Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 27. kapitola

26.01.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6689×

27. kapitola

Edward:

Nevedel som kam ísť. Najprv som sa chvíľu túlal po bočných uličkách a večer som zamieril do jediného útočiska, ktoré som mal. Pomaly som vošiel do obývačky. Esme sedela na pohovke a tvárila sa, že pozerá televíziu. Carlisle študoval časopis. Sadol som si oproti. Carlisle sa na mňa pozrel.

„Porozprávali ste sa?“ opýtal sa nedočkavo.

„To sa nedá. Neustále mi klame,“ šepol som. Esme sa pomrvila.

„Určite klame? Nemôže byť tvoje? Veď, čo vieme o upíroch?“ Pozrela na Carlisla, akoby čakala podporu. Carlisle sa na mňa zadíval.

„Bella ma presviedčala, že je tvoje. Tvrdila, že s nikým iným...“ šepol Carlisle. Znechutene som sa zasmial.

„Milujem ju a dokážem jej odpustiť čokoľvek, ale nie klamstvo. Vedel by som sa zmieriť s tým, že možno v slabej chvíli podľahla, vedel by som prehrýzť to, že jej nedokážem dať všetko, po čom túži, a preto bola s niekým iným, len nech mi to povie do očí.“ Zadíval som sa do zeme. Nikdy som si nemyslel, že som tak malicherný, ale potupilo ma to a hanbil som sa. Esme zakrútila hlavou.

„Jedno viem, Bella ťa nikdy neklamala a keď tvrdí, že čaká dieťa s tebou, tak je to pravda. Carlisle, povedz mu, čo si sa dočítal.“ Nervózne pozrela na Carlisla.

„No, vieš, existujú legendy o bohoch, ktorí mali deti s ľudskými ženami. Je toho dosť hlavne v Buši a v Afrike. Ak vezmeme do úvahy, že sa upírie telo po premene nemení, tak by si mohli muži zachovať fertilitu. Žena vlastne tiež, lenže u nej nemôže dôjsť k zmene maternice, a preto je neplodná. No, neviem. Je to len úvaha.“ Previnilo sa usmial.

„Špekulujte koľko chcete. Ja viem jedno. Ak sa nakoniec zistí, že sa stal zázrak a Bella čaká tvoje dieťa, za to, že si jej neveril, ťa kopne do...“ Esme nedopovedala vetu nahlas, ale v mysli pokračovala. Z poschodia zliezla Rose. Carlisle pretočil oči.

„Rose, radšej neprovokuj. Táto situácia je aj tak dosť vypätá,“ šepol jej.

„Áno, ja viem. Chcem len povedať, že Belle verím.“ Obaja sme vyvalili oči. Rose sa posadila tam, kde predtým sedela Esme.

„Chcem ti povedať, že ak Bella kvôli tvojej hlúposti odíde, tak sa tu radšej ani nevracaj. Ak hovorí, že je to dieťa tvoje, tak mi to určite spochybňovať nebudeme,“ povedala pokojne a na dôvažok teatrálne prikývla.

„Rose. Ja chápem, o čo ti ide. Tebe je jedno s kým to dieťa má. Nechceš prísť o Marca a chceš aj to ďalšie dieťa. Prijal by som ho, ak by mi na rovinu povedala, koho je,“ šepol som. Nemal som chuť viac sa na túto tému baviť. Aj tak mi ich myšlienky budú trešťať v hlave. Vybehol som po schodoch do svojej izby a zložil sa na posteľ.

Bella:

Vrátila som sa do domu a poobzerala. Zrazu som tu bola tak nesmierne sama. Schúlila som sa na pohovke a vzlykala. Čo som vlastne čakala. Musím mu dať čas. Byť sama v takejto situácii je ubíjajúce. Vzala som mobil a zavolala jedinej osobe, ktorá mi mohla ešte uveriť. Mobil ani nezazvonil.

„Ahoj, Bella, si v  poriadku?“ opýtala sa Alice pohotovo.

„Áno. Vieš, nemohla by si prísť. Už najskôr vieš, čo sa stalo. Edward odišiel a povedal, že sa nevráti, kým nepoviem pravdu,“ šepla som a čakala.

„A mne ju povieš?“ opýtala sa po chvíli.

„Dočerta, prečo mi neveríte! S nikým iným som... Načo ti to vlastne hovorím. Neveríte mi. Nikto mi neverí! Mám ho dať preč, len preto, že nie ste ochotní vidieť pravdu?“ So zlosťou som zložila. Niečo sa vo mne zlomilo. Nahnevala som sa na celý svet. Veď nechcem nič viac, než trocha dôvery. Čím som si to zaslúžila. Edward by mal byť šťastím bez seba a dojato ma objímať. Namiesto toho tu plačem a obviňujem sa. Vybehla som po schodoch a zbalila pár vecí do tašky pre seba a Marca. Vzala som ho z postieľky a zavolala som si taxík. Prišiel o pár minút. Vzala som pero a papier a v zlosti napísala pár viet, pre prípad, žeby nás Edward hľadal. Taxikár nás odviezol k René. Mama nebola doma, a tak som bola tam, kde predtým. Marca som uložila a zapla si televízor. Tupo som pozerala pred seba a vôbec som nevnímala, čo dávajú. Zadívala som sa na telefón. Vzala som slúchadlo a vytočila číslo na jediného správneho muža v mojom živote.

„Ahoj, Charlie.“

„Bella, zlatko. To je prekvapenie. Ste tam v poriadku?“

„Iste. No, volám, ako sa máš ty. Myslela som na teba.“ Bolo to ako balzam na dušu, počuť ho.

„Skvele. Nič mi nechýba. Už som sa za ten čas naučil celkom slušne variť. Ako sa má chrústik a čo Edward?“ opýtal sa s toľkou radosťou. Bože, ako som ho zanedbávala! Nezvyknem jednať pudovo, ale zatúžila som ho vidieť.

„Neprídeš nás navštíviť?“ opýtala som sa automaticky.

„Vieš ako je to s mojou prácou a letenky sú hrozne drahé.“

„Čo keby som prišla ja? V škole máme voľno a do práce nechodím. Mám niečo našetrené. Mohla by som prísť na celé prázdniny,“ šepla som.

„Vážne?“ znel tak natešene.

„Vážne. Hneď zistím, kedy mi to letí a skúsim objednať letenky.“

„Prídeš s Edwardom?“ opýtal sa milo.

„Nie. Len ja a Marco,“ šepla som. Chvíľu bolo ticho.

„Zlatko, pred čím utekáš? Čo sa stalo?“ opýtal sa zrazu a po šťastnom tóne nebolo už pamiatky.

„Ocko, jednoducho som zatúžila po tebe a chýba mi Forks. Tam mi bolo tak dobre,“ šepla som.

„Ja si pamätám aj na to, ako ti tu bolo zle,“ šepol.

„Nechceš, aby som prišla?“ opýtala som sa mrzuto.

„Dcérka, neviem sa ťa dočkať a idem hneď upratať tvoju izbu a, samozrejme, musím zohnať postieľku pre vnuka a ešte...“ začal vykladať, čo všetko musí zabezpečiť. Musela som ho zastaviť.

„Zavolám ti, kedy to letí.“ Zložila som a znova som sa na chvíľu cítila dobre. Potrebujem od toho všetkého odísť. Ak sa budem spoliehať na to, že sa Edward vráti a dostane rozum, tak mi tu z toho preskočí. Najbližšie lietadlo letelo ráno o desiatej a ako zázrakom mali voľné miesto. Rýchlo som prekontrolovala všetky doklady. Všetko sedelo, a tak som dobalila ešte pár vecí a zavolala René, že pôjdem za Charliem. Bola z toho dosť prekvapená, no nenamietala. Aj ona vycítila, že sa niečo stalo, no neriešila to. Dôverovala mi. Myslela som si, že dnes nezvládnem zaspať, no nakoniec som zaspala s úžasným pocitom, že zajtra uvidím otca a ukážem Marcovi to najdaždivejšie miesto v spojených štátoch. Moje Forks. Nezvyknem jednať takto impulzívne, ale toto bolo proste to, čo som teraz potrebovala. Mala som našetrené nejaké peniaze na horšie časy. To je mi však všetko jedno. Ak tu zostanem, zbláznim sa.

Let bol nekonečný. Marco to zvládol skvele. Keď sme na letisku vystúpili už z diaľky som zbadala Charlieho rozradostnenú tvár. Pribehol k nám a cítila som sa ako v nejakom starom filme. Objal ma tak pevne, až ma vyzdvihol do vzduchu a zatočil sa so mnou. Potom schmatol Marca a párkrát ho vyhodil do vzduchu.

„Ako si vyrástol!“ zvolal radostne.

„Marco, povedz dedkovi - dedo.“ Učili sme sa to celý čas v lietadle. Marco poskladal pusinku a vyšlo z neho len dede. Aj to Charliemu stačilo na to, aby sa celý rozplýval. Keď sme už konečne míňali tabuľku Forks, podskočilo mi srdce. Cítila som sa ako vtedy pred rokmi, keď som sem od mami prišla. Charlie si ma hrdo viezol a rozprával, čo sa zmenilo. Okrem toho, že ten plot okolo cesty bol namaľovaný, mala som pocit, že nič. Rozprával mi o mojich spolužiakoch. Takmer nikto tu nezostal. Ostala len Angela. Mama jej ochorela, a preto nešla na vysokú. Jessica si vzala Mika a žijú v inom štáte.

„A Jacob?“ opýtala som sa s malou dušičkou. Mala som ho celkom rada.

„Áno. Zostal tu. Miestni majú svoje nohy vrastené do ich zeme,“ zažartoval Charlie. Zabočili sme na príjazdovú cestu k domu.

„Zastav. Toto si prejdem peši,“ povedala som nostalgicky a vystúpila som. Charlie šiel ďalej a ja som sa pustila po ceste. Vychutnávala som si každučký krok. Bolo to ako vrátiť sa v čase. Keď som už zbadala dom, niečo teplé ma zvnútra naplnilo. Nadýchla som sa zhlboka, akoby som dokázala vsať do pľúc túto atmosféru. Z očí sa mi spustili slzy. Prešla som až k dverám, kde ma čakal Charlie.

„Ocko, niekedy mám pocit, že som nikdy nemala odísť,“ šepla som.

„Bella, kedykoľvek sa môžeš vrátiť,“ šepol a pobozkal ma do vlasov.

26. kapitola - 28. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 27. kapitola: