Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 3. kapitola

25.07.2011 (11:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2228×

3. kapitola

Na našom mieste na konci radu sedel ten nový chalan a bozkával sa s tým dievčaťom. Ale nebola to elfka, ale baba so slnečnými okuliarmi.

Už po tretíkrát som zamrzol na mieste a čumel som na niekoho. V hlave som si za to nadával, ale nemohol som prestať čumieť. No nie len my, ale aj všetci ostatní sa na nich pozerali. Bola medzi nimi skutočná vášeň, napätie. A možno aj niečo také ako láska.

Z boku ma drgla Angela – vôbec som si nevšimol kedy prišla – a donútila ma pozrieť sa za seba. Za mnou stála Alice. Aj ona sa na nich pozerala s kamenným výrazom na tvári. Potom sa pohla dopredu a dokonalým hlasom ma požiadala, aby som ju pustil, pretože sme stále vo dverách. V jednej sekunde som si nebol úplne tak istý, či ju mám pustiť, pretože mi jej bolo ľúto a chcel som ju ušetriť od toho všetkého. No nakoniec som ju pustil.

Postavila sa za nich, takže jej tvár videli všetci. Všetci videli, ako sa jej kamenná tvár mení, kútiky úst sa jej zodvihli do širokého úsmevu a oči sa jej rozžiarili. Na sekundu som mal pocit, že sa zbláznila.

Potom sa od seba tí dvaja odlepili a pozreli najskôr na ňu a potom na nás dookola. Všade bolo ticho. A potom sa pustili všetci traja do smiechu. Nikto tomu nechápal. Christian vstal a so smiechom povedal:

„Tak dobre, stávku si vyhrala. Len buď zmierlivá pri treste.“ Dal Alice pusu na líce a s úsmevom odišiel.

A v tom okamihu som pochopil. Vystrelili si z nás. Bol to však hlúpy vtip a nikto z nás sa okrem nich nesmial. Ale tak to malo asi byť.

„Swan, Weberová, Kendrick. Prečo stojíte vonku?“ spýtal sa známy hlas profesorky za nami. Ani sme sa neotáčali, len sme si sadli na stoličky hneď v prvom rade. Všetci boli stále ticho, len kde tu sa ozval šepot dievčat.

„Takže..." profesorka začala hovoriť. Prvá hodina bola s ňou vždy úplne normálna, rozprávala sa s nami o lete, kde sme boli, čo sme robili, čo máme nové. A všimla si aj dve nové a tak sa museli predstaviť. Alice aj Isabella boli ako dvojčatá. Navzájom sa dopĺňali vo vetách.

Nepovedali toho o sebe veľa. Hovorili, že sa sem prisťahovali z Aljašky. Ich otec robí chirurga a ich mama sa volá Esme a pracuje doma ako dizajnérka. Potom sa ich profesorka začala pýtať na minulosť, ako ich doktor s manželkou adoptovali, kde sú ich skutočný rodičia. A vtedy znervózneli. Všetci sme veľmi dobre vedeli, že nie je vhodné, aby sa ich na to niekto pýtal. Profesorka však mala takú zvláštnu schopnosť nevšímavosti - pre ňu to nebolo nevhodné.

Spočiatku neodpovedali a potom Isabella veľmi slušným hlasom povedala, že ju to nemá prečo zaujímať, je to len ich vec. A vtedy sa spýtala na jej okuliare. Opäť raz slušne Isabella odpovedala, že má problémy s očami a preto je nútená nosiť okuliare. Potom ich už nechala na pokoji.

Tesne pred zvonením nám do triedy vošiel profesor Turner. Zaviedol nás do posluchárne, aby nám vysvetlil niekoľko pravidiel. Aj keď nie veľmi ochotne som ho počúval, alebo som sa aspoň tváril, že ho počúvam. Nemohol som sa sústrediť, pretože vedľa mňa sedela Jessica a neustále sa ma dotýkala. Červenal som sa ako paprika, pretože z druhej strany sedela Angela, pred ktorou som sa hanbil za Jessicino správanie a k tomu všetkému pred za nami sedeli Alice a Isabella, takže im určite neunikol ani jeden môj ston, ani jedno Jessicino zachichotanie.

„Prestaň,“ napomenul som Jassicu po pätnástich minútach. Nevnímala ma však, len sa zachichotala. Opäť.

Po „prednáške“, ktorá trvala niečo vyše dvoch hodín som to už nevydržal. Na ďalšiu hodinu sa mi už neoplatilo ísť a tak som vzal Jessicu do prázdnej učebne. Pobozkal som ju.

„Raz sa z teba zbláznim,“ zašepkal som jej.

„Ale no tak, Edward. Celé leto sme sa nevideli, tak prečo si to teraz neužijeme? Chýbal si mi. Veľ...“

Nenechal som ju dohovoriť. Jej slová mi stačili na to, aby som po nej túžil ešte viac. Položil som ju na lavicu, chcel som ju. Bol som ňou priam posadnutý. Niekto nás ale vyrušil. Za sebou som počul len silné zabuchnutie dverí.

„Kto to bol?“ spýtal som sa Jess popritom, ako si rýchlo zapínala gombíky na košeli.

„Mike.“

„No a? Teraz tu už nie je. Budeme pokračovať?“ Vedel som, že za mňa hovorí moja mužská podstata, ale nemohol som inak.

„Nie. Zbláznil si sa? Dosť čo nás on videl, dúfam, že to nikomu nepovie.“

„Hanbíš sa za mňa snáď?“ vrátil som sa veľmi kruto do reality. Váhala s odpoveďou. Pokrútil som hlavou a odstúpil som od nej na pár krokov. „Nechápem, prečo sme sa vôbec dali dokopy, keď sa so mnou nechceš milovať.“

„Nechcela som sa s tebou raz vyspať a ty sa so mnou už rozchádzaš?“ vykríkla.

„Ty si myslíš, že mne ide iba o sex? Vidím, že ma nepoznáš,“ vrelo to vo mne.

„Edward, prosím.“ Jej hlas ma pristavil s rukou na kľučke.

„Nie, Jessica. Skončili sme. Ty ma nemiluješ.“

„A ty mňa snáď áno? Nie. Samozrejme, že nie,“ zakričala za mnou. Mala pravdu. Nemiloval som ju. Prechovávali sme voči sebe len isté sympatie, ktoré sa však za tie dva mesiace, ktoré sme spolu nespali, vytratili. Uvedomil som si, že všetko vlastne bolo len o sexe, o ničom inom.

Ako múmia som vyšiel von, na parkovisko a sadol som si do auta. V starom rádiu som si zapol obľúbené piesne zo 70. rokov. Oprel som si hlavu o operadlo a nechal som myšlienky plynúť okolo seba.

Z driemot ma prebralo až zaklopanie na okno. Bola tam Angela celá mokrá. Otvoril som dvere a ona si sadla na miesto spolujazdca. Vyžmýkala si vlasy a zhodila zo seba mokrú bundu.

„Ahoj,“ pozdravila sa až potom a uprela na mňa pohľad. „Jessica mi povedala o vašom rozchode.“ Prevrátil som očami. Bože, čo som na tej klebetnej Jess mohol vidieť? „Nič si z toho nerob, Edward. Jessica je už raz taká. Proste to nebola tá pravá.“

„Hej, to nebola,“ prikývol som, no nepozrel som sa na ňu a naďalej som čumel do strechy auta.

„Zajtra hlásia pekné počasie,“ začala opäť po chvíli.

„Myslíš?“ Zavrel som oči. Niečo ma udrelo do ramena.

„Hej, nebuď taký pesimista. Ja sa tu snažím rozpíliť ťa a ty takto? Ale nenechal si ma dohovoriť. Keďže má byť zajtra pekne,“ poslednú vetu skoro zakričala, „rozhodli sme sa ísť na pláž do La Push. Čo ty na to?“

„Kto my?“ spozornel som a konečne som sa na ňu pozrel.

„Naša partia, to je Mike, Erik, Emmett, Jacob, Leah, James a Jasper, Katrin, Nigri a ešte niekto z rezervácie a chcela som pozvať aj teba a Jessicu.“

„Nejdem, ak tam bude Jess,“ vyhlásil som rozhodne a prekrížil som si ruky na prsiach.

„Edward, nebuď taký. Jessica tam bude mať Katrin, nebude sa o teba zaujímať, ak ti ide len o to. Veď ich poznáš. Pôjdu sa niekam prejsť, pretože posedenie pri ohníku a rozprávanie sa v skupine nie je pre nich. Tak čo?“ Na tvári mala prosebný výraz malého šteniatka.

Nemohol som jej odolať. „Tak dobre. A o koľkej sa to začne?“

„Asi o štvrtej. Chalani z La Push si chcú ešte zaskákať zo skál a určite sa k nim pridá aj Emmett,“ usmiala sa pri tej predstave a ja tiež. Chvíľu sme tam takto ešte sedeli bez slov, len sme vnímali hudbu a príjemné teplo vychádzajúce z môjho ohrievača. Potom sme sa vybrali na ďalšiu hodinu.

Na naše veľké prekvapenie v triede nikto nebol okrem profesora. Pristúpili sme k nemu. „Pán profesor, kde sú všetci?“

Pozrel sa na mňa a vynadal nám za to, aký máme pomalý prísun informácií a rýchlo nás poslal do telocvične. Keď sme do nej vošli, ledva sme sa prepchali cez množstvo študentov postávajúcich pri dverách, aby sme sa dostali k Jasperovi a Jamesovi.

„Čo sa to tu, dočerta, deje?“ opýtal som sa ich náhlivo.

„Kde si trčal?“ ohriakol ma Jasper a zobral ma preč od Angely. „Ide o tých upírov. Teda vlastne o nás,“ zašepkal mi do ucha a veľavýznamne sa na mňa pozrel.

„Chalani, poďte sem,“ zakričal na nás Jacob, ktorý spolu s posledným členom našej partie Emmettom, postával v rohu miestnosti. Prišli sme k nim a on nám okamžite zreferoval nové informácie.

„Mikov otec mi povedal, že Harry pred dvomi hodinami zomrel. To už policajtov nahnevalo a rozhodli sa proti upírom zasiahnuť, nájsť ich a popraviť. Mimochodom, včera neboli hľadať žiadneho medveďa, ale potajme sa snažili loviť upírov. A to ešte nie je všetko,“ zastavil Jamesa skôr, ako mohol niečo povedať. „Najhoršie na tom je, že v Seattli sa našli dve zhorené telá a ďalších päť zas vo Vancouvri. Šerif z toho zatiaľ nechce robiť veľké faux pas, a tak prvý krok bude vytvoriť nejakú skupinu lovcov, alebo niečo podobné.“

„Dočerta,“ zanadával som rovnako, ako všetci. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. No následný priebeh ďalšej hodiny ma utvrdil v Jacobových slovách.

Do telocvične vstúpilo niekoľko policajtov a medzi nimi aj môj otec ako šerif. Na tvári sa mu zračil hnev, ale aj smútok. Začal hromovým hlasom. Povedal presne to, čo hovoril aj Jacob. Upozornil nás, aby sme nerobili žiadnu paniku, no zároveň, aby sme si dali pozor. Spresnil, že netušia, či ide skutočne o upíra, alebo o nejakého masového vraha, ktorý sa prezlieka za upíra. Vydal zákaz chodenia do lesa viac než dva metre od hlavnej cesty rovnako aj zákaz vychádzania po zotmení a zároveň nás vyzval k pomoci, ak by sme spozorovali niečo zvláštne.

Celý červený som pozeral na otca, och, keby tak vedel, že to robíme my - okrem tých mŕtvol. Hanbil som sa mu pozrieť aj do očí, len James mi zašepkal, že to všetko dobre dopadne, čo ma bohužiaľ vôbec neupokojilo.

Vyšli sme všetci na parkovisko a pozerali sa, ako policajné autá odchádzajú. Úspešne som sa vyhol rozhovoru s Charliem, aj keď slová útechy by mu teraz pomohli, no nemohol som sa mu pozrieť do očí.

Pri mojom aute stála Angela a veľmi ma prekvapilo, že tam bol aj Christian a jeho dve nevlastné sestry. So záujmom som k nim pristúpil spolu s chalanmi a spýtavo som sa pozrel na Aneglu.

„Hovorila som im práve, čo sa tu dialo cez leto,“ zreferovala. Premerali sme si tých troch od hlavy po päty tak, ako oni nás, aj keď oni to nerobili tak okato.

„Prečo vás to zaujíma?“ spýtal sa ich James, aj keď odpoveď bola jasná.

„Prekvapilo nás, keď prišli policajti a hovorili o upíroch v telocvični,“ odvetila Isabella a takým pokojným hlasom vyslovila slovo upír, až ma to prekvapilo. Zdalo sa mi dokonca, že sa vôbec nebojí.

„Pekné uvítanie, čo?“ usmial sa Emmett v snahe zakryť svoju nervozitu.

„Hej, zaujímavé. A vy tomu veríte? Tým upírom?“ opäť hovorila Isabella svojím dokonalým hlasom.

„Povery o upíroch tu existujú už dávno.“

„Povery?“ zopakovala prekvapene.

„Hej. Povery o piatich upíroch, ktorý sem prišli asi pred päťdesiatimi rokmi, no nakoniec ich vyhnali vlkolaci z La Push,“ objasnil im Jacob. Zaregistroval som, ako si Isabella, Alice a Christian medzi sebou vymenili sprisahanecké pohľady. Jedným slovom, bolo to čudné a preto som si nemohol odpustiť otázku.

„Viete niečo o upíroch?“

„Ale nie,“ odvetila možno až prirýchlo. „Pôjdeme.“ Otočili sa, no Angela ich zastavila.

„Nechceli by ste ísť zajtra s nami na pláž?“ Ostal som stáť ako prikovaný k zemi, neschopný slova. Dočerta, čo to robí?

„A kam?“ odvetila otázkou.

„Do La Push.“

Isabella si opäť vymenila so súrodencami ten čudný pohľad a potom s úsmevom odvetila: „Porozmýšľame nad tým, no ďakujeme za pozvanie."

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 3. kapitola: