedať, vybral Marca z kočiara a dal mi ho na ruky. Okamžite nakladal kočiar do auta a ja som sa na neho vyjavene pozerala.

„Čo je? Myslel som, že chceš vedieť, čo sa tu zmenilo. Ideme do La Push. Potom ťa odveziem domov.“ Široko sa usmial. Nastúpila som do auta a držala Marca na kolenách. Jacoba som mala rada. O ich kmeni som toho vedela naozaj dosť a aj veci, ktoré by som asi nemala. Jacob vedel, že poznám jeho tajomstvo a on vedel o mojom. Vedel o Edwardovi a jeho rodine. Prešli sme hranicou ich rezervácie. S Jacobom som sa rozprávala celé hodiny. Cítila som sa príjemne. Navštívili sme Paula a Emilli. Vzali sa a Emilli už bola v siedmom mesiaci. Tí blázniví chalani sa vôbec nezmenili. Všetci si z nej uťahovali, že bude mať malé šteniatka. Kto nebol zasvätený, musel si myslieť, že im šibe. Večer ma odviezol domov. Priam som odpadla do postele. Nemala som ani veľa času porozprávať sa s Charliem. Čas tu bežal tak rýchlo. Ešte som zavolala René. Chvíľu sme sa rozprávali. Edward ma všade zháňal a René volal asi stokrát. Povedala mu, že som vo Forks. Vedela som, že je otázka pár dní, než sem príde. Vedela? Dúfala som. Chýbal mi. Nechcela som mu tak ľahko odpustiť, no ak by uznal, že sa mýlil a veril mi, zabudla by som na všetko.

Ráno sa začal nanovo kolotoč návštev starých známych a návštev obľúbených miest. Vrátila som sa domov na obed. Chcela som uvariť, aby mal Charlie teplý obed. Marca som odniesla na poschodie do postieľky. Začala som najprv umývať riad, keď som cez okno zbadala niečo, čo mi podlomilo kolená a vyrazilo dych. Na príjazdovej ceste stálo strieborné Volvo. Cítila som sa ako kedysi. Pri aute nikto nebol. Vybehla som po schodoch a otvorila dvere. Edward sa skláňal nad postieľkou a nežne sa usmieval. Bola som šťastná, že ho vidím. Vyzeral úžasne, nejako inak a staršie. Vlasy nemal tak rozstrapatené a aj oblečenie mal elegantnejšie. Premerala som si ho. Zodvihol pohľad a zhlboka sa nadýchol. Chcel niečo povedať, no ja som si priložila prst na ústa. Zišla som po schodoch a on šiel za mnou.

„Na budúce použi dvere,“ šepla som.

„Chcel som. Nebol som si istý, či ma nevyhodíš a túžil som vidieť Marca,“ povedal automaticky.

„Čo chceš, Edward?“ opýtala som sa tvrdo.

„Bella, nemôžeš všetko len tak opustiť a vrátiť sa do Forks.“ Zarazilo ma, čo povedal.

„Som tu na prázdninách. A ja som nič neopustila. Ty si odišiel. Mala som tam byť sama a čakať, kým sa ti uráči prísť? Nie. To by urobila tá stará Bella, ale nie ja.“ Postavila som sa do stredu kuchyne a založila ruky v bok.

„Bella, hneď ráno som bol doma. Nenašiel som ťa, len ten odkaz,“ šepol a zatváril sa zmučene.

„Tak dobre. Čo chceš?“ opýtala som sa strnulo.

„Chcem teba, Marca a to malé,“ šepol rozpačito.

„Pozri mi do očí a povedz, že mi veríš, že je to dieťatko tvoje.“ Postavila som sa tesne oproti nemu a hľadela mu do očí. Bol ticho a potom polohlasom šepol.

„Verím.“ Hneď na to sklopil zrak. Ustúpila som krok dozadu a znechutene som pokývala hlavou.

„Vypadni, Edward,“ zasyčala som. Pozrel sa na mňa a bolestne pokrivil tvár.

„Bella, ja... Milujem ťa a chcem byť s tebou. Pochop ma. Celú svoju existenciu žijem s tým, že upíri deti nemôžu mať a potom mi ty povieš, že si tehotná. Ja ti nič nevyčítam, len...“

„Mlč, Edward! Nechci ma vytočiť. Ja som tehotná s tebou. Ako k tomu mám prísť ja, že mi neveríš. Neklamem. Ako ti mám odpustiť, že mi nedôveruješ? Keď sa to dieťa narodí a ty zistíš pravdu, bude neskoro,“ šepla som.

„Bella, verím ti,“ povedal istejšie.

„Som hlupák. Máš pravdu. Jednoducho verím. Si môj zázrak. Milujem ťa.“ Pozeral na mňa a jeho oči boli karamelové a nežné.

Keď prišiel Charlie, pôsobil celkom nadšene, že je tu Edward. Edward sa s ním celý čas zdvorilo bavil o najrôznejších veciach.

„Zostanete tu?“ opýtal sa Charlie. Edward sa na mňa pozrel.

„No, myslel som, že by sme mohli prespať v našom starom dome. Tu je dosť málo miesta a dom je prázdny.“

„V tom dome nikto nebol dva roky,“ šepla som.

„Idem dopredu, trocha to prichystám a večer s Marcom prídete,“ šepol Edward a už sa aj lúčil s Charliem. Prikývla som. Edward odišiel. Do večera som s Chraliem pozerala telku a rozprávali sme sa. Keď sa zotmelo, vzala som Charlieho auto a šla ku Cullenovcom. Cesta bola v oveľa lepšom stave. Musela som sa usmiať. Edward sa realizoval aj na príjazdovej ceste. Keď sme dorazili pred dom, bolo to, akoby nikdy neodišli. Celý dom bol rozsvietený a Edward nás čakal pred dverami. Vzal Marca a mňa ľahko pobozkal do vlasov. Keď som vošla do obývačky, zachvela som sa. Nábytok bol na svojom mieste a všade bolo čisto. Vyvalila som oči a Edward sa zasmial.

„Stihol som len obývačku, kuchyňu, moju izbu a jednu kúpeľňu,“ usmial sa.

„Si šikovný,“ zasmiala som sa. Marco už takmer zaspával v Edwardovom náručí, a tak ho odniesol do spálne. Potom zbehol dole. Ja som už sedela na pohovke a prepínala kanály na televízii. Edward si ku mne sadol a vzal mi ovládač. Vypol televíziu a zapol hudbu. Pozrela som sa na neho a on ma rýchlo stiahol na seba a pritisol si ma k telu. Spokojne vydýchol.

„Toto som potreboval,“ šepol tichučko. Presne to som potrebovala aj ja. Najprv som sa tvárila, že sa mi to veľmi nepáči, no potom som sa mu zložila v náručí. Začal ma hladkať po chrbte a druhou rukou mi prepletal vlasy. Pozrela som sa mu do tváre, a hneď som tvár skryla na jeho hrudi, aby nevidel ten úškrn. Edward je tak ľahko čitateľný. Tie jeho čierne oči prezradili na čo myslel. Troška ho potrápim, nech si nemyslí, že dostane všetko tak ľahko.

„Čo si robil, tých pár dní?“ opýtala som sa nevzrušene.

„Ľutoval som sa a nahováral som si hlúposti. Potom som sa obviňoval a nakoniec prevrátil letisko hore nohami, aby mi dali letenku,“ šepol s úškrnom.

„A ty?“

„Bola som navštíviť obľúbené miesta a priateľov a bola som v La Push.“ Pozrela som mu do očí a čakala reakciu. Zachvel sa, ale nekomentoval môj výlet. Vedela som, že sa mu to nepáči, ale nemá právo namietať.

„Nie si hladná alebo smädná? Máš na niečo chuť?“ opýtal sa a rukou ma už hladil pod tričkom.

„Áno.“ Okamžite sa postavil.

„Čo si dáš?“ opýtal sa a bol pripravený uspokojiť každý môj rozmar´, a to som jednoducho zbožňovala.

„Dám si... teba,“ usmiala som sa a chytila ho za košeľu a pritiahla si ho. Široko sa usmial a kľakol si predo mňa na kolená.

„Ako si praješ.“

27. kapitola - 29. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 28. kapitola: