Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 26. kapitola

25.01.2011 (07:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6972×

26. kapitola

Edward:

Vyšiel som von a zhlboka sa nadýchol. Moje vnútro sa bolestivo stiahlo. Ako mi to mohla urobiť? Ako ma mohla podviesť? Cítil som sa mizerne. Cítil som sa oklamaný a podvedený. Veril som jej. V celej svojej mizernej existencii som nikomu, nikdy takto nedôveroval. Ako ma mohla takto oklamať a ja hlupák som bol ochotný starať sa o to dieťa ako o svoje. Prešiel som recepciou a sadol si pred nemocnicu na lavičku. Nepotrebujem kyslík, ale teraz sa mi ho dostávalo tak málo, že som mal pocit, že sa dusím. Kedy sa to stalo? Kedy ma podviedla a s kým bola? Toľko otázok a žiadna odpoveď. O jej odpovede nestojím. Najskôr by mi aj tak klamala. A čo Marco? Milujem ho a ona ublížila aj jemu. Ako mám teraz stáť pri nej, keď ma oklamala? Zaboril som hlavu do dlaní a sedel ako kôpka nešťastia.

„Ste v poriadku?“ ozval sa príjemný ženský hlas. Zodvihol som pohľad. Bola to sestra z recepcie.

„Áno,“ šepol som.

„Nevyzeráte, pán Cullen. Stalo sa niečo s vašou pani?“ opýtala sa so záujmom. Jej myseľ bola príjemná a nevtieravá. Dlho som nestretol podobného človeka. Mala obavu o Bellu, a aj o mňa.

„Nemajte obavy. Moja priateľka je v poriadku,“ šepol som.

„Priateľka? Myslela som, že je vašou manželkou,“ usmiala sa a sadla si ku mne na lavičku.

„Mali sme sa brať, ale okolnosti sa skomplikovali a...“

„Nič nehovorte. Poznám to,“ usmiala sa a pohladila ma po ruke. Usmial som sa na ňu.

„Máte po službe?“ opýtal som sa zdvorilo. Zarazila sa a potom sa rozpačito postavila.

„Áno. Prepáčte, už musím ísť,“ šepla. Myslela si, že s ňou flirtujem. Napadlo ju, že som poriadny pokrytec, keď mám priateľku na ambulancii a ju sa pokúšam zbaliť.

„Nemyslel som to zle. Nehnevajte sa. Ja len... ste príjemný spoločník,“ šepol som a ospravedlňujúco som sa usmial. Uvoľnila postoj.

„Prišla som len na pár hodín za kolegyňu. Idem už domov,“ usmiala sa.

„Nevyzeráte dobre. Niečo sa asi udialo, však? Nechcem pôsobiť vtieravo, ale ak by ste sa chceli porozprávať, môžeme ísť na kávu.“ Rozprávala pokojne a jej slová boli úprimne. Napadlo mi, prečo sa neposťažovať cudzej osobe? Niekedy poradí skôr, než priateľ a vôbec som nemal chuť byť sám.

„Tak poďme. Urobíte mi službu.“ Postavil som sa.

„Iste. Nevezmete domov svoju priateľku?“ opýtala sa nevinne.

„Viete, ona je ten posledný človek, s ktorým chcem teraz byť,“ povedal som trocha trpko. Chápavo prikývla. Šli sme k môjmu autu. Otvoril som jej dvere. Usmiala sa.

„Môžeme ísť peši. Je to kúsok,“ šepla.

„Radšej by som šiel autom. Nebojte sa. Som gentleman,“ usmial som sa.

„To určite ste.“ Nastúpila a ja som zabuchol rýchlo dvere.

V kaviarni sme si obaja dali kávu. Najprv sme sa len tak nezáväzne bavili. Rozprávali sme sa o počasí a o tom, akú má náročnú prácu. Čas mi bežal veľmi rýchlo.

„A vaša priateľka? Čo sa stalo?“ opýtala sa po chvíli a načala tak tému, pre ktorú sme sem prišli.

„Viete Lujza, s Bellou som chodil ešte na strednej. Potom sme sa rozišli. Natrafili sme na seba po určitom čase. Bella je slobodná matka. Dali sme sa znova dokopy a ja som sa do jej Marca úplne zamiloval. Všetko bolo v poriadku a ja som si ju chcel zobrať, keď sa objavil Marcov otec.“ Chápavo prikyvovala.

„Robil nám problémy a mi sme sa ich snažili všemožne vyriešiť. Bol to hrubý sadista a Bellu vydieral cez Marca. Chcel nám ho zobrať a takmer sa mu to aj podarilo. Donútil Bellu, aby bola s ním. Mlátil ju a ubližoval jej. Nakoniec to však dopadlo dobre. No, dobre. Mal nehodu a jeho rodina nechcela o Marcovi ani počuť.“

„Zomrel?“ Zachvela sa.

„Áno. Zomrel,“ šepol som. Jej myseľ pracovala rýchlo. Hneď si spojila o koho išlo. Operovali ho v ich nemocnici a tu aj zomrel.

„Mysleli sme, že už bude všetko dobré. Bella začala mať ťažkosti. Mala nevoľnosti a na vyšetrení sa ukázalo, že čaká dieťa,“ povedal som a odpil si z tej odpornej kávy.

„Takže čakáte bábätko? To je predsa dobré,“ povedala nechápavo.

„Bolo by. Ja však nemôžem mať deti.“ Nervózne som sa pomrvil. Pozrela mi do tváre a súcitne ma chytila za ruku.

„Bella chcela od prvej chvíle potrat, no ja som nesúhlasil. Myslel som si, že ju ten sviniar znásilnil. To dieťa však za to nemôže. Bol som ochotný postarať sa oň a milovať ho. Presviedčal som ju, aby si ho nechala. Hovoril som jej, že to zvládneme. Ja som totálny somár,“ zaboril som hlavu do dlaní.

„Nechápem,“ šepla.

„Bella je v ôsmom týždni a to s tým chlapom sa stalo pred štyrmi. Podviedla ma...“

„To ma veľmi mrzí. Čo vám na to povedala?“ opýtala sa so záujmom.

„Nič. Nerozprávali sme sa. Nedokázal som to. Zranila ma. Veril som jej.“ Zmučene som sa oprel o operadlo kresla.

„Ste si naozaj istý, že nemôže byť to dieťa vaše? Množstvo mužov si myslí, že sú neplodný, a niekedy sa to proste podarí.“ Pozrela na mňa a snažila sa mi dodať nádej.

„Ja nemôžem mať deti. Nikdy.“ Hlas sa mi zlomil.

„Je ťažké niečo vám poradiť. Určite sa s ňou musíte porozprávať. Možno vám to vysvetlí. Možno to bola hlúpa chyba. Dajte jej šancu. Nezahodíte celý váš vzťah. Myslite aj na toho malého. Milujete ho. Choďte domov a porozprávajte sa. Tu máte na mňa číslo a ak sa budete potrebovať porozprávať, pôjdeme na kávu,“ šepla a vybrala z peňaženky papierik. Napísala na neho len Lujza a číslo. Vzal som ho a usmial som sa.

„Ďakujem. Odveziem vás?“ opýtal som sa s rozpačitým úsmevom.

„Nie. Choďte domov,“ usmiala sa a odišla. Ani som si neuvedomil, koľko je už hodín. Sedeli sme v tej kaviarni tri hodiny. Zaplatil som a šiel k autu. Zabudol som tu mobil a tak som ho hneď skontroloval. Mal som pár zmeškaných hovorov od Carlisla a niekoľko od Belly. Naštartoval som a šiel domov. Lujza má pravdu. Musím sa s Bellou porozprávať.

Bella:

Vyšla som pred nemocnicu. Okamžite som si vzala taxík a šla pre Marca. René som nič nevysvetľovala, len som si zobrala syna a šla domov. Myslela som, že tam na mňa bude Edward čakať, no nebol tu. Zavolala som mu, ale nebral mobil. Mala som na neho zlosť, no na druhej strane sa zachoval presne tak, ako by sa zachoval každý iný muž v tejto situácii. Sadla som si a čakala na neho. Prešla hodina a tak som mu znova zavolala, no zas nič. Potom som mu volala hádam desaťkrát. Začala som byť nervózna a podráždená. Chodila som po dome ako tigrica. Chcela som si to s ním len vysvetliť. Zavolala som aj Alice, či nie je u nich, ale nebol. Zrazu som začula auto. Vyletela som pred dvere a oprela sa o zárubňu. Edward vystúpil a pomaly prišiel ku mne.

„Volala som ti,“ šepla som.

„Viem.“ Jeho hlas bol chladný a strohý.

„Edward, nepodviedla som ťa.“ Vyvalil na mňa oči a na chvíľu pôsobil, akoby sa mu uľavilo. Prešli sme dnu.

„Nie si v ôsmom týždni? Carlisle sa pomýlil,“ vydýchol.

„Nie. Som v ôsmom týždni. Ja som ťa nepodviedla. S nikým iným som nebola. Je to tvoje dieťa. Znie to šialene, ale je to tak. Je tvoje...“ šepla som a sadla si k nemu na pohovku. Vzala som ho za ruku, no on mi ju vytrhol.

„Myslíš si, že som úplný idiot?“ zasyčal. Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Edward, milujem ťa. Je tvoje. S nikým iným som nebola. Prisahám.“ Hlas sa mi lámal. Cítila som úzkosť a bolesť.

„Bella. Jednoducho povedz, že si ma podviedla. Ja sa cez to nejako prenesiem. Pokiaľ ho nemiluješ, a nič pre teba neznamenal, tak to povedz. Milujem teba a Marca. Sľúbil som, že budem pri tebe, a to aj splním. Len mi neklam a povedz pravdu.“ Už začínal kričať a ja som cítila vo vnútri zvláštne chvenie.

„Edward. Je to tvoje dieťa. Tvoje! Nepodviedla som ťa.“ Zmeravel a zatváril sa znechutene.

„Neklam mi, dočerta!“ zvreskol a mnou myklo. Nikdy som sa ho nebála, no teraz ma svojim spôsobom desil. Jeho oči boli čierne a celý sa chvel.

„Neklamem. Ubližuješ mi, keď mi neveríš,“ šepla som so slzami na krajíčku. Prudko sa otočil a šiel k dverám.

„Kam ideš?“ vybehla som za ním.

„Preč. Zavolaj mi, keď mi budeš chcieť povedať pravdu,“ odvrkol a šiel k autu.

„Ja ti predsa hovorím pravdu. Neklamem. Prosím,“ kričala som. Na chvíľu sa otočil a podišiel ku mne.

„Si stále rozhodnutá pre potrat?“ opýtal sa sucho.

„Nechcem potrat. Nikdy si nedám zobrať tvoje dieťa,“ šepla som. Hlasno zavrčal a rýchlejšie, než stihlo moje oko postrehnúť, sedel v aute a bol preč.

25. kapitola - 27. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 26. kapitola: